znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 64/2010-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   Š.,   H.,   toho   času   v   Ústave   na   výkon   väzby   N., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., Advokátska kancelária, D., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 3 Tpo 41/2009 z 15. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra 2009   doručená   sťažnosť   B.   Š.,   H.,   toho   času   v   Ústave   na   výkon   väzby   N.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 41/2009 z 15. októbra 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 Tp/103/2008 zo 4. júla 2008 vzatý do väzby v zmysle   ustanovenia   §   72   ods.   2   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Na   základe   návrhu prokurátorky   Krajskej   prokuratúry   v Nitre,   ako aj na základe žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu vykonal okresný súd 7. októbra 2009 výsluch sťažovateľa ako obvineného.

Vo svojej žiadosti o prepustenie z väzby sťažovateľ argumentoval najmä tvrdením, že   nikdy   nemal   snahu   ujsť   alebo   sa   skrývať,   aby   sa   vyhol   trestnému   stíhaniu   alebo hroziacemu trestu. Poukázal tiež na skutočnosť, že sa sám prihlásil na polícií a následne s ňou   aj   spolupracoval „vedomý   si   hrozby   vysokého   trestu“ pri   dokumentovaní „tohto prípadu a aj iných obzvlášť závažných zločinov, ktoré by inak neboli objasnené“.

V rámci výsluchu na okresnom súde sťažovateľ doplnil svoju žiadosť o prepustenie z väzby o ďalšie skutočnosti, pričom zároveň poukázal na «protiprávnosť trvania mojej väzby najmenej od 01.01.2009. Toto moje tvrdenie opieram o tú skutočnosť, že sudkyňa pre prípravné konanie Okresného súdu v Nitre pri rozhodovaní o predĺžení trvania mojej väzby na   verejnom   zasadnutí   konanom   dňa   16.12.2008   porušila   ustanovenie   §   292   ods.   4 Trestného poriadku, keď konštatovala, že päťdňová lehota /päť pracovných dní/ na moju prípravu   pred   konaním   verejného   zasadnutia   bola   zachovaná.   Ja   som   ale   doručenku podpísal dňa 10.12.2008, teda lehota päť pracovných dní sa začala počítať dňa 11.12.2008, čo   bol   štvrtok,   druhý   pracovný   deň   bol   piatok   12.12.2008,   ďalší   pracovný   deň   bol   až pondelok 15.12.2008 a verejné zasadnutie sa konalo dňa 16.12.2008. Z toho vyplýva, že od podpísania doručenky do konania verejného zasadnutia uplynuli len tri pracovné dni a bez   môjho   výslovného   súhlasu   nemôže   sudca   pre   prípravné   konanie   skrátiť   zákonom stanovenú lehotu. Vzhľadom na tento postup sudkyne pre prípravné konanie nemala táto právo   dňa   16.12.2008   rozhodovať   o   predĺžení   mojej   väzby,   ktorá   mala   skončiť   dňa 31.12.2008, správne mala sudkyňa pre prípravné konanie vytýčiť nový termín verejného zasadnutia,   pričom   pri   dodržaní   lehoty   päť   pracovných   dní   na   prípravu   verejného zasadnutia, následnom dodržaní trojdňovej lehoty na moje právo na podanie sťažnosti a až následné rozhodovanie nadriadeného súdu o mojej sťažnosti by objektívne vôbec nebolo ani teoreticky možné „zákonné" predĺženie mojej väzby od 01.01.2009».

Okresný súd uznesením sp. zn. 1 Tp 182/2009 zo 7. októbra 2009 v bode I výroku predĺžil väzbu sťažovateľa do 17. apríla 2010. V bode II výroku uznesenia okresný súd zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu podanú 11. septembra 2009 a doplnenú v rámci výsluchu sťažovateľa 7. októbra 2009. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ   sťažnosť   bezprostredne   po   jeho   vyhlásení,   pričom   v   odôvodnení   poukázal na vyjadrenia svojho obhajcu prednesené v rámci výsluchu na okresnom súde. Túto svoju sťažnosť   následne   sťažovateľ   doplnil „pričom   toto   doplnenie   v   rozsahu   deväť   rukou písaných strán som ihneď dňa 07.10. 2009 z Ústavu na výkon väzby Nitra zaslal na Okresný súd v Nitre k sp. zn. 1Tp/182/2009...“.

