znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 645/2015-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra2015predbežneprerokovalsťažnosťobchodnejspoločnostiKOOPERATIVApoisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpenejAdvokátskou kanceláriou Legal Cases s. r. o., Ružová 265, Dunajská Streda, konajúcouprostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Mgr. Ingrid Gyökeresovej, vo vecinamietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskejrepubliky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudskýchpráva základnýchslobôdrozsudkomKrajskéhosúduv Trenčíneč. k. 4 Co/658/2014-158 z 21. mája 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna InsuranceGroup, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., ViennaInsurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo vecinamietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)č. k. 4 Co/658/2014-158 z 21. mája 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručenýmOkresnému súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sa A. C., T., ako pozostalá blízka osobapo zomrelej obeti dopravnej nehody (ďalej len „navrhovateľ“) domáhal proti M. H., T., akoprevádzkovateľovi motorového vozidla (ďalej len „odporca v 1. rade“) a sťažovateľke akopoisťovateľovi (ďalej aj „odporca v 2. rade“), u ktorého bolo motorové vozidlo odporcuv 1. rade povinne zmluvne poistené v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnomzmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidlaa o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov („zákon č. 381/2001Z. z.“) náhrady škody v sume 2 531,46 € pozostávajúcej z nákladov na pohreb, kar,prenájom hrobového miesta, pomník a na dedičské konanie, ako aj náhrady nemajetkovejujmy v sume 50 000 €, ktorá mala aspoň čiastočne zmierniť neoprávnený zásah do právanavrhovateľa na súkromie a rodinný život.

Okresný súd prvým výrokom rozsudku č. k. 27 C/107/2012-105 z 8. novembra 2013rozhodol, že odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť navrhovateľovi sumu 52 113,19 €pozostávajúcu z náhrady škody v sume 2 113,19 € a náhrady nemajetkovej ujmy v sume50 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 392,34 €, a to tak, že plnením jedného z nichzaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť plniť druhému z nich. Pokiaľ ide o nárokna náhradu škody, podkladom rozhodnutia okresného súdu o priznaní sumy 2 113,19 € bolinavrhovateľom zdokladované výdavky, ktoré si (ako poškodený) v totožnej výške a zloženía na základe totožných dokladov uplatnil v trestnom konaní vedenom okresným súdom podsp. zn. 4 T/75/2010, v ktorom trestným rozkazom okresného súdu č. k. 4 T/75/2010-169z 18. januára 2012 (ktorý nadobudol právoplatnosť 18. júna 2013) bol odporca v 1. radeuznaný vinným zo spáchania trestného činu, následkom ktorého vznikla navrhovateľoviškoda a navrhovateľ bol s uplatneným nárokom na náhradu škody odkázaný na občianskesúdne konanie. Návrh navrhovateľa na náhradu škody vo zvyšnej časti týkajúcej sa sumy418,27 € okresný súd druhým výrokom citovaného rozsudku ako nedôvodný zamietol,pretože presiahol„maximálnu možnú sumu náhrady... stanovenú § 2 ods. 2 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.“.

Z odôvodnenia toho rozsudku vyplýva, že pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľana náhradu nemajetkovej ujmy v sume 50 000 € okresný súd považoval za potrebnévysporiadať sa jednak s otázkou pasívnej vecnej legitimácie odporcov v 1. a 2. rade, keďžesťažovateľka namietala, že v predmetnom konaní nie je pasívne vecne legitimovaná, pretože„nemajetková ujma nie je krytá z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla“, ako aj s otázkou samotnej výšky náhradynemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na to, že keďže rozhodovaciaprax všeobecných súdov Slovenskej republiky týkajúca sa posudzovania niektorých otázokzodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel vrátane otázkypasívnej vecnej legitimácie komerčných poisťovní ako poisťovateľov podľa zákonač. 381/2001 Z. z. nebola jednotná, návrhom doručeným Súdnemu dvoru Európskej únie(ďalej len „Súdny dvor“) 17. januára 2012 požiadal Krajský súd v Prešove o ichzodpovedanie.

