SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 637/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
zastúpeného JUDr. JurajomGavalcom, advokátska kancelária, Teodora Tekela 23, Trnava, vo veci namietanéhoporušenia základných práv zaručených v čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3Ústavy Slovenskej republiky, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôda práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.1 To 97/2013 a jeho uznesením z 10. decembra 2013 a postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 35/2014 a jeho uznesenímz 22. októbra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalporušenie základných práv zaručených v čl. 22 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.1 To 97/2013 a jeho uznesením z 10. decembra 2013 a postupom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.3 Tdo 35/2014 a jeho uznesením z 22. októbra 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresnéhosúdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 T 136/2012 z 26. septembra 2013uznaný vinným zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamnýcha psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa§ 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. c) s poukazom na § 138 písm. j) zákona č. 300/2005Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo mu boluložený trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavuso stredným stupňom stráženia. Súčasne bol sťažovateľovi uložený ochranný dohľadna dobu jedného roka.
Proti prvostupňovému rozhodnutiu podali odvolania tak sťažovateľ, ako aj príslušnýprokurátor. Za čiastočne dôvodný druhostupňový súd považoval riadny opravný prostriedokprokurátora, na základe ktorého rozsudkom sp. zn. 1 To 97/2013 z 10. decembra 2013 zrušilrozsudok okresného súdu vo výroku o treste a sám podľa § 322 ods. 3 zákona č. 301/2005Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) uložilsťažovateľovi trest odňatia slobody podľa § 172 ods. 2, § 36 písm. j), § 38 ods. 2 a § 39ods. 1 a 3 písm. c) Trestného zákona na 7 rokov a 6 mesiacov. Odvolanie sťažovateľakrajský súd ako nedôvodné zamietol.
Druhostupňové rozhodnutie sťažovateľ napadol dovolaním, ktoré najvyšší súduznesením sp. zn. 3 Tdo 35/2014 z 22. októbra 2014 podľa § 382 písm. c) Trestnéhoporiadku odmietol.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd, ako aj najvyšší súd porušili svojimi postupmia rozhodnutiami ním označené základné práva zaručené ústavou a listinou a práva zaručenédohovorom.
Svoje presvedčenie o zásahu do jeho práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ odôvodňuje tým, že sa„ani jeden zo súdov nezaoberal celou obhajobou sťažovateľa smerujúcou k nesprávnosti použitia kvalifikačného momentu podľa § 138 písm. j) Tr. zák.“.
Krajský súd sa mal obmedziť iba na konštatovanie, že„obhajobné námietky nie sú akceptovateľné vzhľadom na existujúcu právnu úpravu a v tomto smere už ustálenú súdnu prax“.Najvyšší súd sa podľa slov sťažovateľa«vysporiadal iba s jednou námietkou obhajoby k otázke správnosti použitia právnej kvalifikácie „na viacerých osobách“, a to s námietkou vzťahujúcou sa k predmetu útoku, ktorú uzatvoril tým, že tento trestný čin je zaradený medzi trestné činy ohrozujúce život alebo zdravie, čo postačuje pre záver, že tento trestný čin je možné spáchať na viacerých osobách».
Sťažovateľ však tvrdí, že všeobecné súdy„nevenovali žiadnu pozornosť, a to ani poukázaním, že by bola prípadne takáto obhajoba právne bezvýznamná, zásadným obhajobným námietkam, ktoré podľa názoru sťažovateľa vylučujú použitie § 138 písm. j) Tr. zák. na daný prípad“.
Poznamenal, že„Ak je... určité konanie zahrnuté už v znakoch základnej skutkovej podstaty, nie je možné, to isté konanie považovať aj za znak kvalifikovanej skutkovej podstaty, pretože to vylučuje ustanovenie § 38 ods. 1) Tr. zák.“. Je pritom presvedčený,že v jeho prípade všeobecné súdy nepostupovali v súlade s týmto ustanovením.
Za kľúčové sťažovateľ považuje, že v jeho trestnej veci„vo vzťahu k časti skutku kvalifikovaného podľa § 172 ods. 2 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. j) Trestného zákona je použitá právna kvalifikácia nesprávna“a s touto jeho námietkou sa„krajský súd ani Najvyšší súd... nevysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobom, keďže z odôvodnenia predmetného rozsudku krajského súdu a uznesenia Najvyššieho súdu... sa nedá vyvodiť, akým spôsobom sa súdy s obhajobou vyrovnali“.
