znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 646/2014-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   4.   novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. N., zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mgr. Marek BENEDIK, s. r. o., Rudnayovo námestie 1, Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Marek Benedik, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 MObdo 1/2012 z 13. augusta 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. N.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. novembra 2013   doručená   sťažnosť   Ľ.   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 MObdo 1/2012 z 13. augusta 2013.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza:„Sťažovateľ bol účastníkom konania v postavení odporcu v konaní pred Okresným súdom   BRATISLAVA   IV   vedeného   pod   sp.   zn.   12   Cb   76/2006.   V   predmetnom   konaní navrhovateľ,   M.   Č.,   uplatňoval   voči   sťažovateľovi   zaplatenie   peňažnej   sumy   vo   výške 18.578,68 EUR s príslušenstvom.

Navrhovateľ a sťažovateľ boli spoločnými majiteľmi jedného obchodného podielu v obchodnej spoločnosti E., s. r. o. Navrhovateľovi prináležal podiel na obchodnom podiele zodpovedajúci   vkladu   12.000,-   Sk   a   sťažovateľovi   podiel   na   obchodnom   podiele zodpovedajúci vkladu vo výške 20.000,- Sk.

Sťažovateľ   dňa   29.11.2014   uzavrel   zmluvu   o   prevode   obchodného   podielu   v spoločnosti   E.,   s.   r.   o.   s   J.   P.   Ako   odplata   bola   dohodnutá   peňažná   suma   vo   výške 1.492.537,- Sk.

Navrhovateľ následne podal proti sťažovateľovi návrh na zaplatenie časti odplaty za prevod obchodného podielu vo výške 559.701,40 Sk.

Sťažovateľ   sa   v   konaní   bránil   tým,   že zmluva   o   prevode   obchodného   podielu   je absolútne   neplatným   právnym   úkonom,   v   podstate   z   dôvodov,   ktoré   tvrdil   navrhovateľ v inom konaní vedenom pred Okresným súdom BRATISLAVA III pod sp. zn. 22 Cb 55/05, ako aj tým, že odplata dohodnutá v zmluve o prevode obchodného podielu nezahŕňa aj odplatu   za   prevod   časti   podielu   navrhovateľa   na   obchodnom   podiele   v spoločnosti   E., s. r. o. Súd prvého stupňa Okresný súd BRATISLAVA IV rozsudkom sp. zn. 12 Cb 76/2006 zo dňa 29.05.2009 návrhu vyhovel a zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľovi peňažnú sumu vo výške istiny 18.578,68 EUR s príslušenstvom a trovy konania.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ včas odvolanie. Krajský súd v BRATISLAVE rozsudkom sp. zn. 1 Cob 249/2010 zo dňa 10.02.2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania.

Sťažovateľ sa podaním zo dňa 21.03.2011 obrátil na Generálnu prokuratúru SR s podnetom   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v BRATISLAVE sp. zn. 1 Cob 249/2010 zo dňa 10.02.2011.

Potom, ako Krajská prokuratúra BRATISLAVA prípisom sp. zn. Kc 94/11 zo dňa 19.05.2011   sťažovateľovi   predkladateľovi   oznámila,   že   jeho   podnet   odkladá,   podal sťažovateľ opakovaný podnet.

Generálna   prokuratúra   SR   sa   s   opakovaným   podnetom   sťažovateľa   stotožnila a podala Najvyššiemu súdu SR mimoriadne dovolanie.

Najvyšší   súd   SR   rozsudkom   sp.   zn.   3   MObdo   1/2012   zo   dňa   13.08.2013 o mimoriadnom dovolaní rozhodol tak, že ho zamietol a priznal navrhovateľovi náhradu trov konania.

Podľa názoru sťažovateľa došlo rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 MObdo 1/2012 zo dňa 13.08.2013 k porušeniu práva na súdnu ochranu garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 47 ods. 2 Ústavy SR a práva na zákonného sudcu garantovaného čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces garantovaného čl. 6 ods. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...“

1.   K namietanému   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru)

K namietanému porušeniu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

«Generálny   prokurátor   v   podanom   mimoriadnom   dovolaní   namietal   neplatnosť zmluvy o prevode obchodného podielu z dôvodu, že:

(i) sťažovateľ ako spoločný zástupca oboch majiteľov obchodného podielu nebol oprávnený obchodný podiel sám previesť;

(ii) účastníkmi zmluvy o prevode obchodného podielu neboli na strane prevodcu všetci majitelia obchodného podielu (navrhovateľ a sťažovateľ).

Sťažovateľ, ktorý sa vo svojom vyjadrení k obsahu mimoriadneho dovolania s jeho obsahom   stotožnil,   v   obsahu   svojho   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania, vo vzťahu k vyššie uvedenému, uvádza:

„Súd   prvého   stupňa   založil   svoje   rozhodnutie   na   právnom   závere,   že   Zmluva o prevode obchodného podielu zo dňa 29.11.2004 uzavretá medzi odporcom ako prevodcom a J. P. ako nadobúdateľom (ďalej len „Zmluva“) je platná. Podľa názoru súdu prvého stupňa bolo podľa čl. 3a, bod 3a.1.1. Spoločenskej zmluvy spoločnosti E., s. r. o. dohodnuté, že   spolupodielnici   budú   vykonávať   svoje   práva   z   obchodného   podielu   prostredníctvom spoločného zástupcu, ktorým bol odporca, odporca i navrhovateľ na zasadnutiach valného zhromaždenia spoločnosti E., s. r. o. ponúkli svoj obchodný podiel na prevod na inú osobu, a preto nebolo potrebné, aby navrhovateľ akýmkoľvek spôsobom splnomocnil odporcu na uzavretie   Zmluvy.   Nakoľko   „spolupodiel“   navrhovateľa   na   obchodnom   podiele predstavoval 2/5, priznal navrhovateľovi peňažnú sumu vo výške 2/5 z dohodnutej odplaty za prevod obchodného podielu.

V konaní pred Okresným súdom BRATISLAVA III pod sp. zn. 22 Cb 55/05, ktorý spis bol pripojený, navrhovateľ tvrdil, že Zmluva (zmluva o prevode obchodného podielu) je absolútne neplatná a to z dôvodu, že bola uzavretá bez jeho súhlasu. V späťvzatí zo dňa 13.06.2007 síce tvrdí opak a dokonca uvádza, že odporcovi udelil na uzavretie Zmluvy a prevzatie   odplaty   plnomocenstvo,   tieto   tvrdenia   sú   však   nepravdivé   a   účelové. To znamená, že navrhovateľ neplatnosť Zmluvy už raz uplatnil a z povahy veci vyplýva, že tento prejav vôle už nemôže zobrať spať.

Odporca tvrdenie navrhovateľa, že k uzavretiu Zmluvy došlo bez jeho súhlasu, t. j. bez toho, aby mal možnosť vyjadriť svoj súhlas alebo nesúhlas s jej obsahom (osobitne s výškou odplaty a platobnými podmienkami) a s jej uzavretím, v plnom rozsahu potvrdil. Odporca potvrdil v konaní na prvom stupni, že na procese rokovania a uzatvárania Zmluvy navrhovateľ   neparticipoval   a   o   ich   obsahu   navrhovateľa   vopred   a   ani   následne neinformoval.   Odporca   tak   konal   preto,   pretože   v   dobrej   viere   vychádzal   z   informácie prezentovanej na valných zhromaždeniach spoločnosti E., s. r. o., že navrhovateľ je s J. P. dohodnutý ohľadne ich jeho majetkového vysporiadania osobitne.

Z   predložených   zápisníc   z   valného   zhromaždenia   súčasne   vyplýva,   že   každý zo spolupodielnikov   rokoval   o   podmienkach   prevodu   obchodného   podielu   samostatne. Každý zo spolupodielnikov samostatne dojednával predmet a výšku plnenia, ktoré získa v súvislosti   s   prevodom   obchodného   podielu.   Na   valnom   zhromaždení   spoločnosti   dňa 17.03.2004 nakoniec navrhovateľ s J. P. deklarovali, že dospeli k dohode o prevode časti jeho podielu na obchodnom podiele ako takom. O vyššie uvedenom nakoniec svedčí aj Zmluva o prevode spolupodielu na obchodnom podiele uzavretá medzi navrhovateľom ako prevodcom   a   J.   P.   ako   nadobúdateľom   dňa   27.02.2004,   predmetom   ktorej   bol   prevod podielu navrhovateľa na obchodnom podiele zodpovedajúci majetkového vkladu vo výške 6.000,- Sk (čl. II ods. 1).

