znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 64/2011-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   D.,   S.   D.   a A.   D.,   všetci   bytom   N., zastúpených advokátom JUDr. Ľ. Š., N., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky a základného práva   na rovnosť   účastníkov   súdneho   konania podľa   čl.   47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom a rozsudkom Okresného súdu Nitra č. k. 10 C 253/2005-130 z 8. júna 2009 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 7 Co 157/2009-177 z 30. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. D., S. D. a A. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra 2010 doručená sťažnosť M. D., S. D. a A. D., všetci bytom N. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. Ľ. Š., N., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a základného   práva   na   rovnosť   účastníkov   súdneho   konania podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 C 253/2005-130 z 8. júna 2009 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co 157/2009-177 z 30. septembra 2010.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli:«... Žalobou   zo   dňa   16.   11.   2005   sme   sa   na   Okresnom   súde   v   Nitre   spoločne a nerozdielne domáhali v konaní o ochranu osobnosti náhrady nemajetkovej ujmy proti odporcovi Ing. J. D., bytom v N. Nárok sme opierali o zodpovednosť odporcu za porušenie právnych predpisov, konkrétne § 37 ods. 6) zák. č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách,   podľa   ktorého   ako   vodič   iného   vozidla   bol   povinný   vozidlu   s   právom prednostnej   jazdy,   ktoré   viedol   náš   manžel   a otec   S.   D.,   umožniť   bezpečný   a   plynulý prejazd, a ak by to bolo potrebné, aj zastaviť na takom mieste, aby mu neprekážalo, pretože v dôsledku jeho porušenia došlo dňa 18. 11. 2002 k dopravnej nehode, pri ktorej S. D. utrpel zranenia, na následky ktorých ešte toho istého dňa zomrel.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 8. júna 2009, sp. zn. 10 C 253/2005- 130, tak, že žalobu zamietol a nás žalobcov zaviazal spoločne a nerozdielne k náhrade trov v   konaní   úspešnému   odporcovi   s   odôvodnením,   že   z   vykonaného   dokazovania   mal   za preukázané, že návrh navrhovateľov nebol podaný dôvodne. Predovšetkým údajne preto, že v konaní nebolo preukázané, že odporca svojim konaním porušil právne predpisy a teda z jeho strany nedošlo k neoprávneným zásahom do práv navrhovateľov...

Proti rozsudku sme podali v zákonnej lehote odvolanie a vo veci aj ďalšie podania. Krajský   súd   v   Nitre   bez   nariadenia   pojednávania   vo   veci   rozhodol   potvrdzujúcim rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil dňa 30. septembra 2010, č. k. 7 Co 157/2009, na ktorom bol prítomný aj náš právny zástupca, a ktorý súd v krátkosti odôvodnil tým, že sa stotožňuje s právnym záverom prvostupňového súdu a že naše podania po lehote na odvolanie v úvahu neberie,   nakoľko   podľa   názoru   súdu   nespĺňajú   požiadavku   nových   skutočností,   pretože v prvostupňovom   konaní   sme   mohli   navrhovať   uvedené   dôkazné   prostriedky,   čo   sme nevyužili...

Krajský   súd   pochybil   úplne   rovnako,   keď   bez   pojednávania   a   teda   akéhokoľvek dokazovania dospel k rovnakým právnym záverom, ako okresný súd. Pritom dokazovanie je v uvedenom prípade úplne zbytočné. Stačí si uvedomiť, že ak ja v zrkadle vidím iného, on vidí mňa. Potom stačí na správne právne posúdenie veci dať si otázky v logickom slede. Teda kto mal prednosť vjazde, kto mal dať prednosť vjazde, kto iného mohol obmedziť, kto nie a či ten, kto mal prednosť, iného, ak tento iný inak dodržal všetky ostatné ustanovenia, ohrozil, alebo nie. Všetko podľa § 37 cit. zákona a vo svetle tohto ustanovenia si vyriešiť aj prípadné otázky o obrane odporcu, inak v znaleckom posudku pre trestné konanie vyriešené na str. 59 v odpovedi na otázku č. 5 pre situáciu, že odporca mal povinnosť vyhodnocovať v zrkadle dopravnú situáciu... »

