znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 646/2015-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra2015predbežneprerokovalsťažnosťobchodnejspoločnostiKOOPERATIVApoisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpenejAdvokátskou kanceláriou Legal Cases s. r. o., Ružová 265, Dunajská Streda, konajúcouprostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Mgr. Ingrid Gyökeresovej, vo vecinamietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitreč. k. 8 Co/470/2014-190 z 28. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna InsuranceGroup, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., ViennaInsurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava (ďalej aj „sťažovateľka“), vo vecinamietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)č. k. 8 Co/470/2014-190 z 28. mája 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručenýmOkresnému súdu Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) sa I. R., P. R., maloletý P. R.a maloletý M. R., všetci bytom P., ako pozostalé blízke osoby po zomrelej obeti dopravnejnehody (ďalej len „navrhovatelia“) domáhali proti J. P., U., ako prevádzkovateľovimotorového vozidla (ďalej len „odporca v 1. rade“), a sťažovateľke ako poisťovateľovi(ďalej aj „odporca v 2. rade“), u ktorého bolo motorové vozidlo odporcu v 1. rade povinnezmluvne poistené v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistenízodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplneníniektorých zákonov v znení neskorších predpisov („zákon č. 381/2001 Z. z.“) náhradynemajetkovej ujmy v sume 10 000 € pre každého z nich, ktorá mala aspoň čiastočnezmierniť neoprávnený zásah do práva navrhovateľov na súkromie a rodinný život.

Okresný súd rozsudkom č. k. 5 C/351/2013-99 z 9. apríla 2014 rozhodol, žeodporcovia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť každémuz navrhovateľov náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10 000 €, ako aj náhradu trov konaniav sume 635,14 €. Z odôvodnenia toho rozsudku vyplýva, že po vykonaní dokazovaniavypočutím účastníkov konania, vypočutím svedkov, oboznámením písomných dokladov,oboznámením rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T/82/2012 z 8. augusta 2012, ktorým bolodporca v 1. rade uznaný vinným z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a 2 písm. a)Trestného zákona a iných, ako aj ostatného spisového materiálu okresný súd dospelk záveru, že návrh navrhovateľov je dôvodný. Pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľovokresný súd považoval za potrebné osobitne sa vysporiadať s otázkou pasívnej vecnejlegitimácie sťažovateľky, keďže namietala, že v predmetnom konaní nie je pasívne vecnelegitimovaná, pretože„nemajetková ujma nie je krytá z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla“. V tejto súvislostiokresný súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskych Európskej únie (ďalej len„Súdny dvor“) vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013, vo výroku ktorého konštatoval,že«vnútroštátna právna úprava má pokrývať a j náhradu nemajetkovej ujmy, ak vnútroštátny poriadok právo na náhradu takéhoto nároku z dopravnej nehody poskytuje poškodeným. ESD sa zaoberal aj tým, ako je potrebné vykladať v zmysle uvedených smerníc a na ich základe prijatých vnútroštátnych predpisov, pokiaľ ide o pojem škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. Medzi škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou až treťou smernicou patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore. Keď zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 OZ, vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice. Dôležité je posúdenie, či konkrétny nárok, upravený vnútroštátnym hmotným právom (bez ohľadu na jeho systematické zaradenie) vyplýva poškodeným z dopravenej nehody, ktorá bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla a či má občianskoprávnu povahu. Členské štáty sú povinné zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu uplatniteľnú podľa ich vnútroštátneho práva bola krytá v súlade s ustanoveniami citovaných smerníc...