Súdny dvor rozsudkom vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013 rozhodol, že:„Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximáciiprávnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škoduspôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejtozodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednostiza škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel zmenenej a doplnenej smernicouEurópskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a článok 1 prvý odsek tretejsmernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členskýchštátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorovýchvozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škoduspôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmyspôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhraduna základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľnév spore vo veci samej.“

Uvedený rozsudok Súdneho dvora okresný súd«oboznámil na pojednávaní s tým, že účastníci mali možnosť sa k nemu vyjadriť a podať svoje právne stanovisko...

Z obsahu rozsudku okresný súd zistil, že predmetné konanie sa týkalo obdobnej veci ako je vec prejednávaná, pretože podľa bodu 2 odôvodnenia rozsudku návrh bol podaný v rámci sporu medzi pani H. konajúcou vo svojom mene a v mene svojej maloletej dcéry K. H. proti pánovi P. a pani H., ktorého predmetom je náhrada ujmy spôsobenej úmrtím pána H. manžela pani H. a otca K. H. pri dopravnej nehode, ktorá sa stala na území Českej republiky, na základe zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel... Z citovaného rozsudku ESD EÚ možno potom vyvodiť, že zákonné ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) z. č. 381/2001 Z. z... treba vykladať tak, že poistné krytie, na ktoré je odporca 2/ ako poisťovateľ povinný podľa citovaného zákonného ustanovenia, sa má vzťahovať aj na nároky oprávnených osôb z ochrany osobnosti na nemajetkovú ujmu, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody (bod 55 odôvodnenia rozsudku), pričom tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť, že ustanovenia Občianskeho zákonníka ohľadne zásahov do ochrany osobnosti sú v zmysle Občianskeho zákonníka nezávislé od ustanovení týkajúcich sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle slova, pretože zodpovednosť poisteného odporcu 1/, ktorá v tomto prípade vyplýva z § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu (bod 57 a 58 odôvodnenia rozsudku). Pokiaľ ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení výslovne určuje, že poistený odporca 1/ má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ odporca 2/ za neho nahradil poškodenému navrhovateľovi uplatnené preukázané nároky na náhradu „škody na zdraví a nákladov pri usmrtení“, nie je takáto právna úprava tzv. eurokonformná, čo znamená, že právo Európskej únie priznáva osobe viac práv ako právo vnútroštátne. V rozsudku citované smernice potom neboli do slovenského právneho poriadku transponované správne. V zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade priamy účinok, a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami.

Na náklade uvedeného, s poukazom na výrok i odôvodnenie citovaného rozsudku Súdneho dvora, okresný súd konštatoval, že vo veci je daná pasívna vecná legitimácia odporcu 2/ aj pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to na základe extenzívneho eurokonformného výkladu ust. § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. a/ v spojení s ostatnými ustanoveniami zákona o povinnom zmluvnom poistení...».

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku okresného súdu ďalej vyplýva, že„čo sa týka nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy titulom neoprávneného zásahu do jeho práva na súkromie a rodinný život, súd mal taktiež za to, že nečakaným, šokujúcim úmrtím jeho manželky E. C., došlo nepochybne k tak závažnému zásahu, že morálne zadosťučinenie sa ani v tomto prípade nejaví byť postačujúce“.Pri rozhodovaní o výške náhradynemajetkovej ujmy okresný súd po vykonaní dokazovania„zohľadnil i fakt, že odporca 1/ doposiaľ nevyjadril vo vzťahu k navrhovateľovi žiadnu ľútosť, empatiu a snahu pomôcť vyrovnať sa s následkami ním spôsobeného zásahu“.

Proti prvému výroku rozsudku okresného súdu, ktorým uložil odporcomv 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v sume 50 000 €, ako ajtrovy konania, podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom vyslovil názor, že„... rozhodnutie súdu prvého stupňa je... nesprávne z nasledovných dôvodov: uplatňovaný nárok navrhovateľa nie je nárokom na náhradu škody v zmysle § 442 a nasl. Obč. zák.; zákon č. 381/2001 Z. z... sa nevzťahuje na nároky na náhradu nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnosti; odporca 2/ nezasiahol nijakým spôsobom do osobnostných práv navrhovateľa, nie je teda vecne pasívne legitimovaný v danej veci; keďže uplatnený nárok navrhovateľa nie je nárokom na náhradu škody, neprichádza do úvahy ani jeho uplatnenie v zmysle § 15 zák. č. 381/2001 Z. z. ako priameho nároku poškodeného voči poisťovateľovi“.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorýmuložil odporcom v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v sume50 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 392,34 €, potvrdil. Odporcov v 1. a 2. radezároveňzaviazalzaplatiťnavrhovateľovináhradutrovodvolaciehokonaniav sume 119,20 €.