Hoci navrhovateľ ako spolupodielnik a účastník valných zhromaždení spoločnosti E., s. r. o. mal vedomosť o tom, že valné zhromaždenie dalo súhlas na prevod obchodného podielu, nič to nemení na fakte, že k uzavretiu tejto konkrétnej Zmluvy s daným obsahom (osobitne   výškou   odplaty   a   platobnými   podmienkami)   súhlas   neudelil.   To   vyplýva z nasledujúcich skutočností:

1.   z   obsahu   návrhu   na   začatie   konania   vedenom   pred   Okresným   súdom BRATISLAVA III pod sp. zn. 22 Cb 55/05;

2. zo skutočnosti, že na Zmluve nie je uvedený podpis navrhovateľa a nie je ani uvedená skutočnosť, že by odporca konal v jeho mene,

3. z už spomínanej skutočnosti, že každý zo spolupodielnikov rokoval o podmienkach prevodu obchodného podielu samostatne,   o čom svedčí zmluva o prevode spolupodielu uzavretá medzi navrhovateľom a J. P.,

4.   zo   skutočnosti,   že   tvrdenia   navrhovateľa   v   späťvzatí   zo   dňa   13.06.2007   sú v rozpore so skutočnosťou,

5. a napokon zo skutočnosti, že odplata za prevod dohodnutá v čl. IV. bod 1 Zmluvy nie je odplatou aj za tú časť obchodného podielu, ktorá prináležala navrhovateľovi. Ako totiž   vyplýva   z   čl.   IV.   bod   1   Zmluvy   odplata   (kúpna   cena)   zohľadňuje   hodnotu   práv prevádzajúceho voči spoločnosti E., spol. s r. o. Nakoľko odporca nemal práva k celému podielu, ale len k časti, dohodnutá odplata je odplatou len za tú časť práv, ktoré prináležia odporcovi (spolupodiel zodpovedajúci vkladu vo výške 20.000,- Sk z celého obchodného podielu zodpovedajúceho vkladu vo výške 32.000,- Sk), a nie aj za tú časť, ktorá prináležala navrhovateľovi. Táto formulácia teda inými slovami vyjadruje skutočnosť, že predmetom Zmluvy bolo majetkové vysporiadanie iba odporcu, a preto by si logicky nemal z tejto odplaty navrhovateľ nárokovať.

Zo   skutočnosti,   že   navrhovateľ   nebol   účastníkom   Zmluvy,   zo   skutočnosti, že navrhovateľ   nedal   súhlas   k   uzavretiu   tejto   konkrétnej   Zmluvy   s   daným   obsahom a zo skutočnosti, že navrhovateľ nebol zastúpený odporcom, vyplývajú závažné dôsledky, čo sa týka platnosti Zmluvy.

Tvrdenia   uvedené   navrhovateľom   v   späťvzatí   zo   dňa   13.06.2007   považujeme za klamlivé a účelové, a to z dôvodu dohody s J. P., ktorý bol v konaní sp. zn. 22 Cb 55/05 odporcom   v   1.   rade.   Jednak   sú   v   rozpore   s   pôvodným   jeho   návrhom   na Okresný   súd BRATISLAVA III a jednak ani vzhľadom na iné skutočnosti neobstoja. Ak by bola pravda, že odporca mal uzavrieť Zmluvu v mene navrhovateľa, bolo by to z jej obsahu zrejmé, čo nie je. Z formulácie z valného zhromaždenia zo dňa 17.03.2004, ktorú cituje navrhovateľ v späťvzatí nevyplýva, že by mal odporca zastupovať navrhovateľa, tam sa konštatuje len skutočnosť, že obaja spolupodielnici majú úmysel obchodný podiel previesť; interpretácia navrhovateľa je aj v rozpore s tým, že každý zo spolupodielnikov bude o podmienkach prevodu obchodného podielu rokovať samostatne, k čomu aj došlo. Nakoniec, ak by to tak bolo, musel by navrhovateľ udeliť odporcovi písomné plnomocenstvo, čo netvrdí (§ 31 ods. 4   ObčZ);   naopak z obsahu späťvzatia   jednoznačne vyplýva,   že   písomné plnomocenstvo udelené nebolo, iba ústne, ktoré je neplatné pre nedodržanie písomnej formy (§ 40 ods. 1 ObčZ).   Z   uvedeného   potom   jednoznačne   vyplýva,   že   odporca   plnomocenstvo   konať   za navrhovateľa nemal. Odporca popiera, že by od navrhovateľa nejaké ústne plnomocenstvo obdŕžal, to nakoniec ani preukázané nebolo.

Ako   bolo   uvedené,   z   obsahu   Zmluvy   nevyplýva,   že   by   odporca   konal   aj za navrhovateľa. V zmysle § 32 ods. 1 ObčZ potom ale platí, že odporca konal sám za seba, pretože z právneho úkonu nevyplýva, že odporca koná (aj) za iného. Toto (nepochybne kogentné) zákonné ustanovenie, súdy opomenuli.

Máme teda za preukázané, pretože navrhovateľ opak (svoje tvrdenia) nepreukázal, že odporca   uzavrel   Zmluvu   bez   toho,   aby   s   ňou   navrhovateľ   vyslovil   súhlas.   Hoci navrhovateľ   súhlasil   s   prevodom   obchodného   podielu   vo   všeobecnosti,   faktom   je,   že účastníkom konkrétneho právneho úkonu nebol, neudelil na jeho uzavretie odporcovi ani relevantné plnomocenstvo (ani v ústnej a ani v písomnej forme), pričom s konkrétnymi, a kľúčovými   obsahovými   podmienkami   Zmluvy   súhlas   neudelil.   Predosielame, že ustanovenie § 114 ods. 3 ObchZ neoprávňuje spoločného zástupcu na uzavretie zmluvy o prevode obchodného podielu, ako bude uvedené nižšie.»

Obchodný podiel patriaci viacerým osobám je predmetom úpravy ustanovenia § 114 ods. 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“). Nakladanie s obchodným podielom patriacim viacerým osobám predmetné zákonné ustanovenie výslovne neupravuje. K nakladaniu s obchodným podielom patriacim   viacerým   osobám,   o   akom   ide   v   prípade   sťažnosti   sťažovateľa,   sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

«Predmetom prevodu podľa Zmluvy nebol obchodný podiel vo výlučnom vlastníctve odporcu,   ale   obchodný   podiel,   ktorý   bol   spoločným   majetkom   navrhovateľa   a   odporcu (§ 114   ods.   3   prvá   veta   ObchZ).   Z   uvedeného   potom   vyplývalo,   že   žiaden   z   majiteľov nemohol samostatne s podielom ako celkom nakladať. To vyplýva zo samotnej podstaty vlastníctva a jeho ochrany, pretože by samostatným nakladaním s podielom ako celkom len jedným z majiteľov, bolo porušené právo na majetok druhého majiteľa.

V zmysle § 114 ods. 3 ObchZ jeden obchodný podiel môže patriť viacerým osobám, pričom   svoje   práva   z   tohto   obchodného   podielu   môžu   tieto   osoby   vykonávať   len prostredníctvom spoločného zástupcu.

V   súlade   s   právnou   doktrínou   máme   za   to,   že   oprávnenia   spoločného   zástupcu v zmysle § 114 ods. 3 ObchZ zahŕňajú výkon práv len vo vzťahu k spoločnosti, a nie aj vo vzťahu   k   tretím   osobám,   inými   slovami   povedané,   oprávnenia   spoločného   zástupcu v zmysle § 114 ods. 3 ObchZ zahŕňajú výkon práv „z“ obchodného podielu, a nie „k“ podielu. To znamená, že spoločný zástupca je oprávnený zúčastniť sa valných zhromaždení, hlasovať na nich, uplatňovať právo na riadenie spoločnosti alebo na výplatu zisku určeného na rozdelenie atď. (práva „z“ obchodného podielu), ale nie je oprávnený prevádzať podiel ako taký (práva „k“ obchodnému podielu) [OVEČKOVÁ, O. a kol.: Obchodný zákonník, Komentár, 1. diel, IURA Edition, s. r. o., 2008, str. 442, 443]. Z uvedeného teda vyplýva, že spoločný   zástupca   nie   je   z   tohto   titulu   oprávnený   s   obchodným   podielom   nakladať, pretože jeho oprávnenia zahŕňajú výkon iných práv, ako je ius disponendi. Účelom § 114 ods. 3 ObchZ je zefektívnenie vnútorných pomerov obchodnej spoločnosti, osobitne činnosti valného zhromaždenia, ale nie úprava výkonu dispozičných práv s obchodným podielom. Je teda zrejmé, že záver, že zástupca podielnikov je oprávnený podiel aj previesť, je v rozpore s účelom a zmyslom zákona.