Porušenie základných práv podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2dohovoru sťažovateľ namieta v súvislosti s písomnými príkazmi Okresného súdu Nitra„č. k. OS NR-V-6-1/12-1Ntt-2/12 zo dňa 30. 1. 2012 a č. k. OS NR-V-5—1/12-1Ntt-2/12 zo dňa 30. 1. 2012 na odpočúvanie telefónnych hovorov“, ktoré podľa neho neboli„odôvodnené konkrétnymi skutkovými okolnosťami ani vzhľadom k podozreniu z trestnej činnosti a ani vzhľadom k úmyslu spáchať trestný čin“a„nevysvetľujú, na podklade akých okolností nastalo dôvodné podozrenie, že bol trestný čin spáchaný alebo má byť spáchaný, bez bližšieho popisu skutkových okolností“, preto„nespĺňajú požiadavku preskúmateľnosti, t. j. chýba relevantná konkrétne vysvetľujúca argumentácia, akými skutočnosťami boli naplnené zákonom stanovené podmienky odôvodňujúce zásah do práva zaručeného ústavou“.
Sťažovateľ sa domnieva, že v jeho prípade ide o nezákonné príkazy.„Oba súdy sa nevysporiadali s argumentáciou sťažovateľa… a konštatovali, že príkazy odôvodnené sú...“.
V ďalšom sťažovateľ namieta porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50ods. 3 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým,že v jeho trestnej veci„bol nezákonným spôsobom zabezpečený dôkaz – znalecký posudok Kriminalistického a expertízneho ústavu PZ v Bratislave č. p. PPZ-KEU-BA-EXP- 2012/3859 zo dňa 21. 6. 2012, pretože vyšetrovateľ nepostupoval podľa § 142 ods. 3 Tr. por.“. Uznesenie„o pribratí znalca do konania, na podklade ktorého bol označený znalecký posudok vypracovaný doteraz doručené sťažovateľovi ani jeho obhajcovi nebolo, čo je porušením práva na obhajobu a nezákonným spôsobom získania dôkazu...
Sťažovateľ získal z odôvodnení rozhodnutí súdov... dojem, že takéto rozhodnutie mu nie je potrebné doručovať ak bolo vydané pred vznesením obvinenia, s čím nemôže súhlasiť, pretože znalecký posudok vypracovaný na základe takéhoto uznesenia sa proti nemu v trestnom konaní použil, preto musí mať možnosť sa proti pribratiu znalca do konania brániť, prípadne sa vyjadriť aj k jeho možnej zaujatosti.
Naviac tvrdenia uvedené... v rozhodnutí Najvyššieho súdu... sú nejasné v tom, že hovorí o nejakom uznesení na predbežné znalecké skúmanie a následnom uznesení, ktoré už bolo vraj sťažovateľovi doručené, čo nie je pravda.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom rozhodol, že
„Konaním Krajského súdu v Nitre a Najvyššieho súdu SR v trestnej veci sťažovateľa vedenej na Krajskom súde v Nitre pod č. k. 1 To/97/2013 a na Najvyššom súde SR pod č. k. 3 Tdo 35/2014 v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre č. k. 1 To/97/2013-628 zo dňa 10. 12. 2013 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Tdo 35/2014 zo dňa 22. 10. 2014, došlo k porušeniu ústavného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a k porušeniu ústavného práva na spravodlivé súdne konanie (aj porušenie článku čl. 8 ods. 2 a 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a najmä článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...).
Zároveň došlo k porušeniu práva sťažovateľa na súkromie podľa článku 22 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva sťažovateľa podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a zároveň k porušeniu práva sťažovateľa na obhajobu podľa článku 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 1 To/97/2013-628 zo dňa 10. 12. 2013 a uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Tdo 35/2014 zo dňa 22. 10. 2014 sa zrušujú.“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančnézadosťučinenie.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súdskúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiunávrhu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, akoaj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhomna začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosťústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanostipetitom tohto, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ(v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) špecifikuje, akéhorozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde),čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavkyna poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúťlen o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomusubjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09,II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Tvrdenie o porušení iných práv, resp. iným subjektomuvedeným v odôvodnení sťažnosti mimo petit návrhu, ústavný súd považuje iba za súčasťargumentácie.
Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv zaručených v čl. 22ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a právzaručených v čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru postupom krajského súdu v konanívedenom pod sp. zn. 1 To 97/2013 a jeho uznesením z 10. decembra 2013 a postupomnajvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Tdo 35/2014 a jeho uznesenímz 22. októbra 2014, ku ktorému malo dôjsť nedostatočným odôvodnením rozhodnutí a icharbitrárnosťou vo vzťahu k obhajobe sťažovateľa spočívajúcej v námietkach:
- nesprávnej kvalifikácie skutku ako spáchaného závažnejším spôsobom konaniana viacerých osobách s poukazom na ustanovenie § 138 písm. j) Trestného zákona,
- nedostatočného odôvodnenia príkazov Okresného súdu Nitra na odpočúvaniea záznam telekomunikačnej prevádzky,
- nezákonnosti dôkazu – znaleckého posudku Kriminalistického a expertíznehoústavu Policajného zboru v Bratislave (ďalej len „KEÚ PZ“) – ktorá mala prameniťz nedoručenia sťažovateľovi ani jeho obhajcovi uznesenia vyšetrovateľa Policajného zboruo pribratí tohto ústavu do konania.
Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že vo vzťahuk splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutémurozhodnutiu odvolacieho súdu nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehotana podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu je v prípadochodmietnutia dovolania dovolacím súdom považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽPz 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99,body 51, 53 a 54 a tiež napr. I. ÚS 611/2014, I. ÚS 563/2014).
1. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s nesprávnou právnou kvalifikáciou trestného činu za použitia § 138 písm. j) Trestného zákona
Sťažovateľ v prvom rade namieta nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 138 písm. j)Trestného zákona v jeho trestnej veci. Podľa jeho názoru všeobecné súdy sa jeho obhajoboupoukazujúcou na vylúčenie použitia označeného ustanovenia na danú vec nezaoberali.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 8 ods. 2 listiny nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak nežz dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojhopráva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam(mutatis mutandisI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Ústavný súd ďalej poznamenáva, že mu neprislúcha hodnotiť spôsob vykonávaniadôkazov všeobecnými súdmi ani hodnotiť skutkové a právne závery, ku ktorým dospeli,a tak zasahovať do ich rozhodovacej činnosti, pretože nie je prieskumným súdomani nadriadeným súdom. Jeho úlohou je kontrola zlučiteľnosti interpretácie a aplikáciezákonov všeobecnými súdmi s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutéhorozhodnutia krajského súdu č. k. 1 To 97/2013-628 z 10. decembra 2013, z odôvodneniaktorého vyplývajú tieto vo vzťahu k tejto časti sťažnosti sťažovateľa relevantné skutočnosti:«Súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, že obžalovaný svojím protiprávnym konaním naplnil všetky formálne znaky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/ Tr. por., vrátane naplnenia kvalifikačného momentu uvedeného v § 138 písm. j/ Tr. zák. K odvolacím námietkam obžalovaného vo vzťahu ku kvalifikačnému momentu „na viacerých osobách“ odvolací súd uvádza, že tieto nie sú akceptovateľné práve vzhľadom na existujúcu právnu úpravu a v tomto smere už ustálenú súdu prax. Pokiaľ aj prax eviduje niektoré rozhodnutia, ktoré by obsahovali odlišné právne závery v tomto smere, tak je potrebné ich aj takto individuálne posudzovať, pretože minimálne zjednocujúce stanovisko trestnoprávneho kolégia nie je. Ich využitie je možné len v rámci úvah „de lege ferenda“ v rámci ďalšieho legislatívneho procesu ohľadne Trestného zákona.»
Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp. zn. 3 Tdo 35/2014z 22. októbra 2014 uviedol:
„... najvyšší súd pripomína, že dovolacím dôvodom podľa ustanovenia § 371 písm. i/ Tr. por. je, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia: správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.
Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
Trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi sa podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. dopustí ten, kto neoprávnene
a) vyrobí,
b) dovezie, vyvezie, prevezie alebo dá prepraviť,
c) kúpi, predá, vymení, zadováži, alebo
d) prechováva po akúkoľvek dobu, omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor alebo kto takú činnosť sprostredkuje.
Podľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. odňatím slobody na desať rokov až pätnásť rokov sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1 závažnejším spôsobom konania.
Závažnejším spôsobom konania sa podľa § 138 písm. j/ Tr. zák. rozumie páchanie trestného činu na viacerých osobách, pričom viacerými osobami sa na účely tohto zákona rozumejú najmenej tri osoby (§ 127 ods. 12 Tr. zákona).
Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že obžalovaný svojím úmyselným konaním neoprávnene predal, zadovážil a prechovával po akúkoľvek dobu mefedrón, pričom tento čin páchal závažnejším spôsobom konania, pretože ho páchal minimálne na piatich osobách, teda na viacerých osobách. Tým obžalovaný naplnil všetky pojmové znaky obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 2 písm. c/ Tr. zákona.
Najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi je zaradený v I. hlave 3. diele osobitnej časti Trestného zákona medzi trestnými činmi ohrozujúcimi život alebo zdravie. Medzi týmito trestnými činmi sú zaradené tie trestné činy, pri ktorých je ohrozenie života alebo zdravia človeka jediným alebo primárnym objektom. Z hľadiska objektívnej stránky stačí samotné ohrozenie života alebo zdravia. Nemožno preto súhlasiť s názorom obhajcu, že uvedený trestný čin nie je možné spáchať na viacerých osobách, pretože predmetom útoku nie je človek. Úmyslom zákonodarcu zavedením uvedeného kvalifikačného znaku skutkovej podstaty trestného činu je potrestanie páchateľov, ktorí distribuujú omamné či psychotropné látky viacerým osobám (ide o tzv. dílerov drog), čím je ohrozený život a zdravie týchto osôb.“
Z citovaných častí oboch napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov vyplýva,že tieto sa sťažovateľom namietanou otázkou zaoberali a dali na ňu primeranú odpoveď.Jednoznačne z nich vyplýva, prečo skutok kladený sťažovateľovi za vinu kvalifikovali akozločin spáchaný závažnejším spôsobom na viacerých osobách.
Konajúce súdy odkázali na príslušnú právnu úpravu, ktorá bola pre posúdenie skutkurozhodujúcou. Najvyšší súd citoval zákonné ustanovenia § 172 ods. 1 a 2 písm. c) Trestnéhozákona upravujúce trestný čin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok,jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi a poukázal aj na znenieustanovenia § 138 písm. j) Trestného zákona. Zároveň opísal skutkové okolnosti prípadu,uviedol, akého konania sa sťažovateľ dopustil a akým spôsobom (dopustil sa trestného činuna viacerých osobách v súlade s § 127 ods. 12 Trestného zákona). Napokon vyhodnotil,že sťažovateľ naplnil všetky znaky skutkovej podstaty stíhaného zločinu. Dovolací súdozrejmil, prečo napriek presvedčeniu sťažovateľa o opaku bolo potrebné považovať jehokonanie za také, ktoré ohrozovalo život alebo zdravie viacerých osôb (zaradenie tohtotrestného činu v štruktúre Trestného zákona), a zdôraznil aj úmysel zákonodarcu sledovanýpoužitou zákonnou úpravoupotrestať páchateľov, ktorí distribuujú omamné či̶psychotropné látky viacerým osobám.
