znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 639/2014-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   O.   L.   T.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Vladimírom Štrbíkom,   Námestie   Slobody   9/22,   Prievidza,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   a   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne sp. zn. 6 Co 426/2013 z 29. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. L. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 12. augusta 2014   doručená   sťažnosť   O.   L.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 426/2013 z 29. apríla 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z predloženej   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   navrhovateľom v konaní o určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby pred Okresným súdom Prievidza (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn. 8 C 91/2012. Okresný súd o žalobe sťažovateľa rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   8   C   91/2012   z 18.   apríla   2013   tak,   že   žalobu   zamietol. V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   uviedol,   že   v rámci   dražobného   konania nedošlo k udeleniu   príklepu   licitátora,   preto   v zmysle   §   21   ods.   2   zákona   č. 527/2002   Z.   z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o dobrovoľných   dražbách“)   nebol   splnený   hmotnoprávny   predpoklad   konania o určenie   neplatnosti   dobrovoľnej   dražby,   a to   udelenie   príklepu,   preto   žalobu   v celom rozsahu zamietol. Sťažovateľ proti predmetnému rozsudku okresného súdu podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny.

Sťažovateľ v sťažnosti opisuje, že dôvodom zamietnutia žaloby bola skutočnosť, že „žalovaná dobrovoľná dražba bola neúspešná, nebol udelený príklep, a teda podľa OS Prievidza   ako   aj   KS   Trenčín   nebola   splnená   nutná   podmienka   konania,   ktorou   je, hmotnoprávny   rozmer   sporu   ako   nutný   predpoklad   konania   súdu“.   V tejto   súvislosti sťažovateľ ďalej uviedol, že podľa právneho názoru okresného súdu, ako aj krajského súdu domáhať sa neplatnosti dobrovoľnej dražby je možné len v prípade, ak bol udelený príklep, s čím sťažovateľ nesúhlasí, a takýto výklad sťažovateľ považuje za nesprávny, neudržateľný a vo svojej   podstate zakladajúci   porušenie jeho označených   práv.   Argumentuje tým,   že hmotnoprávny rozmer sporu v okolnostiach prípadu spočíval v znížení hodnoty predmetu dražby   pri   opakovanej   dražbe   (minimálne   podanie   v ďalšom   kole   dražby   bude   nižšie o 10 %), a preto bolo potrebné skúmať, či v okolnostiach prípadu išlo platnú dražbu, aj keď neúspešnú, pretože v opačnom prípade by to znamenalo, že neúspešná, ale platná dražba je vyňatá   z právnej   regulácie.   Z uvedeného   dôvodu   nemôže   súhlasiť   s právnym   názorom krajského súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, že „až prechodom vlastníckeho práva – príklepom je daný hmotnoprávny rozmer sporu“.

Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   považuje   sťažovateľ   za   arbitrárny   v rozpore s účelom   a   zmyslom   zákona   o   dobrovoľných   dražbách,   pretože   podľa   jeho   názoru   aj v prípade   neúspešnej   dražby,   teda   takej,   kde   nedôjde   k   udeleniu   príklepu,   môže   dôjsť k porušeniu ustanovení zákona o dobrovoľných dražbách a sťažovateľ môže byť dotknutý na svojich právach. V tejto súvislosti uvádza a argumentuje tým, že v okolnostiach prípadu namietal a mal pochybnosť o tom, či boli splnené zákonné podmienky pre ďalšie zníženie minimálneho   podania,   čo   mohlo   mať   a   malo   dosah   na majetkové   pomery   sťažovateľa. V nadväznosti   na   to   namieta,   že   krajský   súd   mu   neposkytol   súdnu   ochranu   v   rozsahu a spôsobom   predpísaným   zákonom,   čím   malo   zároveň   dôjsť   k   porušeniu   v   sťažnosti označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom v takomto znení:

„1.   Základné   právo   subjektu   práva   O.   L.   T.,   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu zaručené čl. 46 odst. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 odst. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu Trenčín   v   konaní   sp.   zn.   6Co/424/2013   -   144,   určenie   neplatnosti   dobrovoľnej   dražby porušené bolo.

2.   Rozhodnutie   vydané   Krajským   súdom   Trenčín   č.   6Co/424/2013-144   zo   dňa 29.4.2014 sa zrušuje a vec sa vracia na nové konanie.

3. Krajský súd Trenčín je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorým zároveň došlo aj k popretiu účelu a   zmyslu   ustanovení   zákona   o   dobrovoľných   dražbách,   čo   sa   týka   práva   domáhať   sa neplatnosti dobrovoľnej dražby.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).

Námietky sťažovateľa týkajúce sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnené.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ústavný   súd   po   preskúmaní   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu dospel   k   záveru,   že   rozhodnutie   je   dostatočným   spôsobom   odôvodnené,   krajský   súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľa, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne.Krajský súd podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, vychádzajúc   zo   znenia   relevantných   ustanovení   zákona   o   dobrovoľných   dražbách,   že domáhať sa určenia neplatnosti dražby možno len v prípade, ak bol udelený príklep, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku zároveň uviedol, že tie isté námietky, ktoré sťažovateľ vzniesol   v   napadnutom   konaní,   bude   mať   „možnosť   uplatniť   v konaní   o neplatnosť dobrovoľnej   dražby,   ktorá   spĺňa podmienky stanovené zákonom,   teda na ktorej   príklep licitátorom udelený bol, ktoré konanie ako potvrdili aj samotný navrhovatelia v priebehu konania, v konečnom dôsledku vedú“. Inými slovami, argumenty sťažovateľa v prospech neplatnosti   dobrovoľnej   dražby   prednesené   v napadnutom   konaní   budú   zachované pre prípad   úspešnej   dražby,   teda   takej, kde   udelený   príklep   bude,   teda   možnosť   súdnej ochrany   práv   sťažovateľa   ostane   zachovaná.   Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd konštatuje, že napadnutým rozsudkom krajského súdu sťažovateľ nebol pozbavený súdnej ochrany, tak ako to tvrdil v sťažnosti.

Ústavný súd konštatuje, že miera interpretácie aplikovaných na vec vzťahujúcich sa ustanovení právnych predpisov vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu je adekvátna a podľa   názoru   ústavného   súdu   v   okolnostiach   prejednávanej   veci   nedošlo   k   porušeniu označených základných práv sťažovateľa. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam   (m.   m.   I.   ÚS   115/02,   I.   ÚS   12/05,   I.   ÚS   382/06).   Takéto   pochybenie v ústavnoprávnom   zmysle   však   ústavný   súd   v napadnutom   rozsudku   krajského   súdu nezistil.   Nesúhlas   sťažovateľa   s   obsahom   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   nie   je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Ústavný   súd   považuje   úvahu   krajského   súdu   za   plne   rešpektujúcu   princípy spravodlivosti, ako aj zákonnosti a konštatuje, že použitá miera interpretácie dotknutých právnych predpisov v napadnutom rozsudku zohľadňuje jej zmysel a účel.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom označeného základného   práva   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), sťažnosť sťažovateľa, ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru samotným napadnutým uznesením krajského súdu, považujúc ho za arbitrárne a protiprávne, odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2014