znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 645/2014-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. D. a Ľ. D. vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 39 Er 2431/05   a   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 20 CoE 499/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   M.   D.   a Ľ.   D. o d m i e t a   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. januára 2012 doručená sťažnosť M. D. a Ľ. D. (spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 2431/05 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 CoE 499/2010.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   v   exekučnom   konaní   vedenom   okresným   súdom pod sp. zn. 39 Er 2431/05 sú sťažovatelia účastníkmi tohto konania v procesnom postavení povinných   z   exekúcie   vykonávanej   na   základe   exekučného   titulu,   ktorým   je   notárska zápisnica,   ktorej   obsahovú   pravdivosť   sťažovatelia   tiež   spochybňujú   a   namietajú,   že okresný súd stále nepreskúmal dôveryhodnosť tohto exekučného titulu, a to aj napriek tomu, že predmetné exekučné konanie trvá už viac ako 75 mesiacov. Sťažovatelia tiež vyjadrujú svoju nespokojnosť s postupom súdneho exekútora, ktorý ich odmieta informovať o tom, v akej   sume   už   bol   ich   „údajný“   dlh   splatený,   a   napokon   sťažovatelia   tiež   tvrdia,   že v dôsledku zdĺhavého postupu tak okresného súdu, ako aj krajského súdu v odvolacom konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   CoE   499/2010   sa   neustále   predlžuje   stav   ich   právnej neistoty, pretože plynutím času im ustavične narastajú trovy exekučného konania.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli: „...   KS   BA   a   nečinnosť   a   prieťahy   v   tomto   konaní   sú   vedené   pod   č.   k. 20 CoE 499/2010 na KS BA!

Takže   dnes   už   bez   problémov   môžeme   povedať,   že   v   tomto   konaní   prieťahy   sú! Zo strany odvolacieho súdu nie je absolútne žiadna snaha na skoré vyriešenie a ukončenie konania!“

Vzhľadom   na   uvedené   sa   sťažovatelia   domáhajú,   aby   po   prijatí   ich   sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd nálezom vyslovil, že tak postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 39 Er 2431/05, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp.   zn.   20   CoE   499/2010   bolo   porušené   ich   základné   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, aby ústavný súd prikázal týmto súdom konať ďalej vo veci bez zbytočných a neodôvodnených prieťahov a aby im priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume každému z nich po 1 000 € za každý mesiac zistených prieťahov.

Sťažovatelia tiež žiadali, aby im ústavný súd pre účely konania vo veci ich sťažnosti ustanovil   právneho   zástupcu   z   radov   advokátov,   čo   odôvodnili   svojou   nepriaznivou finančnou situáciou.

Ústavný súd preto prípisom zo 6. marca 2012 upozornil sťažovateľov, že «Prijatím zákona   č. 327/2005   Z. z.   o   poskytovaní   právnej   pomoci   osobám   v materiálnej   núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení   neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 327/2005 Z. z.“) bolo v Slovenskej republike na sprístupnenie právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi zriadené Centrum právnej pomoci.

S účinnosťou od 1. januára 2012 sa systém sprístupňovania právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi prostredníctvom Centra právnej pomoci vzťahuje aj na väčšinu konaní pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy.

S účinnosťou od 1. januára 2012 došlo taktiež k zmene § 30 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého účastníka, ktorý požiada o ustanovenie advokáta a u ktorého sú predpoklady, aby bol oslobodený od súdnych poplatkov, súd odkáže na Centrum právnej pomoci. O tejto možnosti súd účastníka poučí.».

V zmysle   uvedenej   právnej   úpravy   a v spojení   s § 31a   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), podľa ktorého ak zákon o ústavnom súde neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   alebo   Trestného   poriadku,   odkázal   ústavný   súd sťažovateľov, aby sa so žiadosťou o ustanovenie právneho zástupcu obrátili na Centrum právnej pomoci (ďalej aj „centrum“).

V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   súčasne   vyzval   sťažovateľov,   aby   mu v lehote 14 dní   od doručenia   výzvy   preukázali,   že   podali   centru   písomnú   žiadosť   o poskytnutie právnej   pomoci   (ďalej   len   „žiadosť“)   a určenie   advokáta   na   zastupovanie   v konaní pred ústavným   súdom   vo   veci   ich   sťažnosti,   a následne   aby   v lehote   14 dní   odo   dňa právoplatnosti   rozhodnutia   o ich   žiadosti   ústavnému   súdu   predložili   písomné splnomocnenie   udelené   konkrétnemu   advokátovi   na ich   zastupovanie   v konaní pred ústavným súdom.

