znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 64/06-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. marca 2006 predbežne prerokoval sťažnosť prof. Dr. O. H., Spolková republika Nemecko, zastúpeného advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky, práva   na   prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd v znení protokolov č.   3,   5 a 8,   práva   na rešpektovanie   jeho   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   8   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a základného práva na ochranu pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina vo veci sp. zn. 6 Nc 444/58, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť prof. Dr. O. H.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. septembra 2005   doručená   sťažnosť   prof.   Dr.   O.   H.,   Spolková   republika   Nemecko   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   v znení   protokolov   č.   3,   5   a   8,   práva   na   rešpektovanie   jeho   súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru a základného práva na ochranu pred neoprávneným zasahovaním   do   súkromného   a rodinného   života   podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) vo veci sp. zn. 6 Nc 444/58.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že 13. augusta 1958 bol na vtedajšom Ľudovom súde v Žiline (ďalej len „ľudový súd“) spísaný návrh na začatie konania do zápisnice. Manželia MUDr.   J.   H.   a V.   H.   žiadali   o osvojenie   v tom   čase   maloletého   O.   K.   (sťažovateľa), narodeného z rodičov nebohého J. K. a vdovy D. K., domácej, bývajúcej v B., v okrese V.

Ďalej uviedol, že jeho matka dala žiadateľom ako svojmu bratovi a jeho manželke súhlas   na   osvojenie   a tento   súhlas   dala   aj   do   zápisnice   Ľudového   súdu   vo   Valašskom Meziříčí 29. júla 1958.

Uznesením sp. zn. 6 Nc 444/58 z 27. augusta 1958 rozhodol ľudový súd tak, že maloletý O. K. je od právoplatnosti uznesenia osvojencom MUDr. J. H. a jeho manželky V. H. a priezviskom osvojenca podľa tohto uznesenia je H.

Podľa tvrdenia sťažovateľa na predmetnom uznesení, ktoré je založené na okresnom súde, nie je vyznačená právoplatnosť tohto rozhodnutia.

Uznesením   sp.   zn.   6   Nc   444/58   z   20.   decembra   1961   okresný   súd   rozhodol o doplnení rozhodnutia ľudového súdu sp. zn. 6 Nc 444/58 z 27. augusta 1958 tak, že osvojiteľ MUDr. J. H. a osvojiteľka V. H. budú zapísaní v matrike ako rodičia maloletého O. K. Podľa poučenia proti tomuto uzneseniu bolo možné podať sťažnosť do 15 dní odo dňa jeho doručenia.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   na   predmetnom   uznesení,   jeho   rovnopise,   ktorý   má sťažovateľ k dispozícii, je vyznačená právoplatnosť 22. decembra 1961.

Ako   uviedol   ďalej   sťažovateľ,   jeho   matka   D.   K.   sa   listom   zo 14. februára   2003 obrátila na okresný súd so žiadosťou o zaslanie rozhodnutia z 27. augusta 1958 poukazujúc na skutočnosť,   že   v   konaní vedenom   na bývalom   ľudovom   súde   bola   v súlade   s vtedy platnými   predpismi   upravujúcimi   konanie   o osvojení   účastníčkou   konania,   pričom   jej rozhodnutie z 27. augusta 1958 sp. zn. 6 Nc 444/58 nikdy nebolo doručené.

Okresný súd po niekoľkých urgenciách zo strany matky sťažovateľa jej nakoniec listom z 10. októbra 2003 sp. zn. 15 Pos 5/03 zaslal fotokópiu obidvoch rozhodnutí vo veci sp. zn. 6 Nc 444/58, pretože v spise sa nachádzajú len originály rozhodnutí. V liste súd uviedol, že aj keď na rozhodnutí č. k. 6 Nc 444/58-10 z 27. augusta 1958 nie je vyznačená právoplatnosť, je zrejmé, že bolo zaslané Mestskému národnému výboru H., pretože bez toho by nebolo možné po následnom rozhodnutí č. k. 6 Nc 444/58-15 vystaviť nový rodný list osvojenca.