Opačný   názor,   podľa   ktorého   by   bol   spoločný   zástupca   oprávnený   s   právnymi účinkami   s   obchodným   podielom   nakladať   sám   na   základe   §   114   ods.   3   ObchZ,   je neprijateľný. Dovedené do dôsledkov by to znamenalo, že je oprávnený previesť obchodný podiel na tretiu osobu (a zbaviť majetku iné osoby) bez ohľadu na vôľu ostatných majiteľov, a   to   by   bolo   v   rozpore   s   princípom   ústavnej   ochrany   majetku.   Samotnou   podstatou ústavného   princípu   ochrany   majetku   je   totiž   to,   že   nikto   iný   ako   jeho   majiteľ,   nie   je oprávnený s majetkom nakladať, a bez jeho súhlasu ho nikto nemôže majetku zbaviť. Inými slovami povedané, práva majiteľa k svojmu majetku sú absolútne (sp. zn. PL. ÚS 38/95), majiteľ uplatňuje nad svojím majetkom absolútne panstvo, čo znamená, že z výkonu svojich oprávnení je oprávnený vylúčiť kohokoľvek iného. Nakoniec, ak by sa aj takýto výklad pripustil,   bolo   by   to   v   rozpore   s   princípom   rovnakého   zákonného   obsahu   vlastníctva všetkých   vlastníkov   (čl.   20   ods.   1   druhá   veta   Ústavy   SR),   pretože   jeden   z   majiteľov obchodného podielu by mal viac práv ako ostatní. V zmysel judikatúry Ústavného súdu SR, ak   právnu   normu   možno   vykladať   dvomi   spôsobmi,   pričom   jeden   výklad   je   v   súlade s Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi a druhý je s nimi v nesúlade, všetky štátne orgány majú ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s Ústavou SR (nález   sp.   zn.   PL.   ÚS   15/1998).   Ochrana   vlastníctva   je   nakoniec   aj   jedna   zo   zásad, na ktorých ObchZ spočíva (§ 1 ods. 2 ObchZ).

Napokon   názor   právnej   doktríny   je   jednotný   v   tom,   že   ObchZ   nerieši   spôsob nakladania   so   spoločným   obchodným   podielom   [OVEČKOVÁ,   O.   a   kol.:   Obchodný zákonník,   Komentár,   1.diel,   IURA   Edition,   s.   r.   o.,   2008,   str.   442,   443;   PATAKYOVÁ, M. a kol.: Obchodný zákonník, Komentár, 2. Vydanie, C. H. Beck, 2008, str. 337]. Zmluvu o prevode obchodného podielu by mali uzatvárať všetci majitelia, alebo ak ju uzatvára spoločný zástupca,   t.   j.   ak bude nakladať s obchodným podielom ako celkom spoločný zástupca, vždy potrebuje plnomocenstvo od ostatných spolumajiteľov; tým právna doktrína inými slovami vyjadruje, že spoločný zástupca sám nie je oprávnený s obchodným podielom nakladať.

Na základe   vyššie uvedeného je   teda   potrebné dospieť   k záveru,   že ak spoločný zástupca uzavrie zmluvu o prevode obchodného podielu bez toho, aby účastníkmi zmluvy boli súčasne aj ostatní majitelia obchodného podielu, resp. bez toho, aby mu na tento účel títo   udelili   plnomocenstvo   (§31   ObčZ),   je   zmluva   neplatná,   pretože   je   v   rozpore s dispozičným právom ostatných   majiteľov   obchodného   podielu   (čl.   20   Ústavy SR).   Ide pritom o neplatnosť absolútnu (§ 39 ObčZ).»

Sťažovateľ v sťažnosti následne poukazuje na tieto skutočnosti:„Odvolací súd, v zhode so súdom prvého stupňa, dospeli k záveru, že spolupodielnici (navrhovateľ   a   odporca)   sa   dohodli,   že   práva   z   obchodného   podielu   bude   vykonávať odporca a navrhovateľ súhlasil s prevodom obchodného podielu, a nebolo potom potrebné, aby   navrhovateľ   udelil   odporcovi   osobitné   plnomocenstvo.   Odvolací   súd   však   žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo by dohoda o výkone práv z obchodného podielu mala zahŕňať aj oprávnenie previesť obchodný podiel bez toho, aby zmluvu o prevode uzatváral aj druhý spolupodielnik. Dohoda o tom, ako budú spolupodielnici vystupovať voči spoločnosti, je niečo zásadné iné,   ako plnomocenstvo (oprávnenie) na prevod obchodného podielu.   Je úplne nelogické, aby súhlas spolupodielnika o tom, kto zo spolupodielnikov bude vystupovať voči   spoločnosti   udelený   v   určitom   okamihu   (spravidla   pri   nadobudnutí   spolupodielu), zahŕňal   aj   súhlas   tomuto   spolupodielnikovi,   aby   ho   previedol   kedykoľvek   v   budúcnosti za nešpecifikovaných podmienok. Navrhovateľ vyslovil súhlas s prevodom iba všeobecne, ale   s J.   P.   rokoval   separátne,   a   preto   ani   nemal   dôvod   a   nemohol   vysloviť   súhlas   so Zmluvou.

Je nepochybné, že navrhovateľ nikdy s obsahom zmluvy súhlas nevyslovil, ako je uvedené vyššie. Okrem iného poukazujeme na to, že (i) navrhovateľ to sám deklaroval v konaní vedenom pred Okresným súdom BRATISLAVA III pod sp. zn. 22 Cb 55/05 a (ii) plnomocenstvo   v   písomnej   forme   navrhovateľ   neudelil.   Nakoniec,   aj   keby   to   tak   bolo, Zmluva   by   mala   byť   uzatváraná   aj   v   mene   navrhovateľa,   čo   nebola   a   potom   platí, že odporca konal iba sám za seba, čo nemohol, pretože obchodný podiel nepatril výlučne len jemu (nemo plus iuris).

Odvolací súd sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou odporcu opierajúcou sa o ústavno-konformný výklad § 114 ods. 3 ObchZ a na to nadväzujúceho čl. 3a, bod 3a.1.1. spoločenskej zmluvy spoločnosti E., s. r. o., vyjadril sa len všeobecne k názorom právnej doktríny.

Z uvedených dôvodov preto považujeme závery odvolacieho súdu, a súdu prvého stupňa, za svojvoľné a arbitrárne.“

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti podopiera svoj právny názor týkajúci sa nakladania so spoločným   obchodným   podielom   o   relevantné   ustanovenia   zákona   č.   40/1964   Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Podľa   názoru   sťažovateľa   je   na   právne   postavenie   majiteľov   spoločného   obchodného podielu potrebné analogicky aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o podielovom spoluvlastníctve,   a   to   tým   viac,   že   Obchodný   zákonník   nerieši   spôsob   nakladania so spoločným obchodným podielom, a to na základe § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uvedený názor opiera o právnu doktrínu uvedenú v komentároch k Obchodnému zákonníku. Za relevantné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré možno aplikovať aj na nakladanie so spoločným obchodným podielom, sťažovateľ považuje ustanovenia § 139 ods. 1, § 139 ods. 2 a § 139 ods. 3 Občianskeho zákonníka upravujúce nakladanie so spoločnou vecou.

Z   uvedených   ustanovení   Občianskeho   zákonníka   sťažovateľ v   sťažnosti   následne vyvodzuje:

„Účastníkmi   zmluvy   o   prevode   spoločnej   veci   musia   byť   všetci   spoluvlastníci. Na účinný prevod nestačí právny úkon jedného z nich, aj keď by bol urobený so súhlasom všetkých   ostatných   spoluvlastníkov.   Predaj   spoločnej   veci   je   totiž   právnym   úkonom smerujúcim k zániku tohto vzťahu u všetkých spoluvlastníkov. Preto jeho účastníkmi musia byť všetci spoluvlastníci; v opačnom prípade by išlo o porušenie ustanovenia § 123, a teda o   právny   úkon   absolútne   neplatný   (§   39)   [PLANK,   K.   a   kol.:   Občiansky   zákonník s vysvetlivkami, zväzok 1, Iura Edition str. 2008, 2009].“

Z už uvedeného sťažovateľ v sťažnosti vyvodzuje závery pre prevod spoločného obchodného podielu, keď uvádza:

„Z   vyššie   uvedeného   teda   jednoznačne   vyplýva,   že   účastníkmi   Zmluvy   mali   byť na jednej strane odporca i navrhovateľ (osobne alebo v zastúpení na základe písomnej plnej moci) ako prevodcovia a J.P. na strane druhej ako nadobúdateľ. Nakoľko to tak nebolo, Zmluva je absolútne neplatná podľa §39 ObčZ.“

Z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvy o prevode obchodného podielu sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že navrhovateľ nemôže požadovať od odporcu vydanie časti zo sumy zaplatenej nadobúdateľom.