Napokon ústavný súd sťažovateľov upozornil, že v prípade, ak nesplnia podmienky uvedené   vo   výzve,   môže   byť   ich   sťažnosť   odmietnutá   pre   nedostatok   zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Dňa 10. apríla 2012 bolo ústavnému súdu doručené podanie sťažovateľov, ktorého prílohou bola fotokópia prvej strany potvrdeného prevzatia žiadosti prijatá Centrom právnej pomoci, kanceláriou Bratislava.

Prípisom zo 6. júna 2012 ústavný súd vyzval sťažovateľov, aby v lehote 10 dní odo dňa doručenia tejto výzvy predložili ústavnému súdu splnomocnenie na ich zastupovanie v konaní pred   ústavným   súdom,   keďže   od   podania   ich   žiadosti   centru   uplynuli už dva mesiace, alebo aby informovali ústavný súd, ako bolo rozhodnuté o ich žiadosti.

Dňa   2.   júla   2012   bolo   ústavnému   súdu   doručené   ďalšie   podanie   sťažovateľov, z ktorého vyplýva, že centrum rozhodnutím sp. zn. N 1052/12 z 26. mája 2012 nepriznalo nárok na poskytnutie právnej pomoci, pretože zárobok sťažovateľov „prekračuje zákonom určený limit“. Sťažovatelia podali proti tomuto rozhodnutiu v zákonom ustanovenej lehote odvolanie, pričom vec bola na Krajskom súde v Bratislave vedená pod sp. zn. 4 Sp 85/2012.

Dňa   11.   februára   2013   bolo   ústavnému   súdu   doručené   podanie   sťažovateľov, v ktorom   oznámili,   že   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   sp.   zn.   4   Sp   85/2012 zo 7. decembra 2012 podali dovolanie.

Následne ústavný súd priebežne zisťoval stav konania, a to výzvami adresovanými krajskému   súdu,   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky,   ako   aj   centru,   z ktorých vyplynulo,   že konanie   o opravnom   prostriedku   M.   D.   proti   rozhodnutiu   Centra   právnej pomoci,   kancelárie   Hlohovec sp.   zn.   N   1052/12   z 11.   júna 2012   (ktorým   jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu nebolo vyhovené) bolo skončené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Sp 85/2012 z 9. apríla 2014, ktorý nadobudol právoplatnosť 11. júna 2014. Taktiež konanie o opravnom prostriedku Ľ. D. proti rozhodnutiu Centra právnej pomoci, kancelárie Hlohovec sp. zn. N 1052/12 z 11. júna 2012 (ktorým jej žiadosti o ustanovenie právneho   zástupcu   nebolo   vyhovené)   bolo   skončené   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 4 Sp 85/2012   zo   7.   decembra   2012   v spojení   s uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo 9/2013 z 18. decembra 2013.

Ústavný   súd   preto   prípisom   z   10.   septembra   2014   vyzval   sťažovateľov,   aby mu v lehote 8 dní zaslali splnomocnenie pre advokáta na ich zastupovanie v konaní o sťažnosti. Zároveň   sťažovateľov   upozornil,   že   v prípade,   ak   mu   v určenej   lehote   nepredložia splnomocnenie pre advokáta, môže byť ich sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá pri predbežnom prerokovaní bez ústneho pojednávania.

Sťažovatelia   odpovedali   na   výzvu   ústavného   súdu   podaním   z 1.   októbra   2014, obsahom ktorého bola aj žiadosť o predĺženie termínu na predloženie splnomocnenia na ich zastupovanie v konaní pred ústavným súdom do 10. októbra 2014.

Následne sťažovatelia listom z 10. októbra 2014 ústavnému súdu oznámili, že rokujú s advokátom,   a zároveň   opätovne   požiadali   o predĺženie   termínu   na   predloženie splnomocnenia na ich zastupovanie v konaní pred ústavným súdom do 20. októbra 2014.

II.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   napriek   výzve   obsahujúcej   upozornenie na možnosť   odmietnutia   ich   sťažnosti   v prípade   nepredloženia   splnomocnenia   na   ich zastupovanie v konaní o sťažnosti mu požadované splnomocnenie nepredložili.

