znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 641/2014-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. februára 2015 senátezloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a sudcu   RudolfaTkáčika   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,   obaja   bytom ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátkou JUDr. Emíliou   Korčekovou, advokátskakancelária, L. Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného porušenia ich základnéhopráva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky   a   práva   na prejednanie   ich záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súduBratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 223/2009 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právona prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konanívedenom pod sp. zn. 10 C 223/2009   p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn.10 C 223/2009   konal bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý ⬛⬛⬛⬛ a uhradiť   trovy právneho zastúpenia v sume 300,16 € (slovom tristo eur a šestnásť centov)na účet advokátky JUDr. Emílie Korčekovej, advokátska kancelária, L. Novomeského 25,Pezinok, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. III. ÚS 641/2014-16 zo 4. novembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛,   obaja   bytom ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie vecibez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len„ústava“)   a   práva   na prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)postupom Okresného súdu   Bratislava I   (ďalej len   „okresný súd“)   v   konaní   vedenompod sp. zn. 10 C 223/2009.

Z obsahu predloženej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia sú účastníkmikonania   na strane   žalobcu,   v   ktorom   sa   na   základe   žaloby   podanej   okresnému   súdu30. novembra   2009   domáhajú   voči   žalovanému   náhrady   škody   podľa   príslušnýchustanovení zákona   č.   514/2003 Z.   z.   o zodpovednosti za   škodu spôsobenú pri výkoneverejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), a toz titulu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že „sú obeťami prieťahov a krajne nesúrodého a neefektívneho   konania   ad   hoc   úkonov   porušovateľa   s výraznými   časovými   odstupmi v kompenzačnom konaní“.

Prezentujúc   chronologický   prehľad   úkonov   konania   okresného   súdu   sťažovateliaargumentujú, že „neefektívne konanie porušovateľa vnímajú sťažovatelia ako odmietnutie spravodlivosti súdneho konania“.

Sťažovatelia   uvádzajú,   že   si   ochranu   svojich   práv   uplatnili   aj   prostredníctvomsťažnosti na prieťahy v konaní adresovanej predsedníčke okresného súdu, ktorá ju posúdilaako dôvodnú.

Sťažovatelia na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd v ichveci   rozhodol   nálezom,   v ktorom   by   vyslovil   porušenie   ich   základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a právana prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   postupom   okresného   súdu   v konanívedenom pod sp. zn. 10 C 223/2009, prikázal okresnému súdu konať vo veci sťažovateľovbez zbytočných prieťahov a priznal sťažovateľom primerané finančné zadosťučinenie v sume4 700 €, a to každému z nich, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Na základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súdprostredníctvom   svojej   predsedníčky,   ktorej   stanovisko   doručené   ústavnému   súdu19. januára   2015   obsahovalo   podrobný   chronologický   prehľad   úkonov   konaniaa konštatovanie skutkovej náročnosti prejednávanej veci. Podľa vyjadrenia predsedníčkyokresného   súdu   predstavovali   základnú   prekážku   brániacu   plynulému   prejednaniu   veci,komplikácie súvisiace s obstaraním relevantných spisov z iných súdnych konaní, keď sav priebehu konania podarilo tieto spisy pre aktuálny termín pojednávania zabezpečiť, avšakdotknuté pojednávanie bolo z dôvodu neprítomnosti sťažovateľov odročené. Okresný súd vosvojom stanovisku poukázal na ďalšie okolnosti majúce podľa jeho názoru negatívny dopadna plynulosť konania vo veci sťažovateľov, a to na opakovanú neúčasť sťažovateľov naurčených termínoch pojednávania (16. mája 2011, 26. septembra 2011, 14. mája 2014 a 20.októbra 2014), na nepredloženie navrhnutých listinných dôkazov zo strany sťažovateľova na „objektívnu   nemožnosť   súdu   zabezpečiť   dôkazy,   ktorých   vykonania   sa   domáhali navrhovatelia, pričom bolo v možnostiach navrhovateľov zabezpečiť si kópie súdnych spisov resp. ich rozhodujúcich častí“.  

V liste   predsedníčka   okresného   súdu   zároveň   vyjadrila   súhlas   s upustenímod ústneho pojednávania v danej veci.

V podaní doručenom ústavnému súdu 2. februára 2015 vyjadrili súhlas s upustenímod ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovatelia.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po oboznámení   sa   s   ichstanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Ústavný súd po preskúmaní obsahu sťažnosti a súvisiaceho súdneho spisu   dospelk týmto pre posúdenie sťažnosti relevantným zisteniam:

Sťažovatelia podali okresnému súdu 30. novembra 2009 návrh na náhradu škodyv zmysle ustanovení § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z.

Sťažovatelia požiadali o odročenie termínu pojednávania určeného na 16. máj 2011z „dôležitých pracovných dôvodov“. Okresný súd pojednávanie vykonané 16. mája 2011z dôvodu neprítomnosti sťažovateľov odročil na 26. september 2011.