Uvedená argumentácia, podľa sťažovateľa „(i) bola argumentáciou sťažovateľa ako účastníka konania, (ii) mala vzťah k dôvodom, pre ktoré Generálny prokurátor SR podal mimoriadne   dovolanie,   (iii)   Generálny   prokurátor   SR   na   obsah   podnetu   sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania poukázal, a preto bol najvyšší súd SR povinný sa s ňou riadne vysporiadať, čo neurobil“.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku opomenul dať odpoveď na tieto vo veci relevantné argumenty sťažovateľa:

„(1) sťažovateľ poukázal na celý rad skutočností svedčiacich o tom, že navrhovateľ v skutočnosti nedal súhlas ani na splnomocnenie na uzavretie konkrétnej zmluvy o prevode obchodného   podielu   s   konkrétnym   obsahom   (čo   okrem   iného   pôvodne   tvrdil   samotný navrhovateľ!) [str. 4, 5 podnetu na podanie mimoriadneho dovolania]. Pritom samotným jadrom argumentácie súdu je práve (zdanlivo) neotrasiteľne prezentované tvrdenie o tom, že   navrhovateľ   s   uzavretím   zmluvy   súhlasil.   V   skutočnosti   súhlas   vyslovil   až   ex   post a účelovo na základe dohody s J. P.;

(2) že výklad § 114 ods. 3 ObchZ, ktorý zaujal aj Najvyšší súd SR, podľa ktorého je spoločný zástupca oprávnený obchodný podiel aj previesť na tretiu osobu, nie je ústavne konformný. Pritom pre výklad ustanovenia právneho predpisu je relevantné nielen jeho gramatické   znenie,   ale   aj   zmysel   a   účel   právnej   normy,   pričom   zvolená   výkladová alternatíva   musí   byť   aj   ústavne   konformná   (napr.   nález   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn. III. ÚS 341/07);

(3) že výklad § 114 ods. 3 ObchZ, ktorý zaujal Najvyšší súd SR, podľa ktorého je spoločný zástupca oprávnený obchodný podiel aj previesť na tretiu osobu, prekračuje účel inštitútu   spoločného   zástupcu.   Pritom   pre   výklad   ustanovenia   právneho   predpisu   je relevantné nielen jeho gramatické znenie, ale aj zmysel a účel právnej normy (napr. nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 341/07);

(4) že výklad § 114 ods. 3 ObchZ, ktorý zaujal aj Najvyšší súd SR, podľa ktorého je spoločný zástupca oprávnený obchodný podiel aj previesť na tretiu osobu, nie je v súlade s analogickým   použitím   ustanovení   ObčZ   o   spoluvlastníctve   (ktorých   sa   okrem   iného pôvodne dovolával aj samotný navrhovateľ).“

Podľa sťažovateľa najvyšší súd k základnej právnej otázke, a to, či podľa § 114 ods. 3 Obchodného zákonníka je spoločný zástupca oprávnený spoločný obchodný podiel aj previesť na tretiu osobu bez osobitného splnomocnenia spolupodielnikov, v napadnutom rozsudku   uviedol   jednu   jedinú   vetu,   a   to,   že   sa   s   výkladom   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   nestotožňuje.   Najvyšší   súd   sa pritom podľa sťažovateľa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa a nezaujal stanovisko k jednoznačnému názoru právnej doktríny, na ktorý expressis verbis poukázal generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že najvyšší súd vôbec neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré zaujal práve opačný výklad.

Sťažovateľ v sťažnosti napokon uvádza:«Najvyšší súd SR popri lakonickom konštatovaní o tom, že sa s výkladom § 114 ods. 3 ObchZ Generálnym prokurátorom SR nestotožnil, uviedol z hľadiska argumentácie v mimoriadnom dovolaní a v podnete irelevantnú skutočnosť, že navrhovateľ s prevodom obchodného podielu súhlasil. Okrem toho, že sťažovateľ súhlas navrhovateľa od počiatku spochybňoval,   takže   nevedno   prečo   existenciu   súhlasu   Najvyšší   súd   SR   považoval za nespornú   (?),   podstata   argumentácie   spočívala   aj   v   tom,   že   navrhovateľ   mal   byť účastníkom zmluvy o prevode obchodného podielu. A to nebol. Podotýkame, že len vtedy, ak by bol navrhovateľ účastníkom zmluvy o prevode obchodného podielu, alebo ak by pre jej uzavretie udelil písomné plnomocenstvo, čo neudelil, by bolo možné hovoriť o tom, že dal súhlas s uzavretím zmluvy o prevode obchodného podielu, s jej obsahom. A o to v danom prípade   išlo.   Nešlo   totiž   o   to,   že   navrhovateľ   vo   všeobecnosti   súhlasil   s   prevodom obchodného podielu, ale išlo o to, či právne relevantným spôsobom súhlasil s obsahom (so zmluvnými podmienkami) konkrétnej zmluvy o prevode obchodného podielu (v ktorej okrem iného nie je uvedené, že by nejaká časť odplaty mala byť zaplatená navrhovateľovi). Opakujeme, že navrhovateľ pôvodne tvrdil, že žiadny takýto súhlas nedal.

Nakoniec obsah rozhodnutia, osobitne jeho odôvodnenie, svedčí o tom, že Najvyšší súd SR   vôbec   správne nevymedzil   podstatu kauzy,   podstatu   právnych otázok,   ktoré   má riešiť.   Na   str.   5   rozsudku   totiž   uvádza:   „Jedinou   základnou   otázkou   pre   posúdenie dôvodnosti mimoriadneho dovolania je, či spoločenská zmluva, ktorou bol obchodný podiel, ktorý   patril   žalobcovi   aj   žalovanému   je,   platný   právny   úkon,   z   dôvodu,   že   podľa generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   spoločenská   zmluva   neoprávňovala spoločného zástupcu na... “. Je však zrejmé, že Generálny prokurátor SR (a sťažovateľ) nenamietali neplatnosť spoločenskej zmluvy, ale neplatnosť zmluvy o prevode obchodného podielu.»

Z   uvedených   dôvodov   je   sťažovateľ   názoru,   že   najvyšší   súd   porušil   jeho   právo na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože v napadnutom rozsudku neuvádza dostatočné dôvody, na základe ktorých   je   založené,   a   nevysporiadal   sa   s   vo   veci   relevantnými   argumentmi a skutočnosťami.

2. K namietanému porušeniu princípu rovnosti zbraní (čl. 47 ods. 3 ústavy)

K namietanému porušeniu princípu rovnosti zbraní sťažovateľ v sťažnosti uvádza:„K   veci,   k   obsahu   mimoriadneho   dovolania,   doručil   súdu   svoje   vyjadrenie   aj navrhovateľ. Toto vyjadrenie však Najvyšší súd SR sťažovateľovi nedoručil.   To je však v rozpore s právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru, pretože z citovaných rozsudkov Európskeho súdu vyplýva, že len strany v konaní môžu primerane posúdiť,   či   dokumenty   predložené   v   súdnom   konaní   vyžadujú   ich   komentár   alebo   nie. Zásada   spravodlivosti   konania   vyžaduje,   aby   účastníci   konania   mali   možnosť   posúdiť relevanciu a dôležitosť týchto dokumentov a v prípade potreby sa k nim vyjadriť, pričom je pritom   irelevantné,   či   súd   z   podaní   protistrany   vychádza   alebo   nie   a   akú   relevanciu im prikladá.   Uvedené   rovnako   vyplýva   aj   z   nálezu   Ústavného   súdu   SR   vo   veci   sp.   zn. I. ÚS 335/06.

Podotýkame, že Najvyšší súd SR pritom z podania navrhovateľa aj vychádzal. Ak by bol Najvyšší súd SR vyjadrenie navrhovateľa doručil sťažovateľovi, mohol sťažovateľ reagovať na tvrdenia navrhovateľa v ňom uvedené. Sťažovateľ by sa tak mohol vyjadriť   napríklad   k   otázke   vzniku   bezdôvodného   obohatenia   v   dôsledku   neplatnosti právneho   úkonu;   že   v   danom   prípade   mimoriadneho   dovolania   nejde   o   rôznosť   dvoch právnych   názorov,   ale   o   rozpor   so   zákonom.   Ak   by   bol   Najvyšší   súd   SR   vyjadrenie navrhovateľa doručil sťažovateľovi, bol by sa sťažovateľ vyjadril aj k tomu, akú ochranu jeho práv sledoval jeho podnet a následne mimoriadne dovolanie, ktorú skutočnosť Najvyšší súd   SR   s   poukazom   na   (nedoručené)   vyjadrenie   navrhovateľa   spochybnil.   Uvedené nakoniec svedčí o tom, že sa Najvyšší súd SR vôbec riadne neoboznámil s podstatou kauzy, pretože sťažovateľ od počiatku tvrdil, že odplata dohodnutá v zmluve o prevode obchodného podielu bola plnením dohodnutým len pre sťažovateľa, pričom sťažovateľ vychádzal z toho, že navrhovateľ   je   s   nadobúdateľom   obchodného   podielu   na   svojom   plnení   dohodnutý separátne. Ak by dohodnutá odplata, resp. časť z nej mala prináležať navrhovateľovi, bol by   sťažovateľ   trval   na   úplne   inej   výške   odplaty.   Sťažovateľ   podnetom   na   podanie mimoriadneho dovolania sledoval to, aby zo svojho majetku nemusel platiť navrhovateľovi niečo, čo mu neprináleží.“

3.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   zákonného   sudcu   (čl.   48 ods. 1 ústavy)

K namietanému   porušeniu   základného   práva   na   zákonného   sudcu   (čl.   48   ods.   1 ústavy) sťažovateľ v sťažnosti uvádza:

„Mimoriadne dovolanie v predmetnej veci prejednával senát, ktorého členom bol aj JUDr. Peter DUKES. V priebehu konania došlo k zmene člena senátu, kedy na jeho miesto nastúpila JUDr. Katarína PRAMUKOVÁ.

