znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 64/2012-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. marca 2012 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika, zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti A. K., Z., zastúpeného spoločnosťou S., s. r. o., Č., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. V., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/89/2009 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/89/2009 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Čadca   p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 C/89/2009 konať bez zbytočných prieťahov.

3. A. K.   p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Čadca   p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Čadca   j e   p o v i n n ý   uhradiť   A.   K.   trovy   právneho zastúpenia v sume   323,50   €   (slovom   tristodvadsaťtri   eur   a   päťdesiat   centov),   na účet spoločnosti S., s. r. o., Č., v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. J. V., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 64/2012-9 zo 7. februára 2012 prijal na ďalšie konanie sťažnosť A. K., Z. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/89/2009.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal neprimeranú dĺžku konania o zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom v konaní sp. zn. 10 C/89/2009, ktoré začalo na základe jeho žaloby z 9. júna 2009.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   vyjadril   presvedčenie,   že   nie   je   predpoklad,   aby konanie bolo v dohľadnej dobe skončené, a k súčasnému stavu konania uvádza:

„Posledné   pojednávanie   vo   veci   sa   konalo   dňa   10.   08.   2011,   pričom   toto pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   nariadenia   znaleckého   dokazovania.   Vzhľadom k tomu, že od posledného pojednávania okresný súd vo veci riadne nekonal, navrhovateľ podaním zo dňa 12. 12. 2011 urgoval okresný súd, aby bolo vo veci nariadené znalecké dokazovanie. Okresný súd v Čadci je aj napriek urgencii naďalej nečinný a vo veci riadne nekoná.“

Sťažovateľ podal 23. februára 2011 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v   súdnom   konaní   v   zmysle   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Predseda   okresného súdu v odpovedi na sťažnosť sp. zn. Spr 11/11 z 9. marca 2011 sťažovateľovi oznámil, že jeho sťažnosť považuje v celom rozsahu za dôvodnú.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ v závere svojej sťažnosti navrhol, aby ústavný súd vo veci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 10 C/89/2009,   prikázal   okresnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ako aj trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom svojho predsedu podaním sp. zn. Spr. 263/12 doručeným ústavnému súdu 22. februára 2012, ktoré obsahovalo prehľad jednotlivých procesných úkonov vykonaných vo   veci.   V   závere   predseda   okresného   súdu   konštatoval „zbytočné   prieťahy   v   konaní, pričom sa nejedná o právne náročnú vec“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o   konaní pred   ním   a   o   postavení jeho sudcov   v   znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z   obsahu   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   10   C/89/2009,   z   podania   sťažovateľa a vyjadrenia predsedu okresného súdu boli zistené tieto relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ ako navrhovateľ podal 9. júna 2009 okresnému súdu návrh, ktorým sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 124 000 Sk s prísl.

Po pridelení a odovzdaní spisu zákonnému sudcovi (10. júna 2009) bol vzápätí spis na základe referátu sudcu predložený vyššiemu súdnemu úradníkovi (15. júna 2009), ktorý zabezpečoval   úkony   podľa   pokynov   sudcu   vrátane   vyhotovenia   výzvy   na   zaplatenie súdneho poplatku a zaslania návrhu odporcovi na vyjadrenie.

Súdny poplatok bol sťažovateľom zaplatený 12. augusta 2009.

Od tohto obdobia okresný súd vo veci vôbec nekonal. Z toho dôvodu sa sťažovateľ 23. februára 2011 obrátil so sťažnosťou na prieťahy v konaní na predsedu okresného súdu. Predseda okresného súdu nariadil 9. marca 2011 vo veci dohľad.

Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 15. apríla 2011, t. j. takmer po dvoch rokoch   od   podania   návrhu   na   začatie   konania   (1   rok   a   10   mesiacov).   Po   vyjadrení účastníkov konania k prerokovávanej veci bolo pojednávanie odročené na 1. jún 2011, súd zároveň   ustanovil   účastníkom   lehotu   na   predloženie   listinných   dôkazov.   Zo   strany navrhovateľa boli listinné dôkazy predložené 15. apríla 2011.

Ďalšie pojednávanie vo veci sa uskutočnilo 1. júna 2011. Po výsluchu účastníkov a svedkov bolo odročené na 10. august 2011. Po pojednávaní predložil právny zástupca navrhovateľa znalecký posudok, ktorý bol vyhotovený na základe jeho vyžiadania.Na   súdnom   pojednávaní   10.   augusta   2011   okresný   súd   po   vyjadrení   účastníkov odročil konanie na neurčito pre účely nariadenia znaleckého dokazovania. Ďalšie úkony okresný   súd   do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   (23.   januára   2012)   nevykonal a nenariadil ani znalecké dokazovanie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K vytvoreniu želaného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04). Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty osoby domáhajúcej sa rozhodnutia štátneho orgánu v primeranej dobe.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla   a   účinná,   ďalej   z   §   100   ods.   1   OSP,   podľa   ktorého   len   čo   sa   konanie   začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je podľa   § 117 ods.   1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu,   podľa   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníkov   konania a spôsobu,   akým v   konaní   postupoval   súd   (II.   ÚS   74/97).   Tieto   tri   kritériá   zohľadňuje pri namietaní porušenia práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd aj Európsky súd pre ľudské práva (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

Podľa   uvedených   kritérií   posudzoval   ústavný   súd   aj   v tomto   prípade   sťažnosť sťažovateľa.

1. Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľa na zaplatenie sumy 124 000 Sk s prísl. odporcom. Ide o konanie, ktoré spravidla nebýva skutkovo zložité, a z obsahu predloženého súdneho spisu ústavný súd ani nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o skutkovej zložitosti veci. Po právnej stránke tvoria návrhy tohto typu častú a bežnú agendu okresných súdov, a preto vec nemožno považovať ani za právne zložitú. Túto skutočnosť konštatoval aj predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k podanej sťažnosti.

2.   Ďalším   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   posudzoval,   bolo   správanie   účastníkov konania. Zo súdneho spisu vyplýva, že činnosť okresného súdu nebola ani prerušovaná rozhodovaním o procesných návrhoch účastníkov konania alebo nedostatočnou súčinnosťou účastníkov konania pri znaleckom dokazovaní, resp. pri konaní ako takom. Ústavný súd tak nezistil, že by sťažovateľovi, resp. účastníkom konania vôbec bolo možné pričítať podiel na namietanej dĺžke konania. Sťažovateľ bol v období, keď okresný súd konal, aktívny, podal aj sťažnosť na prieťahy v konaní, čím dosiahol obnovenie aktivity okresného súdu a dohľad predsedu okresného súdu nad postupom vo veci samej.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy,   bol   postup okresného súdu.

Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v posudzovanom konaní dospel k záveru, že v konaní okresného súdu sa vyskytovali obdobia nečinnosti, v ktorých okresný súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.

Pasivitou okresného súdu bolo poznačené obdobie od 15. júna 2009, keď bol súdny spis predložený vyššiemu súdnemu úradníkovi, ktorý zabezpečoval úkony podľa pokynov sudcu   vrátane   vyhotovenia   výzvy   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   a   zaslania   návrhu odporcovi na vyjadrenie, do 15. apríla 2011, keď sa uskutočnilo prvé pojednávanie vo veci. Počas   obdobia   jedného   roka   a   desiatich   mesiacov   okresný   súd   z   nezistených   dôvodov vo veci vôbec nekonal. Uvedené prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až na základe sťažnosti sťažovateľa na prieťahy v konaní a po nariadenom dohľade predsedu okresného súdu.

Pasivitou   je   poznačené   aj   obdobie   od   10.   augusta   2011,   keď   sa   konalo   zatiaľ posledné pojednávanie vo veci, ktoré okresný súd odročil na neurčito pre účely nariadenia znaleckého   dokazovania, do   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   23.   januára   2012.   Hoci odvtedy uplynulo viac ako päť mesiacov, okresný súd zatiaľ nerozhodol ani o nariadení znaleckého dokazovania.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozhodujúcim   faktorom,   ktorý   mal   negatívny   dopad na plynulý priebeh posudzovaného konania boli zbytočné prieťahy, ktorých sa okresný súd dopustil najmä v dôsledku zisteného obdobia nečinnosti (v celkovej dĺžke dva roky a tri mesiace).

Celkovo   po   posúdení   veci   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   neposkytuje sťažovateľovi v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/89/2009 rýchlu a účinnú ochranu jeho práv podľa § 6 a §100 ods. 1 OSP, a preto ústavný súd rozhodol, že okresný súd v tomto konaní porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy,   okresnému   súdu   preto   prikázal,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo veci samej (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   15 000   €. Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnil tým, že okresný súd vo veci riadne   nekoná, „spôsobuje   vážne   prieťahy,   v   dôsledku   čoho   sťažovateľ   má   z   postupu okresného súdu traumu“.

Pretože porušenie základného práva zaručeného sťažovateľovi v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a výrok ústavného   súdu   deklarujúci   toto   porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu považovať za dostatočnú a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľovi primerané finančné   zadosťučinenie.   Ústavný súd   považoval   v tomto   prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu 1 000 € (bod 3 výroku nálezu). Táto suma zohľadňuje najmä rozsah zbytočných prieťahov v konaní spôsobujúcich nemajetkovú ujmu sťažovateľa spočívajúcu v pocite právnej neistoty.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   zmiernenie   nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III. ÚS 111/02).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny   zástupca   sťažovateľa   si   uplatnil   nárok   na   náhradu   trov   konania   v   sume 323,50 €.

Ústavný   súd   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení   neskorších   predpisov   priznal   sťažovateľovi   z dôvodu   trov   právneho   zastúpenia náhradu trov konania v ním požadovanej sume 323,50 €, a to za dva úkony právnej služby (príprava   a prevzatie   veci   a   písomné   vyhotovenie   sťažnosti   –   vykonané   v roku   2012) v sume po 127,16 € a dva režijné paušály v sume po 7,63 €, plus 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiť okresný súd (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. marca 2012