znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 64/03-10  

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. N., bytom K., zastúpeného advokátom Mgr. D. L., Advokátska kancelária, B., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 89/97 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. R. N.   o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2003   doručená   sťažnosť   Ing.   R.   N.,   bytom   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom Mgr. D. L., Advokátska kancelária, B., v ktorej namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 89/97.

Sťažovateľ podal 2. septembra 1997 na okresnom súde žalobu proti žalovanému W. H., spol. s r. o., so sídlom B. o určenie neplatnosti zrušenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe.

Prvé úkony smerujúce k rozhodnutiu vo veci vykonal podľa neho okresný súd až 29.   októbra   1998,   keď   vo   veci   konajúca   sudkyňa   nariadila   vyzvať žalovaného,   aby   sa vyjadril   k žalobe.   Žalovaný   sa   k žalobe   vyjadril   podaním   doručeným   okresnému   súdu 20. novembra   1998.   Sťažovateľ   podal   24.   júna   1999   prostredníctvom   svojho   právneho zástupcu sťažnosť na prieťahy v konaní v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992   Zb.   o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov. Podpredseda okresného súdu vo svojej odpovedi na uvedenú sťažnosť konštatoval existenciu prieťahov v konaní. Okresný súd vyzval 9. augusta 1999 sťažovateľa na odstránenie nedostatkov žaloby, čo sťažovateľ splnil 20. septembra 1999. Následne sa konali   vo   veci   tri   pojednávania,   a to   27.   októbra   1999   (vytýčené   úpravou   sudkyne z 5. augusta   1999), 26. júna 2002 a 25.   septembra 2002. Z dôvodov   prieťahov v konaní spôsobených   nečinnosťou   okresného   súdu   uzatvorili   sporové   strany   22.   októbra   2002 dohodu   o sporných   nárokoch,   aby   sa   tak   vyhli   pokračovaniu   súdneho   sporu,   ktorý vykazoval znaky neefektívnosti a v dohľadnej dobe nebolo možné uvažovať o jeho skorom ukončení. Následne na to vzal sťažovateľ svoju žalobu z 2. septembra 1997 späť, na základe čoho okresný súd uznesením č. k. 28 C 89/97-78 z 31. októbra 2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť 3. decembra 2002, konanie zastavil.

Sťažovateľ   namieta,   že   dĺžka   uvedeného   konania   v predmetnej   veci   (viac   ako   5 rokov) nie je ničím odôvodniteľná, a to najmä pokiaľ ide o obdobia od 2. septembra 1997 do 29. októbra 1998 (14 mesiacov), od 20. novembra 1998 do 5. augusta 1999 (9 mesiacov) a od 24. novembra 1999 do 26. júna 2002 (19 mesiacov), čo podľa sťažovateľa predstavuje obdobie   42   mesiacov,   ktoré   možno   označiť   ako zbytočné   prieťahy   v uvedenom   konaní z celkovej dĺžky 52,5 mesiaca jeho trvania.

Na základe vyššie uvedených tvrdení sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom o jeho   sťažnosti   takto   rozhodol: „V   konaní   medzi   žalobcom   Ing.   R.   N.,   bytom   K. a žalovaným W. H. spol. s r. o., so sídlom B. o určenie neplatnosti zrušenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe, vedenej okresným súdom Bratislava III. pod sp. zn. 28 C 89/97, bolo nekonaním Okresného súdu Bratislava III. porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   uvedené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky;

Sťažovateľ má právo na primerané zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 200.000,- Sk (slovom dvestotisíc slovenských korún);

Sťažovateľ má právo na náhradu trov konania.“

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľ v konaní pred   ústavným súdom   namieta   porušenie   svojho   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy postupom (nečinnosťou) okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 28 C 89/97.Ústavný súd   poskytuje ochranu   tomuto základnému právu   len vtedy,   ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď k porušeniu namietaného práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo (I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00).

