znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 64/00-65

Ústavný súd   Slovenskej republiky   na   neverejnom zasadnutí senátu dňa 31.   januára   2001   prerokoval   podnet   V.   Š.,   bytom   P.   č.   66,   T.   1,   zastúpeného advokátom JUDr. P. H., Š. 13, B., ktorým namietal porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 26 ods. 1, čl. 36, čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkami   Okresného   súdu   v   Nitre   č.   k. 17 C 54/97-77 a Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 15/99-128, a takto

r o z h o d o l :

Práva V. Š. podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 36 písm. a) a b) Ústavy   Slovenskej   republiky   konaním   a rozhodnutiami   Okresného   súdu   v Nitre a Krajského súdu v Nitre   b o l i   p o r u š e n é.

Vo zvyšnej časti podnetu V. Š.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo dňa 17. júla 2000 doručené podanie V. Š., bytom P. č. 66 (ďalej len „podnecovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   P.   H.,   ktorým   sa   domáhal   vyslovenia   porušenia svojich práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 24, čl. 26 ods. 1, čl. 36, čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkami Okresného súdu v Nitre č. k. 17 C 54/97-77 a Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 15/99-128.

Navrhovateľ   požaduje,   aby   ústavný   súd   vo   veci   samej   vydal   nasledované rozhodnutie: „Rozsudkom Okresného súdu v Nitre č. k. 17 C 54/97-77 a Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 15/99-128 došlo k porušeniu práva podnecovateľa domáhať sa súdnej a inej právnej ochrany pred nestranným a nezávislým súdom, bol porušený princíp   rovnosti   účastníkov   konania   a téza,   že   všetci   ľudia   sú   slobodní   a rovní v dôstojnosti   a právach,   bolo   porušené   právo   na   slobodu   prejavu   a právo   na informácie, právo na ochranu pred svojvoľným prepúšťaním zo zamestnania, ktoré sú stanovené   v čl.   12   ods.   1,   2   a 4,   čl.   24,   čl.   26   ods.   1,   čl.   46   ods.   1   a 2   Ústavy Slovenskej   republiky v spojení s čl. 47 ods.   3 Ústavy   SR, tým, že všeobecný súd nesprávne zistil skutkový stav a povýšil vnútorný predpis cirkvi (Kódex kanonického práva)   nad   všeobecne   záväzné   predpisy   Slovenskej   republiky,   čím   porušil   princíp zvrchovanosti   práva   a   dostali   sa   tak   do   rozporu   s ustanovením   čl.   11   Ústavy Slovenskej republiky.“

Ústavný súd v súlade s ustanovením § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) podnet podnecovateľa predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí   senátu   dňa   4.   októbra   2000   a   v   časti,   v   ktorej   podnecovateľ   namietal porušenie svojich práv podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 24, čl. 26 ods. 1, čl. 36, čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhodnutiami Okresného súdu v Nitre a Krajského súdu v Nitre, ho prijal na ďalšie konanie.  

Podnecovateľ nazval svoje podanie ako „Podnet na začatie konania v zmysle čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky“   a   domáhal   sa   ním   konštatovania   porušenia vymenovaných   ústavných   práv   a zrušenia   právoplatného   rozhodnutia   všeobecného súdu.

Ústavný   súd   3.   augusta   2000   vyzval   právneho   zástupcu   navrhovateľa,   aby upresnil, či podanie je potrebné chápať ako ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ústavy alebo ako podnet podľa čl. 130 ods. 3 ústavy, a aby typu konania prispôsobil petit podnetu. Právny zástupca 12. septembra 2000 oznámil ústavnému súdu, že žiada začať konanie o podnete podľa čl. 130 ods. 3 ústavy, a tomu upravil i petit.

Podnecovateľ   v pôvodnom   podaní   označil   za   odporcu   Rímskokatolícke biskupstvo   v Nitre,   ktoré   bolo   odporcom   v konaní   pred   Krajským   súdom   v Nitre a Okresným súdom v Nitre. Podaním zo dňa 7. septembra 2000, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 12. septembra 2000, označil za ďalších účastníkov konania Krajský súd v Nitre   a Okresný   súd   v Nitre.   Navrhovateľ   však   v upravenom   petite   namietal porušenie svojich práv rozsudkami Krajského súdu v Nitre a Okresného súdu v Nitre. Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 128/95 vyslovil: „Ústavný súd Slovenskej republiky zabezpečuje ochranu práv len vtedy, keď iné orgány štátu nesplnia úlohu štátu vo vzťahu k uplatnenému právu.“ V nadväznosti na tento právny názor ústavného súdu preto treba za účastníkov konania v danej právnej veci pred ústavným súdom považovať iba Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre, ktorých rozhodnutiami boli údajne porušené práva navrhovateľa.