Sťažovateľovi nebola zmena člena senátu oznámená, rovnako mu neboli oznámené dôvody, pre ktoré sa tak stalo a na základe čoho bol vybraný nový člen senátu.

V dôsledku toho, že sťažovateľovi nebola oznámená zmena člena senátu, nebol mu oznámený nový člen senátu, nemohol sťažovateľ posúdiť nestrannosť nového člena senátu a uplatniť prípadne námietku zaujatosti. Preto podľa nášho názoru došlo k porušeniu práva na prerokovanie veci nestranným súdom.

Sťažovateľ rovnako namieta, že nový člen senátu nebol vybraný náhodným výberom pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a aby nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 13.08.2013 sp. zn. 3 MObdo 1/2012 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, základné právo sťažovateľa na zákonného sudcu garantované čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.08.2013 sp. zn. 3 MObdo 1/2012 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú preto treba považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, I. ÚS 140/03).

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru)

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Uplatnenie   toho   práva   je   podmienené splnením príslušných zákonných podmienok v zmysle čl. 46 ods. 1 a čl. 51 ústavy.

Článok 46 ods. 1 ústavy zakotvuje právo na súdnu a inú právnu ochranu. Právo na súdnu ochranu ako zásada výkonu súdnictva znamená, že každý, koho právo je ohrozené, dotknuté či porušené, môže sa obrátiť so žiadosťou o nápravu na nestranný a nezávislý súd. V   čl.   46   ods.   4   ústavy   sa   expressis   verbis   zakotvuje   právo   na   súdnu   ochranu   s   tým, že „podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon“. Zákonmi upravujúcimi podrobnosti o súdnej ochrane sú jednak zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a jednak procesné predpisy, ako napr. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“)... (PL. ÚS 38/99).

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo   inému   orgánu   právnej   ochrany.   Právo   zaručené   čl.   46   ods.   1   ústavy   umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť)   stať sa   účastníkom   konania so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia plynú (PL. ÚS 21/00).

Podstatou základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy je podľa ústavného súdu (PL.   ÚS   22/06)   poskytnutie   ochrany   hmotnému   právu   účastníka   súdneho   konania. Rešpektujúc túto podstatu z uvedeného ústavného článku ústavný súd vyvodzuje prísny zákaz odmietnutia spravodlivosti (denegationis iustitiae). Zákaz odmietnutia spravodlivosti v podobe príkazu rozhodnúť o uplatnenom hmotnom práve účastníka súdneho konania má svoj základ v požiadavke na poskytnutie účinnej ochrany uplatnenému právu. Povinnosť „rozhodnúť“ znamená vo väčšine prípadov formulovať autoritatívnym spôsobom záväzný názor konajúceho súdu o predmete konkrétneho konania, čo sa prejavuje vo výroku súdneho rozhodnutia ako individuálneho právneho aktu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch... Článok 6 odsek 1 dohovoru upravuje právo na spravodlivý súdny proces (spravodlivé konanie pred súdom).

Ústavný   súd   už   konštatoval,   že   formuláciou   uvedenou   v   čl.   46   ods.   1   ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, t. j. právo na spravodlivý proces sa nezaručuje iba čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale je implikované   aj   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy,   a   to   v   čl.   46   ods.   1   ústavy (II. ÚS 71/97, III. ÚS 53/09). Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru dochádza vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej osoby alebo právnickej osoby (m. m. I. ÚS 35/98, II. ÚS 81/01, III. ÚS 53/09). Účelom práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu   vo veci konať a rozhodnúť   (II.   ÚS   88/01).   Právo   na   súdnu   ochranu   v   zmysle   dohovoru   a   judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva chápané ako právo na spravodlivý proces je vykladané od   prípadu   Golder   v.   Spojené kráľovstvo   (rozhodnutie z 21.   februára 1975)   ako právo na prístup k súdu, právo na súd určitej kvality so zárukami jeho nezávislosti a nestrannosti a právo na spravodlivé súdne konanie. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v konaní. Takýmto predpisom je aj Občiansky súdny poriadok.

Zásadná námietka sťažovateľa sa odvíja od tvrdenia, že najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí nesprávne interpretoval ustanovenie § 114 ods. 3 Obchodného zákonníka. Podľa právneho názoru sťažovateľa predmetné ustanovenie Obchodného zákonníka je potrebné vykladať   tak,   že pre   platnosť   zmluvy   o   prevode   spoločného   obchodného   podielu sa vyžaduje   súhlas   spolupodielnikov   s   konkrétnymi   obsahovými   podmienkami   zmluvy o prevode, čo je podľa sťažovateľa naplnené vtedy, ak všetci spolupodielnici spoločného obchodného   podielu   sú   účastníkmi   konkrétneho   právneho   úkonu   –   zmluvy   o   prevode obchodného podielu, alebo ak by na uzavretie zmluvy o prevode spoločného obchodného udelili spoločnému zástupcovi osobitné písomné splnomocnenie. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu predmetné ustanovenie Obchodného zákonníka sa má vykladať tak, že pre platnosť   zmluvy   o   prevode   spoločného   obchodného   podielu   sa   nevyžaduje,   aby   boli jednotliví spolupodielnici buď účastníkmi zmluvy o prevode obchodného podielu, alebo aby na jej uzavretie udelili spoločnému zástupcovi ustanovenému na výkon práv z obchodného podielu   osobitné   písomné   splnomocnenie.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   pre   platnosť zmluvy o prevode spoločného obchodného podielu postačuje, ak na jej uzavretie jednotliví spolupodielnici   dali spoločnému zástupcovi   súhlas. Na strane 6 napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sa uvádza: „Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožnil s výkladom ustanovenia § 114 ods. 3 Obchodného zákonníka, (že) výkon práva z obchodného podielu prostredníctvom   spoločného   zástupcu   nezahŕňa   aj   výkon   predaja   obchodného   podielu a že na platnosť zmluvy o prevode obchodného podielu sa vyžaduje osobitné plnomocenstvo spoločníka   s   predajom   udelené   spoločnému   zástupcovi   ustanovenému   na   výkon   práv z obchodného   podielu.   V   danom   prípade   sám   žalobca   nenamieta,   že   s   prevodom obchodného podielu nesúhlasil, tvrdí, že s prevodom bol uzrozumený...“

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 122/05, III. ÚS 53/09) ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva, že úlohou   ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01). Z týchto hľadísk ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa namietajúceho porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   tento   súd   sa   stotožnil so závermi, ku ktorým dospeli okresný súd a krajský súd konajúce vo veci sťažovateľa, týkajúcimi sa posúdenia otázky, či pre platnosť zmluvy o prevode spoločného obchodného podielu sa vyžaduje, aby boli jednotliví spolupodielnici buď účastníkmi zmluvy o prevode obchodného   podielu,   alebo   aby   na   jej   uzavretie   udelili   spoločnému   zástupcovi ustanovenému na výkon práv z obchodného podielu osobitné písomné splnomocnenie. Súd prvého stupňa konajúci vo veci sťažovateľa dospel k záveru, že vzhľadom na ustanovenie spoločenskej   zmluvy spoločnosti   E.,   s.   r.   o.,   o   vykonávaní práv   z obchodného podielu prostredníctvom   spoločného   zástupcu   –   žalovaného   a   vzhľadom   na   znenie   zápisníc z valných zhromaždení tejto spoločnosti „nebolo potrebné, aby žalobca akýmkoľvek iným spôsobom   splnomocnil   žalovaného   na   uzavretie   zmluvy   o   prevode   obchodného   podielu zo dňa   29.11.2004“. Zmluvu   o   prevode   obchodného   podielu   tak   považoval   za   platný právny   úkon.   Rozsudok   odvolacieho   súdu   bol   odôvodnený   tým,   že   z   obsahu   zmluvy o prevode   obchodného   podielu   z 29.   novembra   2004   je   zrejmé,   že   bol   prevedený   celý obchodný podiel tvorený spolupodielmi žalobcu a žalovaného a že v zmluve dohodnutá odplata 1 492 537,- Sk predstavuje odplatu za obchodný podiel, nie za spolupodiel. Podľa odôvodnenia   rozsudku   odvolacieho   súdu   žalovaný   nepotreboval   od   žalobcu   osobitné splnomocnenie   na   uzavretie   zmluvy   o   prevode   obchodného   podielu,   pretože   podľa spoločenskej   zmluvy   sa   spolupodielnici   obchodného   podielu   dohodli,   že   svoje   práva z obchodného podielu budú vykonávať prostredníctvom   spoločného zástupcu, ktorým je žalovaný,   a   žalobca   s   prevodom   súhlasil   na   valnom   zhromaždení.   Potreba   osobitného splnomocnenia podľa odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva ani z ustanovenia § 114 ods. 3 Obchodného zákonníka a z odbornej literatúry k tomuto ustanoveniu je zrejmé, že uzavretie osobitného splnomocnenia má len odporúčajúci charakter.