Z tvrdení sťažovateľa uvedených v sťažnosti, ako aj z listinných dôkazov, ktoré k nej pripojil,   vyplýva,   že   konanie   vedené   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   28   C   89/97   bolo zastavené   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   28   C   89/97-78   z 31.   októbra   2002,   ktoré nadobudlo právoplatnosť 3. decembra 2002. Sťažnosť sťažovateľa z 29. januára 2003 bola ústavnému súdu zaslaná v ten istý deň (29. januára 2003) a doručená 3. februára 2003.

Sťažovateľ sa teda ústavnej ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov domáhal až v čase, keď k porušovaniu označeného základného práva už nemohlo dochádzať.  

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako oneskorene podanú.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2003

III. ÚS 64/03

Odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka

1. Pripájam toto odlišné stanovisko k uzneseniu senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. III. ÚS 64/03 z 26. februára 2003, ktorým bola odmietnutá   ako   oneskorene   podaná   sťažnosť   Ing.   R.   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   28   C   89/97,   pretože   nesúhlasím   ani s výrokom tohto uznesenia a ani s jeho odôvodnením.

2. Ústava a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon   o ústavnom   súde)   poznajú tieto   formy,   ktorými môže dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd:

- právoplatné rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah [čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy; § 49; § 50 ods. 1 písm. b) a ods. 2; § 52 ods. 2 a 3; § 53 ods. 3; § 54; § 56 ods. 1, 2, 6 a 7 zákona o ústavnom súde],

- nečinnosť [čl. 127 ods. 2 druhá veta ústavy; § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde].

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Označené ustanovenie spája lehotu dvoch mesiacov na podanie sťažnosti ústavnému súdu s právoplatnosťou rozhodnutia, s oznámením opatrenia alebo s upovedomením o inom zásahu do základných práv a slobôd sťažovateľa. Túto lehotu však treba vymedziť aj vo vzťahu k nečinnosti, ktorá je špecifickou formou porušenia základných práv a slobôd.Pri základnom práve na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ide   o nečinnosť   (zbytočné   prieťahy)   v rámci   konania   štátneho   orgánu   vrátane   súdu. Významným je preto vlastne konanie poznačené nečinnosťou. Označené základné právo sa realizuje   zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba domáha   odstránenia   právnej   neistoty   ohľadom   svojich   práv   (napr.   II.   ÚS   26/95 a I. ÚS 81/02),   resp.   vydaním   takéhoto   rozhodnutia   v primeranej   lehote   (napr. III. ÚS 191/02).

Konanie poznačené nečinnosťou je ústavný problém, ktorý môže byť aktuálny už v priebehu konania. Nečinnosť ako ústavná vada konania môže mať význam k časti konania a tiež   ku   konaniu   ako   celku   (do   jeho   právoplatného   skončenia).   Skončenie   konania právoplatným rozhodnutím má preto z hľadiska lehoty dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   taký   istý   význam   ako   právoplatnosť   rozhodnutia,   oznámenie opatrenia   alebo   upovedomenie   o inom   zásahu,   to   znamená,   že   môže   byť   právnou skutočnosťou, od ktorej táto lehota začína plynúť. Napokon, keď možno nečinnosť ako ústavnú vadu časti konania namietať na ústavnom súde už v priebehu konania, niet dôvodu, aby   nebolo   možné   namietať   na   ústavnom   súde   aj   nečinnosť   ako   ústavnú   vadu   celého konania (logicky len po jeho skončení) v lehote dvoch mesiacov od jeho právoplatného skončenia.

3.   Na   základe   uvedeného   preto   podľa   môjho   názoru   v tomto   prípade   sťažnosť podaná na pošte 29. januára 2003, ktorou bolo namietané porušenie základného práva na konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v súdnom   konaní,   ktoré právoplatne skončilo 3. decembra 2002, bola podaná v lehote dvoch mesiacov podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde a keďže sťažnosť spĺňala aj ostatné všeobecné a osobitné zákonné náležitosti, mala byť pri predbežnom prerokovaní prijatá na ďalšie konanie.

V Košiciach 26. februára 2003