Pokiaľ krajský súd správnosť kvalifikácie spáchaného skutku odôvodnil aj súdnoupraxou, je pravdou, že v odôvodnení absentuje uvedenie čo i len jediného prípadu akopríkladu rovnakého postupu všeobecných súdov v podobných trestných veciach. Uvedenúokolnosť však ústavný súd nehodnotí ako takú, ktorá by bola spôsobilou zasiahnuťdo základných práv sťažovateľa. Sťažovateľ bol v konaní pred všeobecnými súdmizastúpený kvalifikovanými obhajcami, ktorí pri využití im obvykle dostupných prostriedkovmohli poznať a pravdepodobne v tom čase aj poznali súdnu prax v obdobných veciach.Ústavný súd v tejto súvislosti ako príklad poukazuje na verejnosti dostupné (napr.na internete) uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tdo 15/2013 z 9. apríla 2013, ktoré bolovydané ešte pred meritórnym rozhodnutím okresného súdu; z neskoršieho obdobia je tonapr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tdo 45/2014 zo 7. augusta 2014 alebo uznesenienajvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 22/2014 z 22. októbra 2014. Z uvedených rozhodnutívyplývajú rovnaké závery, aké prijali okresný súd, krajský súd a najvyšší súd v tejtoaktuálnej veci. Takisto si túto prax osvojili odvolacie súdy, pozri napr. rozsudok Krajskéhosúdu v Prešove sp. zn. 10 To 1/2013 z 20. februára 2013.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nepovažuje odôvodnenienapadnutých rozhodnutí všeobecných súdov v tejto časti za neodôvodnené alebo arbitrárne.Konajúce súdy uviedli právnu úpravu, podľa ktorej pri kvalifikácii skutku postupovali,pritom výklad a aplikácia tejto úpravy zo strany súdov ničím nenaznačuje, že by bolav rozpore s jej znením alebo účelom. Je tiež potrebné pripomenúť, že sú to práve všeobecnésúdy, ktoré sú primárne povolané na výklad a aplikáciu zákonov v súvislosti s ichpovolaním na rozhodovanie v občianskoprávnych a trestných veciach (pozri čl. 142 ods. 1ústavy). Uvedenému nasvedčujú viaceré ustanovenia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdocha o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [napr. § 8 ods. 3,§ 15 ods. 3, § 17 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)]. Pretovstupovanie ústavného súdu do rozhodnutí všeobecných súdov v súvislosti s výkladoma aplikáciou právnych noriem je aktuálne iba v prípade takého odchýlenia sa od zneniapríslušných ustanovení, že by to malo za následok zásadné popretie ich účelu a významu.V tomto prípade tomu tak nebolo.
Ústavný súd preto po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutianajvyššieho súdu a v jeho spojitosti aj s rozhodnutím krajského súdu konštatuje, že najvyššísúd a krajský súd konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatnépre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov,sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciupríslušných na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonnýchustanovení sú obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušnéhoorgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovaťtakú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušeniaoznačeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatína ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s rozhodnutiaminajvyššieho súdu a krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného právana súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníkakonania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavneakceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovaťdo postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutýmirozhodnutiami najvyššieho súdu a krajského súdu a namietaným porušením označenýchpráv (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a preto bolo potrebnésťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.
Rovnako je zjavne neopodstatneným aj namietané porušenie základného právasťažovateľa na jeho stíhanie alebo pozbavenie osobnej slobody iba zo zákonných dôvodov(čl. 8 ods. 2 listiny), keďže, ako to už z dosiaľ uvedeného vyplýva, ústavný súd pri svojomprieskume nezistil v postupoch a rozhodnutiach krajského súdu a najvyššieho súdunezákonnosť, resp. rozpor so zákonom. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť ajv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnúneopodstatnenosť.
2. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru v súvislosti s neodôvodnenosťou príkazov na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky
Porušenie označených základných práv zaručených ústavou a práv zaručenýchdohovorom sťažovateľ spája s neodôvodnenosťou príkazov na odpočúvanie a záznamtelekomunikačnej prevádzky vydaných Okresným súdom Nitra pod„č. k. OS NR-V-6-1/12- 1Ntt-2/12 zo dňa 30. 1. 2012 a č. k. OS NR-V-5—1/12-1Ntt-2/12 zo dňa 30. 1. 2012“.
Podľa čl. 22 ods. 1 ústavy listové tajomstvo, tajomstvo dopravovaných správ a inýchpísomností a ochrana osobných údajov sa zaručujú.
Podľa čl. 22 ods. 2 ústavy nikto nesmie porušiť listové tajomstvo ani tajomstvo inýchpísomností a záznamov, či už uchovávaných v súkromí, alebo zasielaných poštou, aleboiným spôsobom; výnimkou sú prípady, ktoré ustanoví zákon. Rovnako sa zaručujetajomstvo správ podávaných telefónom, telegrafom alebo iným podobným zariadením.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromnéhoa rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovor štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovaťokrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnostiv záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práva slobôd iných.