Na základe hore uvedeného, do rozsahu krytia povinného zmluvného poistenia, ako to vymedzuje zákon o PZP § 4 ods. 2, je možné výkladom textu zákona zahrnúť aj nemajetkovú ujmu. Súdy sú tak podľa hore uvedených rozhodnutí ESD povinné pri uplatňovaní vnútroštátneho práva a najmä ustanovení právnej úpravy osobitne prijatej s cieľom vykonania požiadaviek smernice vykladať vnútroštátne právo v maximálnej možnej miere vo svetle znenia a účelu predmetnej smernice na dosiahnutie smernicou sledovaného cieľa. V súdenej veci to znamená, že súdy sú povinné Zákon o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel vykladať „eurokonformne“, t. j. spôsobom, z ktorého vyplýva, že predmetom krytia povinného zmluvného poistenia je aj nemajetková ujma, ktorá je premetom tohto konania.

Z hore uvedených dôvodov... je aj odporca v 2/ rade pasívne legitimovaný v danej veci. Čo sa týka výšky náhrady nemajetkovej ujmy, navrhovatelia v 1/ až 4/ rade žiadali priznať každý 10.000 eur... Kritériom, ktorým sa súd riadil, neboli len okolnosti na strane navrhovateľov, ale aj okolnosti na strane odporcu, kde išlo síce o nedbalosť, ale nie konanie úmyselné. Vychádzajúc zo všetkých zistených, navzájom sa ovplyvňujúcich faktorov a princípu spravodlivého usporiadania vzťahov účastníkov, ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súd určil čiastku 10.000 eur pre každého navrhovateľa, na zaplatenie ktorej súd zaviazal odporcov v 1/ a 2/ rade spoločne a nerozdielne.».

Proti rozsudku okresného súdu podali odporcovia v 1. a 2. rade odvolanie. Odporcav 1. rade pritom namietal, že keďže„svoje motorové vozidlo mal riadne poistené..., poisťovňa – teda odporca v 2. rade, by mala znášať všetky škody dopravnou nehodou spôsobené... Poistené zaplatil riadne a včas, nehodu... nespôsobil úmyselne“. Podľa názorusťažovateľky okresný súd vec nesprávne právne posúdil, pretože uplatňovaný nároknavrhovateľov nie je nárokom na náhradu škody podľa § 442 a nasl. Občianskehozákonníka, nemožno sa ho domáhať podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka a ani zákonč. 381/2001 Z. z. sa nevzťahuje na nároky na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu ochranyosobnosti. Keďže sťažovateľka nijakým spôsobom nezasiahla do osobnostných právnavrhovateľov, v danej veci nemôže byť ani vecne pasívne legitimovaná. Okrem tohosťažovateľka namietala, že v danom prípade„sa nejedná o solidárnu zodpovednosť z dôvodu, že sa nejedná o zodpovednosť spôsobenú činnosťou viacerých škodcov, a teda vzájomný vzťah odporcov nie je solidárny“.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil. Odporcovv 1. a 2. rade zároveň zaviazal zaplatiť každému z navrhovateľov náhradu trov odvolaciehokonania v sume 64,42 €.

Sťažovateľka v sťažnosti predloženej ústavnému súdu zopakovala svoje argumenty,ktoré vzniesla už v konaniach pred všeobecnými súdmi, a uviedla, že:

„Ak odvolací súd dospel k právnemu záveru, že uvedené smernice upravujú povinnosť členských štátov zahrnúť do náhrady škody podľa vnútroštátneho práva aj náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu § 11 a nasl. Obč. zák., mal zároveň riadiac sa čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR konštatovať, že ZoPZP svoje ust. § 4 transpozíciou uvedených smerníc nedoplnil o úhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Obč. zák. Vzhľadom na to, že v takomto rozsahu neboli smernice EÚ transponované do vnútroštátneho poriadku SR (ZoPZP), čo potvrdila vo svojom stanovisku samotná Slovenská republika, nie je možné prijať eurokonformný výklad ust. § 4 ods. 2 písm. a ) ZoPZP v rozsahu zahrnutia náhrady nemajetkovej ujmy pod náhradu škody, nakoľko takýto výklad by bol v rozpore s platným právom SR. Priamy účinok smerníc EÚ je voči fyzickým a právnickým osobám vylúčený.