Sťažovateľka v sťažnosti predloženej ústavnému súdu zopakovala svoje argumenty,ktoré vzniesla už v konaniach pred všeobecnými súdmi, a uviedla, že:

«Ak odvolací súd dospel k právnemu záveru, že uvedené smernice upravujú povinnosť členských štátov zahrnúť d o náhrady škody podľa vnútroštátneho práva aj náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu § 11 a nasl. Obč. zák., mal zároveň riadiac sa čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR konštatovať, že ZoPZP svoje ust. § 4 transpozíciou uvedených smerníc nedoplnil o úhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Obč. zák. Vzhľadom na to, že v takomto rozsahu neboli smernice EÚ transponované do vnútroštátneho poriadku SR (ZoPZP), čo potvrdila vo svojom stanovisku samotná Slovenská republika, nie je možné prijať eurokonformný výklad ust. § 4 ods. 2 písm. a ) ZoPZP v rozsahu zahrnutia náhrady nemajetkovej ujmy pod náhradu škody, nakoľko takýto výklad by bol v rozpore s platným právom SR. Priamy účinok smerníc EÚ je voči fyzickým a právnickým osobám vylúčený.

Odlišnosť týchto dvoch právnych inštitútov je zrejmá aj zo súčasnej rozhodovacej činnosti súdov a potvrdená judikatúrou, ktorá doposiaľ nebola prekonaná.

Ak teda odvolací súd dospel k záveru, že zo smerníc EÚ vyplynul rozsah poistného krytia aj v rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v prospech pozostalých po obetiach dopravných nehôd podľa § 11 a nasl. Obč. zák., pri dôslednom riadení sa ústavnou zásadou zakotvenou v čl. 13 ods. 1 písm. a), b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy, nemohol na základe existujúcej vnútroštátnej právnej úpravy stanovujúcej v ust. § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP rozsah náhrad poskytovaných poisťovňou na základe povinného zmluvného poistenia motorových vozidiel, zaviazať sťažovateľa k povinnosti, ktorú mu tento zákon neprikázal a nevyplynula ani z právne záväzných právnych aktov ES a EÚ majúcich priamu záväznosť a tým zároveň prednosť pred zákonmi SR.

Vychádzajúc zároveň z práva ES a EÚ, nemohol odvolací súd na základe Smerníc EÚ uložiť priamo výkon práv a povinností sťažovateľovi, nakoľko priamy účinok smerníc je voči fyzickým a právnickým osobám členských štátov EÚ vylúčený a pre svoj priamy účinok vyžadoval implementáciu do vnútroštátneho poriadku v požadovanom rozsahu. Nedbanlivosť štátu pri zosúladení vlastného právneho poriadku so smernicou a vznik škody, ktorá môže dotknutým osobám touto nečinnosťou štátu vzniknúť vytvára základ pre vznik zodpovednosti štátu voči týmto osobám, ktoré mali mať prospech z úpravy smernice. Túto nedbanlivosť štátu však nie je možné odstrániť prenesením povinností na fyzické a právnické osoby, ktorým záväzok z uvedených smerníc nevyplynul a možnosť uloženia povinností im je daná v intenciách čl. 13 ods. 1 ústavy...

Smernice EÚ by bolo možné voči sťažovateľovi aplikovať v rozsahu uplatnenom žalobcom, ak by ZoPZP vo svojich ustanoveniach takýto rozsah poistného krytia stanovil. Tento záver vyplynul aj z rozhodnutia ESD vo veci „Haasová“ č. C-20/12 zo dňa 24. 10. 2013, ktorým súd podal výklad komunitárneho práva vnútroštátnemu súdu na jemu položenú prejudiciálnu otázku. Uvedené rozhodnutie je potrebné vnímať v kontexte odpovede európskeho súdu pre vnútroštátny súd v rozsahu výkladu európskeho práva. Uvedené rozhodnutie neposkytlo výklad vnútroštátneho práva...

