znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 643/2014-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obce   Malé   Ozorovce,   Hlavná   108,   Sečovce,   zastúpenej advokátkou   kanceláriou   ATTORNEYS   GROUP   s.   r.   o.,   Kláry   Jarunkovej   2,   Banská Bystrica,   v mene   ktorej   koná   konateľ   a advokát   JUDr.   Ing.   Miroslav   Ďurej,   vo   veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach sp. zn. 2 Co 296/2013 z 29. mája 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obce Malé Ozorovce o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra 2014   prostredníctvom   telefaxu   doručená   sťažnosť   obce   Malé   Ozorovce,   Hlavná   108, Sečovce (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená písomným podaním doručeným 5. septembra 2014, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 2 Co 296/2013 z 29. mája 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   ako   navrhovateľka v konaní vedenom   Okresným   súdom   Trebišov   (ďalej   len   „okresný   súd“) pod sp. zn. 14 C 251/2012   domáhala   určenia   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnostiam identifikovaným   v jej   návrhu.   Okresný   súd   v predmetnej   veci   rozhodol   rozsudkom zo 17. apríla 2013 tak, že návrh sťažovateľky zamietol. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozhodnutie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je arbitrárne, nezodpovedajúce zneniu § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“).   Sťažovateľka   ďalej namieta, že krajský súd sa nevysporiadal s odvolacími dôvodmi a argumentáciou uvedenou v odvolaní,   odôvodnenie   rozhodnutia   považuje   za   nedostatočné,   a   preto   podľa   názoru sťažovateľky   napadnutý   rozsudok   porušuje   jej   označené   práva.   V konkrétnostiach sťažovateľka namieta, že „z celého štvorstranového rozhodnutia porušovateľa sa tento k veci   samej   ako   súd   odvolací   vyjadril   v   rozsahu   13-tich   riadkov,   pričom   len   odkázal na odvolaním   napadnuté   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa.   Sám   porušovateľ   vo   vzťahu k skutočnostiam, uvádzaným sťažovateľom v odvolaní, neuviedol vlastne nič. Tým v zásade uprel právo sťažovateľa ako účastníka súdneho konania, poznať pohnútky porušovateľa ako odvolacieho   súdu   a   vedieť,   z   akých   presvedčivo   vyložených   dôvodov   jeho   odvolanie nepriniesla zvrat v konaní, a teda nemalo za následok zrušenie rozsudku okresného súdu. Cesta veľmi zjednodušeného prístupu k svojej úlohe porušovateľa ako súdu odvolacieho, ktorú   v   tomto   konkrétnom   prípade   pri   posudzovaní   veci   zvolil,   je   v   príkrom   rozpore s právom sťažovateľa na spravodlivý proces a poskytnutie súdnej ochrany.“.

Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   žiada,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa Obce Malé Ozorovce, so sídlom Hlavná 108,078 01 Sečovce, na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach č.k. 2Co/296/2013-138 zo dňa 29.05.2014 porušené bolo.

2. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   z   r   u   š   u   j   e   rozsudok   Krajského   súdu v Košiciach č.k. 2Co/296/2013-138 zo dňa 29.05.2014 a zároveň prikazuje Krajskému súdu v   Košiciach,   aby   vo   veci   č.k.   2Co/296/2013   začal   opätovne   konať   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia   vo   výške   340,90   EUR,   ktoré   je   Krajský   súd   v   Košiciach   povinný   zaplatiť sťažovateľovi na bankový účet jeho právneho zástupcu, a to do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľka   sťažnosťou   namieta   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Jadrom jej námietok je nesúhlas s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý je podľa sťažovateľky arbitrárny, porušujúci jej označené práva. Sťažovateľka teda namieta, že jej nebola poskytnutá súdna ochrana v kvalite požadovanej označeným článkom ústavy a dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa   a poukázal   na   jeho   výstižné   a presvedčivé   odôvodnenie.   Z uvedeného   dôvodu krajský súd v súlade s § 219 ods. 2 OSP v odôvodnení svojho rozhodnutia len konštatoval správnosť dôvodov napadnutého rozsudku okresného súdu.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   rekapituláciu   relevantnej   časti   inak pomerne   rozsiahleho   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   uvedenú   v odôvodnení napadnutého rozsudku, v ktorom okresný súd uviedol:

„Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v danom prípade žalobca sa domáha určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, ku ktorej je jeho vlastnícke právo v katastri nehnuteľnosti toho času deklarované a je zapísaný ako výlučný vlastník tejto nehnuteľnosti na LV č.... k.ú. Malé Ozorovce. Domáha sa teda, aby súd opätovne určil jeho vlastnícke právo k parc.č.  ...   s výmerou 1132 m2 zapísané na LV   č.  ...   k.ú.   Malé Ozorovce titulom uznesenia Okresného súdu v Sečovciach, NcI 1407/46 zo dňa 26.6.1946, ktoré mu podľa neho zakladá vlastnícke právo k nehnuteľnosti. Túto skutočnosť v konaní vedenom   na   Okresnom   súde   v   Trebišove   pod   č.k.   12C/1050/1994   nenamietal   a nemal výhrady   ani   voči   súdnemu   rozhodnutiu,   v   ktorom   za   vlastníka   súd   určil   právnych predchodcov žalovaných, resp. vyslovil, že táto nehnuteľnosť patrí do dedičstva po nich, a to   po   J.   G.   v   podiele   4/8-iny   a   po   A.   G.   v   podiele   3/8-iny.   Rozsudok   nadobudol právoplatnosť vzhľadom k tomu, že Obec Malé Ozorovce ako účastník konania sa voči nemu neodvolala. Tým mal súd prvého stupňa za to, že bola vyriešená otázka vlastníctva spornej nehnuteľnosti právoplatne, lebo súd v konaní ako predbežnú otázku túto skutočnosť vyriešil tak, že skonštatoval vydržanie vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti právnymi predchodcami žalovaných, a preto rozhodol, že patrí do dedičstva po nich.

Vlastnícke právo žalobcu na LV č.... k.ú. Malé Ozorovce je toho času zapísané na základe   osvedčeniam   vydržaní   vlastníctva   vydaného   notárom   JUDr.   Ladislavom Leheňom dňa 22.61994 podľa zák. č. 293/92 Zb.

Súd   prvého   stupňa   mal   vzhľadom   k tomu   za   to,   že   otázka   vlastníctva   k   spornej nehnuteľnosti bola súdom právoplatne rozsúdená v r. 1999, kedy súd určil, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva po právnych predchodcoch žalovaných. Nie je možné otázku vlastníctva spochybňovať   a   vnášať   tak   právnu   neistotu   do   právoplatne   rozsúdenej   veci,   a   to   ani v prípade, že žalobca na svoju obranu prednáša iné argumenty, resp. také skutočnosti, ktoré v inom konám v minulosti neuplatnil.

Súd prvého stupňa je toho názoru, že aj keď v r. 1994 bolo predmetom konania určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľoch žalovaných a v tomto konaní sa rieši otázka určenia vlastníckeho práva žalobcu, ide vždy o tú istú nehnuteľnosť, teda existuje tu zhoda v predmete   konania,   aj   keď účastníci   konania nie sú   celkom   totožní.   V   r.   1994 účastníkmi konania boli žalovaná v 4. a 5. rade na jednej strane a Obec Malé Ozorovce na druhej strane a v tomto konaní je účastníkom konania obec a žalovaní, medzi ktorými sú žalované v 4. a 5. rade, ktorí vystupovali aj v konaní č.k. 12C/1050/1994, ale aj ostatní žalovaní ako právni nástupcovia J. a A. G., po ktorých vlastníctvo k tejto nehnuteľnosti zdedili. Poukázal aj na to, že účastníkom konania mal byť aj P. P., syn K. P., ktorého žalobca neoznačil za účastníka konania hoci ním mal byť. Ide o ďalší procesný nedostatok podmienky konania, pre ktorú by mohol súd konanie zastaviť.

Súd prvého stupňa ďalej konštatuje, že pokiaľ vlastnícke právo žalovaných v katastri nehnuteľností nebolo zapísané, došlo k pochybeniu zo strany Správy katastra Trebišov, ktorá   ich   vlastnícke   právo   na   základe   osvedčenia   o   dedičstve   odmietla   zapísať,   ale na druhej strane nesprávne zapísala vlastníctvo v prospech žalobcu, hoci u neho titulom je osvedčenie   o vydržaní   (oprávnenosti   držby,   pozn.),   ktoré   ho   stavia   iba   do   postavenia oprávneného držiteľa po dobu 10 rokov, ale nie do pozície vlastníka, preto pochybenie štátneho   orgánu   existuje   a   nemôžu   za   neho   niesť   zodpovednosť   žalovaní,   ktorí   svoje vlastnícke právo doposiaľ zapísané nemajú.