Odlišnosť týchto dvoch právnych inštitútov je zrejmá aj zo súčasnej rozhodovacej činnosti súdov a potvrdená judikatúrou, ktorá doposiaľ nebola prekonaná.

Ak teda odvolací súd dospel k záveru, že zo smerníc EÚ vyplynul rozsah poistného krytia aj v rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v prospech pozostalých po obetiach dopravných nehôd podľa § 11 a nasl. Obč. zák., pri dôslednom riadení sa ústavnou zásadou zakotvenou v čl. 13 ods. 1 písm. a), b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy, nemohol na základe existujúcej vnútroštátnej právnej úpravy stanovujúcej v ust. § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP rozsah náhrad poskytovaných poisťovňou na základe povinného zmluvného poistenia motorových vozidiel, zaviazať sťažovateľa k povinnosti, ktorú mu tento zákon neprikázal a nevyplynula ani z právne záväzných právnych aktov ES a EÚ majúcich priamu záväznosť a tým zároveň prednosť pred zákonmi SR.

Vychádzajúc zároveň z práva ES a EÚ, nemohol odvolací súd na základe Smerníc EÚ uložiť priamo výkon práv a povinností sťažovateľovi, nakoľko priamy účinok smerníc je voči fyzickým a právnickým osobám členských štátov EÚ vylúčený a pre svoj priamy účinok vyžadoval implementáciu do vnútroštátneho poriadku v požadovanom rozsahu... Požiadavka jednotného eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva v súlade so smernicou nesmie ísť tak ďaleko, aby smernica sama a nezávisle od vnútroštátneho predpisu ukladala povinnosti fyzickým alebo právnickým osobám...

Uplatnenie eurokonformného výkladu ust. § 4 ods. 2 ZoPZP prvostupňovým i druhostupňovým súdom vedie k výkladu contra legem, ktoré vylučuje aj samotné komunitárne právo...

Uvedený záver súdu nemá oporu vo vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej republiky a zo záveru ESD v tomto rozsahu podľa názoru sťažovateľa ani nevyplynul. Právo Európskej únie de iure neustanovuje všeobecnú záväznosť rozhodnutí sudov Európskej únie. Prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (Benedetti, 52/76), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch (Milch, Fett, Eierkontor 29/68). Pre iné súdy uvedený rozsudok nie je záväzný...

Z uvedeného je teda zrejmé, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla pokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné vo veci samej.

Nakoľko však do ZoPZP nebol zahrnutý uvedený druh nemajetkovej ujmy, a nesúhlasiac s názorom krajského súdu o možnosti považovať nemajetkovú ujmu za škodu na zdraví podľa § 4 os. 2 písm. a) ZoPZP, ktorý v tomto kontexte ESD prejudiciálnu otázku položil, nie je možné pozostalým po obeti dopravnej nehody priznať nároky z nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Obč. zák. voči poisťovateľovi...

V okolnostiach prípadu Krajský súd v Nitre svojím rozsudkom zo dňa 28. 05. 2015 sp. zn. 8 Co/470/2014-190, v dôsledku neriadenia sa ústavnými princípmi vyplývajúcimi z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, porušil namietnuté základné práva sťažovateľa priznané článkom 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s ústavným princípom zaručeným podľa čl. 12 ods. 1 a 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR a ľudské právo sťažovateľa na spravodlivý proces priznané článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezomvyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co/470/2014-190 z 28. mája 2015 boliporušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutýrozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznalnáhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľky vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 8 Co/470/2014-190z 28. mája 2015, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 5 C/351/2013-99 z 9. apríla2014, ktorým rozhodol, že odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielnezaplatiť každému z navrhovateľov náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10 000 €.

