znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 64/04-14

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte na neverejnom zasadnutí 25. februára 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. K., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. H., B., ktorou namietal porušenie práv podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Vyššou vojenskou prokuratúrou Trenčín v konaní sp. zn. Vv 1/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. K.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. decembra 2003 doručená sťažnosť aj s prílohami Ing. Ľ. K., B., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. H., B., ktorou namietal porušenie práv podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a), b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v trestnom konaní vedenom proti nemu Vyššou vojenskou prokuratúrou Trenčín (ďalej len „VVP“) pod sp. zn. Vv 1/03 pre skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Zároveň požiadal ústavný súd, aby vyslovil porušenie označených práv a VVP uložil zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk.

Porušenie uvedených práv má podľa sťažovateľa vyplývať z troch skutočností:

1)   ako   bývalý   príslušník   Slovenskej   informačnej   služby   (ďalej   len   „SIS“)   nebol zbavený mlčanlivosti v takom rozsahu, aby sa mohol dostatočne radiť so svojím obhajcom ohľadne uplatnenia záujmov svojej obhajoby,

2) po vznesení obvinenia (4. novembra 2003) požiadal viackrát on, resp. jeho obhajca o možnosť nahliadnuť do spisu, čo im však nebolo umožnené,

3) po vznesení obvinenia, ktoré sa týka aj porušenia niektorých interných predpisov SIS, sa nemohol viac ako jeden mesiac s nimi oboznámiť (a teda s podstatou obvinenia).

V rámci argumentácie bližšie odôvodnil predovšetkým porušenie práva na obhajobu, tiež ako súčasť práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru (prednostnú aplikáciu dohovoru pred vnútroštátnymi zákonmi založil aj na v súčasnosti zrušenom čl. 11 ústavy) právomoc ústavného súdu a lehotu na podanie sťažnosti.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak v zákone   nie   je   ustanovené   inak,   pričom   skúma   jeho   všeobecné   a osobitné   zákonné náležitosti,   ako   aj   prípadné   dôvody   pre   jeho   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Podľa   citovaného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

2.   Podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy   obvinený   má   právo,   aby   mu   bol   poskytnutý   čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru:   „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo...   prejednaná...   súdom...,   ktorý   rozhodne   o  ...   oprávnenosti   akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...“

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru: „Každý, kto je obvinený z trestného činu, má tieto minimálne práva:a)   byť   bez   meškania   a   v   jazyku,   ktorému   rozumie,   podrobne   oboznámený   s   povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá   prostriedky   na   zaplatenie   obhajcu,   aby   sa   mu   poskytol   bezplatne,   ak   to   záujmy spravodlivosti vyžadujú.

3.   Sťažovateľ   namieta   viaceré   pochybenia   v počiatočnom   štádiu   jeho   trestného stíhania, ktoré mali porušiť jeho právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj právo na obhajobu [čl. 6 ods. 3 písm. a), b) a c) dohovoru] ako súčasť práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Európsky   súd   pre ľudské   práva   v poslednej   dobe napr. v čiastočnom   rozhodnutí o prijateľnosti sťažnosti z 27. mája 2003 vo veci Jaroslav Wedler v. Poľsko (No. 44115/98) pripomenul: „... garancie čl. 6 ods. 3 treba považovať za súčasť všeobecného pojmu práva na spravodlivé konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Naviac, spravodlivosť trestného konania musí byť preskúmaná na základe konania ako celku... súdne konanie v súčasnosti ešte   ani   nezačalo,   sťažovateľ   ešte   ani   nebol   uznaný   vinným   a má   teda   stále   možnosť predložiť   svoje   sťažnosti   pred   domácimi   súdmi.   Bolo   by   teda   predčasné,   aby   sa   Súd zaoberal sťažnosťami sťažovateľa podľa čl. 6.“

Situácia sťažovateľa v tomto prípade v konaní pred ústavným súdom je analogická. Sťažovateľ žiada ústavný súd, aby na základe ním namietaných pochybení v počiatočnom štádiu jeho trestného stíhania vyslovil porušenie jeho práva na obhajobu (podľa ústavy aj dohovoru) v kontexte porušenia práva na spravodlivé súdne (trestné) konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   neskúmal   správnosť   tvrdení   sťažovateľa,   pretože   aj   v prípade   ich opodstatnenosti   existujú   možnosti   nápravy   v priebehu   trestného   konania   (v   prípravnom alebo v súdnom konaní).

Trestné konanie je totiž od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v tomto konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce   porušenie   práv   a slobôd   označených   v čl.   127   ods.   1 ústavy,   ktoré   neboli odstránené v jeho priebehu.

4. Závisí samozrejme od konkrétnych okolností toho-ktorého prípadu a namietaných práv,   či   možno   pravidlo   uvedené   v predošlom   odseku   aplikovať.   Ak   to   relevantné skutočnosti vyžadujú, námietky porušenia práv a slobôd treba totiž zo strany ústavného súdu posúdiť aj v priebehu trestného konania (ochrana ústavnosti vyžaduje napr. posúdenie namietaného porušenia práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy, prípadne aj práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, v súvislosti s právoplatným rozhodnutím súdu o väzbe a konaním, ktoré mu predchádzalo).

5.   Keďže   námietky   sťažovateľa   týkajúce   sa   porušenia   jeho   práva   na   obhajobu v kontexte práva na spravodlivé trestné konanie sú z hľadiska ústavnej ochrany predčasné, ústavný súd jeho sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa čl. 25 ods. 2 ústavy.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2004