Súd prvého stupňa sa nezaoberal otázkou vydržania vlastníckeho práva ani jedným z účastníkov   konania,   lebo   mu   neprislúcha   v   tomto   konaní   preskúmavať   právoplatné rozhodnutie súdu, v ktorom otázka vlastníctva bola právoplatne vyriešená.“

Podľa názoru ústavného súdu citovaná argumentácia okresného súdu, s ktorou sa stotožnil   krajský   súd   v napadnutom   rozsudku,   je   dostatočná   a presvedčivá.   V   žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť,   že   sťažovateľka   má   na   celú   vec   odlišný   názor   a s napadnutým   rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie jej označených práv.

Pokiaľ   ide   o námietky   sťažovateľky   týkajúce   sa   toho,   že   krajský   súd   podľa   nej nereagoval na jej odvolacie námietky, ústavný súd poukazuje jednak na relevantnú časť odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu,   v ktorom   krajský   súd   uviedol,   že „náležitým   spôsobom   vysporiadal   aj   so   všetkými   odvolacími   námietkami   vznesenými žalobcom v odvolaní“, a následne konštatoval, že „žalobca totiž v odvolaní nenamietal nič nové“, a jednak   na svoju ustálenú judikatúru, podľa   ktorej   všeobecný   súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu a odôvodnenia rozsudku okresného súdu, na ktoré nemožno nazerať izolovane a ktoré podľa judikatúry tvorí jeden celok (II. ÚS 78/05), dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom   odôvodnené,   krajský   súd   zrozumiteľne   odôvodnil   úvahy,   ktoré   zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľky, pričom právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené,   nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárne.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu ústavne   akceptovateľným   spôsobom   zdôvodnil,   prečo   nevyhovel   nároku   sťažovateľky, a zároveň tým aj reagoval na jej námietky. Rozsudok krajského súdu pri odôvodňovaní svojho   právneho   názoru   preto   nemožno   považovať   za   svojvoľný   či   arbitrárny. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo   možné   uvažovať   len   v prípade,   ak   by   sa   tento   natoľko   odchýlil   od   znenia príslušných   ustanovení,   že   by zásadne poprel   ich   účel   a význam (m.   m.   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd v rozsudku krajského súdu nezistil. Sťažovateľkin nesúhlas s obsahom rozsudku krajského súdu   nie   je   dôkazom   o jeho   neústavnosti   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd   založili   svoje   rozhodnutie   na   dôvode prekážky rozhodnutej   veci   (právoplatným   rozsudkom   okresného   súdu   vo   veci   vedenej pod sp.   zn.   12   C   1050/1994),   pričom   totožnosť   veci   bola   zachovaná   aj   z hľadiska účastníkov   konania,   v ktorom   bolo   určené   vlastnícke   právo   poručiteľa   ako   predpoklad dedenia. Terajší vlastníci sú univerzálni sukcesori svojho právneho predchodcu (poručiteľa, pozn.). Inými slovami, aj keď v konaní nevystupovali ako účastníci oni, ale ich právny predchodca, terajší vlastníci ako univerzálni právni nástupcovia vstúpili do ich práv. Čo sa týka totožnosti predmetu vlastníckeho práva (nehnuteľnosti), aj tento predpoklad totožnosti veci   bol   zachovaný,   keďže   v okolnostiach   prípadu   šlo   o   totožnú parcelu   č.  ...   zapísanú na liste   vlastníctva   č.  ...   v katastrálnom   území   Malé   Ozorovce.   Vzhľadom na to, že sťažovateľka   bola   účastníkom   konania   aj   vo   veci   vedenej   okresným   súdom pod sp. zn. 12 C 1050/1994, kde nenamietala skutočnosti, ktoré tvrdila v tomto napadnutom konaní, a rozsudok vo veci sp. zn. 12 C 1050/1994 nadobudol právoplatnosť, je vylúčené, aby tieto skutočnosti, ktoré namietala v napadnutom konaní, boli opätovne preskúmavané v posudzovanom konaní. Ústavný súd preto konštatuje, že miera interpretácie ustanovenia § 159   ods.   3   OSP   upravujúceho   prekážku   rozhodnutej   veci   vo   väzbe   na   rozhodujúce skutočnosti rešpektuje zmysel a účel tejto normy.

Vzhľadom   na   uvedený   záver   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutý   rozsudok krajského súdu je v súlade s limitmi základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   tak   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľky,   ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského   súdu,   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá   ako celok,   rozhodovanie o   ďalších   procesných návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2014