Podstatou argumentácie sťažovateľky je namietanie nesprávnych právnych záverovkrajského súdu (aj okresného súdu) v otázke výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákonač. 381/2001 Z. z., podľa ktorého poistený má z poistenia zodpovednosti právo, abypoisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škodyna zdraví a nákladov pri usmrtení, a tým aj ustálenia pasívnej vecnej legitimáciesťažovateľky vo vzťahu k navrhovateľom uplatňovanému nároku na náhradu nemajetkovejujmy v peniazoch.

Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že obsahovo identickú sťažnosťsťažovateľky, ktorou namietala porušenie rovnakých práv rozsudkom Krajského súduv Nitre sp. zn. 5 Co/182/2013 z 24. septembra 2014 (ktorý pri svojom rozhodovaní rovnakovychádzal z rozsudku Súdneho dvora vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013, pozn.), užodmietol uznesením č. k. I. ÚS 206/2015-25 z 29. apríla 2015 z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti. K tomuto uzneseniu pripojil odlišné stanovisko sudca ústavného súduMilan Ľalík, pretože podľa jeho názoru mala byť sťažnosť meritórne preskúmaná.

Vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe východiská ústavného súdu relevantnépre rozhodnutie v danej veci, nepovažoval ústavný súd za potrebné duplicitne ich citovať.

Pre účely posúdenia sťažnostných námietok sa ústavný súd oboznámils odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý v jeho relevantnej častiuviedol:

„Podľa názoru odvolacieho súdu skutkové závery súdu prvého stupňa obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí zodpovedajú vykonanému dokazovaniu, sú vecne správne a súd prvého stupňa daný skutkový stav i správne právne posúdil, pričom svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom zákonne odôvodnil.

Vychádzajúc z rozsudku ESD z 24. 10. 2013 C-22/12 výklad práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ako nároku nezahrnutého v nároku na náhradu škody v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a zákona o PZP uvedený v uznesení Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo/168/2009 zo dňa 20. 04. 2011 nemožno považovať za eurokonformný a správny pokiaľ vnútroštátne právo umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy. Uvedené rozhodnutie ESD tak umožňuje súdu odchýliť sa od doterajšej rozhodovacej praxe súdov, a to bez ohľadu na to, že Slovenskej republike nebolo inak vyčítané nesprávne transformovanie tzv. motorových smerníc (nebola účastníkom – žalovanou). Primárne ide o výklad pojmu škoda na zdraví v zákone o PZP, ktorý sa čo do základu odvíja zo Smerníc a od vnútroštátneho práva, čo do výšky plnenia. Čo do základu – poistného krytia je podstatnou skutočnosťou to, aby uplatňovaný nárok mal pôvod v prevádzke motorového vozidla a nie je významné to, ako sú jednotlivé zložky škody upravené v o vnútroštátnom práve, keďže vnútroštátny súd má rozhodovať danú právnu vec súladne so smernicami a rozhodnutiami Súdneho dvora... V danej veci odporca v 1. rade porušením povinností vodiča zapríčinil smrť matky navrhovateľov, narušil ich sociálne vzťahy a týmto konaním zasiahol do ich práva na súkromie (do ktorého sa zaraďuje rodinný život) a objektívne im spôsobil ťažkú a nezvratnú citovú ujmu. Jeho zodpovednosť (vodiča) je daná okrem uvedeného (§ 420 ods. 1 OZ) aj tým, že je prevádzkovateľom (prevádzateľom) riadeného motorového vozidla (§ 427 ods. 1 a 2 OZ), teda jeho zodpovednosť (i za nemajetkovú ujmu) je na princípe subjektívnej i objektívnej (bez zreteľa na zavinenie). V zmysle zákona o PZP je poistený pre oba prípady zodpovednosti (z oboch postavení), keď zodpovednosť v zmysle ust. § 11 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka je (obdobne ako u zodpovednosti prevádzkovateľa) koncipovaná ako zodpovednosť objektívna (zásah musí byť objektívne spôsobilý ujmu spôsobiť). Pokiaľ preto odporca v 1. rade zodpovedá za nemajetkovú ujmu (a teda škodu) spôsobenú navrhovateľom (riadením a prevádzkovaním motorového vozidla, ktorým bola matka navrhovateľov usmrtená) a majúcu pôvod v prevádzke motorového vozidla, potom i odporca v 2. rade ako poisťovňa – poisťovateľ rizík analogicky (popri odporcovi v 1. rade) aj za túto osobitnú skupinu prípadov škôd v dôsledku zásahov do osobnostných práv fyzických osôb má povinnosť plniť v zmysle ust. § 15 ods. 1 zákona o PZP, je teda daná jeho pasívna vecná legitimácia v konaní, keďže k poistnej udalosti došlo. Povinnosť k plneniu odporcu v 2. rade na základe uzatvoreného poistenia však odporcu v 1. rade jeho zodpovednosti nezbavuje (jeho zodpovednosť zákon o PZP výslovne nevylučuje) a je tak daná povinnosť plniť ich oboch, aj keď u každého z nich založená na inom právnom základe. Pokiaľ aj táto povinnosť odporcov nie je zákonom (výslovne) upravená ako spoločná a nerozdielna (solidárna), z povahy plnenia plynie možnosť súdu uložiť im ju ako povinnosť solidárnu (§ 511 ods. 1 OZ). Čo sa týka výšky jednotlivých súm priznaných navrhovateľom ako náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch mal odvolací súd za to, že tieto nie sú neprimerané a nezdôvodnené. Priznané náhrady sú primerané utrpenej ujme na osobnostných právach navrhovateľov...“

