znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 64/07-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júla 2008 v senáte zloženom   z   predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a   Rudolfa   Tkáčika v konaní   o sťažnosti   Ing.   J.   R.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   P.   D.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 48/02 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. J. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 48/02   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   II   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 18 C 48/02 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Ing.   J.   R. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava II   p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný   súd   Bratislava   II   j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   J.   R.   trovy   konania v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jeho advokáta JUDr. P. D., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Zvyšnej časti návrhu Ing. J. R.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 64/07-11   z 3.   apríla   2007   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   J.   R.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. P. D., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 48/02.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 2039/2007 doručeným ústavnému súdu 16. júna 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„K   veci   nebolo   možné   zaujať   stanovisko   z   dôvodu,   že   spis   sa   nachádzal na Najvyššom   súde   SR   na rozhodnutí   o   dovolaní od 20.   09.   2006.   Predmetný   spis bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 11. 03. 2008.

Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti Ing. J. R. a obsahom predmetného spisu navrhujem, aby ústavný súd rozhodol, že právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý proces   v   konaní   porušené   nebolo   a   nepriznal   sťažovateľovi   ním   žiadané   finančné odškodnenie. Pokiaľ sťažovateľ namietal prieťahy v konaní v časovom rozpätí od 06. 03. 2003   do   20.   04.   2004,   boli   spôsobené   preložením   JUDr.   F.,   ktorá   vec   vybavovala na Krajský   súd   v Bratislave.   Oddelenie   po   nej   prevzal   JUDr.   S.   v   máji   2004.   Odvtedy sa vo veci konalo plynule a bez prieťahov.

V prejednávanej veci ide o právne zložitú vec, ide o konanie súvisiace s určením vlastníctva k nehnuteľnostiam. Úkony súdu a obtiažnosť zabezpečenia listinných dôkazov sú zrejmé z pripojeného súdneho spisu...“

Z označeného   podania   okresného   súdu,   ako   aj   z vyjadrenia   právneho   zástupcu sťažovateľa   doručeného   ústavnému   súdu   24.   júna   2008   je   zrejmé,   že   účastníci   konania netrvajú na ústnom prerokovaní danej veci.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 18 C 48/02 ústavný súd zistil, že 26. februára 2002 bola okresnému súdu doručená žaloba Slovenskej republiky zastúpenej S.,   B.   (ďalej   len   „žalobca“),   proti   sťažovateľovi   a spol.   o určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti.   K predmetnej   žalobe   sa sťažovateľ   vyjadril   podaním   doručeným okresnému   súdu   3.   apríla   2002.   Následne   21. mája   2002   okresný   súd   určil   termín pojednávania   na   4.   september   2002.   Toto pojednávanie,   na   ktorom   sa   zúčastnili   všetci účastníci konania, bolo odročené na 27. november 2002 za účelom zabezpečenia potrebných listinných   dôkazov.   Dňa 17. septembra   2002   a opakovane   7.   októbra   2002   okresný   súd spracoval výzvy iným všeobecným súdom za účelom vyžiadania s vecou súvisiacich spisov. Dňa   27.   novembra   2002   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom sa zúčastnil zástupca žalobcu, ako aj právny zástupca sťažovateľa a spol. Pojednávanie bolo odročené na 10. február 2003 za účelom zabezpečenia listinných dôkazov, a preto okresný súd 12. decembra 2002 spracoval výzvu P. M., na základe odpovede ktorého 17. januára 2003 spracoval výzvu O. M.

Dňa   10.   februára   2003   sa   na   okresnom   súde   uskutočnilo   pojednávanie,   ktorého sa zúčastnil sťažovateľ a spol. a ktoré bolo odročené na neurčito za účelom oboznámenia sa so súvisiacimi spismi. Termín ďalšieho pojednávania určil okresný súd až 17. mája 2004 s tým, že pojednávanie sa malo konať 21. júna 2004. Pojednávanie sa v stanovenom termíne uskutočnilo,   ale   bolo   odročené   na   neurčito   z dôvodu   preukázania   aktívnej   legitimácie na strane žalobcu, pretože podľa predložených listinných dôkazov mala do jeho práv vstúpiť spoločnosť L., a. s. (ďalej len „spoločnosť“).

Aj   napriek tomu, že požadované listinné dôkazy týkajúce sa aktívnej legitimácie spoločnosti v uvedenom spore spolu s jej návrhom na zámenu účastníka boli okresnému súdu doručené 30. júna 2004, okresný súd až uznesením č. k. 18 C 48/02-100 z 11. júla 2005 jej návrhu nevyhovel. Proti označenému rozhodnutiu podala spoločnosť 23. augusta 2005 odvolanie, ktoré okresný súd zaslal na vyjadrenie právnemu zástupcovi sťažovateľa a spol.   Následne   25.   novembra   2005   okresný   súd   predložil   spis   spolu   s odvolaním na rozhodnutie Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“),   ktorý uznesením č. k. 6 Co 460/05-116 z 31. mája 2006 potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa. Spis bol okresnému súdu vrátený 17. júla 2006.

Po   vrátení   spisu   z krajského   súdu   okresný   súd   8.   augusta   2006   určil   termín pojednávania na 13. september 2006, ale medzitým 23. augusta 2006 mu bolo doručené dovolanie   spoločnosti   proti   uzneseniu   krajského   súdu.   Spis   spolu   s dovolaním   bol Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   predložený 22. septembra   2006.   O dovolaní   spoločnosti   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn. 3 Cdo 251/2006 z 28. februára 2008 tak, že zrušil uznesenie krajského súdu a uznesenie okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu vrátený 11. marca 2008 a 13. marca 2008 bol kancelárii daný pokyn na doručenie rozsudku najvyššieho súdu účastníkom konania.