Podľa odbornej literatúry ak by zmluva o prevode spoločného obchodného podielu mala   byť uzatváraná   spoločným   zástupcom,   je   vhodné,   aby   spolumajitelia   obchodného podielu udelili plnú moc spoločnému zástupcovi na takýto úkon [PATAKYOVÁ, M. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár. 4. vydanie. Bratislava: C. H. Beck 2013. s. 481]. «Zmluvu o prevode spoločného obchodného podielu by vzhľadom na dikciu zákona, v zmysle ktorej práva   z   tohto   podielu   môžu   spolumajitelia   vykonávať   len   prostredníctvom   spoločného zástupcu,   mal   na   strane   prevodcu   zrejme   uzavierať   spoločný   zástupca,   avšak s prihliadnutím na skutočnosť, že v prípade prevodu ide skôr o výkon práv „k“ tomuto obchodnému   podielu   ako   o   výkon   práv   „z“   tohto   podielu,   sa   takisto   možno   prikloniť k názoru,   že   zmluvu   na   strane   prevodcu   by   mohli   uzavierať   aj   všetky   osoby,   ktorým predmetný spoločný podiel patrí. Keďže priama odpoveď na túto otázku nie je v zákone explicitne   vyjadrená,   vzhľadom   na   možnosť   rôzneho   výkladu   bude   v   praxi   zrejme najpraktickejším riešením uzavretie zmluvy spoločným zástupcom, ktorý si však na tento účel   v   záujme   zabezpečenia   väčšej   miery   právnej   istoty   zaobstará   aj   osobitné plnomocenstvo   vystavené   všetkými   spolumajiteľmi   spoločného   obchodného   podielu» [OVEČKOVÁ, O. a kol.: Obchodný zákonník. Komentár. Tretie, doplnené a prepracované vydanie. 1. diel. Bratislava: IURA Edition 2012. s. 535-536].

Pri   posudzovaní   otázky,   či   mohlo   byť napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   teda   otázky,   či   rozsudok   nie   je   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny,   je potrebné   zohľadniť   nielen   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   ale aj napadnuté rozsudky okresného súdu a krajského súdu, s odôvodnením ktorých, ako už bolo uvedené,   sa   najvyšší   súd   stotožnil.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenia rozhodnutí súdov, na ktorých konanie predchádzalo   konaniu   na   súde,   ktorého   rozhodnutie   sťažovateľ   napáda,   nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové, odvolacie   a   dovolacie   konanie   z   hľadiska   predmetu   konania   tvoria   jeden   celok.   Tento právny   názor   zahŕňa   aj   požiadavku   komplexného   posudzovania   všetkých   rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového, ako aj odvolacieho či dovolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (IV. ÚS 350/09).

Z uvedeného vyplýva, že námietka sťažovateľa v sťažnosti, že „Najvyšší súd SR v podstate k základnej právnej otázke, a to, „či podľa § 114 ods. 3 ObchZ (bez osobitného splnomocnenia)   je   spoločný   zástupca   oprávnený   obchodný   podiel   aj   previesť   na   tretiu osobu,   uviedol jednu jedinú vetu,   a to, že sa s výkladom Generálneho prokurátora SR nestotožňuje, a to bez toho, aby sa vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa a dokonca aj bez   toho,   aby   zaujal   stanovisko   k   jednoznačnému   názoru   právnej   doktríny,   na   ktorý expressis   verbis   poukázal   Generálny   prokurátor   SR   priamo   v   mimoriadnom   dovolaní], námietka, že: „Najvyšší súd SR vôbec neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré zaujal opačný výklad“,   nie   je   vzhľadom   na   náležité   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového a odvolacieho súdu pre posúdenie otázky, či napadnutým rozsudkom najvyšší súd zasiahol do práv sťažovateľa zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, opodstatnená.

Ústavný súd rovnako považuje za potrebné na tomto mieste spomenúť, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 dohovoru síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994). Rozsah, na ktorý sa   povinnosť   súdov   odôvodniť   svoje   rozhodnutia   vzťahuje,   môže   byť   podľa   povahy rozhodnutia   rôzny.   Okrem   iného   je   potrebné   zohľadniť   aj   rôznorodosť   návrhov,   ktoré účastník konania môže podať na súdy, ako aj rozdiely existujúce v zmluvných štátoch v súvislosti   s   právnou   úpravou,   zvyklosťami,   právnymi   názormi   a   vynášaním a vyhotovovaním rozhodnutí (napr.: rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija a Hiro Balani v. Španielsko z 9. decembra 1994). Skutočnosť, že súd neprejedná každú podrobnosť tvrdenú účastníkom konania, nie je sama osebe v rozpore s požiadavkou spravodlivého   prejednania veci.   Podstatné   však je, aby sa   neprehliadlo   právo   účastníka konania byť vypočutý a aby súd posúdil tvrdenia účastníka konania, hoci sa to explicitne neodrazí v konečnom rozhodnutí (č. 10153/82, rozhodnutie z 13. októbra 1986, D. R. 49, str.   67,   74).   Odvolací   súd   sa   tiež   pri   zamietnutí   odvolania   v   zásade   môže   obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1997).

Rovnako je potrebné ešte neopomenúť ani skutočnosť, že výklad ustanovenia § 114 ods.   3   Obchodného   zákonníka   vo   vzťahu   k   platnosti   zmluvy   o   prevode   spoločného obchodného podielu zo strany najvyššieho súdu (ako aj okresného súdu a krajského súdu) nezasahuje do čl. 20 ods. 1 ústavy garantovaného práva vlastniť majetok, tak ako to tvrdí sťažovateľ v sťažnosti. Podľa názoru najvyššieho súdu (rovnako, ako aj podľa okresného súdu a krajského súdu) sa pre platnosť zmluvy o prevode spoločného obchodného podielu vyžaduje súhlas všetkých spolupodielnikov s prevodom. Podľa názoru najvyššieho súdu (rovnako,   ako   aj   podľa   okresného   súdu   a   krajského   súdu)   len   platná   zákonná   úprava nepožaduje, aby bol súhlas spolupodielnikov s prevodom spoločného obchodného podielu daný   vo   forme   osobitného   písomného   splnomocnenia,   alebo   tým,   že   by   boli   všetci spolupodielnici   priamo   účastníkmi   zmluvy   o   prevode   obchodného   podielu.   Výklad ustanovenia § 114 ods. 3 Obchodného zákonníka vo vzťahu k platnosti zmluvy o prevode spoločného   obchodného   podielu   zo   strany   najvyššieho   súdu   (ako   aj   okresného   súdu a krajského súdu) je tak potrebné považovať za ústavno-konformný výklad.

Ako už bolo uvedené, skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí   interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody   zjavne   jednostranné   a   sú   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd (ako aj pred ním okresný súd a krajský súd) sa dostatočne vyrovnali so základnou námietkou sťažovateľa týkajúcou sa platnosti zmluvy o prevode spoločného obchodného podielu. Podľa ústavného súdu nemožno dospieť k názoru, že by napadnutý rozsudok najvyššieho súdu bolo potrebné považovať za zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny   vo   vzťahu   k   predostretej   námietke   sťažovateľa.   Bolo nepochybne   v   právomoci   najvyššieho   súdu   vyložiť   príslušné   zákonné   ustanovenie spôsobom, akým sa to v tejto veci stalo. Rovnako nemožno dospieť ani k záveru, že by bol výklad najvyššieho súdu z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný v takej miere,   aby   v   dôsledku   toho   mohlo   dôjsť   k   porušeniu   sťažovateľom   označených   práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právne posúdenie sťažovateľovej veci zo strany najvyššieho súdu (aj vzhľadom na odôvodnenia okresného súdu a krajského súdu) je ústavne akceptovateľné a nemá znaky svojvôle alebo arbitrárnosti.