Z obsahu napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že krajský súd poskytolsťažovateľke náležitú súdnu ochranu, jej odvolacími námietkami sa zaoberal v rozsahu,ktorý postačuje na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnostiprerokúvaného prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby saspochybňovali právne závery rozsudku krajského súdu, ktoré nielenže majú oporuvo vykonanom dokazovaní, ale sú aj dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Keďžesťažovateľka obsahovo identické námietky vzniesla už v konaní pred okresným súdom,z rozhodnutí oboch súdov je zrejmá aj jasná kontinuita právnych záverov vyplývajúcaz právomocí toho-ktorého súdu. Napadnutý rozsudok krajského súdu tak nevykazuje znakysvojvôle, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúcezo skutkových okolností konkrétneho prípadu. Krajský súd jasne uviedol, ktorýmizákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho kódexu sa pri posudzovanípredmetnej veci riadil, pričom na daný prípad správne aplikoval aj relevantné ustanoveniahmotnoprávnych predpisov.

Ústavný súd už viackrát (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07) vyslovil, žezákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa v sebe zárukuúspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstávúčastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutieporušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa soskutkovým a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesťk záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá anioprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, žeústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Okrem toho reálneuplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právona úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadilivýkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania(IV. ÚS 340/04, I. ÚS 232/08).

Keďže sťažnosť sťažovateľky je práve takéhoto charakteru, pričom ústavný súdnezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenýmiprávami, porušenie ktorých sťažovateľka namietala, nebol žiaden dôvod na to, abypredloženú sťažnosť prijal na ďalšie konanie.

Ústavnýsúdzároveňnadoplnenieuvádza,žepreúčelyposúdeniasťažnostných námietok sa oboznámil nielen s úplným znením rozsudku Súdneho dvoravo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013, ale aj s návrhmi generálneho advokáta v tejtoveci a v obsahovo podobnej veci sp. zn. C-277/12 (Vitālijs Drozdovs/AAS „Baltikums“).

Súdny dvor rozsudkom vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013 rozhodol, že:„Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.“

V súvislosti s uvedeným rozsudkom Súdneho dvora ústavný súd konštatuje, že hociv ňom Súdny dvor viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať ustanoveniavnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky, tak ajvnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanoveníObčianskeho zákonníka (§ 11 a § 13, pozn.) každého z týchto štátov umožňuje blízkymosobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy,ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkoumotorového vozidla. V Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednostiza škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upravuje zákon č. 381/2001 Z. z.,podľa ktorého má aj sťažovateľka ako poisťovateľ oprávnenie vykonávať poisteniezodpovednosti na území Slovenskej republiky.

