znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 640/2015-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpenej advokátom JUDr. Martinom Bartkom, Advokátska kancelária JUDr. MartinBartko – JUDr. Silvia Bartková, Piaristická 6667, Trenčín, vo veci namietaného porušeniazákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresnéhosúdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 37/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietaporušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranejlehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenompod sp. zn. 14 C 37/2012 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že v napadnutom konaní sťažovateľka žiada len vyporiadaťsvoje bezpodielové spoluvlastníctvo po rozvode jej manželstva s odporcom. Vo veci sa všakmalo podľa jej tvrdení uskutočniť len jedno pojednávanie a to 12. decembra 2012,na základe čoho je presvedčená, že vo veci„vznikajú zbytočné prieťahy, ktoré neboli do dnešnej doby riadne odstránené, a preto sťažovateľke nezostalo nič iné, len požiadať o ochranu svojich základných práv a slobôd Ústavný súd SR...

Sťažovateľka považuje v právnom štáte za neprípustné, aby v súdnom konaní o vyporiadanie BSM, ktoré predstavuje štandardnú rozhodovaciu agendu všeobecných súdov a od ktorého výsledku závisí ďalšia existencia osoby, ktorá bola nútená opustiť spoločný majetok manželov, sa za 3 roky uskutočnilo len jedno súdne pojednávanie a aby znalecké dokazovanie na ocenenie bežného hnuteľného a nehnuteľného majetku trvalo 27 mesiacov.“.

Nadväzne na uvedené sťažovateľka poukazuje na porušenie princípov právneho štátuv napadnutom konaní, obzvlášť princípu právnej istoty odkazujúc na aplikovateľnújudikatúru ústavného súdu. Pri rozhodovaní ústavného súdu žiada zohľadniť efektívnosťa primeranosť postupu okresného súdu v danej veci, najmä či úkony okresného súdu„viedli a mohli viesť k rýchlejšiemu prejednaniu a rozhodnutiu veci, a tým k odstráneniu právnej neistoty v jej právnych vzťahoch. Je vecou súdu (sudcu) aký postup pre prejednanie konkrétnej veci zvolí, avšak v tomto smere je sťažovateľka jednoznačne toho názoru, že postup zvolený Okresným súdom Trenčín v právnej veci o vyporiadanie BSM spôsobil v konaní zbytočné prieťahy a neúmerne ho predĺžil. Svojím postupom tak Okresný súd Trenčín sťažovateľke nezabezpečil ochranu jej práv zabezpečených a garantovaných Ústavou SR a Dohovorom a neodstránil právnu neistotu v jej majetkových a rodinných vzťahoch.“.V tejto súvislosti sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že„bola nútená opustiť spoločnú nehnuteľnosť účastníkov ako bývalých manželov a doposiaľ si nemôže zlepšiť adekvátne bývanie, napriek tomu, že spoločný rodinný dom jej patrí v rovnakom pomere ako odporcovi, ktorý v dome bývať zostal“.

Výšku požadovaného finančného zadosťučinenia (5 000 €) sťažovateľka odôvodňujezávažnosťou a dĺžkou porušovania svojich práv, ako aj naliehavosťou potreby riešeniasvojej bytovej otázky a stabilizovania jej rodinného života.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal vo veci takétorozhodnutie:

„1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj jej základného právo na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 14C/37/2012 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 14C/37/2012 sa prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000, EUR...

4. ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 355,72 EUR...“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb aleboprávnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhupre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základnýmprávom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahomdo takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistírelevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosťsťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, III. ÚS 263/03,III. ÚS 218/07).

1. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorejje primeraná celková dĺžka, tempo a plynulosť súdneho konania obsahom právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri napríklad uznesenia ústavného súdu o prijatí sp. zn.III. ÚS 223/03 z 15. októbra 2003 a sp. zn. III. ÚS 165/2005 z 9. júna 2005).

K naplneniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy teda dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje, aby sa fyzická osoba aleboprávnická osoba domáhali svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Tohto práva savšak možno domáhať v súlade s čl. 51 ústavy len v medziach zákonov, ktoré vykonávajúustanovenia čl. 46 ústavy. Zmyslom práva na súdnu ochranu je tak umožniť každému reálnyprístup k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu vo veci konať. Ak osoba uplatní svojeprávo v súlade so zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majúpovinnosť umožniť každému, aby sa uplatnením práva zaručeného čl. 46 ústavy stalúčastníkom súdneho konania (II. ÚS 14/01). Ak osoba splní predpoklady ustanovenézákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konaniaso všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z toho postaveniavyplývajú (II. ÚS 132/02).

Zo sťažnosti, ako aj zo zistení ústavného súdu je zrejmé, že okresný súd v právnejveci sťažovateľky neodmietol konať, konanie nezastavil ani iným procesným úkonom nedalnajavo, že nemieni v danej veci meritórne rozhodnúť. Pritom je potrebné zdôrazniť, ženamietané porušenie označeného základného práva sťažovateľka odôvodňuje len poukazomna zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Sťažovateľka teda nepreukázala, že by postupokresného súdu mohol viesť k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi jeho konaníma možným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Takýto návrh je preto potrebné považovať za zjavne neopodstatnený, keďže ústavnýsúd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistil žiadnu možnosť porušenia označenéhozákladného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšiekonanie (m. m. I. ÚS 66/98), a preto ho podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdevo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy odmietol už pri jeho predbežnomprerokovaní.

2. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola...v primeranej lehote prejednaná... súdom.

Ústavný súd na základe svojej konštantnej judikatúry berie do úvahy, že odmietnuťsťažnosť ako zjavne neopodstatnenú možno „vzhľadom na skutočnosť, že celková dobakonania pred súdom..., ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosťzbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“(II. ÚS 109/03), „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase podania sťažnostitakú intenzitu porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, aby bola sťažnosťprijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03), resp. že „na základe skutočností uvedenýchv sťažnosti nemožno postup súdu považovať za taký, ktorý by signalizoval pri predbežnomprerokovaní možné porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“(III. ÚS 204/09).

K týmto ustáleným právnym názorom ústavný súd v zhode so svojou doterajšoujudikatúrou poznamenáva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutneza následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa čl. 48 ods. 2 ústavy [i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (II. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02,III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04)].

Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že v čase jej podania ústavnému súdu trvalo napadnutékonanie na prvom stupni všeobecného súdnictva približne tri roky bez toho, aby bolovo veci meritórne rozhodnuté.

Nahliadnutím do vyžiadaného spisu okresného súdu týkajúceho sa napadnutéhokonania ústavný súd zistil, že označené konanie sa začalo 27. februára 2012 a po vykonaníprípravných úkonov okresný súd nariadil termín pojednávania najskôr na 3. október 2012(termín pojednávania bol odročený pre ospravedlnenú neprítomnosť právneho zástupcuodporcu) a následne na 12. december 2012, kedy aj okresný súd vykonal výsluch účastníkovkonania s tým, že pojednávanie odročil na neurčito pre účely vykonania znaleckéhodokazovania. Okresný súd následne štyrmi uzneseniami z 18. januára 2013 nariadilznalecké dokazovanie znalcami z viacerých odborov (stavebníctvo, bytové zariadenie,elektrotechnika, doprava a umelecké diela), v priebehu roku 2013 spis postupne zapožičalviacerým ustanoveným znalcom, z ktorých traja v tom istom roku aj podali svoje znalecképosudky. V období od 31. januára 2014 do 7. apríla 2015 ústavný súd nezistil žiadenrelevantný procesný úkon súdu smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu vo veci, pričom vecbola od 21. mája 2014 do 4. novembra 2014 pridelená na konanie inej sudkyni okresnéhosúdu z dôvodu dlhodobej pracovnej neschopnosti pôvodne pridelenej zákonnej sudkyni.Po podaní sťažnosti na zbytočné prieťahy v konaní sťažovateľkou predsedovi okresnéhosúdu zo 17. marca 2015 zákonná sudkyňa vo veci nariadila termín pojednávaniana 24. jún 2015, na ktorom účastníci konania spochybnili závery znaleckého posudku znalcaz odboru stavebníctva, pričom pojednávanie bolo odročené pre účely doplnenia znaleckéhoposudku a prípravy ďalšieho dokazovania. Doplnenie znaleckého posudku bolo nariadenéuznesením č. k. 14 C 37/2012-398 z 3. novembra 2015.