V podaní   sťažovateľov   zo 6.   decembra   2010,   ktorým   doplnili   svoju   sťažnosť,   sa okrem iného uvádza:

„... K veci považujem za potrebné ešte uviesť, že nie je pravdou, že sme nemali výhrady voči znaleckému posudku vypracovanému Ú.   Ž.   Namietali   sme,   že experiment, ktorý   bol   podkladom   pre   závery   znalca,   bol   vykonaný   za iných   svetelných   a zvukových podmienok, ako sa stala dopravná nehoda. Experiment bol vykonaný v čase od 17.00 hod do   17.30   hod,   teda   v   čase   dopravnej   špičky,   kde   hladina   rušivých   zvukov   a svetiel, zvukového a svetelného smogu, bola neporovnateľne vyššia, ako v čase dopravnej nehody. Navyše, na budovách v čase nehody neboli nainštalované samostatné osvetľovacie telesá týchto budov a ani reklamy v takom počte. Podľa mňa bolo preukázané naše tvrdenie o zavinení   nehody   vodičom   D.   už   tým,   že   znalec   za   takýchto   zvukových   a   svetelných podmienok, presnejšie napriek nim, vo vzdialenosti, keď vodič D. mohol iba polovičným brzdením,   čo   je   podľa   znalca hranica medzi   ohrozením   a   obmedzením,   zabrániť stretu vozidiel, ktoré by sa minuli v bezpečnej vzdialenosti od seba, videl výstražné znamenie sanitky v dopravnom zrkadle a dokonca slabo aj odraz na budove, a aj počul za podmienok uvedených v posudku zvukové výstražné znamenie. Súd mal pritom za preukázané, že vodič D. svetelné výstražné znamenie nevidel, lebo sa do zrkadla podľa vlastného vyjadrenia nepozeral, ďalej, že pri pustenom rádiu a klimatizácii (súčasnom!) nemohol počuť zvukové znamenie. Lenže vodič D. opakovane sám vypovedal, že rádio zapnuté nemal a klimatizáciu iba možno. Teda nad všetky pochybností vyšlo najavo a dokazovaním bolo preukázané, že vodič D. okrem porušenia povinnosti podľa § 37 ods. 6) zák. č. 315/96 Z. z. umožniť vozidlu s právom prednostnej jazdy bezpečný a plynulý prejazd, porušil aj všeobecnú povinnosť vodiča   podľa   §   4   ods.   2)   písm.   c)   nielen   venovať   sa   plne   vedeniu   vozidla,   ale   najmä sledovať   situáciu   v   cestnej   premávke   (do   dopravnej   situácie   patrí   aj   dianie   za   rohom budovy,   kde   je   možné   sledovať   situáciu   a   reagovať   adekvátne   práve   len   za   pomoci dopravného zrkadla) a základné povinnosti každého účastníka cestnej premávky podľa § 3 cit. zák. ako aj elementárnu povinnosť každého občana a človeka konať tak, aby zabránil vzniku škody, pokiaľ mu nehrozí žiadne nebezpečenstvo. Ak sa chcel zákonným spôsobom ubrániť   a   dokázať   opak   po   oboznámení   vyšetrovacím   spisom   a   znaleckým   posudkom, dôkazné bremeno a teda povinnosť navrhovať dôkazy bolo už výlučne len a len na ňom. Preto tvrdenie súdu, že v konaní nebolo preukázané, že odporca svojim konaním porušil právne   predpisy   a   teda   z   jeho   strany   nedošlo   k   neoprávneným   zásahom   do   práv navrhovateľov vo svetle uvedených skutočností vyznieva voči nám skôr ako cynické. Preto považujem našu sťažnosť za plne dôvodnú...

Sťažovatelia   sú   toho   názoru,   že   postup   a   namietané   rozsudky   okresného   súdu a krajského súdu porušujú ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základné   právo   na   rovnosť   účastníkov   súdneho   konania   podľa   čl.   47   ods.   3   ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.   Porušenie   svojich   práv   vidia   v tom,   že   krajský   súd   rozsudkom č.   k. 7 Co 157/2009-177   z 30.   septembra   2010 potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 10 C 253/2005-130   z 8.   júna   2009,   ktorým   okresný   súd   žalobu   o ochranu   osobnosti s uplatnením náhrady nemajetkovej ujmy zamietol.