III.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, podľa   ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (napr.   IV.   ÚS   221/04, III. ÚS 103/07, III. ÚS 139/07).

Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre   subjekty   práva.   Základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zákonodarca   zabezpečuje   prostredníctvom   procesnoprávnych   inštitútov,   ktoré   sú   štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky súdny   poriadok   (ďalej   len   „OSP“)   obsahuje   viaceré   účinné   prostriedky   zabezpečujúce plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie a stav právnej istoty.

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   a   sudcu   vychádza   z   §   6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje   v ňom   súd   zásadne   bez   ďalších   návrhov   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Judikatúra   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   20/02,   III.   ÚS   111/02,   III.   ÚS   75/07) sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom na konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu,   a   to   najmä   podľa   týchto   troch základných kritérií: zložitosť veci (1), správanie účastníka (2) a postup súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha veci a jej význam pre sťažovateľa.

1. Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatuje, že v namietanom   prípade   ide   o žalobu   o určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti. Nepochybne výsledok súdneho sporu má veľký význam pre všetkých účastníkov konania, pretože zásadným spôsobom ovplyvňuje ich majetkovú sféru. Tento predmet sporu možno z hľadiska   jeho   právnej   zložitosti   zaradiť   k   štandardnej   agende   všeobecného   súdnictva, aj keď   na   strane   druhej   ho   možno   hodnotiť   ako   skutkovo   zložitejší,   vyžadujúci   si preštudovanie iných s vecou súvisiacich spisov. Ústavný súd však konštatuje, že doterajšia doba konania (žaloba bola okresnému súdu   doručená 26. februára 2002)   je z ústavného hľadiska neakceptovateľná.

2. Správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   nijakým   spôsobom   neprispelo k predĺženiu doby prerokovania uvedenej veci, čo je zjavné aj z toho, že vždy on, prípadne jeho právny zástupca, boli účastní na nariadených pojednávaniach.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu.   Ústavný   súd   zistil,   že   v priebehu takmer 6 a polročného konania bol okresný súd výrazne nečinný v dvoch obdobiach, a teda od 10. februára 2003, keď sa uskutočnilo pojednávanie, až do 17. mája 2004, keď okresný súd určil ďalší termín pojednávania (1 rok a 3 mesiace). V druhom prípade bol okresný súd nečinný viac ako 1 rok, a to od 30. júna 2004, keď mu boli doručené potrebné listinné dôkazy   spoločnosti   týkajúce   sa   jej   aktívnej   legitimácie   spolu   s návrhom   na   zámenu účastníka,   až   do   11.   júla   2005,   keď   okresný   súd   uznesením   o tomto   návrhu   rozhodol. Ústavný   súd   zároveň   považuje   za   potrebné   spomenúť,   že   okresný   súd   nenesie zodpovednosť za dĺžku konania v období od 25. novembra 2005 do 17. júla 2006, pretože v uvedenom období sa spis nachádzal na krajskom súde za účelom rozhodnutia o odvolaní, ani za obdobie   od   22.   septembra   2006   do   11.   marca   2008,   keď   sa   spis   v súvislosti s podaným dovolaním   nachádzal na najvyššom   súde.   Sťažovateľ   však   postup   krajského súdu ani postup najvyššieho súdu nenamietal a vzhľadom na ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd ich postupom z hľadiska možného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani nezaoberal. Avšak ani zistené skutočnosti nezbavujú okresný súd jeho povinnosti konať bez zbytočných prieťahov, ktorú si ale v už uvedených obdobiach v čase, keď sa spis nachádzal v jeho dispozičnej sfére, nesplnil.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   preto   dospel   k názoru,   že   doterajším postupom   okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   vedené   pod   sp. zn.   18   C   48/02,   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ani obranu okresného súdu spočívajúcu v argumentácii, že za prieťahy spôsobené v období od 6. marca 2003 do 20. apríla 2004 nenesie zodpovednosť, pretože v uvedenom období bola vo veci konajúca sudkyňa preložená na krajský súd, ústavný súd neakceptoval. Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu vecí či námietka častých zmien zákonných sudcov,   neprimeraného   zaťaženia   sudcov   pri   vybavovaní   agendy   či   dokonca   technická nefunkčnosť   súdu   nemá   povahu   okolnosti,   ktorá   by   vylučovala   alebo   znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný   súd   nezohľadňuje   v   súvislosti   s pozitívnym   záväzkom   štátu   zabezpečiť   právo občana   na   súdne   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   (obdobne   napr.   III.   ÚS   118/07, III. ÚS 140/07).

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci. Ústavný súd takto rozhodol aj napriek tomu, že uvedenú požiadavku sťažovateľ v petite sťažnosti nepredostrel, ale práve   prikázanie okresnému   súdu,   aby vo veci   konal, významnou mierou   prispieva k tomu, aby vec bola čo najskôr právoplatne ukončená.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých   dôvodov sa ho domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 120 000 Sk z dôvodov v nej uvedených.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, III. ÚS 127/07).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   aj   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na zistený stav konania ústavný súd považoval za primerané priznanie finančného   zadosťučinenia   sťažovateľovi   v sume   40   000   Sk,   a preto   vo   zvyšnej   časti uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré jeho právny   zástupca   vyčíslil   v celkovej   sume   6   296   Sk.   Ústavný   súd   pri rozhodovaní o trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2006, ktorá bola 17 822 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007 (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej   podanie)   v   súlade   s   vyhláškou   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v sume 2 970 Sk (za jeden úkon právnej služby) a k tomu 2 x 178 Sk režijný paušál. S poukazom na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov právneho zastúpenia v uplatnenej sume 6 296 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2008