Ústavný   súd   dňa   12.   októbra   2000   vyzval   navrhovateľa,   jeho   právneho zástupcu, Krajský súd v Nitre a Okresný súd v Nitre, aby sa vyjadrili k podnetu a ku vhodnosti ústneho pojednávania (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Všetci   účastníci   konania   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania ústavného súdu.

Ústavnému súdu bolo 27. novembra 2000 doručené vyjadrenie Krajského súdu v Nitre, ktorý žiadal, aby ústavný súd rozhodol nasledovne:

„1. Právo V. Š. domáhať sa súdnej a inej právnej ochrany pred nestranným a nezávislým súdom, princíp rovnosti účastníkov konania a princíp, že všetci ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti a právach, jeho právo na slobodu prejavu a informácie, právo na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania priznané podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 24, čl. 26 ods. 1, čl. 36, čl. 46 ods. 1, 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky porušené nebolo.

2. Podnet V. Š. v časti porušenie práva podľa čl. 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky odmieta.“

Ústavnému   súdu   bolo   dňa   29.   novembra   2000   doručené   aj   vyjadrenie Okresného súdu v Nitre.

Ústavný súd vychádzal z nasledovného skutkového stavu:Navrhovateľ sa na Okresnom súde v Nitre žalobou podanou dňa 11. marca 1997 domáhal vyplatenia a vyplácania mzdy. Rozsudkom č. k. 17 C 54/97-77 zo dňa 17. augusta 1998 Okresný súd v Nitre jeho žalobu zamietol. Dňa 29. septembra 1998 podal   navrhovateľ   proti   uvedenému   rozsudku   odvolanie.   Krajský   súd   v Nitre odvolaniu nevyhovel a rozsudkom č. k. 5 Co 15/99-128 potvrdil rozsudok Okresného súdu v Nitre.

Všeobecné   súdy   uznali,   (prinajmenej)   pokiaľ   ide   o vznik,   obsah   a zánik právneho vzťahu medzi podnecovateľom a Rímskokatolíckym biskupstvom v Nitre, rozhodnutia cirkevných orgánov prijaté podľa cirkevného práva a neskúmali ich zo zorného   uhla   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky.   Predbežná   otázka   platnosti skončenia   služobného   pomeru   podnecovateľa   s Rímskokatolíckym   biskupstvom v Nitre sa riešila mimo právneho poriadku Slovenskej republiky.

O tom, že Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre uprednostnili cirkevné právo   pred   právnym   poriadkom   Slovenskej   republiky,   svedčia   aj   tieto   formulácie z odôvodnení ich rozhodnutí:

Rozhodnutie Okresného súdu v Nitre č.   k.   17 C 54/97-77: „... súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania nevznikol pracovný pomer tak, ako ho má na mysli   Zákonník   práce,   a preto   tento   pomer   nemožno   ani   podľa   tohto   zákona posudzovať.  ... súd prišiel k záveru, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným vznikol na základe Kódexu kánonického práva a že žalobcovi z tohto dôvodu by pri splnení podmienok v ňom uvedených mohol vzniknúť nárok na tzv. renumeráciu, obsahom ktorej je aj finančné ohodnotenie jeho pastoračnej činnosti.“

Rozhodnutie Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co 15/99-128: „Platnosť skončenia služobného   pomeru   navrhovateľa   ako   duchovného   nemožno   pre   jeho   cirkevný charakter (služba Bohu a ľuďom) skúmať v občianskoprávnom súdnom konaní, lebo to môžu posúdiť len príslušné orgány cirkvi, ktoré mu umožnili službu duchovného, teda   ho   ustanovili   do   funkcie   duchovného,   čím sa stal zamestnancom cirkvi.... Použitie Zákonníka práce je subsidiárne v prípadoch, keď úprava nie je v cirkevnom predpise uskutočnená. Služobný pomer duchovného vzniká dvojstranným prejavom vôle a v zásade má teda podobnú zmluvnú povahu, ako je tomu v pracovnoprávnych vzťahoch.   Podobne   ako   v pracovnoprávnom   vzťahu,   tak   aj   v služobnom   pomere duchovného   k cirkvi   je   o otázkach   vzniku,   zmeny   a skončenia   služobného   pomeru rozhodované   cirkevnými   orgánmi   v podobnom   postavení,   v akom   vo   vzťahu k zamestnancovi rozhoduje zamestnávateľ. Toto rozhodovanie sa však neuskutočňuje v služobnom   pomere   duchovného   k cirkvi   podľa   pracovnoprávnych   predpisov,   ale podľa cirkevných predpisov schválených na to príslušnými orgánmi.“

II.

