SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 636/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obe bytom ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátom JUDr. Júliusom Fígerom,Mickiewiczova 6, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenompod sp. zn. 6 Co 228/2014 a jeho rozsudkom z 22. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t aakozjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. decembra2014 doručená a 30. marca 2015 doplnená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka v 1. rade“) a ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“, spolu ďalejaj „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskéhosúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 228/2014(ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho rozsudkom z 22. septembra 2014 (ďalej aj„napadnuté rozhodnutie“ alebo „napadnutý rozsudok“).
Sťažovateľky v sťažnosti podrobne opisujú skutkový stav veci, keď od roku 1986 aždo začiatku roka 2006 nepretržite bývali spolu s ⬛⬛⬛⬛ (druhomsťažovateľky v 1. rade a otcom sťažovateľky v 2. rade) v družstevnom byte ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „byt“). Predmetný byt bol pôvodne pridelenýako byt družstevný ⬛⬛⬛⬛ a podľa tvrdenia sťažovateľky v 1. radeaj jej po uzavretí jej zmluvy o jej stabilizačnom záväzku zotrvať v pracovnom pomerepo určený čas, pričom od roku 1986 sťažovateľka v 1. rade žila s
v spoločnej domácnosti aj ako jeho družka a sťažovateľka v 2. rade je ichspoločnou dcérou. Po smrti ⬛⬛⬛⬛ zostali bývať sťažovateľky v tomtobyte predpokladajúc, že vzhľadom na rodinné vzťahy im patrí právo tento byt užívať.V rámci dedičského konania po poručiteľovi zostatkovú hodnotu členského podieluv bytovom družstve zdedil jeho syn – ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „žalovaný v 1. rade“).Tento sa stal aj nájomcom predmetného bytu, ktorý mu bol neskôr prevedený do jehovlastníctva. Žalovaný v 1. rade podal na Okresnom súde Bratislava V (ďalej len „okresnýsúd“) 21. marca 1998 návrh na vypratanie bytu. Konanie bolo vedené pod sp. zn.10 C 87/1998 a bolo zastavené v dôsledku späťvzatia návrhu. V priebehu tohto konania sasťažovateľky domáhali svojich práv k predmetnému bytu, a to jednak podaním žalobyo vydanie dedičstva (konanie vedené pod sp. zn. 15 C 218/00), žaloby o určenie,že sťažovateľka v 2. rade je členkou stavebného bytového družstva a výlučnou nájomníčkoupredmetného bytu (konanie vedené pod sp. zn. 12 C 3/99), obnovy dedičského konaniapo poručiteľovi (konanie vedené pod sp. zn. 15 C 219/00), v ktorých boli sťažovateľkyneúspešné. V priebehu týchto konaní okresný súd uznesením sp. zn. 6 Nc 2/01 z 15. mája2001 zakázal žalovanému v 1. rade akokoľvek nakladať s bytom až do právoplatnéhoskončenia konania vedeného na tomto súde pod sp. zn. 15 C 2018/00 a sp. zn. 15 C 19/00.Dňa 14. novembra 2005 žalovaní v 1. až 3. rade za asistencie notárky JUDr. Bayerovejvstúpili do predmetného bytu v neprítomnosti sťažovateliek bez ich súhlasu, vymenilizámok na vchodových dverách bytu a svojpomocne bez ich súhlasu nakladali s ichhnuteľným majetkom nachádzajúcim sa v byte, ktorý poukladali do škatúľ. Následnežalovaný v 1. rade písomnou výzvou adresovanou sťažovateľke v 1. rade požadovalvypratanie uskladnených vecí z bytu. Sťažovateľky tak neskôr urobili a veci uskladnilivo verejnom sklade.
Zo sťažnosti vyplýva, že krajský súd napadnutým rozhodnutím potvrdilprvostupňové rozhodnutie okresného súdu sp. zn. 32 C 412/05 z 8. novembra 2013, ktoréhopredmetom bolo posúdenie nároku sťažovateliek na náhradu škody spôsobenej odporcomv 1. až 3. rade, ktorá im vznikla okrem iného tak, že žalovaní neoprávnene manipulovalis majetkom sťažovateliek, v ktorom boli sťažovateľky iba čiastočne úspešné.
Z obsahu sťažnosti nie je zrejmé, v čom konkrétnom sťažovateľky vidia porušeniesvojich v petite označených práv. Sťažovateľky sa obmedzujú na tvrdenie, že všeobecnésúdy„kládli dôraz len na tie dôkazy, ktoré svedčili“v ich neprospech a dôkazy v ichprospech„nehodnotili spôsobom zodpovedajúcim spravodlivému procesu“.Preto sú tohonázoru, že z uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisova judikatúry ústavného súdu vyplýva, že napadnutým postupom a rozhodnutím krajskéhosúdu boli nepochybne porušené ich označené práva.
Bez akéhokoľvek bližšieho odôvodnenia účelu sťažovateľky uvádzajú citáciedohovoru, ústavy a judikatúry ústavného súdu, čo nijako neozrejmuje vo väzbena konkrétny prípad.
V závere sťažnosti navrhujú, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. Základné právo sťažovateliek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co/228/2014, osobitne rozsudkom tohto krajského súdu... zo dňa 22.09.2014, ktorým Krajský súd v Bratislave potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 08. novembra 2013 č. k. 32C 412/2005-526, porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co/228/2014 z 22.09.2014 zrušuje a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.