Okresný súd uskutočnil 26. september 2011 pojednávanie, ktoré bolo pre neúčasťodporcu odročené na 12. marec 2012.V priebehu   januára   2012   okresný   súd   žiadalkompetentné subjekty o predloženie súvisiacich spisov. Následne 12. marca 2012 okresnýsúd uskutočnil pojednávanie.

V priebehu   augusta   2012   okresný   súd   žiadal   kompetentné   subjekty   o zaslaniesúvisiacich   spisov,   výzvu   opakoval   v priebehu   januára   2013,   ako   aj   v priebehuapríla, augusta, septembra, októbra, novembra a decembra 2013 a v priebehu apríla a mája2014.Okresný súd vykonal 14. mája 2014 pojednávanie, kde bolo konštatované, že sa mupodarilo získať dva relevantné spisy, do jedného nahliadol a štvrtý spis mu nebol zaslaný.Na pojednávanie sa nedostavili sťažovatelia (doručenie mali vykázané uložením na pošte)Pojednávanie bolo odročené na 20. október 2014.

Sťažovateľ   30.   septembra   2014   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   určenom   termínepojednávania (20. október 2014) a požiadal o jeho odročenie, pričom okresný súd jehožiadosti vyhovel a určil nový termín pojednávania na 23. marec 2014.

V čase rozhodovanie ústavného súdu nebola vec sťažovateľov meritórne skončená.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného právagarantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejneprerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietajú porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každýmá právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednanánezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov   garantovaného   v   čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdupre ľudské   práva k   čl. 6 ods. 1 dohovoru,   pokiaľ ide   o právo   na prejednanie   záležitostiv primeranej   lehote,   preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní   a   porušenia   základného   právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd skúma vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu,a preto aj v prípade sťažovateľov preskúmal z hľadiska charakteru prerokúvanej veci jejskutkovú   a   právnu   zložitosť   (1),   ďalej   správanie   sťažovateľov   v   priebehu   konania   (2)a napokon aj postup konajúceho súdu (3).

1. Predmetom posudzovaného konania je sťažovateľmi uplatnený nárok na náhraduškody podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., a to z titulu nesprávnehoúradného postupu orgánu verejnej moci. Z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisuústavný   súd   zistil,   že   posudzovaná   vec   vykazuje   vzhľadom   na   charakter   sťažovateľminamietaného nesprávneho úradného postupu určitý stupeň skutkovej zložitosti veci (postupsúdneho exekútora pri dražbe nehnuteľností osobitného charakteru – kultúrnej pamiatky nazáklade znaleckého posudku). Na druhej strane však treba povedať, že uvedený aspektkonania sa v doterajšom postupe okresného súdu nemal ani možnosť prejaviť, keďže okresnýsúd k vlastnému meritórnemu prejednávaniu veci dosiaľ nepristúpil, keďže sa obmedzil skôrna úkony technického charakteru, ako bolo zabezpečenie súvisiacich súdnych spisov.  

2. V rámci hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov v súdnom konaní z hľadiskadruhého kritéria zistil ústavný súd určité okolnosti signalizujúce   podiel sťažovateľov akojeho   účastníkov   na   narušení   plynulosti   konania,   čo   ústavný   súd   zohľadnil   v rámcirozhodovania o sťažovateľmi predostretej žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia.Ústavný   súd   ma   v tomto   smere   na   mysli   viaceré   neúčasti   sťažovateľov   na určenýchtermínoch pojednávania, a to v uvedených prípadoch: odročenie pojednávania konaného16. mája 2011 z dôvodu neúčasti sťažovateľov vágne odôvodnenej „dôležitými pracovnými dôvodmi“;   odročenie   pojednávania   konaného   14.   mája   2014   z dôvodu   neprítomnostisťažovateľov, ktorí si neprevzali riadne doručované predvolania uložené z tohto dôvoduu poštového   doručovateľa   a   odročenie   pojednávania   určeného   na 20. október   2014na základe vlastnej žiadosti sťažovateľa.

3. Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlok porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právazaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v posudzovanom konaní.

Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosťštátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovalak odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   pre ktoré   sa sťažovateľ   obrátilna štátny   orgán,   aby   o jeho   veci   rozhodol   (napr.   I. ÚS 376/06,   III. ÚS 90/07,III. ÚS 109/07).

Ústavný súd konštatuje, že okrem správania sťažovateľov ako účastníkov konaniaokolnosťami, ktoré narušili plynulosť konania vo veci sťažovateľov, boli jednak pasivitaokresného súdu prejavujúca sa jeho nečinnosťou v zistenom období, ako aj jeho neefektívnačinnosť majúca negatívny dopad na plynulosť posudzovaného konania.