Z podstaty, zmyslu a účelu základných práv zaručených v citovaných ustanoveniachústavy a dohovoru vyplýva, že elementárnou podmienkou úspešného uplatňovania ichochrany je smerovanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy primárne priamo proti týmtopríkazom. Ak bol teda sťažovateľ presvedčený o nedostatočnom odôvodnení príkazovOkresného súdu Nitra, mal sťažnosť pre porušenie označených základných práv podaťpráve proti týmto príkazom (samozrejme, za dodržania všetkých procesných podmienokvyžadovaných zákonom o ústavnom súde pre podanie takejto sťažnosti, najmä pokiaľ ideo jej včasnosť).
O tomto závere svedčia aj rozhodnutia ústavného súdu, na ktoré sťažovateľ poukázalv odôvodnení sťažnosti na podporu svojej argumentácie, t. j. nálezy ústavného súdu sp. zn.I. ÚS 274/05 zo 14. júna 2006 a sp. zn. I. ÚS 114/2012 z 13. júna 2012, v ktorých ústavnýsúd síce konštatoval porušenie tých istých základných práv, ktoré označil aj sťažovateľ(podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru), avšak v uvedených prípadochboli namietané samotné príkazy všeobecných súdov a konania im predchádzajúce, t. j.odlišné od konaní a rozhodnutí v merite trestnej veci, ako to je v danom prípade.
Pokiaľ sťažovateľ namieta, že tak druhostupňový, ako aj dovolací súd neodôvodniliprijaté závery vo vzťahu k jeho obhajobe spočívajúcej práve v tvrdenom nedostatočnomodôvodnení príkazov, potom tieto námietky jednoznačne spadajú pod ochranu čl. 46 ods. 1ústavy (čl. 36 ods. 1 listiny) a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré však v tejto súvislosti sťažovateľnenamieta.
Obe uvedené skutočnosti (t. j. napádanie nesprávnych rozhodnutí a namietanieporušenia základných práv, ktoré sa na vec nevzťahujú) majú za následok odmietnutiesťažnosti podanej ústavnému súdu pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.
Napriek uvedenému ústavný súd v snahe vyhnúť sa prílišnému formalizmu preúplnosť uvádza, že aj tejto obrane sťažovateľa sa krajský súd a dovolací súd ústavneakceptovateľným spôsobom venovali:
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia k tejto okolnosti uviedol:«Už súd prvého stupňa zaujal správne stanovisko k namietaným príkazom na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky (ďalej len „príkaz“). Nadriadený súd tam uvedené správne právne úvahy dopĺňa o to, že odôvodnenosť príkazu je potrebné posudzovať aj s prihliadnutím na charakter a závažnosť veci a jeho odôvodnenie závisí od dôkazov a faktov známych v čase jeho vydania. V danej veci tieto v tom čase boli dostačujúce na to, aby bolo príkazom súdu zasiahnuté do práva na súkromie, preto aj podľa názoru odvolacieho súdu námietky obžalovaného nie sú akceptovateľné. Všeobecne možno konštatovať, že inak sa dôvody na vydanie príkazu hodnotia v čase jeho vydania a inak sa na ne pozerá neskôr, keď sú už známe iné dôkazy a iné skutočnosti. Len to, že odôvodnenie rozhodnutia súdu nezodpovedá predstavám obžalovaného nemá za následok jeho nezákonnosť. Napokon aj výsledky zaznamenanej komunikácie potvrdili opodstatnenosť vydania príkazu.
K rovnakým záverom odvolací súd dospel aj ohľadne námietok týkajúcich sa príkazu na domovú prehliadku.»
Z odôvodnenia rozhodnutia dovolacieho súdu k tejto otázke vyplýva táto relevantnáargumentácia:
„Obvinený v dovolaní namietal nezákonnosť vykonania dôkazu, ktorý spočíval v nedostatočnom odôvodnení príkazu na odpočúvanie telefónnych hovorov vydaného Okresným súdom Nitra...
... podmienky a účel odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky sú ustanovené v § 115 ods. 1 prvá veta Trestného poriadku. Príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky možno vydať, pri dôvodnom predpoklade, že budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie. Týmito skutočnosťami možno rozumieť skutočnosti uvedené najmä v § 119 ods. 1 písm. a/ až písm. c/ Tr. por., ak sú podstatné pre trestné konanie.
