znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 638/2014-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   februára   2015v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcuRudolfa Tkáčika o sťažnosti obchodnej spoločnosti FRUCONA Košice, a. s., Textilná 6,Košice,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   Jaroslavom   Čollákom,   Advokátska   kanceláriaČOLLÁK,   WEICZEN,   VANKO   &   PARTNERI,   Floriánska   19,   Košice,   vo   vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky sp. zn. 4 MObdo 7/2011 z 11. decembra 2013 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   FRUCONA   Košice,   a.   s.,   na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdnekonanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 MObdo 7/2011 z 11. decembra2013   p o r u š e n é   b o l i.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4 MObdo   7/2011z 11. decembra 2013   z r u š u j e   a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnostiFRUCONA   Košice,   a.   s.,   trovy   konania   v   sume   340,90   €   (slovom   tristoštyridsať   eura deväťdesiat   centov)   na   účet   advokátskej   kancelárie   ČOLLÁK,   WEICZEN,   VANKO& PARTNERI do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k. III. ÚS 638/2014-20 zo 4. novembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnejspoločnosti FRUCONA Košice, a. s., Textilná 6, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)sp. zn. 4 MObdo 7/2011 z 11. decembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo   sťažnosti   a z jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   odporca   bolaúčastníkom konania   vedeného   na   Okresnom   súde   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)pod sp. zn. 34 Cb 338/2006 o zaplatenie sumy 13 816 639,14 € s príslušenstvom. Okresnýsúd v uvedenom konaní rozsudkom zo 6. júla 2007 o žalobe rozhodol tak, že ju zamietol.Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súdv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 Cob 155/2007 z 21. apríla 2008tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Sťažovateľka ďalejuvádza, že generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)podal   mimoriadne   dovolanie   proti   rozsudku   okresného   súdu,   ako   aj   krajského   súdu.Najvyšší   súd   o mimoriadnom   dovolaní   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   5   MObdo   3/2009z 26. novembra   2009   tak,   že   ho   zamietol.   Uvedený   rozsudok   najvyššieho   súdu   bolnapadnutý ústavnou sťažnosťou. Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 501/2010 zo 6. apríla2011 vyslovil porušenie základného práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a zrušil sťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 MObdo 3/2009z 26.   novembra   2009.   Vec   sa   tak   vrátila   na   najvyšší   súd,   ktorý   o nej   mal   opätovnerozhodnúť.   Najvyšší   súd   rozhodol   o mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátoranapadnutým uznesením tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Cob 155/2007 z 21. apríla2008 a rozsudok okresného súdu sp. zn. 34 Cb 338/2006 zo 6. júla 2007 zrušil a konaniezastavil.

Ústavný súd po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie 25. novembra 2014vyzval najvyšší súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, čisúhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 5. januára 2015. V jehoprílohe sa nachádzal zberný súdny spis, vyjadrenie predsedníčky obchodnoprávneho kolégianajvyššieho súdu, ktorá k veci uviedla:

„Najvyšší   súd   rozhodol   o   mimoriadnom   dovolaní   generálneho   prokurátora napadnutým uznesením tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 2Cob/l55/2007 z 21. apríla 2008 a rozsudok okresného súdu sp. zn. 34Cb/338/2006 zo 6. júla 2007 zrušil a konanie zastavil, čo je v rozpore s odôvodnením tohto rozhodnutia na strane 16, kde dovolací súd konštatuje, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že mimoriadne dovolanie bolo podané   dôvodne,   preto   rozsudok   odvolacieho   súdu   zmenil   tak,   že žalovaný   je   povinný zaplatiť žalobcovi 13 816 639,148 eur (416 240 071,-- Sk) spolu so 7,55% úrokom p. a. od 23. júla 2004 do zaplatenia. Čo robí rozhodnutie zmätočným a nepreskúmateľným. V   nadväznosti   na   uvedené   skutočnosti,   najvyšší   súd   zastáva   názor,   že   medzi napadnutým uznesením do volacieho súdu z 11. decembra 2013, sp. zn. 4M Obdo 7/2011 a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čí. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, existuje taká spojitosť, ktorá umožňuje vysloviť záver o ich porušení. Najvyšší súd má za to, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4M Obdo 7/2011 a jeho uznesením z 11. decembra 2013, došlo k porušeniu sťažovateľom namietaných práv.

Najvyšší   súd   v   závere   svojho   vyjadrenia   vyjadril   súhlas   s upustením   od ústnehopojednávania vo veci.

Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku doručenom ústavnému súdu 20. januára2015   súhlasil   s upustením   od   verejného   pojednávania   vo   veci   v   konaní   pred ústavnýmsúdom, pričom zotrval na dôvodoch podanej sťažnosti. Najvyššiemu súdu však zároveňvytkol, že k podstatnej sťažnostnej argumentácii najvyšší súd nezaujal žiadne stanovisko.V závere svojho vyjadrenia sťažovateľka uviedla, že „cielene nežiada, aby ústavný súd vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie“, a to z dôvodu, že podľa názoru sťažovateľkyv zmysle argumentácie uvedenej v sťažnosti ex lege došlo k prerušeniu konania a neskôr ajk zastaveniu konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného právana súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, žeformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy)(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyspočíva   v   tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomutooprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bolaprávu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tentočlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 51 ústavy).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je zásadneoprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či vkonaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácies ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,I. ÚS 17/01).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanoveniavykonávajú. V danom prípade je týmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).

Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdupresvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť [(§ 132 a §157 ods. 1 OSP), m. m. I. ÚS 243/07], pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlopočas   konania   najavo,   vrátane   toho,   čo   uviedli   účastníci.   Z   odôvodnenia   súdnehorozhodnutia   (§   157   ods.   2   OSP)   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniamia úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej(m. m. III. ÚS 36/2010).

Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojhorozhodnutia   dbať   tiež   na   to,   aby   premisy   zvolené   v   rozhodnutí,   rovnako   ako   závery,ku ktorým   na   základe   týchto   premís   dospel,   boli   pre   širšiu   právnickú   (ale   aj   laickú)verejnosť   prijateľné,   racionálne,   ale   v   neposlednom   rade   aj   spravodlivé   a   presvedčivé.Všeobecný   súd   musí   súčasne   vychádzať   z   toho,   že   práve   tieto   súdy   majú   poskytovaťv občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu   zákonnosti   tak,   aby   bolazabezpečená spravodlivá   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   (§   1   OSP;obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).

Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantnezdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritomaj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej právona spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   daťpodrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzovanéso zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, RecueilIII/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,Annuaire,   č.   303-B).   Odôvodnenie   rozhodnutí   všeobecných   súdov   preto   tvorí   súčasťspravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 209/04) je súčasťou obsahu základnéhopráva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruaj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Pritom všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. IV. ÚS 115/03).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľkounapadnuté uznesenie najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   napadnutého   uznesenia,   najmä   jeho   odôvodneniakonštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia nekorešponduje s jeho výrokom, tak akoto uviedol aj najvyšší súd vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti (pozri bod I odôvodneniatohto   rozhodnutia).   Samotná   táto   skutočnosť   v okolnostiach   prípadu,   keď   najvyšší   súdrozhodoval o mimoriadnom dovolaní, teda o mimoriadnom opravnom prostriedku, ktorýmmožno zasiahnuť do výsledku právoplatne skončeného konania a ktorým bola nastolenáprávna istota účastníkov konania, sama osebe odôvodňuje vyslovenie porušenia označenýchpráv sťažovateľky napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Zrozumiteľnosť a presvedčivosťodôvodnenia   rozhodnutia   o mimoriadnom   opravnom   prostriedku,   ktorým   sa   zrušujeprávoplatné rozhodnutie všeobecného súdu, je akcentovaná práve tým, že ide o zásah do užnastolenej právnej istoty účastníkov.

