znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 642/2015-12

ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikynaneverejnomzasadnutísenátu16. decembra 2015predbežneprerokovalsťažnosťobchodnejspoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, v mene ktorej koná advokát

, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právana prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenompod sp. zn. 20 Cb 5/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupomOkresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.20 Cb 5/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že v napadnutom konaní vydal okresný súd 28. októbra 2013platobný rozkaz, ktorý vzhľadom na podaný odpor proti platobnému rozkazuz 15. novembra 2013 nenadobudol právoplatnosť. Následne 8. apríla 2014 okresný súddoručil odpor proti platobnému rozkazu právnemu zástupcovi sťažovateľky, ku ktorému sasťažovateľka vyjadrila až podaním z 29. júla 2014, pričom okresnému súdu zároveňdoručila žiadosť o určenie termínu pojednávania. V namietanej veci určil okresný súdtermín pojednávania až na 16. január 2015 o 13.00 h a aj tento termín bol zrušený z dôvodupráceneschopnosti zákonného sudcu.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že na okresnom súde podala 17. februára 2015 sťažnosťna prieťahy v konaní, ktorú vybavil predseda okresného súdu listom z 23. februára 2015„tým spôsobom, že konštatoval procesné úkony zákonného sudcu a následne prezumoval práceneschopnosť zákonného sudcu v trvaní viac ako 6 týždňov s tým, že po uplynutí tejto lehoty bude toto konanie pridelené inému zákonnému sudcovi“. Na základe podnetuna prešetrenie vybavenia sťažnosti podpredseda Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajskýsúd“) v oznámení z 30. marca 2015«konštatoval, že sťažnosť nebola vybavená predsedom Okresného súdu Nitra riadnym spôsobom, a taktiež zaujal stanovisko, že: „Je pravdou, že doterajší postup okresného súdu v danej veci nebol celkom bez prieťahov, avšak je potrebné konštatovať, pokiaľ ide o Vašu žiadosť, že ani po pridelení veci inému zákonnému sudcovi pri súčasnej enormnej zaťaženosti súdov, nie je možné zaručiť bezprieťahový priebeh konania.“ Taktiež prisľúbil prijať opatrenie, ktorým by nariadil predsedovi Okresného súdu Nitra, aby v tejto veci zabezpečil bezprieťahové konanie. Do dnešného dňa však nebol nový termín pojednávania vytýčený a ani neboli vykonané žiadne ďalšie procesné úkony súdu smerujúce k urýchleniu rozhodnutia vo veci.».

Podľa názoru sťažovateľky tak v označenom konaní došlo k zbytočným prieťahomv konaní už pri vydávaní platobného rozkazu, ku ktorému došlo až po 9 mesiacochod podania návrhu, pričom v tejto súvislosti sťažovateľka poukázala„na svoju súčinnosť s konajúcim súdom, ktorý ho vyzval na odstránenie nedostatku žalobného návrhu spolu s výzvou na zaplatenie súdneho poplatku“. Taktiež tvrdí, že odpor proti platobnému rozkazujej nebol odoslaný bezodkladne a prieťahy v konaní považuje za zjavné„aj v dobe plynúcej od doručenia odporu po nariadenie pojednávania, t. j. viac ako 7 mesiacov, pričom ako protiargument nemožno považovať skutočnosť, že sa navrhovateľ vyjadril k doručenému odporu cestou svojho právneho zástupcu až po takmer 4 mesiacoch, pretože vyjadrenie k odporu je právom sťažovateľa v pozícii navrhovateľa, ktoré môže ale aj nemusí využiť, a teda nemôže byť prekážkou pre súd jeho neskoršie doručenie“. Celkovú dĺžku zbytočnýchprieťahov v konaní sťažovateľka odhaduje na približne 24 mesiacov, pričom popiera, že byk ich vzniku prispelo jej správanie.

Výšku požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodňuje„poukazom na množstvo a intenzitu jednotlivých prieťahov v konaní, čím bola nastolená právna neistota sťažovateľa, ako aj vzhľadom na hodnotu sporu, ktorej výška po dobu nerozhodovania príslušného súdu, má výrazný ekonomický a hospodársky dopad na podnikateľskú činnosť sťažovateľa“.

V súvislosti so skutočnosťami uvedenými v sťažnosti sťažovateľka žiada, abyústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1.) Okresný súd v Nitre v konaní sp. zn. 20Cb/5/2013 porušil právo sťažovateľa definované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR,

2.) Okresný súd v Nitre v konaní sp. zn. 20Cb/5/2013 porušil právo sťažovateľa definované v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

3.) Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu v Nitre, aby v konaní 20Cb/5/2013 bez ďalších prieťahov meritórne rozhodol.

