znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 638/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného Advokátskou kanceláriou Mandzák a spol., s. r. o., Zámocká 5, Bratislava,v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Michal Mandzák, pre namietané porušeniezákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2, ako ajčl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 8 Cdo 471/2014 z 10. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 47 ods. 3a čl. 48 ods. 2, ako aj čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako ajpráva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenského súdu (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 8 Cdo 471/2014 z 10. februára 2015.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní vedenom predOkresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C/30/2008 domáhalv konaní o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy z titulu defamujúcich prejavovodporcu v tomto konaní, ktorý bol zverejnený v šote odvysielanom v televízii 21. februára2006, v článku v denníku27. februára 2006 a videozáznamom zverejneným24. septembra 2007 na ⬛⬛⬛⬛ pričom autorom videozáznamu (šotu) z 21. februára2006 bol sám sťažovateľ. Okresný súd rozsudkom č. k. 6 C/30/2008-672 z 24. januára 2012žalobu sťažovateľa zamietol. Na sťažovateľom podané odvolanie Krajský súd v BanskejBystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 14 Co/118/2012 zo 17. apríla 2012rozsudok okresného súdu potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, v ktorom namietol vadurozsudku krajského súdu podľa § 142 ods. 2 v spojení s § 237 písm. g) Občianskehosúdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pretože vo veci pred súdmi prvého a druhého stupňarozhodoval vylúčený sudca a rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnomposúdení veci. Svoje podozrenie o zaujatosti sudcu, resp. sudcov sťažovateľ tiež spojils rozhodnutím vo veci samej, ktoré označil ako prekvapivé a nesprávne, záver krajskéhosúdu označil za rozporný s vykonaným dokazovaním a úplne opačný, ako vyplýva z logiky.Dovolanie doplnil podaním z 23. januára 2013 (čl. 799 spisu) a namietol, že krajský súdnepostupoval dôsledne podľa § 156 ods. 3 OSP, čím konanie zaťažil vadou v zmysle § 237písm. f) OSP.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 8 Cdo 471/2014 z 10. februára 2015 dovolaniesťažovateľa ako neprípustné odmietol.

Sťažovateľ je toho názoru, že týmto rozhodnutím ho najvyšší súd ukrátil na jehozákladnom práve na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2, povinnosti súdovdbať a zachovávať rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a tiež na práve na verejnéprerokovanie veci podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj na práve na spravodlivý proces podľačl. 6 ods. 1 dohovoru. Poukázal na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu (najmä napr.na nálezy vo veciach sp. zn. I. ÚS 241/07, IV. ÚS 115/03, II. ÚS 105/09), aby vyvodila zdôraznil nedostatky v odôvodnení dotknutého uznesenia najvyššieho súdu. Sťažovateľ jetoho názoru, že najvyšší súd neposkytol odpovede na jeho podstatné námietky osobitne tým,že sa vysporiadal len s jednou z troch [konkrétne námietkou vady podľa § 237 písm. g)OSP], pričom zavádzajúco uviedol, že sťažovateľ iné vady podľa § 237 písm. a) až f) OSPnenamietal, hoci sťažovateľ jednoznačne v troch dôvodoch namietal vadu konania predkrajským súdom spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP]:krajský súd mal opomenúť doručiť vyjadrenie odporcu k odvolaniu (porušenie zásadykontradiktórnosti konania), pochybiť vo vzťahu k právu na verejné vyhlásenie rozhodnutia,a nedostatočne odôvodniť svoj rozsudok až do miery zakladajúcej uvedenú vadu konania.

Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd rozhodol na podklade, arbitrárnych a zjavneneopodstatnených záverov a svojím postupom neposkytol ochranu označeným základnýmprávam a slobodám, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva; samouznesenie najvyššieho súdu vykazuje znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôlea nemá legitímny základ. Najvyšší súd sa tým mal dopustiť zásahu do základných právsťažovateľa garantovaných čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy v spojení s čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2ústavy, čl. 142 ods. 3 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijalna ďalšie konanie a vydal nález, ktorým vysloví, že:

„1. Základné právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, čl. 142 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 8 Cdo 471/2014 zo dňa 10.02.2015 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2. Zrušuje sa v celom rozsahu Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, spis. zn. 8 Cdo/471/2014 zo dňa 10.02.2015 a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi

do 15 dni od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu Advokátska kancelária Mandzák a spol., s. r. o.“.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republikya vždy verejne.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z pripojeného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zistil, že odmietnutiedovolania sťažovateľa spočívalo v absencii podmienok pre jeho vecné prejednanie podľa§ 236 OSP v spojení s § 238 OSP, pričom najvyšší súd jednak z titulu vznesenej námietky,ale aj povinnosti skúmať existenciu týchto vád konania, zisťoval, či sa krajský súdvo svojom postupe nedopustil vady podľa § 237 OSP. Na tomto mieste ústavný súdpoznamenáva, že hoci najvyšší súd skonštatoval, že sťažovateľ vady konania podľa § 237písm. a) až f) OSP nenamietal, neskôr sa v odôvodnení vadou podľa § 237 písm. f) OSPzaoberá s odvolaním na námietku sťažovateľa.

Najvyšší súd sa zaoberal a vysporiadal s námietkou neoboznámenia sťažovateľaso zložením senátu, ktorému bolo odvolanie pridelené na rozhodnutie, ako aj s námietkoupodozrenia so zaujatosti sudcov spôsobom, ktorý je v plne s požiadavkami na riadneodôvodnenie. Následne sa rovnako dostatočným a ústavnokonformným spôsobom najvyššísúd vysporiadal s námietkou týkajúcou sa okolností vyhlásenia rozsudku krajského súduvznesenou v doplnení dovolania (doručenom po lehote na podanie dovolania – § 240 OSP),kedy na základe obsahu spisu vyvodil, že čas a miesto verejného vyhlásenia rozsudku bolovčas a po dostatočne dlhú dobu zverejnené na vývesnej tabuli súdu. Z uznesenia vyplývatiež, že sa najvyšší súd vysporiadal aj s treťou námietkou sťažovateľa, a to nesprávnymprávnym posúdením veci, resp. zmätočnosťou rozhodnutia. Najvyšší súd uviedol, že ajza predpokladu, že by tieto tvrdenia sťažovateľa boli opodstatnené, tieto by mali zanásledok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku bez toho, že by zakladali prípustnosťdovolania v zmysle § 237 OSP. Zdôraznil, že ani (prípadným) nesprávnym právnymposúdením veci súd účastníkom konania neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesnéhooprávnenia.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebnépripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnouopravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorýchsústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súdmusí pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať platnú právnu úpravu v oblastirozdelenia právomoci, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdovvo veciach správneho súdnictva podľa § 244 a nasl. OSP.

Vychádzajúc z týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a podstatysťažnosti sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa treba považovaťza zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Ústavný súd musí konštatovať, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého uznesenianajvyššieho súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd v súlade so zákonom skúmalv prvom rade prípustnosť dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku zameraného,ako naznačil aj sťažovateľ, v prvom rade na nápravu vád konania, ktoré by mohli vykazovaťznaky zásahu do základných práv účastníka súdneho konania. Pokiaľ však prípustnosťdovolania nevyplýva priamo z povahy rozhodnutia (§ 238 OSP) a najvyšší súd nezistí vadupodľa § 237 OSP, nemôže sa dovolaním ďalej zaoberať a vecne ho prejednať. Ak by takurobil, postupoval by v rozpore s čl. 2 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 144 ods. 1 ústavy.Z predložených príloh nevyplýva pre ústavný súd pochybnosť, že by najvyšší súd právnesvoje zistenia o postupe krajského súdu neoprel o obsah podaní a pripojených spisov, resp.ich interpretoval inak než na základe príslušných právnych predpisov interpretovanýchv súlade s ústavou.

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súd nevykazuje znaky svojvôle a jedostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný jeho postupya hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemádôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Ústavný súd poznamenáva, žečl. 142 ods. 3 ústavy síce ukladá súdom povinnosť vyhlasovať rozsudky verejne a v meneSlovenskej republiky a porušenie tejto povinnosti zakladá porušenie základného právafyzických a právnických osôb na spravodlivé konanie, z označeného ustanovenia nevyplývazákladné právo alebo sloboda, ktorých porušenie by bolo možné priamo namietať, resp.domáhať sa ich ochrany.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 8 Cdo/471/2014 z 10. februára 2014 ani z jehokonfrontácii s tvrdeniami sťažovateľa a ďalšími ním predloženými listinami nijakonevyplýva, že postupom najvyššieho súdu mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľomoznačených základných práv.

Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vetyzákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015