V závere treba opätovne zdôrazniť, že ústavný súd nie je ďalšou inštanciou v sústave všeobecného súdnictva, ale nezávislým orgánom ochrany ústavnosti pôsobiacim mimo tejto sústavy,   pričom   vo   svojej   judikatúre   sa   riadi   zásadou   minimalizácie   zásahov do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú v konaní o sťažnosti preskúmavané   (napr.   IV.   ÚS   303/04,   IV.   ÚS   64/2010).   Z   tohto   postavenia   mu   preto neprislúcha posudzovať vecnú správnosť právneho záveru, ku ktorému najvyšší súd pri interpretácii a aplikácii zákona dospel. Ústavný súd však musel zaujať stanovisko k tomu, či napadnutý rozsudok najvyššieho súdu spĺňal požiadavku ústavnosti (odôvodnenie majúce požadovanú kvalitu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), rešpektujúc pritom svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého postup všeobecného súdu v súlade s platným   a   účinným   zákonom   (procesnými   a   hmotnoprávnymi   predpismi   konania v predmetnej veci) nemožno hodnotiť ako porušovanie základných ľudských práv (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).

Rozsudok najvyššieho súdu v súlade so zákonom nemožno považovať za „denegatio iustitiae“. Skutočnosť, že najvyšší súd vo svojom rozsudku zaujal právny názor, s ktorým sa sťažovateľ nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny   názor   svojím   vlastným.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (II. ÚS 122/05). Podľa názoru ústavného súdu sa najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. 3 MObdo 1/2012 z 13. augusta 2013 takéhoto výkladu či aplikácie zákonného predpisu nedopustil.

Vychádzajúc z uvedeného je preto potrebné sťažnosť v časti namietajúcej porušenie práv sťažovateľa zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. K namietanému porušeniu princípu rovnosti zbraní (čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6   ods.   1 dohovoru   v   súvislosti   so   skutočnosťou,   že k   mimoriadnemu   dovolaniu   sa vyjadril   žalobca,   pričom   najvyšší   súd   sťažovateľovi   toto   vyjadrenie   nedoručil, a neumožnil mu tak reagovať na tvrdenia žalobcu)

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 (v konaní pred súdom) rovní.

Princíp rovnosti pred súdom je zaručený okrem ústavy a konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (III. ÚS 402/08, I. ÚS 43/2011, II. ÚS 168/2012) aj judikatúrou Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   týkajúcej   sa   zabezpečenia   spravodlivého   súdneho procesu v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru v podobe požiadavky „rovnosti zbraní“ v súdnom konaní. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že princíp rovnosti zbraní vyžaduje,   aby   každej   procesnej   strane   bola   daná   primeraná   možnosť   predniesť   svoju záležitosť   za   podmienok,   ktoré   ju   nestavajú   do   podstatne   nevýhodnejšej   situácie,   než v ktorej je jej odporca (napr. Komanický v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45).

K namietanému   porušeniu   princípu   rovnosti   zbraní   postupom   a   rozhodnutím najvyššieho súdu podľa sťažovateľa malo dôjsť tým, že „k veci, k obsahu mimoriadneho dovolania, doručil súdu svoje vyjadrenie aj navrhovateľ, toto vyjadrenie však Najvyšší súd SR sťažovateľovi nedoručil“, čím mu odňal možnosť reagovať na jeho tvrdenia.

Zásada   rovnosti   strán   v   civilnom   procese   sa   prejavuje   vytváraním   rovnakých procesných   podmienok   a   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta OSP, podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí   spravodlivý   proces.   Požiadavka   spravodlivého   procesu   obsahuje   zásadu zaručujúcu   pre   každú   stranu   v   procese   mať rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje   záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane (IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08). Požiadavka rovnosti zbraní v civilnom procese teda znamená, že „žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku nemožno vykladať a uplatňovať v konaní pred súdom   tak,   aby   niektorý   z   účastníkov   bol   zvýhodnený   na   úkor   druhého   účastníka   pri uplatňovaní práv alebo aby mal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní veci“ (I. ÚS 59/00, I. ÚS 114/08).

Vychádzajúc   zo   sťažovateľom   predložených   podkladov   konanie   pred   najvyšším súdom, ako aj napadnutý rozsudok najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu spĺňajú nároky kladené na dodržanie zásady rovnosti účastníkov. Sťažovateľom namietaný postup najvyššieho súdu spočívajúci v tom, že najvyšší súd nedoručil sťažovateľovi jeho vyjadrenie k obsahu mimoriadneho dovolania, a tým mu odňal možnosť vyjadriť sa k nemu, nemožno považovať za porušenie princípu rovnosti zbraní. Rovnakú možnosť, akú mal navrhovateľ – vyjadriť sa k mimoriadnemu dovolaniu (v zmysle § 243i ods. 1 OSP), mal aj sťažovateľ. Rovnako tak navrhovateľ vo svojom vyjadrení neuvádzal žiadne nové skutočnosti, ktoré by nevyplývali zo spisového materiálu v konaní pred okresným súdom či krajským súdom, nenavrhoval žiadne dôkazy, poukázal len vo všeobecnosti na účelovosť a neodôvodnenosť námietok   sťažovateľa.   Sťažovateľ   tak   mal   v   konaní   pred   najvyšším   súdom   rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy ako navrhovateľ a v konaní nebol postavený do podstatne nevýhodnejšej   pozície   ako   jeho   protistrana.   Navrhovateľ   nebol   na   úkor   sťažovateľa zvýhodnený a nemal priaznivejšie postavenie pri prejednávaní a rozhodovaní veci.

V postupe najvyššieho súdu preto ústavný súd možnosť porušenia princípu rovnosti zbraní v rámci práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a princípu rovnosti pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy nezistil. Sťažnosť v tejto časti je preto potrebné odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   zákonného   sudcu   (čl.   48 ods. 1 ústavy)

Podľa   čl.   48   ods.   1   prvej   vety   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému sudcovi.

Základné   právo   na   zákonného   sudcu   predstavuje   v   právnom   štáte   jednu zo základných   garancií   nezávislého   a   nestranného   rozhodovania   súdu   a   sudcu.   Toto základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú   obsahom   rozvrhov   práce   upravujúcich   prideľovanie   súdnych   prípadov jednotlivým sudcom   tak,   aby   bola   zachovaná   zásada   stabilného   prideľovania   súdnej agendy a aby bol vylúčený (z rôznych dôvodov a pre rozličné účely) výber sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak jedným zo základných predpokladov na naplnenie podmienok spravodlivého procesu (m. m. IV. ÚS 345/09).

Článok 48 ods. 1 prvej vety ústavy v sebe obsahuje imanentnú zákonnú výhradu v slovách   „zákonný“ sudca.   Ústava   je   tak   v   tejto   časti   pojmovo   „závislá“   od   zákonnej úpravy. Obsah pojmu „zákonný sudca“ je vymedzený v zákone. Ešte inak povedané, musí ísť   o   sudcu   určeného   v   súlade   so   zákonom   ustanoveným   postupom.   Nejde   tu   teda o autonómny ústavný obsah, ale o to, že obsahom ústavnej normy v čl. 48 ods. 1 ústavy je vlastne zákonná úprava. Ústavný súd preto pri posudzovaní tohto práva vlastne preskúmava súlad so zákonom, resp. rozvrhom práce, alebo dokonca súlad rozvrhu práce so zákonom (II. ÚS 16/2011).

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 prvej vety ústavy je zásadne potrebné považovať toho, kto bol určený na prerokovávanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu (II. ÚS 47/99, II. ÚS 118/02, III. ÚS 46/2012). Ak súd rozhoduje   v   senáte,   zákonnými   sudcami   sú   všetci   sudcovia   určení   rozvrhom   práce na konanie a rozhodovanie v senáte (III. ÚS 46/04). Účel základného práva priznaného podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sa splní, keď o práve občana rozhoduje sudca pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť, za predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide o sudcu, ktorý je oprávnený konať a rozhodovať určitý druh súdnej agendy (II. ÚS 15/96). Na tomto mieste je nutné dodať, že tu nejde o rozvrh   práce   bez   ďalšieho,   ale   rozvrh   práce   súladný   so   zákonom   a   nadzákonnými normami. Ústavný súd tak pri posudzovaní, či bolo porušené právo na zákonného sudcu, skúma, či bol vydaný rozvrh práce, či zodpovedá zákonu a či vybraný sudca bol určený v súlade   s   rozvrhom   práce   v   tom   rozsahu,   v   akom   je   tento   v   súlade   so   zákonom. K porušeniu dôjde, ak bude určený buď v rozpore s rozvrhom práce alebo síce v súlade s ním, ale na základe takého jeho ustanovenia (pravidla), ktoré odporuje zákonu.