Ústavný   súd   už   v rozhodnutí   sp.   zn.   I.   ÚS   4/94   vyslovil,   že   „Ústavou   SR garantované   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl.   46   Ústavy   SR   nemožno účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom procese“, a tejto tézy sa vo svojich rozhodnutiach trvalo pridržiava. Ani v tomto prípade ústavný súd nehodnotí správnosť výrokov rozhodnutí všeobecných súdov, ale zaoberá sa iba otázkou, či všeobecné súdy rozhodovali na základe aplikácie noriem tvoriacich súčasť právneho poriadku Slovenskej republiky alebo noriem, ktorých použitie tento právny poriadok zvlášť umožňuje.

Súdy   v Slovenskej   republike   existujú   na   základe   ústavy   a zákonov,   čiže   na základe právneho poriadku Slovenskej republiky, a sú teda povinné rozhodovať na základe aplikácie noriem tohto právneho poriadku alebo noriem, ktorých použitie tento právny poriadok zvlášť umožňuje.

Je   vecou   všeobecného   súdu,   ktorú   normu   z právneho   poriadku   Slovenskej republiky   a z noriem,   ktorých   použitie   tento   právny   poriadok   zvlášť   umožňuje, v danom   prípade   aplikuje   a   ako   ju   interpretuje.   Je   súčasťou   práva   domáhať   sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (čl. 46 ods. 1 ústavy), aby súd rozhodoval na základe aplikácie právneho poriadku Slovenskej   republiky   alebo noriem, ktorých   použitie tento   právny poriadok   zvlášť umožňuje.

Článok   24   ods.   3   ústavy   poskytuje   cirkvám   a náboženským   spoločnostiam právo   vykonávať   v ňom   vymenované   činnosti   nezávisle   od   štátnych   orgánov,   ale nezbavuje cirkvi a náboženskéspoločnosti   povinnosti   zachovávať   pri   všetkých svojich činnostiach vrátane činností vymenovaných v čl. 24 ods. 3 ústavy celý právny poriadok   Slovenskej   republiky.   Preto   aj   tieto   činnosti   cirkví   a náboženských spoločností majú súdy hodnotiť podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

V zmysle   §   7   ods.   3   zákona   č.   308/1991   Zb.   o slobode   náboženskej   viery a postavení   cirkví   a   náboženských   spoločností   (ďalej   len   „zákon   o cirkvách“) cirkevné   právo   žiadnej   cirkvi   nie   je   súčasťou   právneho   poriadku Slovenskej republiky, ale je súborom vnútorných predpisov cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.

Podľa   ustanovenia   §   5   ods.   2   a   §   7   ods.   3   zákona   o cirkvách   cirkvi a náboženské   spoločnosti   ustanovujú,   prekladajú   i odvolávajú   osoby   vykonávajúce duchovenskú činnosť podľa svojich vnútorných predpisov a bez ingerencie štátnych orgánov. Ak sa však duchovenská činnosť vykonáva v rámci právneho vzťahu, tak sa takýto   pracovnoprávny,   obdobný   alebo   občianskoprávny   vzťah   riadi   príslušnými predpismi   právneho   poriadku   Slovenskej   republiky   a vnútorné   predpisy   cirkví a náboženských spoločností sa uplatnia iba v jeho rámci.

Preto   sa   na   pracovnoprávnu   alebo   občianskoprávnu   stránku   výkonu duchovenskej činnosti v plnej miere vzťahuje právny poriadok Slovenskej republiky. Pre toto konanie o podnete a rozhodnutie ústavného súdu nie je dôležité, či medzi navrhovateľom a rímskokatolíckym biskupstvom vznikol pracovnoprávny vzťah alebo iný obdobný právny vzťah.