Ústavný súd konštatuje, že celková dĺžka súdneho konania, ktorá v čase prerokovaniasťažnosti dosahovala viac ako 3 roky, signalizuje možnosť vzniku zbytočných prieťahov,ktoré by mohli mať za následok porušenie práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru, avšak zistené konkrétne okolnosti prípadu, ako aj argumenty formulovanésťažovateľkou neodôvodňujú záver o takej intenzite porušenia týchto práv, ktoré byodôvodňovali prijatie sťažnosti na ďalšie konanie. V tejto súvislosti ústavný súd poukazujeaj na zložitejšiu povahu v skutkovej (a dôkaznej) rovine prípadu vyžadujúcu nariadenieznaleckého dokazovania viacerými znalcami z rôznych znaleckých odborov, ako aj potrebudoplnenia už dosiaľ vykonaného znaleckého dokazovania vzhľadom na skutočnosti, ktorévyšli najavo na poslednom pojednávaní uskutočnenom vo veci, čo sčasti odôvodňujedoterajšiu dĺžku konania.

Možno uzavrieť, že v doterajšom priebehu konania absentuje rozsiahlejšianeefektívna činnosť okresného súdu, na ktorú by bolo potrebné prihliadať, a do obsahuústavou a dohovorom označených práv relevantne zasiahla v zásade iba nečinnosťokresného súdu v roku 2014 zapríčinená dlhodobou pracovnou neschopnosťou zákonnejsudkyne. Uvedený prieťah v konaní však možno zatiaľ považovať za ojedinelý, pričomústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sťažnosť predsedovi okresného súdu podľa § 62ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) podala sťažovateľka v podstate súbežneso sťažnosťou ústavnému súdu podľa čl. 127 ústavy, pričom ďalší priebeh konanianaznačuje účinnosť opatrení prijatých zo strany orgánov riadenia súdu (v danom prípade ideo upozornenie zákonnej sudkyne na povinnosť konať vo veci bez zbytočných prieťahova kontrolu plynulosti ďalšieho postupu vo veci).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že postup okresného súduv danej veci signalizuje len ojedinelý prieťah, ktorý bol zo strany okresného súdunapravený, v dôsledku čoho celková dĺžka konania i doterajší postup okresného súdudostatočne neodôvodňujú možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti na ďalšie konanieako porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruústavne relevantným spôsobom. Až pokračujúca nečinnosť okresného súdu by eventuálnemohla spôsobiť porušenie práv zaručených čl. 48 ods. 2 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru),čo však ústavný súd v súčasnom období posúdiť nemôže. Uvedené zakladá v zmysleustálenej judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 161/2013, III. ÚS 705/2014 a ďalšie) dôvodpre odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnúneopodstatnenosť.

Ústavný súd však pripomína, že prípadne ďalšie (dlhšie) obdobie nečinnostivšeobecného súdu, resp. iné jeho konanie (neefektívny, nesústredený postup súdu), ktoré byboli v príčinnej súvislosti s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva na prejednanie jeho záležitostiv primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, by nemuseli byť prekážkou prípustnostiopätovného konania a rozhodovania vo veci samej podľa § 24 zákona o ústavnom súde.Dlhšie obdobie (táto otázka závisí od povahy veci) by totiž mohlo založiť inú kvalituposudzovania zbytočných prieťahov v súdnom konaní.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015