Na   základe   uvedeného   sťažovatelia   navrhli,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozsudkom okresného súdu č. k. 10 C 253/2005-130 z 8. júna 2009 a postupom a rozsudkom krajského súdu č. k. 7 Co 157/2009-177 z 30. septembra 2010, aby zrušil tieto rozsudky a vec vrátil na ďalšie konanie a priznal sťažovateľom náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní v   dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1. Pokiaľ ide o rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 253/2005-130 z 8. júna 2009, preskúmaniu   ústavnosti   tohto   rozhodnutia   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd (III. ÚS 5/05).

Takýmto súdom bol krajský súd, ktorý napadnutý rozsudok preskúmal v odvolacom konaní.   V tejto   časti   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci na jej prerokovanie.

2. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Teda úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nie je to, aby určil, či preskúmavanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorých z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorú Slovenská republika ratifikovala a stala sa   súčasťou   jej právneho poriadku, ale spočíva   len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Základnou námietkou sťažovateľov obsiahnutou v odôvodnení ich sťažnosti bolo ich presvedčenie,   že   krajský   súd,   ktorý   vo   veci   konal   a rozhodoval,   nesprávne vyhodnotil skutkový stav, nevykonal, resp. nevyhodnotil správne nimi navrhnuté dôkazy, a že rozsudok krajského súdu   neobsahuje dostatočné odôvodnenie,   ktoré by reagovalo na všetky   nimi uplatnené námietky.

Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01). Ústavný súd poukazuje na to, že obsahom základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   právo na rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom   účastníka   súdneho konania,   resp.   právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97).

Základné právo na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy je potrebné vykladať vo väzbe na čl. 46 ods. 1 ústavy. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní všeobecný súd zabezpečuje vytvorením rovnakých procesných možností na uplatnenie ich práv a plnenie ich povinností. Všetci účastníci konania majú rovnaké práva, ktoré   uplatňujú   a   plnia   za   rovnakých   procesných   podmienok,   bez   zvýhodnenia   alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Za súčasť   tohto základného práva nemožno však považovať aj povinnosť súdu vykonať dôkazy označené (resp. navrhnuté) účastníkom súdneho   konania,   pretože   princíp   voľného   hodnotenia   dôkazov   v konaní   pred   súdmi v spojení so zásadou spravodlivého rozhodnutia veci umožňuje sudcovi vykonať len tie dôkazy,   ktoré   podľa   jeho   uváženia   k takémuto   rozhodnutiu   vedú.   Do   obsahu   tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdu ním navrhnutých dôkazov (napr. I. ÚS 75/96, I. ÚS 64/97, I. ÚS 98/97).

Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach pravidelne vyslovuje názor, že nie je v zásade oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   skutkové   a právne   závery   všeobecných   súdov, ku ktorým   dospeli   pri   interpretácii   a aplikácii   zákonov   a ktoré   sa   stali   základom pre ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne   a z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

V odôvodnení rozsudku krajského súdu č. k. 7 Co 157/2009-177 z 30. septembra 2010 sa uvádza:

„... Odvolací súd zastáva názor, že ustanovenie § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka poskytujú právny základ nároku na náhradu imateriálnej ujmy spôsobenej jednotlivcovi usmrtením jeho blízkej osoby...

V danej veci sa navrhovatelia v prvom až treťom rade ako pozostalí po S. D., ktorý bol   ich   otcom   a   manželom,   domáhajú   náhrady   nemajetkovej   ujmy   podľa   § 13   ods.   2 Občianskeho zákonníka z dôvodu zásahu odporcu do ich základného osobnostného práva na súkromie, v rámci ktorého boli hlboko zasiahnuté interpersonálne väzby tvoriace základ a rámec súkromného a rodinného života, a z narušenia ktorého má byť zodpovedný práve odporca. Súd prvého stupňa ich návrh na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané, že odporca svojim konaním porušil právne predpisy a teda že z jeho   strany   došlo   k   neoprávnenému   zásahu   do   práv   navrhovateľov,   ako   aj   z   dôvodu absencie   príčinnej   súvislosti   medzi   porušením   povinnosti   odporcu   a   úmrtím   rodinného príslušníka navrhovateľov...