Podľa § 50 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“):

„(1) Na účely tohto zákona sa rozvrhom práce rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

(2) Rozvrh práce obsahuje

a)   určenie   senátov,   samosudcov,   súdnych   úradníkov   a   notárov   poverených vybavovaním jednotlivých druhov vecí, ktoré došli na súd,

b) zloženie senátov s uvedením predsedu senátu a ďalších sudcov; v rozvrhu práce sa tiež   uvedie,   ktorý   z   viacerých   predsedov   senátov   určených   do   toho   istého   senátu   riadi a organizuje činnosť senátu,

c) určenie spôsobu zastupovania senátov, sudcov, samosudcov, predsedov senátov a súdnych   úradníkov   tak,   aby   bolo   možné   zabezpečiť   v   súlade   s   osobitnými   zákonmi konanie a rozhodovanie v prejednávanej veci v prípade vylúčenia sudcu alebo súdneho úradníka a v prípade náhlej prekážky brániacej sudcovi alebo súdnemu úradníkovi vykonať jednotlivé úkony,

d)   spôsob   a   podmienky   vykonania   zmien   v   rozvrhu   práce   v   prípade   dlhodobej neprítomnosti sudcu a ak sa zmení personálne obsadenie súdu,

e)   spôsob   a   podmienky   vykonania   zmien   v   rozvrhu   práce   z   dôvodu   výrazných rozdielov v pracovnom zaťažení sudcov a poverených zamestnancov súdu, ktoré vznikli z objektívnych dôvodov v priebehu kalendárneho roka,

f) spôsob prideľovania vecí samosudcom a senátom v prípade nemožnosti využitia technických prostriedkov a programových prostriedkov spôsobenej v dôsledku ich poruchy znemožňujúcej prístup k dátam potrebným na prideľovanie vecí v trvaní najmenej dvoch pracovných dní,

g)   rozvrh   služieb   určujúci   samosudcov   alebo   senáty   a   spôsob   ich   zastupovania v prípade,   ak   ide   o   nemožnosť   prideľovania   vecí   náhodným   výberom,   ak   ide o rozhodovanie o ustanovení obhajcu, o príkaze na zatknutie, o väzbe, o príkaze na domovú prehliadku,   o   príkaze   na odpočúvanie   a   záznam   telekomunikačných   činností,   o   príkaze na vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo iných záznamov, o príkaze na vyšetrenie duševného   stavu,   o   súhlase   na   použitie   informačno-technických   prostriedkov   podľa osobitného zákona 5) a o predbežnom opatrení podľa osobitného predpisu,

h) ustanovenie maximálneho rozdielu v počte pridelených vecí podľa § 51 medzi senátmi, samosudcami a súdnymi úradníkmi,

i) zaradenia sudcov do jednotlivých grémií a kolégií,

j) spôsob poverovania notárov úkonmi v konaní o dedičstve a ich zastupovanie 16) (ďalej len „notársky rozvrh“),

k) zaradenie súdnych úradníkov a ďalších zamestnancov súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva, do jednotlivých súdnych oddelení,

l) ďalšie náležitosti, ak tak ustanoví osobitný zákon.

(3) Ak sudca vykonáva iné činnosti vyplývajúce z tohto zákona alebo osobitného zákona, rozvrh práce môže obsahovať aj zníženie rozsahu, v akom sa tento sudca podieľa na výkone súdnictva.

(4)   Rozvrh   práce   spolu   so   stanoviskom   sudcovskej   rady   sú   verejne   prístupné. Predseda príslušného súdu je povinný zabezpečiť rozvrh práce každému sudcovi tohto súdu. Každý má právo nazrieť do rozvrhu práce a robiť si z neho výpisy a odpisy.“

Podľa § 51 zákona o súdoch: „(1) Ak tento zákon neustanovuje inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom, samosudcom a súdnym úradníkom náhodným   výberom   pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.(2) Podmienka náhodného výberu podľa odseku 1 je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo súdnych úradníkov.

Obdobne, podľa čl. 3 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu (zákon č. 291/2006 Z. z.):„1. Ak nie je ustanovené inak, veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým senátom, súdnym úradníkom náhodným výberom pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených Ministerstvom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   tak,   aby   bola   vylúčená   možnosť ovplyvňovania pridelenia vecí.

2. Podmienka náhodného výberu podľa odseku 1 je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému aspoň z dvoch senátov.“

Podľa čl. 38 rokovacieho poriadku najvyššieho súdu: „(1) Zákonným sudcom je na najvyššom súde sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu a je určený rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci.

(2) V rámci senátu, ktorý má podľa rozvrhu práce určitú vec prejednať a rozhodnúť, je zákonným sudcom každý člen tohto senátu.

(3) Namiesto sudcu, ktorý bol v určitej veci pôvodne zákonným sudcom, ale vyskytla sa   u   neho   skutočnosť,   ktorá   podľa   osobitného   predpisu   alebo   rozvrhu   práce   vylučuje možnosť prejednania a rozhodnutia veci týmto sudcom, je zákonným sudcom sudca určený v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce, ktoré upravujú postup v prípade výskytu takej skutočnosti.

(4) Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade s rozvrhom práce.“

Sťažovateľ   v   sťažnosti   namieta   porušenie základného   práva   na zákonného sudcu z dôvodu,   že   v   priebehu   konania   v   jeho   veci   došlo   k   zmene   člena   senátu,   pričom sťažovateľovi táto zmena nebola oznámená, rovnako ako ani dôvody tejto zmeny, pre ktoré sa   tak   stalo   a   na   základe   čoho   bol   vybratý   nový   člen   senátu.   Sťažovateľ   namieta, že v dôsledku toho nemohol posúdiť nestrannosť nového člena senátu a uplatniť voči nemu prípadne námietku zaujatosti.

Uvedená zákonná právna úprava za určitých okolností pripúšťa zmenu člena senátu. Zmeniť člena senátu je možné v súlade s rozvrhom práce určeným opatrením predsedu súdu.   Právna   úprava   vzťahujúca   sa   na   občiansko-právne   konanie   však   nestanovuje povinnosť súdu oznámiť účastníkom konania zmenu člena senátu určeného podľa rozvrhu práce   na   konanie   a   rozhodovanie   o   prejednávanej   veci.   Z   uvedeného   vyplýva, že neoznámenie zmeny člena senátu   sťažovateľovi   v konaní najvyššieho súdu   vedenom pod sp.   zn.   3 MObdo   1/2012   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   jeho   základného   práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľ rovnako namieta, že nový člen senátu nebol vybraný náhodným výberom pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).

Z   webovej   stránky   ministerstva   možno   nepochybne   zistiť,   že   sudca   najvyššieho súdu JUDr. Peter Dukes sa listom doručeným Kancelárii prezidenta Slovenskej republiky 1. júla 2013 vzdal funkcie sudcu a jeho funkcia sudcu podľa § 19 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch   a prísediacich   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov mu zanikla uplynutím 31. júla 2013. Preto ak najvyšší súd 13. augusta 2013 rozhodoval v inom ako v pôvodnom zložení senátu, stalo sa tak v dôsledku zániku funkcie sudcu jedného z jeho pôvodných členov.

Ústavný   súd   pri   skúmaní   predloženej   sťažnosti   nezistil   žiadnu   skutočnosť nasvedčujúcu   tomu,   že   by   k   zmene   člena   senátu   v   konaní   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 MObdo 1/2012 nebolo došlo   v súlade s ustanoveniami rozvrhu práce určeného opatrením   predsedu   najvyššieho   súdu   alebo   že   by   k   nej   nedošlo   náhodným   výberom pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených ministerstvom, pričom nemožno opomenúť, že pri trvalom odchode niektorého člena senátu sa   senát   dopĺňa   výlučne   na   základe   zmeny   rozvrhu   práce,   a   nie   náhodným   výberom pomocou   technických   prostriedkov   a   programových   prostriedkov   schválených ministerstvom.

Ústavný súd nad rámec dodáva, že podľa judikatúry ústavného súdu, aj ak by bol senát dovolacieho súdu obsadený nezákonným sudcom, pre porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sa následne vyžaduje, aby táto skutočnosť mohla mať reálny vplyv na rozhodnutie vo veci (porovnaj III. ÚS 212/2011).

Vzhľadom na to, že ústavný súd nezistil možnosť porušenia základného práva na zákonného sudcu, je potrebné konštatovať zjavnú neopodstatnenosť aj tej časti sťažnosti, ktorá sa týka namietaného porušenia čl. 48 ods. 1 ústavy.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná možnosť, aby najvyšší súd svojím postupom a rozsudkom sp. zn. 3 MObdo 1/2012 z 13. augusta 2013 porušil sťažovateľovo právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, princíp rovnosti pred súdom podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a právo na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v celej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2014