4.) Ústavný súd priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- Eur (slovom: päťtisíc Eur) a náhradu trov konania pred Ústavným súdom SR...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola...v primeranej lehote prejednaná... súdom.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhupre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahomdo takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistírelevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosťsťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, III. ÚS 263/03,III. ÚS 218/07).

Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry berie do úvahy, že odmietnuťsťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková dobakonania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosťzbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“(II. ÚS 109/03), „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnostitakú intenzitu porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosťprijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03), resp. že „na základe skutočností uvedenýchv sťažnosti nemožno postup súdu považovať za taký, ktorý by signalizoval pri predbežnomprerokovaní možné porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“(III. ÚS 204/09).

Ak ústavný súd dospeje k záveru, že postup všeobecného súdu sa nevyznačovaltakými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné posúdiť ako „zbytočné prieťahy“v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), nevysloví porušeniezákladného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03,III. ÚS 52/05) alebo sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 17/01,I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04, III. ÚS 252/05).

K týmto ustáleným právnym názorom ústavný súd v zhode so svojou doterajšoujudikatúrou poznamenáva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutneza následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy [i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02,III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04)].

Ústavný súd dopytom na okresnom súde zistil, že v sťažovateľovej veci bolonariadené pojednávanie na 3. september 2015 (toto pojednávanie bolo odročenépre neprítomnosť účastníkov konania a ich právnych zástupcov), 13. október 2015a na 1. december 2015 (v týchto termínoch sa pojednávanie aj uskutočnilo), pričomposledné pojednávanie bolo odročené na 22. január 2016.

Ústavný súd konštatuje, že celková dĺžka súdneho konania, ktorá v čase prerokovaniasťažnosti dosahovala takmer 3 roky by mohla signalizovať možnosť vzniku zbytočnýchprieťahov, a tým aj porušenie práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru,avšak zistené konkrétne okolnosti prípadu, ako aj argumenty formulované sťažovateľkouneodôvodňujú záver o takej intenzite porušenia týchto práv, ktoré by odôvodňovali prijatiesťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na správaniesťažovateľky, najmä že pôvodný návrh na začatie konania vyžadoval pred vydanímplatobného rozkazu opravu náležitostí, na ktorú sťažovateľku musel okresný súd vyzvať,pričom v danom období nebola splnená ani jej poplatková povinnosť, ktorá vzniklapri podaní návrhu. Napriek v sťažnosti prezentovanému nesúhlasu ústavný súd vzal zreteľaj na omeškanie sťažovateľky pri vyjadrení sa k odporu proti platobnému rozkazu.

Na uvedenom závere nič nemení ani názor podpredsedu krajského súdu vyjadrenýv jeho odpovedi sťažovateľke z 30. marca 2015 v súvislosti s prešetrením jeho sťažnostipodanej predsedovi okresného súdu podľa § 67 ods. 1 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o súdoch“), že vykonané úkony okresného súdu síce viedli k zisteniu skutkovéhostavu a rozhodnutiu vo veci, avšak odstupy medzi nimi trvali dlhšiu dobu, čím jej sťažnosťuznal„čiastočne za dôvodnú“. Je totiž žiaduce pripomenúť, že podpredseda krajského súdusťažovateľku informoval o nariadení dohľadu v danej veci predsedom okresného súdupre účely dosiahnutia ďalšieho bezprieťahového konania, táto však neposkytla okresnémusúdu dostatočný priestor na nápravu zistených nedostatkov, ale namiesto toho po krátkejdobe podala ústavnému súdu sťažnosť namietajúc porušenie označených práv. Opísanýpriebeh konania realizovaný okresným súdom po podaní tejto sťažnosti všakaj bez ingerencie ústavného súdu po prešetrení vybavenia sťažnosti podľa § 67 ods. 1písm. a) zákona o súdoch podpredsedom krajského súdu vykazuje nápravu zistenýchnedostatkov svedčiacich o predchádzajúcej neefektívnej činnosti okresného súdu v danejveci.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súduv danej veci signalizuje len ojedinelý prieťah, ktorý však svojou intenzitou zatiaľ relevantnenezasiahol do sťažovateľkinho základného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani práva na prerokovanie jej veci v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto ústavný súd sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde vyhodnotiac ju ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd však pripomína, že prípadne dlhšie obdobie nečinnosti všeobecnéhosúdu, resp. iné jeho ďalšie konanie (neefektívny, nesústredený postup súdu), ktoré by boliv príčinnej súvislosti s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehotepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, by nemuseli byť prekážkou prípustnosti opätovného konaniaa rozhodovania vo veci samej podľa § 24 zákona o ústavnom súde. Dlhšie obdobie(táto otázka závisí od povahy veci) by totiž mohlo založiť inú kvalitu posudzovaniazbytočných prieťahov v súdnom konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015