znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 637/2014-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   4.   novembra   2014 predbežne prerokoval sťažnosť A. A., zastúpeného advokátom JUDr. Milanom Cibíkom, Tomášikova 4,   Bratislava,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 To 9/2013 zo 6. novembra 2013 a jeho postupom, ktorý mu predchádzal, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. A. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „   ústavný   súd“)   bola 13. marca 2014   doručená   sťažnosť   A. A.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   doplnená   písomným podaním doručeným 2. júla 2014, ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 To 9/2013 zo 6. novembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a jeho postupom, ktorý mu predchádzal.

Z obsahu sťažnosti   ústavný súd zistil, že rozsudkom   Špecializovaného trestného súdu   v   Pezinku   sp.   zn.   PK–1   T/28/2012   zo   7.   augusta   2013   bol   sťažovateľ   odsúdený pre trestný   čin   založenia,   zosnovania   a podporovania   zločineckej   skupiny   podľa   §   296 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), vydieračského únosu podľa § 138 písm. a) Trestného zákona a § 141 písm. a) Trestného zákona sčasti dokonaný, sčasti vo vzťahu k § 186 ods. 3 písm. a) Trestného zákona   v štádiu   pokusu   podľa   §   14   ods.   1   Trestného   zákona   a   nedovolenej   výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa   § 172 ods.   1 písm.   c),   d)   a ods.   2 písm. e) Ttrestného zákona vo forme spolupáchateľstva   podľa   §   20   Trestného   zákona   na skutkovom   základe   uvedenom vo výrokovej   časti   rozsudku.   Proti   uvedenému   rozsudku   prvostupňového   súdu   podal sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   tak,   že odvolanie sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu   jeho označených   práv   najmä tým, že „sa v podstate obmedzil   v rozhodnutí o odvolaní   len   na   stotožnenie   sa   s dôvodmi   uvedenými   v prvostupňovom   rozhodnutí a neuviedol   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   by   potvrdili   alebo   vyvrátili   relevantné tvrdenia uvedené v odvolaní“. V tejto súvislosti sťažovateľ bližšie konkretizuje a poukazuje na „nesprávne   vyhodnotenie až deformáciu   vykonaného   dôkazu   výpovede svedka   J.   B., nedodržanie   kontradiktórnosti   konania   a princíp   rovnosti   zbraní,   pre   absolútne neakceptovanie navrhovaných dôkazov, porušenie práva na riadne odôvodnenie rozsudku, keďže   sa   už   súd   prvého   stupňa   nevysporiadal   s väčšinou   argumentov   uvedených v záverečnej   reči   obhajcu   a tento   ústavný   nedostatok   nebol   odstránený   ani   odvolacím súdom,   odvolací   súd   sa   nevysporiadal   ani   s námietkami   ohľadne   nesprávnej   právnej kvalifikácie skutkov v bode 2/ a 3/ rozsudku súdu prvého stupňa“, ktoré aj skutkovo opísal v sťažnosti.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd vo veci vydal tento nález:„1. Najvyšší súd SR v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 To 9/2013 porušil základné práva A. A., nar. 20.11.1984, na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 06.11.2013 pod sp. zn.: 1 To 9/2103 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

3.   A.   A.   priznáva   náhradu   trov   konania   vrátane   trov   právneho zastúpenia,   ktoré   je   Najvyšší   súd   SR   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu JUDr. Milana Cíbika do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veci veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ svojou sťažnosťou napádal postup najvyššieho súdu v označenom konaní a jeho   napadnuté   uznesenie   z dôvodu   tvrdeného   porušenia   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poukazuje na to, že nie je tzv. „skutkovým súdom“, teda súdom, ktorý by vykonával dokazovanie na zistenie skutkového stavu, ak by malo ísť o dokazovanie, ktoré by malo nahradiť dokazovanie zisteného skutkového stavu všeobecnými súdmi.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v Slovenskej   republike   vyplýva,   že   rozhodovanie   v trestnoprávnych veciach   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Ústavnému   súdu   preto   neprináleží rozhodovať o vine a treste osoby obžalovanej z trestného činu, resp. v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy posudzovať otázku viny sťažovateľa vo vzťahu k spáchaniu trestného činu, z ktorého ho viní obžaloba v konkrétnej trestnej veci alebo z ktorého bol uznaný vinným rozsudkom všeobecného (trestného) súdu.

Ústavný súd je oprávnený posúdiť, či spôsob aplikácie práva všeobecným súdom v konkrétnom prípade je zlučiteľný s ústavou vrátane jej ustanovení zaručujúcich základné práva a slobody alebo ľudské práva a slobody vyplývajúce z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   v konaní podľa čl. 127 ústavy namieta.