Podnecovateľ vykonával určitú dobu duchovenskú činnosť za úplatu. Spravoval aj časť cirkevného majetku (napr. faru). Ústavný súd pokladá za preukázané, že medzi podnecovateľom a Rímskokatolíckym biskupstvom v Nitre existovali právne vzťahy, ktoré sú právne upravené slovenským a vo vymedzenom rozsahu aj medzinárodným právom. Podľa ústavného súdu nároky na zaplatenie finančnej čiastky a vyplácanie mzdy, ktoré navrhovateľ uplatňoval pred všeobecnými súdmi, sa spravujú právnym poriadkom   Slovenskej   republiky.   Podnecovateľ   vykonával   duchovenskú   činnosť v rámci právneho vzťahu medzi ním a Rímskokatolíckym biskupstvom v Nitre. Na tento   právny   vzťah   sa   plne vzťahuje právny poriadok   Slovenskej   republiky.   Preto všeobecné   súdy   mali   posudzovať   všetky   stránky   právneho   vzťahu   podnecovateľa a Rímskokatolíckeho   biskupstva   v Nitre   potrebné   pre   ich   rozhodovanie   podľa právneho   poriadku   Slovenskej   republiky.   Cirkevné   právo   malo   byť   pri   ich rozhodovaní   súčasťou   skutkovej,   a nie   právnej   stránky   veci.   Podľa   povahy   tohto právneho vzťahu podnecovateľa s   rímskokatolíckym biskupstvom sa tento spravuje príslušnou časťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Všeobecné súdy však akceptovali prednosť kanonického práva, čiže vnútorného predpisu   cirkvi   pred   právnym   poriadkom   Slovenskej   republiky,   teda   pripustili aplikáciu noriem, ktoré nie sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky.

Podľa čl. 144 ods. 1 ústavy sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní iba zákonom, čo   treba   chápať   tak,   že   nie   sú   viazaní   nielen   podzákonnými   normami,   ale   ani normami, ktoré nie sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, a tento ani ich použitie zvlášť neumožňuje, teda nie sú viazaní ani kanonickým právom.

Ústavný súd v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 48/97 vyslovil: „Ustanovenie čl. 2 ods.   2 Ústavy SR sa   výslovne vzťahuje na štátne orgány. Implikovane sa týka aj právneho postavenia občanov, ktorým zaručuje, že každý občan má právo na to, aby sa všetky štátne orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje Ústava SR a ďalšie zákony.“ Keďže ústavu treba vykladať vo vzájomnej súvislosti všetkých jej článkov, tak toto pravidlo platí aj pri výklade čl. 46 ods. 1 ústavy.  

Súčasťou   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   aj   to,   aby   súd rozhodoval o práve toho, kto sa na neho obrátil podľa práva platného v Slovenskej republike alebo podľa noriem, ktorých použitie právny poriadok Slovenskej republiky zvlášť umožňuje.

Všeobecné súdy považovali cirkevné právo za súčasť právnej, a nie skutkovej stránky   veci.   Rozhodovali   na   základe   aplikácie   noriem,   ktoré   nie   sú   súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, a právny poriadok Slovenskej republiky ich použitie ani zvlášť neumožňuje, čím porušili právo podnecovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   vo   veci   sp.   zn.   I.   ÚS   8/96   vyslovil:   „Uplatňovanie   zákona v súdnom   konaní   a postup   súdu   v súlade   s platným   a účinným   zákonom   nemožno hodnotiť   ako   porušovanie   základných   ľudských   práv.“   Ak   však   súd   rozhoduje   na základe   aplikácie   normy,   ktorá   nie   je   súčasťou   právneho   poriadku   Slovenskej republiky, a tento jej použitie ani zvlášť nepredpokladá, tak tým porušuje právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Rozhodnutie   o existencii,   skončení   a   charaktere   právneho   vzťahu   medzi podnecovateľom   a Rímskokatolíckym   biskupstvom   v Nitre   predstavuje   vo   vzťahu k rozhodnutiu   o finančných   nárokoch   podnecovateľa   voči   Rímskokatolíckemu biskupstvu   v Nitre   rozhodnutie   o predbežnej   otázke.   Predbežnou   je   taká   otázka, o ktorej by bolo možné rozhodnúť v samostatnom konaní, v ktorom by sa samozrejme aplikoval právny poriadok Slovenskej republiky. V uvedenej súvislosti ústavný súd konštatuje, že aj keď sa o otázke rozhoduje ako o otázke predbežnej, súdy boli povinné aplikovať právny poriadok Slovenskej republiky alebo normy, ktorých použitie právny poriadok Slovenskej republiky zvlášť umožňuje.   Pri svojom rozhodovaní súd môže podľa   §   135   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   vychádzať z rozhodnutia iného orgánu, iba ak ide o orgán verejnej moci aplikujúci pri svojom rozhodovaní   právny   poriadok   Slovenskej   republiky   alebo   keď   právny   poriadok Slovenskej republiky alebo medzinárodná zmluva umožňujú vychádzať z rozhodnutia iného orgánu alebo použiť inú normu. Cirkevné orgány nie sú orgánmi verejnej moci a vo svojich rozhodnutiach aplikujú aj iné normy okrem právneho poriadku Slovenskej republiky.