Súdny dvor rozsudkom vo veci sp. zn. C-277/12 z 24. októbra 2013 rozhodol, že:„1. Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

2. Článok 3 ods. 1 smernice 72/166 a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice 84/5 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, podľa ktorých povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel pokrýva náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu vyplýva z úmrtia blízkych rodinných príslušníkov pri dopravnej nehode, len do maximálnej výšky, ktorá je nižšia ako sumy stanovené v článku 1 ods. 2 druhej smernice 84/5.“

Ústavný súd konštatuje, že z tohto rozsudku Súdneho dvora navyše vyplýva, že akčlenský štát priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nemôže jej maximálnu výškustanoviť nižšie, ako sú výšky minimálneho poisteného krytia stanovené v čl. 1 ods. 1 a 2druhej smernice Rady z 30. decembra 1993 o aproximácii právnych predpisov členskýchštátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorovýchvozidiel (84/5/EHS, ďalej len „druhá smernica“). Citovaným ustanoveniam druhej smernicev Slovenskej republike zodpovedajú ustanovenia § 7 zákona č. 381/2001 Z. z. upravujúcelimity poisteného plnenia takto:

„(1) Limit poistného plnenia je najvyššia hranica poistného plnenia poisťovateľa prijednej škodovej udalosti. Limity poistného plnenia musia byť uvedené v poistnej zmluve.(2) Ak tento zákon neustanovuje inak, limit poistného plnenia z jednej škodovejudalosti musí byť najmenej

a) 5 000 000 eur za škodu podľa § 4 ods. 2 písm. a) a náklady podľa § 4 ods. 3 bezohľadu na počet zranených alebo usmrtených,

b) 1 000 000 eur za škodu podľa § 4 ods. 2 písm. b) až d) bez ohľadu na početpoškodených.

(3) Ak je súčet nárokov viacerých poškodených vyšší ako limit poistného plneniapodľa odseku 2 písm. a) alebo písm. b) alebo poistnej zmluvy, poistné plnenie sa každémuz nich znižuje v pomere limitu poistného plnenia k súčtu nárokov všetkých poškodených.“

Keďže v okolnostiach posudzovaného prípadu okresný súd po vykonaní dokazovaniarozsudkom č. k. 5 C/351/2013-99 z 9. apríla 2014 v plnom rozsahu vyhovel návrhunavrhovateľov a každému z nich priznal náhradu nemajetkovej ujmy v požadovanej sume10 000 €, čo krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil, intervencia ústavného súdudo tohto rozhodnutia nebola nutná.

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že predmetnom ústavného prieskumunebola ne/správnosť rozhodnutia okresného súdu týkajúca sa uloženia povinnosti odporcomv 1. a 2.radezaplatiťnáhradunemajetkovejujmynavrhovateľom„spoločne a nerozdielne“, pretože túto otázku sú v zmysle čl. 142 ods. 1 ústavy povinné vyriešiťvšeobecné súdy. Ústavnému súdu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúruvšeobecných súdov a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverenáNajvyššiemu súdu Slovenskej republiky. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva,že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožnoautomaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľje prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej právnejargumentácii. Je pritom vecou (a najmä povinnosťou) vo veci konajúcich všeobecnýchsúdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí (čl. 144ods. 1 ústavy, m. m. III. ÚS 595/2012).

Hoci odporca v 1. rade v odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 5 C/351/2013-99 z 9. apríla 2014 namietal, že sťažovateľka„by mala znášať všetky škody dopravnou nehodou spôsobené“, ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorouby sa domáhal ochrany svojich práv vo vzťahu k rozsudku krajského súduč. k. 8 Co/470/2014-190 z 28. mája 2015, nepodal.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, ktorounamietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ak zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľkyv nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015