Sťažovateľka   v súvislosti   s namietanou   arbitrárnosťou   odôvodnenia   napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu mu vyčítala, že sa nevysporiadal s novou skutkovou situácioudôležitou pre rozhodnutie samotné vzniknutou počas konania o mimoriadnom dovolaní, a tozávažnou skutočnosťou, že Európska komisia vydala nové rozhodnutie o štátnej pomocisp. zn. SA.18211 (C 25/2005) (ex NN 21/2005) zo 16. októbra 2013 (ďalej len „novšierozhodnutie   komisie“)   poskytnutej   Slovenskou   republikou   v prospech   sťažovateľky.Európska   komisia   svojím   novším   rozhodnutím   komisie   v článku   1   výroku   novšiehorozhodnutia komisie zrušila svoje pôvodné rozhodnutie sp. zn. 2007/254/ES zo 7. júna 2006vo veci štátnej pomoci poskytnutej Slovenskou republikou sťažovateľke, na základe ktoréhožalobca   v napadnutom   konaní   vymáhal   svoju   pohľadávku.   Zároveň   Európska   komisiaopätovne v článku 2 výroku novšieho rozhodnutia rozhodla o tom, že štátna pomoc, ktorúSlovenská   republika   poskytla   sťažovateľka   v sume   416 515 990   SK,   nie   je   zlučiteľnás vnútorným   trhom,   a v článku   3   výroku   novšieho   rozhodnutia   prikázala   Slovenskejrepublike prijať všetky potrebné opatrenia, aby od sťažovateľky vymohla poskytnutú štátnupomoc   uvedenú   v článku   2   výroku   novšieho   rozhodnutia   komisie   aj   s   príslušenstvom.Sťažovateľka v prílohe svojej sťažnosti priložila kópiu vyjadrenia adresovaného najvyššiemusúdu spolu s kópiou podacieho lístka z 21. novembra 2013, ktorým oboznámila najvyšší súdv napadnutom konaní s uvedeným novším rozhodnutím komisie. Ústavný súd konštatuje, žepredmetné   vyjadrenie   sťažovateľky   napriek   uvedenému   nie   je   súčasťou   predloženéhozberného spisu najvyššieho súdu vo veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 4 MObdo7/2011,   a tiež   konštatuje,   že   predmetný   súdny   spis   nie   je   ani   riadne   žurnalizovaný.Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd pri odôvodňovanínapadnutého uznesenia prijatého 11. decembra 2013 sa s touto skutočnosťou nezaoberal,a tým   ani   nevysporiadal,   hoci   sťažovateľka   preukázala,   že   v rozhodnom   čase   podalavyjadrenie vo veci. Aj z tohto hľadiska odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššiehosúdu je nedostatočné, keďže najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s touto novovzniknutousituáciou (existenciou novšieho rozhodnutia komisie, pozn.), ktorá podľa názoru ústavnéhosúdu je podstatná pre rozhodnutie najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní.

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   nemohol   považovať   napadnuté   uznesenienajvyššieho súdu za súladné s označenými právami sťažovateľky, inými slovami, najvyššísúd neposkytol dôsledne ochranu jej základnému právu na súdnu ochranu zaručenému čl. 46ods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   pretoústavný súd dospel k názoru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniuzákladného práva sťažovateľky podľa uvedeného článku ústavy a dohovoru (bod 1 výrokutohto rozhodnutia).

Ak   sa   základné   právo   alebo   sloboda   porušili   rozhodnutím,   ústavný   súd   takérozhodnutie   zruší   (§   56   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde)   a podľa   povahy   rozhodnutiav zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde vráti vec na ďalšie konanie, zároveň môže ajzakázať pokračovať v porušovaní základného práva alebo slobody, prípadne prikáže, aby tenkto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav pred porušením základného právaalebo slobody. V okolnostiach posudzovanej veci je podľa názoru ústavného súdu potrebnévrátiť   vec   na   ďalšie   konanie,   pretože   v opačnom   prípade   by   konanie   o mimoriadnomopravnom prostriedku ostalo bez rozhodnutia, a tým aj ukončenia uvedeného konania prednajvyšším   súdom,   a zároveň   by   de   facto   znamenalo   atrahovanie   právomoci   patriacejvšeobecnému súdu zastaviť konanie, ak sú na to dôvody. Ústavný súd preto vec vrátilnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto rozhodnutia).

V   ďalšom   postupe   je   najvyšší   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súduvysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiežviazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

III.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jejvznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom.   Právny   zástupcasťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil sumou 518,76 €.

Ústavný   súd   priznal   sťažovateľke   trovy   konania   z   dôvodu   právneho   zastúpeniaadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“).Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemernámesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v   prvom   polroku   2013v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)náhradu   trov   konania   za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2014   (prípravaa prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právny zástupcasťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľavyhlášky   vykonané   v roku   2014   po   8,04   €.   Pokiaľ   ide   o stanovisko   sťažovateľkyk vyjadreniu   najvyššieho   súdu   doručené   20.   januára   2015,   ústavný   súd   za   tento   úkonprávnej služby náhradu trov sťažovateľke nepriznal, keďže stanovisko neobsahovalo novéskutočnosti ani argumentáciu, ktorá by ústavnému súdu už nebola známa. Právny zástupcasťažovateľky je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhradyzvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, ktorúústavný súd priznal sťažovateľke, spolu takto predstavuje sumu 340,90 €.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účetprávneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku rozhodnutia).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jehodoručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2015