Podaním zo 16. novembra 2003 žiadala D. K. konanie vo veci sp. zn. 6 Nc 444/58 zastaviť.   Oznámila   súdu,   že   osvojitelia   zomreli,   a predložila   o tom   listinné   dôkazy. Poukázala   na   to,   že   účastníčkou   konania   o osvojení   bola   aj   ona   ako   matka   osvojenca, pričom   jej   rozhodnutie   nebolo   doručené   až   do   23.   októbra   2003.   V tejto   súvislosti namietala,   že   pre   nedoručenie   rozhodnutia   o osvojení   toto   nikdy   nemohlo   nadobudnúť právoplatnosť, a preto žiadala konanie zastaviť.

Okresný súd listom sp. zn. 15 Pos 5/03 z 5. mája 2004 zaslal právnej zástupkyni D. K. rozhodnutie ľudového súdu sp. zn. 6 Nc 444/58 z 27. augusta 1958 s vyznačenou právoplatnosťou, ktoré bolo vyžiadané z Mestského úradu H., matriky.

Na základe uvedeného podľa názoru sťažovateľa nepochybne v konaní vedenom na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   6   Nc   444/58   dochádza   k zbytočným   prieťahom   v konaní a konanie trvá neprimerane dlho, čo znamená porušenie jeho základného práva zakotveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem toho podľa neho postup súdu, keď bez dôvodu nevykonáva v konaní úkony v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, je zásahom do jeho práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života   podľa   čl.   8   dohovoru   a základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ namieta, že zápis v matrike narodení, v ktorej je vedené jeho narodenie, bol   vykonaný   na   základe   rozhodnutia   sp.   zn.   6   Nc   444/58   bývalého   ľudového   súdu z 27. augusta   1958   a na   základe   rozhodnutia   okresného   súdu   sp.   zn.   6   Nc   444/58 z 20. decembra 1961, pričom rozhodnutie z 27. augusta 1958 nenadobudlo právoplatnosť a právoplatnosť vyznačená na rozhodnutí z 20. decembra 1961 je sporná. Preto nepovažuje konanie o osvojenie dosiaľ za právoplatne ukončené. Podľa sťažovateľa je povinnosťou okresného súdu vydať rozhodnutie o zastavení konania o osvojení. Okresný súd podľa neho napriek skutočnosti, že sú mu dôvody na zastavenie konania známe, v konaní nevykonal žiadny   úkon,   čím   spôsobuje   prieťahy   a predlžuje   tým   bezdôvodne   stav   sťažovateľovej právnej neistoty. Bez právoplatného rozhodnutia okresného súdu o zastavení konania podľa neho nemôže dôjsť k náprave – k oprave zápisov v rodnej matrike, v ktorej je sťažovateľ vedený, a teda k tomu, aby ako rodičia sťažovateľa boli vedení jeho skutoční biologickí rodičia.

Sťažovateľ   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie   jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v znení protokolov č. 3, 5 a 8, práva na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života podľa čl. 8   dohovoru   a základného   práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu vo veci sp. zn. 6 Nc 444/58, prikázal okresnému súdu konať vo veci vedenej pod sp. zn. 6 Nc 444/58 bez prieťahov a zaviazal okresný súd nahradiť všetky trovy tohto konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   práva   na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   práva   na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru a základného práva na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a rodinného   života   podľa čl. 19 ods. 2 ústavy, ktorého sa mal dopustiť okresný súd v konaní o osvojení vedenom pod sp. zn. 6 Nc 444/58.

Ústavný súd si už v rámci predbežného prerokovania návrhu vyžiadal od okresného súdu   príslušný   súdny   spis   aj   s vyjadrením   súdu   k opodstatnenosti   námietok   voči označenému súdnemu konaniu.

Na základe sťažnosti sťažovateľa a k nej pripojeného spisového materiálu, ako aj spisového   materiálu   zaslaného   okresným   súdom   možno   skutkový   stav   veci   zhrnúť nasledovne:

Zo spisu zaslaného okresným súdom, vedeného pod sp. zn. 6 Nc 444/58 vyplýva, že vtedajší   ľudový   súd   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   6   Nc   444/58   z   27.   augusta   1958,   že maloletý O. K. sa právoplatnosťou tohto uznesenia stáva osvojencom MUDr. J. H. a jeho manželky V. H. a priezviskom tohto osvojenca je meno H.