O   podanej   sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí uznesením sp. zn. 3 Tpo 41/2009 z 15. októbra 2009, pričom sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   1   Tp   182/2009   zo   7.   októbra   2009   zamietol   ako nedôvodnú.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozhodol v rozpore „s obsahom článku 12 ods. 4/, článku 13. ods. 4/ a článku 17 ods.2, ods. 5/ Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko nie sú konkrétne uvádzané dôvody trvania mojej väzby, ale ako dôvod trvania väzby súd rámcovo uvádza rozsiahlosť dokazovania, vznesenie obvinenia ďalším dvom páchateľom, či dokonca moje údajné ovplyvňovanie výpovede iného páchateľa, pričom ale vôbec nejde o tú istú trestnú vec, v ktorej som ako obvinený ja, teda týmto rozhodnutím Krajský súd v Nitre porušil moje základné právo na osobnú slobodu, upravené v čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.   Za   porušenie   môjho   základného   práva   na   osobnú   slobodu   považujem   to,   že prezentované   dôvody   môjho   väzobného   vyšetrovania   sú   uvádzané   všeobecne,   bez odôvodnenia vyplývajúceho z nejakého môjho konania alebo ďalších skutočností, z ktorých by vyplývala skutočná obava, že by v mojom prípade malo ísť o útekovú a dokonca kolúznu väzbu   a   hlavne   to,   že   senát   Krajského   súdu   v   Nitre   sa   vôbec   nevysporiadal   s   mojim doplnením odôvodnenia sťažnosti v rozsahu deväť rukou písaných strán a hlavne s tou skutočnosťou, že namietam a jednoznačne aj dokazujem nezákonnosť trvania mojej väzby najmenej od dňa 01.01.2009.“.

Sťažovateľ považuje uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Tp 182/2009 zo 7. októbra 2009 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 41/2009 z 15. októbra 2009 za „nezákonné a arbitrárne, predovšetkým z dôvodu, že neobsahuje vo vzťahu k mojej osobe konkrétne skutočnosti odôvodňujúce trvanie mojej väzby. Rovnako nie je z neho zrejmá existencia skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla   rešpektovania   mojej   osobnej   slobody.   Krajský   súd   v   Nitre   sa   naviac   vôbec nezaoberal   v   plnom   rozsahu   dôvodmi   mojej   sťažnosti   vo   vzťahu   k   môjmu   rozsiahlemu preukázaniu nezákonnosti trvania mojej väzby v dobe od 01.01.2009.“.

Poukázaním na arbitrárnosť a nezákonnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ako   aj   rozhodnutia   okresného   súdu   argumentuje   sťažovateľ   tvrdením,   že   napadnuté uznesenie neobsahuje „vo vzťahu k mojej osobe žiadne okolnosti spôsobilé potvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho vzhľadom na prezumpciu neviny   výnimku   z   pravidla   rešpektovania   mojej   osobnej   slobody,   ako   aj   vzhľadom na skutočnosť“, pričom uzneseniami oboch všeobecných súdov „bolo porušené moje právo vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 Dohovoru a zároveň z vyššie uvedených dôvodov boli porušené aj moje práva vyplývajúce z či. 46 ods. 1 v spojení s čl. 17 ods. 1, ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR“.

Na   základe   všetkých   uvedených   skutočností   sťažovateľ   v   závere   navrhuje,   aby ústavný súd vo veci nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   na   osobnú   slobodu   B.   Š.   upravené   v   čl.   17   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Nitre rozhodnutím č. k. 3Tpo/41/2009 z 15.10. 2009 v rozpore s čl. 12 ods. 4/, článkom 13 ods. 4 a článkom 17 ods. 2, ods. 5/ Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č. k. 3Tpo/41/2009 z 15.10. 2009 sa zrušuje.

3. Krajskému súdu v Nitre sa prikazuje, aby vo veci konal a zakazuje sa pokračovať v porušovaní základného práva na osobnú slobodu B. Š.

4.   B.   Š.   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   11.000,-   €   (slovom jedenásťtisíc   eur),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Nitre   povinný   B.   Š.   vyplatiť   do   15   dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   B.   Š.   priznáva   trovy   právneho   zastúpenia   v   sume   522,89,-€   (slovom päťstodvadsaťdva eur a osemdesiatdeväť centov), ktoré je Krajský súd v Nitre povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu."

Ústavný   súd   sa   v   prvom   rade   musel   vysporiadať   s   nedostatkami   návrhu na rozhodnutie   (petitu)   sťažnosti.   Sťažovateľ   v   ňom   namieta   iba   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1 ústavy, ale s dôvetkom, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je „v rozpore s čl. 12 ods. 4/, článkom 13 ods. 4 a článkom 17 ods. 2, ods. 5/ ústavy“.   Obdobne   v   inej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   uvádza,   že   uzneseniami   obidvoch konajúcich súdov bolo porušené jeho právo vyplývajúce z čl. 5 ods. 4 dohovoru, ale túto námietku do petitu sťažnosti nezahrnul. Ústavný súd, v tomto prípade bez toho, aby vyzýval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov sťažnosti, vychádzajúc z celého obsahu sťažnosti ustálil predmet konania tak, ako je uvedený v záhlaví tohto uznesenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že podľa   §   20 ods.   3 zákona o   ústavnom   súde   je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 41/2009 z 15. októbra 2009 boli porušené jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, pričom zároveň namietal, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy.

Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh zistil, že sťažovateľ podal 11. septembra 2009 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú následne doplnil počas výsluchu na okresnom súde 7. októbra 2009. Krajský prokurátor v Nitre podal 18. septembra 2009 návrh   na predĺženie trvania   väzby sťažovateľovi.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   1 Tp 182/2009 zo 7. októbra 2009 rozhodol o obidvoch podaných návrhoch, a to tak, že žiadosť sťažovateľa   o   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   zamietol,   a   zároveň   na   základe   návrhu prokurátora   predĺžil   sťažovateľovi   lehotu   trvania   väzby   do   17.   apríla   2010.   Svoje rozhodnutie   odôvodnil   okresný   súd   aj   touto   argumentáciou: „Sudkyňa   pre   prípravné konanie zistila, že návrh prokurátora na predĺženie trvania lehoty bol podaný v zákonnej lehote podľa ustanovenia § 76 ods. 2 Trestného poriadku a je dôvodný. Z rozsiahleho predloženého vyšetrovacieho spisu Krajského riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície v Nitre ČVS: KRP-52/OVK-NR-2008 bolo zistené, že vyšetrovateľ vo veci koná bez prieťahov a zadovažuje všetky potrebné dôkazy. Napriek tomu, dokazovanie v prípravnom konaní doposiaľ nebolo ukončené. Od posledného rozhodnutia o predĺžení trvania lehoty väzby vyšetrovateľ vykonával ďalšie úkony, ktorých vykonanie bolo odôvodnené výsluchmi tých obvinených, ktorí boli neskôr zadržaní a aj neskôr vzatí do väzby. Prípravné konanie nebolo možné ukončiť vzhľadom na rozsiahlosť a obtiažnosť celej trestnej veci. Z doposiaľ vykonaných dôkazov mal súd preukázané, že trestné stíhanie vedené voči B. Š. je dôvodné. Prepustením obvineného z väzby na slobodu hrozí zmarenie, alebo sťaženie účelu trestného konania   a   preto   súd   vyhovel   návrhu   prokurátora   a   predĺžil   trvanie   väzby   obvinenému do 17.4.2010, kedy je predpoklad ukončenia prípravného konania v tejto veci.“

O sťažnosti podanej sťažovateľom proti tomuto uzneseniu rozhodol krajský súd tak, že   ju   svojím   rozhodnutím   sp.   zn.   3   Tpo   41/2009   z   15.   októbra   2009   ako   nedôvodnú zamietol,   pričom   argumentoval   takto: „Súd   I.   st.   aj   keď   stroho   zdôvodnil   existenciu väzobných dôvodov správne rozhodol, ak mu predĺžil lehoty trvania väzby, pretože obvinený B. Š. sám vlastným konaním sa pričinil tomu, že okrem útekovej väzby bol v jeho prípade rozšírený dôvod väzby i o kolúznu, nakoľko vykonal pokus o ovplyvnenie výpovede iného páchateľa. V prípade útekovej väzby nie je možné argumentovať iba dôvodnou obavou, že obvinený ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, ale tento faktor je potrebné chápať v spojitosti s existenciou hrozby vysokého trestu, ktorý mu podľa doterajšej právnej kvalifikácie jeho konania hrozí. Na podklade toho sa preto možno domnievať, že ak by bol obvinený Š. prepustený na slobodu, bude konať tak, aby sa vyhol trestnému stíhaniu a trestu a to napriek tomu, že deklaruje iné.“

Vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ namieta nedostatok súdneho   preskúmania   zákonnosti   pozbavenia   osobnej   slobody   z   hľadiska   požiadavky kvality   preskúmania,   konkrétne   sťažovateľ   namieta   nesplnenie   požiadavky   náležitého odôvodnenia   rozhodnutia,   v   dôsledku   čoho   považuje   uznesenie   krajského   súdu za rozhodnutie v rozpore s čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Vzhľadom na skutočnosť, že čl. 12 ods. 4, čl. 13 ods. 4 a čl. 17 ods. 1 ústavy definujú všeobecné   kritériá   ochrany   základných   práv   a   slobôd   a   neobsahujú   úpravu   ochrany konkrétneho základného práva sťažovateľa, ako aj vzhľadom na znenie sťažnostného petitu a v bode I ustálený predmet tohto konania, ústavný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie predovšetkým z hľadiska jeho súladu s čl. 17 ods. 2 a 5 v spojení s čl. 17 ods. 1 ústavy, ako aj z hľadiska možného porušenia práva sťažovateľa podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Požiadavky   práva   na   preskúmanie   zákonnosti   väzby   a   rozhodnutie   (vrátane rozhodovania o jej ďalšom trvaní) o nej sú obsiahnuté aj v čl. 5 ods. 4 dohovoru a sú definované v stabilnej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorou sa pri svojej rozhodovacej činnosti konštantne riadi aj ústavný súd.