Pasivitu   okresného   súdu   prejavujúcu   sa   nečinnosťou   bez   existencie   zákonnejprekážky v rozsahu približne štyroch mesiacov zistil ústavný súd v období od 26. septembra2011, keď vykonal okresný súd vo veci sťažovateľa pojednávanie, do 12. marca 2012, keďokresný súd s neprimeraným časovým odstupom piatich mesiacov vykonal v prejednávanejveci ďalšie pojednávanie.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   druhým,   a to   relevantnejším   faktorom   negatívne   sapremietajúcim   v postupe   konania   bol   neefektívny   postup   okresného   súdu   pri   obstaranísúvisiacich spisových materiálov potrebných pre účely vedeného konania. Ústavný súd sana tomto mieste zásadne nestotožňuje s pokusom okresného súdu, zbaviť sa zodpovednostiza plynulosť konania formálnym poukázaním   na povinnosť účastníkov konania   znášaťv civilnom konaní dôkazné bremeno. Ústavný súd je toho názoru, že technické problémy,ktoré pri obstarávaní predmetných súvisiacich spisov okresnému súdu vznikli, bolo možnériešiť   okresnému   súdu   dostupným   a zároveň   efektívnym   spôsobom.   K   nazretiudo predmetných spisov   a k obstaraniu potrebných kópii bolo potrebné sťažovateľov akoúčastníkov konania výslovne inštruovať, prípadne realizovať toto nazretie prostredníctvompovereného zamestnanca okresného súdu, čo bola možnosť praktická, keďže išlo o spisovýmateriál všeobecných súdov nachádzajúcich sa v sídle okresného súdu.

Uvedené   ústavným   súdom   prezentované   skutočnosti   signalizujú   porušeniepožiadaviek vyplývajúcich z   čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj   ústavnú neakceptovateľnosťpostupu okresného súdu vo vzťahu k základnému právu sťažovateľov zaručenému čl. 48 ods.2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľov boli porušené(bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklonečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,vo veci konal.

Keďže ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanieveci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   ústavy, ako aj porušenie ich právana prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a konanie nebolov čase rozhodovania ústavného súdu pred okresným súdom meritórne skončené, ústavnýsúd   vo   svojom   náleze   formuloval   príkaz   adresovaný   okresnému   súdu   konať   vo   vecisťažovateľov bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli porušené,primerané finančné zadosťučinenie.

Žiadosť   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v sume   4 700   €pre každého odôvodnili sťažovatelia pretrvávajúcim stavom neistoty a bezmocnosti.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   otázky   priznania   primeraného   finančnéhozadosťučinenia   aplikoval   zásadu   spravodlivosti,   zohľadnil   konkrétne   okolnosti   prípadua zároveň sa riadil úvahou, že cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia jelen zmiernenie ujmy pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručenýchústavou,   resp.   záväznou   medzinárodnou   zmluvou.   V uvedenom   smere   ako   relevantnézohľadnil ústavný súd viaceré skutočnosti, a síce že v prípade posudzovaného konania nejdeo extrémne   neprimeranú   doterajšiu   dĺžku   konania,   konanie   vykazuje   jedno   obdobienečinnosti   okresného   súdu   a ústavný   súd   identifikoval   aj   vlastný   podiel   sťažovateľovna zbytočnom   predĺžení   konania,   pričom   osobitne   prihliadol   na   ich   opakovanú   neúčasťna pojednávaniach   a nepreberanie   riadne   doručovaných   predvolaní   okresným   súdom.Vzhľadom   na   uvedené   považuje   ústavný   súd   konštatovanie   porušenia   označenéhozákladného práva sťažovateľov zaručeného ústavou a ich práva zaručeného dohovorom, takako to je uvedené vo výroku tohto nálezu, za dostatočné, a preto sťažovateľom primeranéfinančné zadosťučinenie nepriznal (bod 3 výroku nálezu).

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie náhrady trov konania pred ústavným súdom.

Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdyzamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013. Ústavný súd priznalúhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie sťažnosti)v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).Podľa   §   13   ods. 2   vyhlášky   sa   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   zníži   o 50   %,   ak   ideo spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Podľa   vyhlášky   prislúcha   ako   základná   tarifa   podľa   §   11   ods.   3   vyhlášky   1/6z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 804 € pre úkony v roku 2014), čopredstavuje za jeden úkon v roku 2013 odmenu v sume 134 €. Režijný paušál (§ 16 ods. 3vyhlášky) predstavuje 8,04 € za každý úkon právnej pomoci.

Vychádzajúc   z uvedeného   za   dva   úkony   právnej   služby vykonané   v roku   2014pre dve osoby patrí odmena v sume 4 x 67 €, k tomu tiež 4 x režijný paušál v sume 8,04 €.Ústavný súd tak priznal sťažovateľom náhradu trov konania v celkovej sume 300,16 €

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účetprávnej zástupkyne sťažovateľov, a to do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňomjeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2015