SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 638/2014-35
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. februára 2015v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcuRudolfa Tkáčika o sťažnosti obchodnej spoločnosti FRUCONA Košice, a. s., Textilná 6,Košice, zastúpenej advokátom JUDr. Jaroslavom Čollákom, Advokátska kanceláriaČOLLÁK, WEICZEN, VANKO & PARTNERI, Floriánska 19, Košice, vo vecinamietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 4 MObdo 7/2011 z 11. decembra 2013 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo obchodnej spoločnosti FRUCONA Košice, a. s., na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 MObdo 7/2011 z 11. decembra2013 p o r u š e n é b o l i.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 MObdo 7/2011z 11. decembra 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnostiFRUCONA Košice, a. s., trovy konania v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eura deväťdesiat centov) na účet advokátskej kancelárie ČOLLÁK, WEICZEN, VANKO& PARTNERI do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesenímč. k. III. ÚS 638/2014-20 zo 4. novembra 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť obchodnejspoločnosti FRUCONA Košice, a. s., Textilná 6, Košice (ďalej len „sťažovateľka“), ktorounamietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)sp. zn. 4 MObdo 7/2011 z 11. decembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako odporca bolaúčastníkom konania vedeného na Okresnom súde Košice II (ďalej len „okresný súd“)pod sp. zn. 34 Cb 338/2006 o zaplatenie sumy 13 816 639,14 € s príslušenstvom. Okresnýsúd v uvedenom konaní rozsudkom zo 6. júla 2007 o žalobe rozhodol tak, že ju zamietol.Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súdv Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 2 Cob 155/2007 z 21. apríla 2008tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil. Sťažovateľka ďalejuvádza, že generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“)podal mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súdu, ako aj krajského súdu.Najvyšší súd o mimoriadnom dovolaní rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 MObdo 3/2009z 26. novembra 2009 tak, že ho zamietol. Uvedený rozsudok najvyššieho súdu bolnapadnutý ústavnou sťažnosťou. Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 501/2010 zo 6. apríla2011 vyslovil porušenie základného práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy a zrušil sťažnosťou napadnutý rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 MObdo 3/2009z 26. novembra 2009. Vec sa tak vrátila na najvyšší súd, ktorý o nej mal opätovnerozhodnúť. Najvyšší súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátoranapadnutým uznesením tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 Cob 155/2007 z 21. apríla2008 a rozsudok okresného súdu sp. zn. 34 Cb 338/2006 zo 6. júla 2007 zrušil a konaniezastavil.
Ústavný súd po prijatí sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie 25. novembra 2014vyzval najvyšší súd na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, čisúhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 5. januára 2015. V jehoprílohe sa nachádzal zberný súdny spis, vyjadrenie predsedníčky obchodnoprávneho kolégianajvyššieho súdu, ktorá k veci uviedla:
„Najvyšší súd rozhodol o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora napadnutým uznesením tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 2Cob/l55/2007 z 21. apríla 2008 a rozsudok okresného súdu sp. zn. 34Cb/338/2006 zo 6. júla 2007 zrušil a konanie zastavil, čo je v rozpore s odôvodnením tohto rozhodnutia na strane 16, kde dovolací súd konštatuje, že po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že mimoriadne dovolanie bolo podané dôvodne, preto rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 13 816 639,148 eur (416 240 071,-- Sk) spolu so 7,55% úrokom p. a. od 23. júla 2004 do zaplatenia. Čo robí rozhodnutie zmätočným a nepreskúmateľným. V nadväznosti na uvedené skutočnosti, najvyšší súd zastáva názor, že medzi napadnutým uznesením do volacieho súdu z 11. decembra 2013, sp. zn. 4M Obdo 7/2011 a namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čí. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, existuje taká spojitosť, ktorá umožňuje vysloviť záver o ich porušení. Najvyšší súd má za to, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4M Obdo 7/2011 a jeho uznesením z 11. decembra 2013, došlo k porušeniu sťažovateľom namietaných práv.“
Najvyšší súd v závere svojho vyjadrenia vyjadril súhlas s upustením od ústnehopojednávania vo veci.
Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku doručenom ústavnému súdu 20. januára2015 súhlasil s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní pred ústavnýmsúdom, pričom zotrval na dôvodoch podanej sťažnosti. Najvyššiemu súdu však zároveňvytkol, že k podstatnej sťažnostnej argumentácii najvyšší súd nezaujal žiadne stanovisko.V závere svojho vyjadrenia sťažovateľka uviedla, že „cielene nežiada, aby ústavný súd vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie“, a to z dôvodu, že podľa názoru sťažovateľkyv zmysle argumentácie uvedenej v sťažnosti ex lege došlo k prerušeniu konania a neskôr ajk zastaveniu konania.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnejrady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskejrepubliky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného právana súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už judikoval, žeformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzivšeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základnýmprávam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a totak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale ajza dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy)(napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01).
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavyspočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomutooprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bolaprávu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tentočlánok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 51 ústavy).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína, že nie je zásadneoprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré hopri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či vkonaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a akéskutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácies ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách(mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušeniezákladného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,I. ÚS 17/01).
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38až 42 a čl. 44 až 46 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanoveniavykonávajú. V danom prípade je týmto zákonom zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdnyporiadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46 ods. 1ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdupresvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť [(§ 132 a §157 ods. 1 OSP), m. m. I. ÚS 243/07], pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlopočas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdnehorozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniamia úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej(m. m. III. ÚS 36/2010).
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojhorozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovaťv občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bolazabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP;obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Ústavný súd vo vzťahu k základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy konštantnezdôrazňuje, že toto právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritomaj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej právona spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenierozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný daťpodrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzovanéso zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, RecueilIII/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,Annuaire, č. 303-B). Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov preto tvorí súčasťspravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 209/04) je súčasťou obsahu základnéhopráva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoruaj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasnea zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.Pritom všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia (m. m. napr. IV. ÚS 115/03).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj v danej veci, a preto z týchto hľadísk posudzoval ústavný súd aj sťažovateľkounapadnuté uznesenie najvyššieho súdu.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia, najmä jeho odôvodneniakonštatuje, že odôvodnenie napadnutého uznesenia nekorešponduje s jeho výrokom, tak akoto uviedol aj najvyšší súd vo svojom vyjadrení k prijatej sťažnosti (pozri bod I odôvodneniatohto rozhodnutia). Samotná táto skutočnosť v okolnostiach prípadu, keď najvyšší súdrozhodoval o mimoriadnom dovolaní, teda o mimoriadnom opravnom prostriedku, ktorýmmožno zasiahnuť do výsledku právoplatne skončeného konania a ktorým bola nastolenáprávna istota účastníkov konania, sama osebe odôvodňuje vyslovenie porušenia označenýchpráv sťažovateľky napadnutým uznesením najvyššieho súdu. Zrozumiteľnosť a presvedčivosťodôvodnenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku, ktorým sa zrušujeprávoplatné rozhodnutie všeobecného súdu, je akcentovaná práve tým, že ide o zásah do užnastolenej právnej istoty účastníkov.