... dovolací súd zistil, že sudkyňa pre prípravné konanie Okresného súdu Nitra v predmetnej veci vydala dňa 30. januára 2012 príkazy na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky... Podstatnou súčasťou odôvodnenia je uvedenie skutkových okolností. Skutkovou okolnosťou v posudzovanom prípade bolo dôvodné podozrenie, že doposiaľ neznámy páchateľ od mesiaca november 2011 na presne nezistenom mieste vyrába omamné a psychotropné látky, ktoré následne na rôznych miestach mesta Šurany a v okolí predáva doposiaľ presne nezistenému počtu osôb, pričom pri komunikácii s týmito osobami používa telefónne čísla 0948/... a 0907/..., kde si dohaduje množstvo drogy a miesto stretnutia. Uvedené príkazy teda boli súdom riadne odôvodnené v súlade s ustanovením § 115 ods. 3 Trestného poriadku...“
Konajúcesúdytedareagovalinanámietkuneodôvodnenostipríkazovna odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vydaných Okresným súdom Nitraa znovu tak urobili ústavne konformným spôsobom.
Najmä dovolací súd jasne uviedol podstatné skutkové okolnosti, ktoré vydanietakýchto príkazov opodstatňovali. Bolo to dôvodné podozrenie, že neznámy páchateľvyrába omamné a psychotropné látky, ktoré predáva presne nezistenému počtu osôbs uvedením telefónnych čísel používajúcich na komunikáciu s týmito osobami. Pritomznovu poukázal na príslušnú právnu úpravu§ 115 ods. 1 Trestného poriadku – podľa̶ktorej príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky je možné vydať,ak možno dôvodne predpokladať, že budú zistené skutočnosti významné pre trestnékonanie. Ústavný súd považuje za presvedčivé závery všeobecných súdov uvedenév napadnutých rozhodnutiach, ktorými tieto konštatovali dostatočnosť odôvodneniapríkazov na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vydaných Okresnýmsúdom Nitra.
Ani v tejto časti ústavný súd nemohol vyhovieť návrhu sťažovateľa a vysloviťporušenie jeho základných práv, preto sťažnosť aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
3. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s nezákonnosťou dôkazu
(Pozri už uvedenú citáciu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny,pozn.)
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosťna prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Porušenie základného práva na obhajobu, ale aj základného práva na súdnu ochranua práva na spravodlivé súdne konanie sťažovateľ videl v akceptácii „nezákonného dôkazu“v jeho trestnej veci. Za nezákonný považoval znalecký posudok KEU PZ z dôvodu,že uznesenie, ktorým bol tento ústav poverený vypracovaním znaleckého posudku, nebolsťažovateľovi ani jeho obhajcovi doručený.
S touto námietkou sa krajský súd vysporiadal takto:«Nedoručenie uznesenia o pribratí ústavu (nie znalca ako to nesprávne uvádzal obžalovaný) je možné považovať za chybu, nemožno ju však považovať za chybu podstatnú v zmysle písm. a/ §-u 321 Tr. por., pretože takú situáciu aká nastala - vydanie uznesenia v čase, keď sa trestné stíhanie viedlo len vo veci a kedy sa doručuje len prokurátorovi, a povinnosť po vznesení obvinenia ho doručiť neskôr obvinenému - Trestný poriadok výslovne nerieši. Obžalovaný bol oboznámený s podaným znaleckým posudkom a v konania pred súdom bol tento dôkaz vykonaný za dodržania zásad tzv. kontradiktórneho procesu, preto nemožno konštatovať, že by došlo k porušeniu práva obvineného na obhajobu. V prípade uvádzaného rozhodnutia NS SR sp. zn. 4 Tz/9/2006 sa nejedná o „judikát“ vydaný trestnoprávnym kolégiom NS SR, ale len o publikované rozhodnutie senátu NS SR v odbornom časopise Zo súdnej praxe.»
