znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 64/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2005 predbežne prerokoval   sťažnosť   RNDr.   Nadeždy   Galádovej, bytom S. N. V.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   M.   K.,   Advokátska   kancelária,   K.,   v ktorej   namietala   porušenie   jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves vo veci vedenej pod sp. zn. 1 C 118/01, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. Nadeždy Galádovej   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. januára 2005   doručená   sťažnosť   RNDr.   Nadeždy   Galádovej,   bytom   S.   N.   V.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K., Advokátska kancelária, K., v ktorej namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 1 C 118/01. Sťažnosť sťažovateľky bola doplnená podaním z 8. februára 2005.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že Ing. P. T. (ďalej len „žalobca“) podal 16. marca 1995 na okresnom súde žalobu o ochranu osobnosti. Okresný súd uskutočnil pojednávania v predmetnej veci 25. októbra 1995, 8. novembra 1995, 13. septembra 1996 a 21. februára 1997. Na pojednávaní konanom 24. februára 1997 bol v predmetnej veci vynesený   rozsudok,   ktorým   okresný   súd žalobe žalobcu   vyhovel. Na základe odvolania podaného sťažovateľkou bol rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 C 214/1995 z 30. októbra 1997 rozsudok okresného súdu z 24. februára 1997 zmenený tak, že žaloba žalobcu bola zamietnutá. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe   žalobcom   podaného   dovolania   rozsudkom   č. k. 2 Cdo 90/98-91   z 24.   novembra 1997 rozsudok krajského súdu z 30. októbra 1997 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Spisový materiál v predmetnej veci bol krajskému súdu doručený 20. januára 1999. Krajský súd   uznesením   č.   k.   16   Co   42/99-97   z 21. novembra   2000   rozsudok   okresného   súdu z 24. februára 1997 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresnému súdu bol spisový materiál vo veci doručený 19. januára 2001. Podľa sťažovateľky do 19. januára 2001 neboli v predmetnom konaní zo strany okresného súdu spôsobené „väčšie prieťahy“.

V ďalšom   období   bol   okresný   súd   nečinný   až   do   nariadeného   pojednávania 26. septembra   2003,   ktoré   však   bolo   z dôvodu   hospitalizácie   právneho   zástupcu sťažovateľky odročené. Okresný súd následne uskutočnil pojednávania 10. decembra 2003, 30. januára 2004, 27. októbra 2004, až napokon na pojednávaní 12. novembra 2004 vyhlásil rozsudok v predmetnej veci, ktorým žalobe žalobcu vyhovel.

Ešte   11.   novembra   2004   sťažovateľka   podala   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní adresovanú   predsedovi   okresného   súdu.   Listom   zo   6.   decembra   2004   adresovaným sťažovateľke predseda okresného súdu odpovedal, že vzhľadom na to,   že vo veci bolo rozhodnuté 12. novembra 2004, jej sťažnosť považuje za neopodstatnenú, pričom prieťahmi v konaní vzniknutými do dňa rozhodnutia súdu sa vôbec nezaoberal.

V ďalšom   texte   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   pokiaľ   ide   o kritérium zložitosti veci „(..) nejde v tomto konaní o žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o takej zložitosti veci, ktorá by mohla negatívne ovplyvniť, resp. odôvodniť doterajší zdĺhavý priebeh konania“. V predmetnej veci ide o konanie o ochrane osobnosti, v ktorom bolo vykonané dokazovanie a vyslovené právne názory vyšších súdov. Obdobie, ktoré uplynulo od   vrátenia   spisu   z krajského   súdu   okresnému   súdu,   do   nariadenia   pojednávania 26. septembra 2003, nie je podľa sťažovateľky ničím ospravedlniteľné.

Sťažovateľka   v sťažnosti   svoje   správanie   v predmetnom   konaní   hodnotí   ako „od počiatku aktívne“. Prieťahy v predmetnom konaní podľa nej vznikli v dôsledku nečinnosti okresného súdu v období od 19. januára 2001 do 12. novembra 2004, t. j. počas obdobia 3 rokov a 10 mesiacov.

Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľka   taktiež   požiadala   o priznanie   primeraného finančného   zadosťučinenia   vo   výške   200   000   Sk,   ktoré   odôvodnila   nasledovne: „Domnievam sa, že doba, ktorá uplynula od podania návrhu až doposiaľ je neprimerane dlhá   a ničím   neospravedlniteľná.   Právna   neistota,   v ktorej   sa   nachádzam   už   9   rokov, a ktorá trvá doposiaľ, keďže vo veci stále nebolo právoplatne rozhodnuté, je neúnosná.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka vo svojej sťažnosti požiadala, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že:

„Právo sťažovateľky na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky bolo postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves vo veci sp. zn. 1 C 118/01 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk.

Odporca   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke   trovy   právneho   zastúpenia   na   účet právneho zástupcu do 3 dní od právoplatnosti.“

Právny   zástupca   sťažovateľky   ústavnému   súdu   na   základe   jeho   výzvy   listom z 8. februára   2005   oznámil,   že   sťažovateľka   sa   domáhala   ochrany   označeného   práva, ktorého porušenie namieta, aj sťažnosťou z 24. septembra 2003, ktorú v prílohe svojho listu ústavnému súdu zaslal.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods.   2 zákona o ústavnom   súde   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   pripomína,   že   v   takom   konaní,   v   ktorom   sa   sťažovateľka   domáha vyslovenia   porušenia   jej   základných   práv,   považuje   za   prostriedok   nápravy   postupu všeobecného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 80/1992 Zb.“) v spojení s § 6 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov.

Z obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľky   na   prieťahy z 11. novembra 2004 bola okresnému súdu doručená 12. novembra 2004, t. j. v deň, keď okresný súd na pojednávaní meritórne v predmetnej veci rozhodol.

Sťažnosťou z 24. septembra 2003 sa sťažovateľka domáhala, aby „jej bol vymedzený dôstojný priestor a čas pre nahliadnutie do spisu“ v predmetnej veci. Predseda okresného súdu listom sp. zn. Spr. 2019/03 z 30. septembra 2003 vyhodnotil predmetnú sťažnosť ako neopodstatnenú.

Dňa   10.   januára   2005   bola   ústavnému   súdu   doručená   sťažnosť   sťažovateľky z 29. decembra 2004, v ktorej namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z obsahu jej sťažnosti vyplýva, že k porušovaniu ňou označeného práva dochádzalo v označenom konaní až od roku 2001.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľkina sťažnosť na prieťahy z 11. novembra 2004 nemôže byť v tomto prípade považovaná za účinný prostriedok nápravy (voči prieťahom v konaní, ktoré mali začať už od 19. januára 2001)   a jej   podanie   sťažovateľkou   sa   javí   byť   úkonom   formálnym,   ktorému   nemožno pripísať účinky, aké by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (mutatis mutandis IV. ÚS 306/04).

Sťažovateľka   taktiež   nepreukázala iný   spôsob,   ktorým   by   sa   ochrany   uvedeného práva   v označenom   konaní domáhala (sťažnosť z 24.   septembra   2003,   vzhľadom   na jej obsah nemožno považovať za iný spôsob ochrany označeného práva, ktorého porušenie namieta),   a   netvrdila,   že   uvedenú   podmienku   nesplnila   z dôvodov   hodných   osobitného zreteľa, pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľka nevyčerpala opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnená podľa osobitných predpisov, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť je potrebné   odmietnuť   pre   nesplnenie   tejto   podmienky   konania   (§ 25   ods.   2   zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2005