Sťažovateľka v súvislosti s namietanou arbitrárnosťou odôvodnenia napadnutéhouznesenia najvyššieho súdu mu vyčítala, že sa nevysporiadal s novou skutkovou situácioudôležitou pre rozhodnutie samotné vzniknutou počas konania o mimoriadnom dovolaní, a tozávažnou skutočnosťou, že Európska komisia vydala nové rozhodnutie o štátnej pomocisp. zn. SA.18211 (C 25/2005) (ex NN 21/2005) zo 16. októbra 2013 (ďalej len „novšierozhodnutie komisie“) poskytnutej Slovenskou republikou v prospech sťažovateľky.Európska komisia svojím novším rozhodnutím komisie v článku 1 výroku novšiehorozhodnutia komisie zrušila svoje pôvodné rozhodnutie sp. zn. 2007/254/ES zo 7. júna 2006vo veci štátnej pomoci poskytnutej Slovenskou republikou sťažovateľke, na základe ktoréhožalobca v napadnutom konaní vymáhal svoju pohľadávku. Zároveň Európska komisiaopätovne v článku 2 výroku novšieho rozhodnutia rozhodla o tom, že štátna pomoc, ktorúSlovenská republika poskytla sťažovateľka v sume 416 515 990 SK, nie je zlučiteľnás vnútorným trhom, a v článku 3 výroku novšieho rozhodnutia prikázala Slovenskejrepublike prijať všetky potrebné opatrenia, aby od sťažovateľky vymohla poskytnutú štátnupomoc uvedenú v článku 2 výroku novšieho rozhodnutia komisie aj s príslušenstvom.Sťažovateľka v prílohe svojej sťažnosti priložila kópiu vyjadrenia adresovaného najvyššiemusúdu spolu s kópiou podacieho lístka z 21. novembra 2013, ktorým oboznámila najvyšší súdv napadnutom konaní s uvedeným novším rozhodnutím komisie. Ústavný súd konštatuje, žepredmetné vyjadrenie sťažovateľky napriek uvedenému nie je súčasťou predloženéhozberného spisu najvyššieho súdu vo veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 4 MObdo7/2011, a tiež konštatuje, že predmetný súdny spis nie je ani riadne žurnalizovaný.Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd pri odôvodňovanínapadnutého uznesenia prijatého 11. decembra 2013 sa s touto skutočnosťou nezaoberal,a tým ani nevysporiadal, hoci sťažovateľka preukázala, že v rozhodnom čase podalavyjadrenie vo veci. Aj z tohto hľadiska odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššiehosúdu je nedostatočné, keďže najvyšší súd sa vôbec nevysporiadal s touto novovzniknutousituáciou (existenciou novšieho rozhodnutia komisie, pozn.), ktorá podľa názoru ústavnéhosúdu je podstatná pre rozhodnutie najvyššieho súdu o mimoriadnom dovolaní.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd nemohol považovať napadnuté uznesenienajvyššieho súdu za súladné s označenými právami sťažovateľky, inými slovami, najvyššísúd neposkytol dôsledne ochranu jej základnému právu na súdnu ochranu zaručenému čl. 46ods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretoústavný súd dospel k názoru, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniuzákladného práva sťažovateľky podľa uvedeného článku ústavy a dohovoru (bod 1 výrokutohto rozhodnutia).
Ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím, ústavný súd takérozhodnutie zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a podľa povahy rozhodnutiav zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde vráti vec na ďalšie konanie, zároveň môže ajzakázať pokračovať v porušovaní základného práva alebo slobody, prípadne prikáže, aby tenkto základné právo alebo slobodu porušil, obnovil stav pred porušením základného právaalebo slobody. V okolnostiach posudzovanej veci je podľa názoru ústavného súdu potrebnévrátiť vec na ďalšie konanie, pretože v opačnom prípade by konanie o mimoriadnomopravnom prostriedku ostalo bez rozhodnutia, a tým aj ukončenia uvedeného konania prednajvyšším súdom, a zároveň by de facto znamenalo atrahovanie právomoci patriacejvšeobecnému súdu zastaviť konanie, ak sú na to dôvody. Ústavný súd preto vec vrátilnajvyššiemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku tohto rozhodnutia).
V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súduvysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiežviazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
III.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jejvznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupcasťažovateľky si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil sumou 518,76 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpeniaadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstvaspravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátovza poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemernámesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2013v sume 804 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2014 (prípravaa prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 134 €. Ďalej má právny zástupcasťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľavyhlášky vykonané v roku 2014 po 8,04 €. Pokiaľ ide o stanovisko sťažovateľkyk vyjadreniu najvyššieho súdu doručené 20. januára 2015, ústavný súd za tento úkonprávnej služby náhradu trov sťažovateľke nepriznal, keďže stanovisko neobsahovalo novéskutočnosti ani argumentáciu, ktorá by ústavnému súdu už nebola známa. Právny zástupcasťažovateľky je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhradyzvyšujú podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty. Náhrada trov konania, ktorúústavný súd priznal sťažovateľke, spolu takto predstavuje sumu 340,90 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný uhradiť na účetprávneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 3 výroku rozhodnutia).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2015