Najvyšší súd k tejto námietke uviedol:„Obvinený v dovolaní namietal aj skutočnosť, že mu nebolo doručené uznesenie o pribratí znaleckého ústavu z 19. marca 2012 ČVS: ORP-99/OVK-NZ-2012, a teda nemal možnosť podať voči nemu sťažnosť, hoci je prípustná. Najvyšší súd poukazuje na to, že uznesenie o pribratí znalca bolo vydané vyšetrovateľom v čase, keď bolo začaté trestné stíhanie vo veci podľa § 199 ods. 1 Tr. por., a preto nebolo potrebné ho doručovať obvinenému, ktorý v tom čase ešte v pozícii obvineného nevystupoval. V tejto súvislosti bolo právo obvineného na obhajobu zabezpečené následnou možnosťou preštudovať vyšetrovací spis a oboznámiť sa s výsledkom znaleckého dokazovania ako aj v konaní pred súdom, kedy sa obvinený ako aj jeho obhajca zúčastnili vykonávania dôkazov vrátane výsluchu znalca. Len na margo najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že predmetné uznesenie bolo vydané za účelom predbežného znaleckého skúmania. Následné uznesenie o pribratí znaleckého ústavu z 13. apríla 2012, ČVS: ORP-99/OVK-NZ-2012, za účelom vypracovania riadneho znaleckého posudku bolo už obvinenému riadne doručené dňa 20. apríla 2012.“
Je evidentné, že všeobecné súdy neopomenuli ani otázku namietanej „nezákonnostidôkazu“ vyplývajúceho zo znaleckého posudku vypracovaného na základe uzneseniaorgánu činného v trestnom konaní, ktoré podľa slov sťažovateľa nebolo doručené jemu anijeho obhajcovi.
Ani v tomto prípade ústavný súd nemôže konštatovať porušenie označenýchzákladných práv sťažovateľa. Tak krajský súd, ako aj najvyšší súd sa načrtnutejproblematike venovali, a to z hľadiska ústavnoprávnych záruk udržateľným spôsobom.Konajúce súdy zreteľne uviedli, z ktorých zákonných ustanovení pri vyvodení svojichprávnych záverov vychádzali a konečné rezultáty prijali so zameraním sa na dodržaniekontradiktórnosti trestného konania a práva sťažovateľa na obhajobu. K samotnémuznaleckému posudku, ako to uviedli všeobecné súdy, sa mal sťažovateľ možnosť vyjadriť,a teda mohol v tejto súvislosti predostrieť proti nemu všetky svoje námietky (vrátane tých,ktoré ako príklad uvádza v sťažnosti). Zmyslu a účelu základného práva sťažovateľana obhajobu preto bolo zo strany všeobecných súdov dané za dosť.
Je potrebné tiež uviesť, že argumentácii sťažovateľa vo vzťahu k tvrdenémuporušeniu jeho práv v tejto časti sťažnosti chýbajú právne významné elementy. Tvrdí iba,že nedoručením mu uznesenia o pribratí KEU PZ do konania došlo k nezákonnémuzabezpečeniu dôkazu, keďže mu takým postupom nebola daná„možnosť sa proti pribratiu znalca do kania brániť, prípadne sa vyjadriť aj k jeho možnej zaujatosti“. V sťažnostipodanej ústavnému súdu však ani náznakom neviedol, či proti znaleckému posudkuvypracovanému KEU PZ pred všeobecnými súdmi namietal nejaké podstatné, relevantnéskutočnosti, napr. zaujatosť KEU PZ, a s akým výsledkom. Samotné nedoručenieprocesného rozhodnutia akokoľvek súvisiaceho s dôkazom, ku ktorému sa má možnosťobvinený (obžalovaný) následne vyjadriť a vniesť voči nemu všetky (akékoľvek) výhrady,nemožno považovať za právne významnú udalosť z pohľadu ústavnej ochrany základnéhopráva na obhajobu. Inak povedané, sťažovateľ tvrdí, že mu nebolo doručené procesnérozhodnutie, avšak neoznačil žiadne reálne negatívne dôsledky a dopady takéhoto postupu,ktoré by boli spôsobilé zasiahnuť do jeho základného práva na obhajobu.
Aj v tejto časti ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa za zjavne neopodstatnenúpre absenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, čl. 8 ods. 2 a čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručenéhov čl. 6 ods. 1 dohovoru a označenými postupmi a rozhodnutiami všeobecných súdov, pretoju z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto uznesenia.
Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právnehovýznamu zaoberať sa jeho ďalšími požiadavkami, rozhodovanie o ktorých je podmienenévyslovením porušenia základných práv alebo slobôd, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2015