Požiadavka jednotného eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva v súlade so smernicou nesmie ísť tak ďaleko, aby smernica sama a nezávisle od vnútroštátneho predpisu ukladala povinnosti fyzickým alebo právnickým osobám...

Uplatnenie eurokonformného výkladu ust. § 4 ods. 2 ZoPZP prvostupňovým i druhostupňovým súdom vedie k výkladu contra legem, ktoré vylučuje aj samotné komunitárne právo...

Uvedený záver súdu nemá oporu vo vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej republiky a zo záveru ESD v tomto rozsahu podľa názoru sťažovateľa ani nevyplynul. Právo Európskej únie de iure neustanovuje všeobecnú záväznosť rozhodnutí sudov Európskej únie. Prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením platnosti práva Únie záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku (Benedetti, 52/76), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných prostriedkoch (Milch, Fett, Eierkontor 29/68). Pre iné súdy uvedený rozsudok nie je záväzný...

Z uvedeného je teda zrejmé, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla pokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné vo veci samej.

Nakoľko však do ZoPZP nebol zahrnutý uvedený druh nemajetkovej ujmy, a nesúhlasiac s názorom krajského súdu o možnosti považovať nemajetkovú ujmu za škodu na zdraví podľa § 4 os. 2 písm. a) ZoPZP, ktorý v tomto kontexte ESD prejudiciálnu otázku položil, nie je možné pozostalým po obeti dopravnej nehody priznať nároky z nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl. Obč. zák. voči poisťovateľovi...

V okolnostiach prípadu Krajský súd v Trenčíne svojím rozsudkom zo dňa 21. 05. 2015 sp. zn. 4 Co/658/2014, v dôsledku neriadenia sa ústavnými princípmi vyplývajúcimi z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, porušil namietnuté základné práva sťažovateľa priznané článkom 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s ústavným princípom zaručeným podľa čl. 12 ods. 1 a 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR a ľudské právo sťažovateľa na spravodlivý proces priznané článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezomvyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co/658/2014-158 z 21. mája 2015 boliporušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutýrozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trovkonania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Vzhľadom na rozdielne spisové značky rozsudku krajského súdu uvádzané v petitesťažnosti ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti, k nej pripojených príloh, ako ajzo splnomocnenia udeleného sťažovateľkou právnej zástupkyni bez výzvy na odstráneniezrejmých nedostatkov podania ustálil, že predmetom sťažnosti je námietka porušeniazákladného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základnéhopráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1písm. a) ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorurozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co/658/2014-158 z 21. mája 2015, ktorým potvrdilrozsudok okresného súdu č. k. 27 C/107/2012-105 z 8. novembra 2013 vo výroku, ktorýmuložil odporcom v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v sume50 000 €.

Podstatou argumentácie sťažovateľky je namietanie nesprávnych právnych záverovkrajského súdu (aj okresného súdu) v otázke výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákonač. 381/2001 Z. z., podľa ktorého poistený má z poistenia zodpovednosti právo, abypoisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škodyna zdraví a nákladov pri usmrtení, a tým aj ustálenia pasívnej vecnej legitimáciesťažovateľky vo vzťahu k navrhovateľom uplatňovanému nároku na náhradu nemajetkovejujmy v peniazoch.

Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že obsahovo identickú sťažnosťsťažovateľky, ktorou namietala porušenie rovnakých práv rozsudkom Krajského súduv Nitre sp. zn. 5 Co/182/2013 z 24. septembra 2014 (ktorý pri svojom rozhodovaní rovnakovychádzal z rozsudku Súdneho dvora vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013, pozn.), užodmietol uznesením č. k. I. ÚS 206/2015-25 z 29. apríla 2015 z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti. K tomuto uzneseniu pripojil odlišné stanovisko sudca ústavného súduMilan Ľalík, pretože podľa jeho názoru mala byť sťažnosť meritórne preskúmaná.

Vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe východiská ústavného súdu relevantnépre rozhodnutie v danej veci, nepovažoval ústavný súd za potrebné duplicitne ich citovať.Pre účely posúdenia sťažnostných námietok sa ústavný súd oboznámils odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý v jeho relevantnej častiuviedol:

«Pokiaľ ide o odvolaciu námietku odporcu 2/ o nedostatku jeho pasívnej legitimácie, túto odvolací súd nepovažuje za dôvodnú...

