znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 640/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2014 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., zastúpeného obchodnou spoločnosťou JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s. r. o., Potočná 2835/1 A, Čadca, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Miroslav Stopka, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na „nestranného sudcu“ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 NcC/38/2014 z 12. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   M.   K. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 14. augusta 2014   doručená   sťažnosť   M.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na „nestranného sudcu“ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom a uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 NcC/38/2014 z 12. júna 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že „zákonná sudkyňa v rámci oznámenia skutočnosti podľa ustanovenia § 15 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku adresovaných predsedníčke Okresného súdu Čadca žiadala o vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci“ vedenej pod sp. zn. 10 C 139/2003, v ktorej je sťažovateľ v procesnej pozícii odporcu a predmetom konania   je   náhrada   nemajetkovej   ujmy.   Zákonná   sudkyňa   v oznámení   uviedla,   že advokátska kancelária, ktorá zastupuje sťažovateľa v tomto konaní, v inom konaní zastupuje obvineného, kde ako poškodený vystupuje jej syn. Krajský súd napadnutým uznesením zákonnú sudkyňu nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci vedenej Okresným súdom Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 10 C 139/2003.

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   uvedeného   namieta,   že   zákonná   sudkyňa   už   bola viackrát vylúčená z rozhodovania iných vecí (sťažovateľ uviedol dve konkrétne uznesenia krajského súdu,   ktorých   kópie   priložil   k sťažnosti)   práve pre negatívny   vzťah   zákonnej sudkyne   k advokátskej   kancelárii   sťažovateľa.   Túto   skutočnosť   sťažovateľ   aj   oznámil okresnému   súdu   v konaní   sp.   zn.   10   C   139/2003.   Na   základe   skutočnosti,   že   vo   veci sťažovateľa   vedenej   okresným   súdom   má   rozhodovať   sudkyňa,   ktorá   bola   v minulosti vylúčená z rozhodovania vecí, ktoré zastupovala práve advokátska kancelária sťažovateľa v kontexte už uvedenej skutočnosti, že advokátska kancelária zároveň zastupuje obvineného v trestnom konaní, v ktorom je poškodený práve syn sudkyne, sťažovateľ sa domnieva a je presvedčený,   že   napadnutým   postupom   a uznesením   krajského   súdu,   ktorým   nevylúčil zákonnú   sudkyňu   z prejednávania   a rozhodovania   veci   vedenej   pred   okresným   súdom sp. zn. 10 C 139/2003, došlo k porušeniu jeho základného práva na „nestranného sudcu“, keďže „v tomto prípade absencia predsudku chýba“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom vysloví porušenie jeho základného práva na „nestranného sudcu“ podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým postupom a uznesením krajského súdu, zruší toto rozhodnutie krajského súdu a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a prizná mu finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým   postupom   a   uznesením   krajského   súdu,   ktorým   krajský   súd   nevylúčil zákonnú sudkyňu   z konania   a rozhodovania   veci   vedenej   pred   okresným   súdom pod sp. zn. 10 C 139/2003.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods.   l   ústavy   je   v   Občianskom   súdnom   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený,   je dôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy nie   je   však   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   (v   danom   prípade sťažovateľa, ktorý oznámil skutočnosti okresnému súdu, na základe ktorého očakával, že dôjde k vylúčeniu zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania v jeho veci) a vylúčiť nimi označených sudcov z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade ani nejde o návrh, ale o oznámenie skutočností, pre ktoré je sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci) a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov spravodlivého   procesu,   ktoré   nebolo   napravené   ani   v   inštančnom   (opravnom)   postupe všeobecných súdov” (I. ÚS 24/00). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   neprihliadal   na   návrh   samotnej   zákonnej sudkyne,   ako   aj   na   namietané   skutočnosti,   na   základe   ktorých   v minulosti   došlo   k jej vylúčeniu z prejednávania a rozhodovania iných vecí, a napadnutým uznesením rozhodol podľa názoru sťažovateľa v zjavnom v rozpore so skutočnosťami, ktoré spochybňujú jej nestrannosť.   Ústavný   súd   však   pripomína,   že   po prerokovaní   a následnom   vydaní rozhodnutia   vo   veci   samej   má   sťažovateľ   vždy   právo   v rámci   riadnych,   ako   aj mimoriadnych opravných prostriedkov – odvolania a dovolania – namietať aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Ustanovenie § 221 ods. 1 písm. g) OSP zakladá prípustnosť   odvolania   proti   každému   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   vo   veci   samej a § 237 písm. g) OSP zase prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu   aj   z dôvodu,   že   vo   veci   rozhodoval   vylúčený   sudca.   Aj z ustálenej   judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupov   a judikatúry   všeobecného   súdnictva   sú   závažné procesné   pochybenia v konaní všeobecných súdov (vrátane porušenia základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom i na podanie dovolania (IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04).

V predmetnom konaní vedenom okresným súdom teda v prípade využitia oprávnenia podať dovolanie priamo proti   rozhodnutiu krajského súdu   v merite veci   (nie však proti napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   o nevylúčení   zákonnej   sudkyne)   opätovne existuje   „iný   súd“,   a to Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľa.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy.   Takýto   postup   však   vylučuje   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Preto ústavný   súd   nemá   dostatok   právomoci   na   preskúmanie   sťažovateľových   námietok o nedostatku   nestrannosti   sudcu,   ktoré   smerujú   proti   napadnutému   postupu   a uzneseniu krajského súdu.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   pri   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Navyše,   ústavný   súd   k   tomu   poznamenáva,   že   pokiaľ   by   sa   v   ďalšom   priebehu konania   objavili   nové   skutočnosti   objektívne   a   dôvodne   vzbudzujúce   pochybnosť o nestrannosti a nezaujatosti sudkyne konajúcej v sťažovateľovej veci, môže sa sťažovateľ ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom domáhať vznesením novej námietky zaujatosti (§ 15a OSP), prípadne prostredníctvom opravných prostriedkov   [§ 201 a § 205 ods.   2 písm.   a) v spojení s §   221   ods.   1   písm.   g)   OSP, resp. § 237 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia   žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného   rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p. posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené   nové   skutočnosti“ (rozsudok   najvyššieho   súdu   sp. zn.   3   Cdo   153/96 z 21. augusta 1997).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2014