Z   odôvodnenia   predmetného   uznesenia   ľudového   súdu   je   zrejmé,   že   konanie o osvojení maloletého bolo začaté na žiadosť MUDr. J. H. a jeho manželky V. H. Títo boli bezdetní manželia a, ako uvádzali v žiadosti, maloletý už nemal otca, jeho matka D. K. ako sestra žiadateľa sa starala ešte o ďalších dvoch synov. Oni si maloletého obľúbili, pretože v tom čase už bol v ich opatere a výchove vyše dvoch mesiacov. Súd vychádzajúc zo správy kolízneho   opatrovníka   OSM   v Ž.,   výsluchu   žiadateľov   zistil,   že   u týchto   budú   pre maloletého vytvorené všetky podmienky dobrej výchovy a aj ostatnej starostlivosti, čo je na prospech   maloletého.   Pritom   súd   bral   do   úvahy   aj   skutočnosť,   že   žiadatelia   boli zamestnaní, mali dobrý príjem a viedli príkladný manželský život.

Z odôvodnenia   uznesenia   ľudového   súdu   tiež   vyplynulo,   že   s osvojením   matka maloletého súhlasila, keď bola vypočutá Ľudovým súdom vo Valašskom Meziříčí 29. júla 1958. Taktiež vypočutím samotného osvojenca súd zistil, že osvojenie bude na prospech maloletého, a preto dal na osvojenie súhlas.

V uvedenej   právnej   veci   ďalej   už   okresný   súd   uznesením   č.   k.   6   Nc   444/58-15 z 20. decembra 1961 doplnil rozhodnutie ľudového súdu sp. zn. 6 Nc 444/58 z 27. augusta 1958 tak, že osvojiteľ MUDr. J. H. a osvojiteľka V. H. budú zapísaní v matrike ako rodičia maloletého   O.   K.   Aj   v súvislosti   s týmto   rozhodnutím   okresný   súd   overoval   a potvrdil skutočnosť, že osvojitelia majú k maloletému hlboký citový vzťah, riadne sa starajú o jeho duševný   a citový   vývoj,   ako   aj   o hmotné   zabezpečenie.   Rovnaký   vzťah   súd   zistil   aj u maloletého k svojim osvojiteľom.

O tom, že k zápisu vyššie uvedenej skutočnosti (osvojenia sťažovateľa) do matriky došlo, svedčia listinné doklady vyžiadané okresným súdom z Mestského úradu H. Z nich ústavný súd zistil, že na uznesení ľudového súdu sp. zn. 6 Nc 444/58 z 27. augusta 1958 je týmto súdom vyznačená právoplatnosť dňom 26. septembra 1958. Rovnako je vyznačená právoplatnosť aj na uznesení okresného súdu č. k. 6 Nc 444/58-15 z 20. decembra 1961, a to dňom 22. decembra 1961.

Z úradného   záznamu   vo   veci   konajúceho   sudcu   Mgr.   H.   osobným   dopytom   na archivára okresného súdu ústavný súd zistil, že bol prešetrený register vecí za rok 1958, a to všeobecný register (Pnt, Nt, No), v ktorom pod číslom 444 bol vykonaný zápis osvojenia sťažovateľa osvojiteľmi MUDr. J. H. a jeho manželkou V. H.

Doručenie rozhodnutí súdom nie je možné potvrdiť ani vylúčiť, pretože pri skartácii spisu boli z neho vylúčené všetky doklady vrátane doručeniek pre účastníkov (v spise ostali len rozhodnutia súdu). Je však nesporné, že na obidvoch rozhodnutiach všeobecných súdov bola vyznačená právoplatnosť a právny vzťah vyplývajúci z osvojenia trval u sťažovateľa neprerušene až do smrti obidvoch osvojiteľov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom   a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (napr. IV. ÚS 59/03, I. ÚS 167/03).

Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd pri skúmaní porušenia základného práva na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   zohľadňuje   aj   to,   či u sťažovateľa objektívne ide o odstránenie stavu právnej neistoty v jeho veci, pretože len v takom prípade možno uvažovať o porušení tohto základného práva (IV. ÚS 226/04).

Základnou charakteristickou črtou osvojenia ako najdokonalejšej formy náhradnej rodinnej   výchovy   je   vznik   rodinnoprávneho   vzťahu   medzi   osvojencom   a osvojiteľom. Medzi osvojiteľmi a osvojencami sa vytvára taký pomer, aký je medzi rodičmi a deťmi, pričom   osvojitelia   nadobúdajú   práva   a povinnosti   rodičov   pri   výchove   osvojených   detí. Tým sa   vytvárajú reálne predpoklady   a podmienky   na to,   aby osvojením   vznikol   trvalý vzťah medzi osvojiteľom a osvojencom, sprevádzaný spoločenskými a súčasne aj citovými vzťahmi medzi nimi, ako je to v prirodzenej rodine.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v okolnostiach   prípadu   možno   presvedčivo   vyvodiť skutočný   záujem osvojiteľov o maloletého a že teda   ich   záujem bol skutočný, a nie iba predstieraný a formálny, prípadne motivovaný inými dôvodmi   nezlučiteľnými s riadnym rodičovstvom. Kladný a citový vzťah voči osvojiteľom prejavoval aj sťažovateľ, a to tak v čase   rozhodnutia   o   osvojení,   ako   aj   počas   života   osvojiteľov,   pričom   ani z obsahu sťažnosti, ani z iných písomností nebol preukázaný a ani sám sťažovateľ netvrdí opak.

Bývalý   ľudový   súd   posúdiac   splnenie   hmotnoprávnych   podmienok   pre   osvojenie maloletého o tomto rozhodol (deklaroval zhodný súhlas účastníkov) a následne rozhodnutia zaslal príslušnej matrike za účelom vyznačenia tejto skutočnosti v knihe narodení, čo aj tento orgán vykonal na základe rozhodnutí súdov, na ktorých boli vyznačené právoplatnosti.

Je   nesporné,   že   biologická   matka   sťažovateľa   dala   súhlas   na osvojenie   svojho dieťaťa,   po   zápise   osvojiteľov   v matrike   namiesto   rodičov   už   neplnila   ani   vyživovaciu povinnosť voči nemu, pretože táto jej zanikla v súlade s § 69a zákona č. 265/1949 Sb. o rodinnom práve. Osvojenie bolo jednoznačne na prospech sťažovateľa, pretože osvojitelia mu poskytovali starostlivosť nielen po stránke citovej, ale aj materiálnej.

V súvislosti   s posudzovaním   vierohodnosti   namietaného   (ne)vyznačenia právoplatnosti rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd vychádza z ustanovenia § 134 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého listiny vydané súdmi Slovenskej republiky alebo inými štátnymi orgánmi v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitnými predpismi vyhlásené za verejné, potvrdzujú, že ide o nariadenie alebo vyhlásenie orgánu, ktorý listinu vydal, a ak nie je dokázaný opak, i pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje.

Na základe vyššie uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľovi nešlo uplatnením nároku   na ochranu jeho základného   práva   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru o odstránenie stavu právnej neistoty, pretože k nemu v skutočnosti   došlo   (naplnením   účelu   osvojenia),   ale   len   o uplatnenie   formalistického prístupu   k právoplatnému   skončeniu   konania   o osvojení,   navyše   až   po   47   rokoch   od osvojenia a po mnohých rokoch po smrti osvojiteľov.

Rovnako   z uvedeného   možno   vyvodiť,   že   konanie   o sťažnosti   sťažovateľa   nie   je spôsobilé   naplniť   účel   ochrany,   ktorú   ústavný   súd   poskytuje   vo   vzťahu   k právu   na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8 dohovoru a základnému právu na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil a sťažovateľ sa ani nepokúsil preukázať, v čom spočíval negatívny zásah do jeho súkromného a rodinného života postupom okresného súdu v konaní o osvojení.

Preto je sťažnosť sťažovateľa zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. marca 2006