Odvolací súd k doplňujúcim podaniam navrhovateľov k ich odvolaniu zo dňa 9. 4. 2010 a 28. 9. 2010 uvádza, že obe tieto podania boli podané po zákonnej lehote uvedenej v ustanovení § 205 ods.   3 OSP,   podľa   ktorého rozsah,   v akom sa rozhodnutie napadá a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Lehota na podanie odvolania uplynula navrhovateľom dňa 28. júla 2009, nakoľko ich právny zástupca napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   prevzal   dňa   13.   júla   2009.   Obe   podania navrhovateľov boli podané po tejto lehote, preto odvolací súd na dôvody v nich uvádzané prihliadnuť   nemohol.   Napriek   tejto   skutočnosti   odvolací   súd   ešte   poznamenáva,   že skutočnosti,   ktoré   v   podaniach   navrhovatelia   uvádzajú,   boli   známe   už   v   priebehu prvostupňového   konania,   na   ich   preukázanie   boli   oprávnení   predložiť   dôkazy,   resp. navrhnúť   súdu   vykonanie   dôkazov,   ktoré   oprávnenie   nevyužili   a   súdu   prvého   stupňa vykonanie dôkazov nenavrhli a to napriek tomu, že boli poučení podľa § 120 ods. 4 OSP. Navrhovatelia podanie zo dňa 28. 9. 2010 odôvodňujú ustanovením § 205 ods. 1 písm.   e/   OSP   s   tým,   že   doteraz   zistený   skutkový   stav   neobstojí,   pretože   sú   tu   ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré neboli doteraz uplatnené...

V   prejednávanej   veci   však   ani   jedna   z   týchto   podmienok   splnená   nebola. Navrhovatelia za nové skutočnosti považovali odlišné výpovede svedkov, ktorí boli vypočutí tak v rámci trestného konania, ako aj v konaní pred súdom prvého stupňa, ale v inej veci (v ktorej mali vypovedať odlišne), z čoho jednoznačne vyplýva, že navrhovateľom boli títo svedkovia   známi   už   v   čase   vykonávania   dokazovania   na   súde   prvého   stupňa   v prejednávanej veci, pričom ale ich vypočutie v rámci vykonávania dokazovania, nenavrhli. Odlišnú výpoveď svedkov v inom konaní oproti výpovediam v trestnom konaní, nie je možné považovať ani za skutočnosť, ktorá by mohla byť takou vadou v konaní, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Ak sa navrhovatelia domnievali, že títo svedkovia by mohli svojimi výpoveďami zvrátiť rozhodnutie vo veci, mohli navrhnúť ich vypočutie. Odhliadnuc od skutočnosti, že obe podania boli podané po uplynutí 15-dňovej lehoty, odvolací súd poznamenáva, že nejde o také nové skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa...“

Skutkové   a právne   závery   krajského   súdu   sú   v danom   prípade   jasne   zdôvodnené a toto   zdôvodnenie   je   i náležite   a obšírne   zhodnotené.   Krajský   súd   sa   vysporiadal s námietkami   obsiahnutými   v odvolaní   sťažovateľov   ústavne   predvídaným   spôsobom. Závery   krajského   súdu   sú   logickým   pokračovaním   dokazovania   vykonaného   okresným súdom   a podradené   príslušným   právnym   ustanoveniam,   ktorými   sa   daná   právna   vec spravuje.

Krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   s ohľadom   na   ustanovenie § 120 ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   zosumarizoval   skutkové   poznatky   a z nich následne plynúce logické úvahy, ktoré viedli k záveru vyjadrenému vo výroku rozhodnutia.

Rozsudok   krajského   súdu č.   k.   7   Co   157/2009-177   z 30.   septembra   2010 nie   je arbitrárny   ani   zjavne   neodôvodnený   a jeho   postup   a rozhodnutie   v konečnom   dôsledku nemôžu   viesť   k porušeniu   sťažovateľmi   označených   základných   práv   a slobôd. Podľa názoru ústavného súdu sa krajský súd v odôvodnení predmetného rozsudku riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil žiadne skutočnosti signalizujúce možnosť porušenia základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru,   sťažnosť   v časti   namietajúcej   postup   a   rozsudok   krajského   súdu č.   k. 7 Co 157/2009-177 z 30. septembra 2010 odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   ústavný   súd   o ďalších   návrhoch sťažovateľov nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2011