Rozhodujúci je v danej veci citovaný rozsudok ESD C-22/12 vo veci Haasová a odkaz na prijaté tri európske smernice týkajúce sa povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, neskôr v roku 2009 konsolidovaných smernicou 2009/103. Voči aplikácii uvedených smerníc priamo na danú vec mal odporca 2/ výhrady z dôvodu, že smernice nemajú priamy účinok a pre svoju záväznosť voči fyzickým a právnickým osobám vyžadujú transponovanie do vnútroštátneho právneho poriadku. K uvedenej námietke odvolací súd uvádza, že táto charakteristika smerníc nič nemení na potrebe uplatňovania princípu prednosti práva ES pred národným poriadkom za každých okolností. Aj v prípade, že nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej právnej normy ES, to znamená, keď sa na určitý právny prípad aplikuje norma vnútroštátna, mala by byť interpretovaná a použitá v súlade s právom ES (tzn. nepriamy účinok práva ES)... Nasledujúce body rozsudku ESD vo veci Haasová vyvracajú argumenty odporcu 2/ a tak odpovedajú na jeho námietky v odvolaní pod spoločným označením „pojmová a obsahová odlišnosť práva na náhradu nemajetkovej ujmy a práva na náhradu škody“... To, že ustanovenia § 11 a 13 slovenského Občianskeho zákonníka, podľa ktorých súd prvého stupňa správne vec posúdil, sú týmto požadovaným „vnútroštátnym právom uplatňovaným na základe zodpovednosti za škodu“, skonštatoval ESD v bode 56 rozsudku ESD vo veci Haasová. Za rozhodujúce pre uvedené konštatovanie považoval podľa bodu 59 fakt, že zodpovednosť poisteného vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu. Vo svetle uvedeného (eurokonformného) výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o povinnom zmluvnom poistení potom platí, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku, a preto odporca 2/ je ako poisťovateľ zodpovednosti odporcu 1/ za škodu pasívne vecne legitimovaným subjektom, ktorému na základe § 15 ods. 1 veta prvá zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení vznikla povinnosť uhradiť škodu navrhovateľovi.

K odvolacej námietke odporcu 2/ o nedôvodnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľovi a o neprimeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľovi odvolací súd... dodáva:

... Ustanovenie § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka nevymedzuje hranicu pre určenie výšky relutárnej formy náhrady za nemateriálnu ujmu. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Súd postupuje pri posudzovaní rozsahu tejto náhrady podľa § 136 O. s. p. – podľa svojej úvahy. Môže na tento účel slúžiť aj porovnanie s priznanými nárokmi z tohto titulu v obdobných prípadoch v okolitých štátoch... Vzhľadom na uvedenú európsku súdnu prax vychádzajúc zo zásady slušnosti sa javí súdom prvého stupňa priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- eur navrhovateľovi z titulu tzv. postmortálnej ochrany zomrelej manželky a z titulu ochrany vlastnej osobnosti, a to jeho práva na súkromie a rodinný život, ako primeraná... Odvolací súd v úvahe súdu prvého stupňa nezistil žiadne pochybenie a stotožnil sa s výškou priznanej finančnej náhrady navrhovateľovi.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku I. o povinnosti odporcov 1/, 2/ zaplatiť navrhovateľovi 50.000 eur a náhradu trov konania... ako vecne správny potvrdil.»

Z obsahu napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že krajský súd poskytolsťažovateľke náležitú súdnu ochranu, jej odvolacími námietkami sa zaoberal v rozsahu,ktorý postačuje na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnostiprerokúvaného prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby saspochybňovali právne závery rozsudku krajského súdu, ktoré nielenže majú oporuvo vykonanom dokazovaní, ale sú aj dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Keďžesťažovateľka obsahovo identické námietky vzniesla už v konaní pred okresným súdom,z rozhodnutí oboch súdov je zrejmá aj jasná kontinuita právnych záverov vyplývajúcaz právomocí toho-ktorého súdu. Napadnutý rozsudok krajského súdu tak nevykazuje znakysvojvôle, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúcezo skutkových okolností konkrétneho prípadu. Krajský súd jasne uviedol, ktorýmizákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho kódexu sa pri posudzovanípredmetnej veci riadil, pričom na daný prípad správne aplikoval aj relevantné ustanoveniahmotnoprávnych predpisov.