Pokiaľ   ide   o posudzovanie   skutkových   a   právnych   záverov   všeobecného   súdu obsiahnutých v jeho rozhodnutí, ústavný súd opakovane vyslovil, že môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Po   oboznámení   sa   s obsahom   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu (s prihliadnutím   na   obsah   prvostupňového   rozsudku   Špecializovaného   trestného   súdu v Pezinku   sp.   zn.   PK–1   T/28/2012   zo   7.   augusta   2013,   ktorý   bol   v odvolacom   konaní preskúmavaný) dospel ústavný súd k záveru, že zo záverov najvyššieho súdu nevyplýva jednostrannosť ani interpretácia vykonaných dôkazov odporujúca zásadám formálnej logiky alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Princíp   voľného   hodnotenia   dôkazov   v   konaní   pred   súdmi   v spojení   so   zásadou spravodlivého   rozhodnutia   ukladá   súdu   povinnosť   vykonať   dokazovanie v   rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (nie každý dôkaz navrhnutý niektorou zo strán) objasňujúc s rovnakou starostlivosťou okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia   v   jeho   prospech,   a   následne   dôkazy   vyhodnotiť   podľa   svojho   vnútorného presvedčenia   založeného   na   starostlivom   uvážení   všetkých   okolností   prípadu   jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán. Pokiaľ v procese hodnotenia dôkazov dospeje súd k záveru, že väčšina v konaní   vykonaných   dôkazov   svedčiacich   proti   obžalovanému   vo svojom   súhrne spoľahlivo   vyvracia   pravdivosť   dôkazov   v jeho   prospech   (teda   že   dôkazy   vykonané v konaní   preukazujú   vinu   obžalovaného   mimo   rozumných   pochybností),   a svoje   závery v tomto   smere   dostatočne   odôvodní,   nemožno   jeho   rozhodnutie,   ktorým   vysloví   vinu obžalovaného,   považovať   za   nezákonné   či   neústavné   z dôvodu   nevykonania   ďalších dôkazov   navrhovaných   obhajobou.   Navyše,   najvyšší   súd   k tejto   námietke   sťažovateľa v odôvodnení svojho napadnutého uznesenia uviedol, že „výrok o vine obžalovaného A. A. bol   založený   na   presvedčivých   dôkazoch,   ktoré   bez   akejkoľvek   pochybnosti   vylučujú akúkoľvek   inú   alternatívu   skutkového   deja,   ktorý   bol   na   základe   týchto   dôkazov   pri jednotlivých   skutkoch   ustálený.   Preto   aj   odvolací   súd   dospel   k presvedčivému a objektívnemu záveru, že nemožno mať žiadne pochybnosti o vine obžalovaného, pretože jeho vina bola preukázaná tak súborom priamych, ako aj nepriamych dôkazov, pričom tieto dôkazy tvoria nepretržitú a súvislú niť, ktorá bez akýchkoľvek pochybností dovoľuje vysloviť záver   o   vine   vo   výroku   o   vine   obžalovaného..   V nadväznosti   na   povahu   a počet vykonaných   dôkazov   vrátane   dôkazov   DNA   (na   ohorku   cigarety,   chirurgických rukaviciach,   pozn.)   opísaných   v odôvodnení   prvostupňového   rozsudku   ústavný   súd konštatuje,   že   spochybnenie   jedného   z   dôkazov   a   nevykonanie   ďalších   navrhovaných dôkazov obhajobou za situácie,   keď súd disponoval   a vykonal také množstvo   dôkazov, ktoré jednoznačne vo svojom súhrne preukazujú skutok a vinu sťažovateľa, nie je spôsobilé vyvolať pochybnosť   o zákonnosti   a ústavnosti   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu, ktorým   zamietol   odvolanie   proti   prvostupňovému   rozsudku   súdu   z hľadiska   limitov základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods.   1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa týkajúce sa nezákonnosti vykonaných dôkazov, ako aj údajne nesprávnej právnej kvalifikácie skutkov v bode 2) a 3) rozsudku súdu prvého stupňa,   ústavný   súd   konštatuje,   že   uvedené   námietky   sú   subsumovateľné   pod   dôvody na podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného zákona, čo v okolnostiach prípadu znamená nedostatok právomoci ústavného súdu preskúmať tieto námietky z dôvodu nevyčerpania   účinného   prostriedku   nápravy,   ktorým   je   dovolanie.   Z uvedeného   dôvodu ústavný súd sa nimi nemohol zaoberať (m. m. III. ÚS 195/07, III. ÚS 141/08).

Ústavný   súd   v súvislosti   s   námietkou   arbitrárnosti   odôvodnenia   napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu   odkazuje   na   podrobné   a   pomerne   rozsiahle   odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom súd prvého stupňa poukázal na množstvo priamych, ako aj nepriamych dôkazov (výpovede svedkov, obrazové, zvukové alebo záznamov, iné vecné dôkazy) a zároveň konštatuje, že námietky sťažovateľa uvedené v odvolaní, ako aj v tejto sťažnosti nie sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o zákonnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil s obsahom a dôvodmi uvedenými   v prvostupňovom   rozsudku.   Ústavný   súd   preto   ďalej   konštatuje,   že   nezistil žiadnu   relevantnú   súvislosť   medzi   namietanými   právami   a   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu, preto v rámci predbežného prerokovania tejto sťažnosti dospel k záveru, že   sťažnosť   je   zjavne   neopodstatnená,   keďže   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné.

Závery najvyššieho súdu obsiahnuté v napádanom rozhodnutí za žiadnych okolností nemožno   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   V   tomto   kontexte samotná skutočnosť, že najvyšší súd v predmetnej veci neakceptoval výhrady obhajoby, nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv.

Ústavný súd na základe uvedeného odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2014