Podľa čl. 127 ods. l ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané niekým zjavne neoprávneným, ako   aj návrhy   podané oneskorene, môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde k návrhu na začatie konania sa musí pripojiť   splnomocnenie   na   zastupovanie   navrhovateľa   advokátom...,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. V splnomocnení sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   v ktorej   je   jednoznačne formulované, že povinnosť zastúpenia sťažovateľa advokátom v konaní o sťažnosti podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   je   ustanovená   bez   možnosti   akýchkoľvek   výnimiek,   a zároveň zdôrazňuje, že pokiaľ ide o inštitút povinného právneho zastúpenia, na opodstatnenosť jeho zákonnej úpravy vo svojej judikatúre opakovane upozorňuje a bezvýnimočne na ňom trvá (napr. I. ÚS 57/2013, IV. ÚS 221/2013).

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že v právnych systémoch rôznych členských štátov Rady Európy je požiadavka, aby bol opravný prostriedok na súde vyššej inštancie   podaný   advokátom   bežným   javom   [pozri   napríklad   rozsudok   Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Gillow proti Spojenému kráľovstvu, č. 9063/80 z 24. novembra   1986].   S obsahom   ustanovení   dohovoru   nie   je   v   rozpore   ani   to, ak vnútroštátny   procesný   predpis   vyžaduje,   aby   bol   účastník   v   konaní   pred   najvyššími súdnymi inštanciami zastúpený advokátom (pozri tiež rozsudky ESĽP Kröhnert proti Českej republike, č. 60224/00 z 9. októbra 2001 a Meftah a ďalší proti Francúzsku, č. 32911/96 z 26. júla 2002). Takéto zastúpenie môže byť vyžadované dokonca aj u účastníkov, ktorí sú sami advokátmi.

Povinné právne zastúpenie sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom je ustanovené zákonom   o   ústavnom   súde,   ktorý   upravuje   podrobnosti   o   organizácii   ústavného   súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov a bol vydaný na základe čl. 140 ústavy. Ústava v čl. 46 ods. 4 priamo odkazuje na zákonnú úpravu podmienok a podrobností realizácie   základného   práva   na   súdnu   ochranu, pričom   uvedeného   základného   práva   sa možno domáhať len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).   Viazanosť   sudcov   ústavného   súdu   ústavou   a   ústavnými   zákonmi   pri   svojom rozhodovaní v zmysle § 14 ods. 1 zákona o ústavnom súde neznamená, že ústavný súd sa pri   prerokúvaní   veci   nemá   riadiť   procedurálnymi   pravidlami   ustanovenými   zákonom vydaným podľa čl. 140 ústavy. Zakotvenie povinného právneho zastúpenia v určitom druhu súdneho konania (vrátane konania vedeného pred ústavným súdom) nemá žiadnu vecnú súvislosť s obsahom základného práva na právnu pomoc zaručeného v čl. 47 ods. 2 ústavy, keďže   jeho   podstata   spočíva   v   povinnosti   štátnych   orgánov   (vrátane   súdov)   umožniť každému účastníkovi konania poskytnutie právnej pomoci, a to za podmienok ustanovených zákonom.   Napokon   povinné   právne   zastúpenie   ustanovené   pre   sťažovateľov   zákonom o ústavnom súde nebráni žiadnemu účastníkovi konania vyjadriť svoj názor na okolnosti prípadu a formulovať na ich podporu vlastnú právnu argumentáciu.

Ústavný súd so zreteľom na odmietavý postoj sťažovateľov, ktorí napriek výzve a poučeniu   nevykonali   relevantné   úkony   smerujúce   k zabezpečeniu   svojho   právneho zastúpenia v konaní o ich sťažnosti, rozhodol o odmietnutí sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   nesplnenia   zákonom predpísaných náležitostí návrhu. S prihliadnutím na uvedené sa ústavný súd argumentáciou sťažovateľov vo vzťahu k namietanému porušeniu ich v petite sťažnosti označených práv nezaoberal.

Ústavný súd napokon dodáva, že je štátnym orgánom (nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti) a v súlade s čl. 2 ods. 2 ústavy môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach   a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   sa   preto   musí dôsledne   riadiť   vymedzením   svojich   právomocí   vyplývajúcich   z čl. 125   a nasledujúcich ústavy a ďalej konkretizovaných v zákone o ústavnom súde a pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde môže prijať na ďalšie konanie iba také podanie, ktoré spĺňa všetky náležitosti kvalifikovaného návrhu ustanovené týmto zákonom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2014