Ústavný súd už viackrát (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07) vyslovil, žezákladné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa v sebe zárukuúspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstávúčastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutieporušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť, že sťažovateľ saso skutkovým a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesťk záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá anioprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, žeústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Okrem toho reálneuplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právona úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadilivýkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania(IV. ÚS 340/04, I. ÚS 232/08).

Keďže sťažnosť sťažovateľky je práve takéhoto charakteru a ústavný súd nezistilpríčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými právami,porušenie ktorých sťažovateľka namietala, nebol žiaden dôvod na to, aby predloženúsťažnosť prijal na ďalšie konanie.

Ústavnýsúdzároveňnadoplnenieuvádza,žepreúčelyposúdeniasťažnostných námietok sa oboznámil nielen s úplným znením rozsudku Súdneho dvoravo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013, ale aj s návrhmi generálneho advokáta v tejtoveci a v obsahovo podobnej veci sp. zn. C-277/12 (Vitālijs Drozdovs/AAS „Baltikums“),v ktorej Súdny dvor rozsudkom z 24. októbra 2013 rozhodol, že:

„1. Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

2. Článok 3 ods. 1 smernice 72/166 a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice 84/5 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, podľa ktorých povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel pokrýva náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu vyplýva z úmrtia blízkych rodinných príslušníkov pri dopravnej nehode, len do maximálnej výšky, ktorá je nižšia ako sumy stanovené v článku 1 ods. 2 druhej smernice 84/5.“

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že hoci Súdny dvor v rozsudku vo vecisp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013 viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladaťustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky,tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanoveníObčianskeho zákonníka (§ 11 a § 13, pozn.) každého z týchto štátov umožňuje blízkymosobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy,ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkoumotorového vozidla. V Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednostiza škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upravuje zákon č. 381/2001 Z. z.,podľa ktorého má aj sťažovateľka ako poisťovateľ oprávnenie vykonávať poisteniezodpovednosti na území Slovenskej republiky.

Z rozsudku Súdneho dvora vo veci sp. zn. C-277/12 z 24. októbra 2013 navyševyplýva, že ak členský štát priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nemôže jejmaximálnu výšku stanoviť nižšie, ako sú výšky minimálneho poisteného krytia stanovenév čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady z 30. decembra 1993 o aproximácii právnychpredpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenúprevádzkou motorových vozidiel (84/5/EHS, ďalej len „druhá smernica“). Citovanýmustanoveniam druhej smernice v Slovenskej republike zodpovedajú ustanovenia § 7 zákonač. 381/2001 Z. z. upravujúce limity poisteného plnenia takto:

„(1) Limit poistného plnenia je najvyššia hranica poistného plnenia poisťovateľa prijednej škodovej udalosti. Limity poistného plnenia musia byť uvedené v poistnej zmluve.(2) Ak tento zákon neustanovuje inak, limit poistného plnenia z jednej škodovejudalosti musí byť najmenej

a) 5 000 000 eur za škodu podľa § 4 ods. 2 písm. a) a náklady podľa § 4 ods. 3 bezohľadu na počet zranených alebo usmrtených,

b) 1 000 000 eur za škodu podľa § 4 ods. 2 písm. b) až d) bez ohľadu na početpoškodených.

(3) Ak je súčet nárokov viacerých poškodených vyšší ako limit poistného plneniapodľa odseku 2 písm. a) alebo písm. b) alebo poistnej zmluvy, poistné plnenie sa každémuz nich znižuje v pomere limitu poistného plnenia k súčtu nárokov všetkých poškodených.“

Keďže v okolnostiach posudzovaného prípadu okresný súd po vykonaní dokazovaniaprvým výrokom rozsudku č. k. 27 C/107/2012-105 z 8. novembra 2013 v plnom rozsahuvyhovel návrhu navrhovateľa a priznal mu náhradu nemajetkovej ujmy v požadovanej sume50 000 €, čo krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil, intervencia ústavného súdudo tohto rozhodnutia nebola nutná.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, ktorounamietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde ak zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľkyv nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015