Cirkevné   orgány   rozhodujúce   o právnych   vzťahoch   podnecovateľa s Rímskokatolíckym biskupstvom v Nitre nie sú orgánmi verejnej moci a pri svojom rozhodovaní aplikovali cirkevné právo (a nie právny poriadok Slovenskej republiky). Preto ich rozhodnutie nemali Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre akceptovať ako   rozhodovanie   o   predbežnej   otázke   iným   orgánom   podľa   §   135   ods.   2   OSP. Akceptáciou   rozhodnutí   cirkevných   orgánov   týkajúcich   sa   právneho   vzťahu podnecovateľa   s Rímskokatolíckym   biskupstvom   v Nitre   ako   rozhodnutí,   z ktorých Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre vychádzali podľa § 135 ods. 2 OSP tieto súdy porušili práva podnecovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Právo navrhovateľa podľa čl. 46 ods. 2 ústavy nebolo porušené, lebo jeho vec sa   týkala   základných   práv   a slobôd   a   rozhodovali   o nej   všeobecné   súdy   a hlavne cirkevné orgány nie sú orgánmi verejnej správy.

V nadväznosti   na   otázku   Okresného   súdu   v Nitre   o dopade   kňazstva navrhovateľa na jeho právne postavenie ústavný súd uvádza, že podľa čl. 12 ods. 1 ústavy sa základných práv nemožno účinne vzdať. Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 je základným právom,   a preto sa   ho nemožno účinne vzdať.   Súdnej ochrany svojich práv sa môže domáhať i ten, kto sa jej v minulosti akokoľvek vzdal a pri   súdnom   rozhodovaní   o jeho   právach   sa   majú   aplikovať   rovnaké   normy   ako u iných   občanov.   Preto   je   pre   rozhodovanie   ústavného   súdu   irelevantné,   či   sa podnecovateľ v minulosti vzdal uplatňovania niektorých svojich práv súdnou cestou.

Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   je   zakázaným   diskriminačným   dôvodom   aj   iné postavenie. Skutočnosť, či niekto je alebo nie duchovným ktorejkoľvek cirkvi, je jeho iným postavením. Preto ho z tohto dôvodu nemožno zvýhodňovať ani znevýhodňovať. Duchovný cirkvi má rovnako ako ktorákoľvek iná fyzická osoba podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   právo,   aby   o jeho   právnom   spore   s cirkvou   rozhodol   všeobecný   súd   podľa právneho poriadku Slovenskej republiky alebo podľa noriem, ktorých aplikáciu právny poriadok Slovenskej republiky predpokladá.

Porušenie   práva   podnecovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   súvisí   s jeho postavením   kňaza   rímskokatolíckej   cirkvi,   v   dôsledku   ktorého   bol   diskriminovaný voči ostatným občanom pri súdnom uplatňovaní svojich práv. Preto došlo k porušeniu jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 zakotvujúcich rovnosť v právach a zákaz diskriminácie.

Všeobecné   súdy   nespôsobili   podnecovateľovi   ujmu   na   právach   preto,   lebo uplatňoval svoje základné práva a slobody. Predmetom konania pred ústavným súdom nebolo konanie cirkevných orgánov. Ústavný súd teda neskúmal, či podnecovateľ ich konaním utrpel ujmu na právach v dôsledku uplatňovania svojich základných práv a slobôd. Ústavný súd teda nezistil porušenie práva podnecovateľa podľa čl. 12 ods. 4 ústavy.

Medzi konaním Okresného súdu v Nitre a Krajského súdu v Nitre a slobodou prejavu s právom na informácie nie je príčinná súvislosť. Preto nedošlo k porušeniu práva podnecovateľa podľa čl. 26 ods. 1 ústavy.

Podnecovateľ pred všeobecnými súdmi uplatňoval mzdové nároky zo svojho údajného pracovnoprávneho vzťahu s Rímskokatolíckym biskupstvom v Nitre. Úprava mzdových   otázok   v Zákonníku   práce   predstavuje   čl.   51   ústavy   požadovanú konkretizáciu práv podľa čl. 36 písm. a) a b) ústavy. Porušenie práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v konaní, kde sa rozhodovalo o právach podľa čl. 36 písm. a) a b) ústavy, znamená aj porušenie práv podľa čl. 36 písm. a) a b) ústavy.

Ústavný súd nezistil porušenie rovnosti účastníkov v konaní pred Okresným súdom   v Nitre   a Krajským   súdom   v Nitre,   a preto   nezistil   ani   porušenie   práva podnecovateľov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Preto   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto rozhodnutia.