Ako už bolo uvedené, konanie podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru musí spĺňať niektoré fundamentálne požiadavky   spravodlivého   konania podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jednou z nich je aj právo na náležité odôvodnenie rozhodnutia. Jeho obsahom je právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré preskúmateľným spôsobom jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Princíp spravodlivosti („fairness“) pritom zaväzuje súdy, aby pre svoje rozhodnutia poskytli dostatočné a relevantné dôvody (pozri napr. III. ÚS 135/04, III. ÚS 198/05).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodovaniu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úlohou   ústavného   súdu   je   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00).

V   uznesení   sp.   zn.   3   Tpo   41/2009   z   15.   októbra   2009   krajský   súd   konštatoval splnenie formálnych podmienok väzby a v tejto súvislosti uviedol, že prvostupňový súd v konaní týkajúcom sa rozhodovania o predĺžení väzby postupoval v súlade s Trestným poriadkom a dodržal pritom všetky zákonné lehoty vyplývajúce z ustanovení Trestného poriadku. Stotožnil sa so závermi okresného súdu o dôvodnosti predĺženia lehoty väzby sťažovateľa s poukázaním na dosiaľ vykonané dokazovanie, ako aj na nutnosť ďalšieho dokazovania v dôsledku vznesenia obvinenia ďalším dvom obvineným pre účasť na konaní, pre ktoré bolo vznesené obvinenie aj sťažovateľovi. Z hľadiska naplnenia materiálnych podmienok väzby krajský súd (v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok   relevantných   na   rozhodnutie   o   predĺžení   lehoty   väzby   sťažovateľa)   vychádzal zo skutkového a právneho stavu uvedeného jednak v návrhu prokurátora, ako aj v uznesení okresného súdu o pretrvávaní dôvodov útekovej väzby v súvislosti s hrozbou vysokého trestu, ktorého závery krajský súd akceptoval. Rovnako tak krajský súd akceptoval dôvody kolúznej väzby sťažovateľa, ktorú odôvodnil pokusom sťažovateľa o ovplyvnenie výpovede iného páchateľa.

Ďalej   z   kontextu   celého   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   zásadnou   námietkou sťažovateľa   je   tvrdenie,   že   krajský   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   sp.   zn. 3 Tpo 41/2009   z   15.   októbra   2009   nevysporiadal   s   jeho   argumentáciou   týkajúcou   sa nedodržania lehoty piatich pracovných dní na prípravu na verejné zasadnutie podľa § 292 ods. 4 Trestného poriadku. Táto lehota mu nemala byť zachovaná okresným súdom v rámci predošlého rozhodovania o predĺžení väzby na verejnom zasadnutí konanom 16. decembra 2008, pričom táto skutočnosť podľa názoru sťažovateľa zakladá nezákonnosť jeho väzby od 1. januára 2009.

Vo   vzťahu   k   sťažnosťou   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Tpo 41/2009 z 15. decembra 2009 ústavný súd konštatuje, že krajský súd v danom prípade nemal zákonom danú právomoc zasahovať v rámci preskúmavania uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Tp 182/2009 zo 7. októbra 2009 do právoplatného rozhodnutia okresného súdu sp. zn. 1 Tp 198/2008 zo 16. decembra 2008 v znení uznesenia krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 64/2008 z 23. decembra 2008. Ústavný súd teda v tomto prípade nezistil existenciu nevyhnutnej príčinnej súvislosti medzi sťažnostnými námietkami sťažovateľa a zásahom do jeho ústavou chránených práv podľa čl. 17 ods. 2 ods. 5 v spojení s čl. 17 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 41/2009 z 15. októbra 2009.

Ústavný súd preskúmaním napadnutého uznesenia krajského súdu zistil, že krajský súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   v   ústavne   akceptovateľnej   miere,   pričom   sa   zameral na okolnosti majúce podstatný vplyv na rozhodovanie o ďalšom trvaní väzby sťažovateľa, a to tak väzby kolúznej, ako aj väzby útekovej.

Na základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že účinky uplatnenej   právomoci   vo   veci   rozhodujúceho   krajského   súdu   sú   zlučiteľné   s   obsahom sťažovateľom označených článkov ústavy a dohovoru, preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2010