3. Ústavný súd ukladá Krajskému súdu v Bratislave, aby sťažovateľkám zaplatil náhradu trov konania - právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby...“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateliek prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzinapadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia aleboprocesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretožeuvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosťsťažovateliek podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvodyna jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľky namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l dohovorunapadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
Ústavný súd už uviedol, že predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciouuvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskejrepubliky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimomsúdnej ochrany podľa dohovoru (napr. II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahutýchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručujekaždému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním(I. ÚS 26/94). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnychveciach, súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosťrozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavyneznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdoma nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnomspore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná užspomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahochrozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade,že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacouústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznostina to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo stranyústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,III. ÚS 180/02).
Pokiaľ ide o sťažovateľkami namietané porušenie ich základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným postupom a rozhodnutímkrajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčenáprávomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu zostalo následne ibaposúdenie, či účinky výkonu právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutímo odvolaní sťažovateliek napadnutým rozsudkom sú zlučiteľné s označeným článkomústavy, resp. dohovoru.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku krajského súdudospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo potvrdzuje jehoargumentácia vychádzajúca z výsledkov v konaní vykonaného dokazovania a z nehovychádzajúcich právnych záverov. V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd oboznámilpodstatu skutkových a právnych záverov okresného súdu a odvolacej argumentáciesťažovateliek a odporcu.
Krajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že v posudzovanej veci sasťažovateľky domáhali voči žalovaným (neskôr len žalovanému v 1. rade) náhrady škody,ktorá im mala vzniknúť„neoprávneným konaním žalovaného 1/, ktorý nedovolene použil svojpomoc pri realizácii svojho vlastníckeho práva k bytu, keď dňa 14. 11. 2005“.
Pokiaľ ide o samotný nárok na náhradu škody, na zdôraznenie správnosti odvolanímnapadnutého rozsudku okresného súdu krajský súd uviedol, že„predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka je porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), t. j. konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody a prezumpcia zavinenia. Porušením právnej povinnosti sa rozumie objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako osoba skutočne konala (prípadne opomenula konať), a tým, ako konať mala, aby si splnila svoje povinnosti. Škoda je ujma v majetkovej sfére poškodeného objektívne vyjadriteľná peniazmi. Medzi protiprávnym úkonom a škodou musí byť vzťah príčiny a následku.“.
Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa,že žalovaný v 1. rade konal protiprávne, keď realizoval útočnú svojpomoc pre účelyzmocniť sa svojho práva voči sťažovateľkám, ktoré užívali byt v jeho vlastníctve,a nepovažoval za dôvodné ani odvolacie námietky sťažovateliek, ktorými spochybňovalisprávnosť výroku odvolaním napadnutého rozsudku okresného súdu, ktorým bola žalobavo zvyšku zamietnutá, a uviedol, že„Dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla a aký je rozsah (výška) zaťažuje poškodeného. Odvolací súd je v zhode so súdom 1. stupňa, že žalobkyne neuniesli dôkazné bremeno, neprodukovali relevantné a objektívne dôkazy, ktorými by jednoznačne preukázali svoje tvrdenia, že v priamej príčinnej súvislosti s konaním žalovaného došlo k zmiznutiu hnuteľných vecí (šperky, hodinky, alkohol, parfumy, finančná hotovosť, kvety a potraviny chladničke), ani nepreukázali, že sa v predmetnom byte označené veci v čase škodovej udalosti nachádzali. Nielenže nebola preukázaná existencia konkrétnych vecí, preukázaná nebola ani ich prípadná hodnota, keď neboli predložené žiadne nadobúdacie doklady, výpovede darcov ohľadom nadobúdacej ceny neboli hodnoverné a nebolo možné pristúpiť ani k objektívnemu odhadu ich ceny. Žalobkyne napokon ani v odvolacom konaní nepredložili dôkazy, ktorými by preukázali svoje tvrdenia. Na základe uvedeného súd nemohol pristúpiť ani k aplikácii ustanovenia § 136 O. s. p., keďže citované ustanovenie možno aplikovať len v prípade, ak bol preukázaný samotný nárok a sporným zostala len jeho výška, ktorú je možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo nemožno zistiť vôbec. Ak však nebolo dostatočne preukázané, že škoda na majetku žalobkyni vôbec vznikla, nie je možné pristúpiť k zisťovaniu jej výšky postupom podľa §136 O. s. p.“.
Preukázaný nebol podľa názoru krajského súdu ani nárok sťažovateliek na náhraduškody v sume 32 565 Sk ako náhrady za núdzové bývanie v čase od 14. novembra 2005do 23. decembra 2005, keď sťažovateľka v 1. rade v tomto smere nepredložila súdu žiadendôkaz preukazujúci, že takéto náklady v súvislosti s jej náhradným bývaním vynaložila.
Taktiež podľa názoru krajského súdu správne postupoval prvostupňový súd aj prirozhodovaní o trovách konania. Podľa krajského súdu nie je pravdou, že by„súd 1. stupňa nerozhodoval o práve na náhradu trov konania žalobkýň“.Okresný súd„napriek tomu, že žalovanému 1/ vznikol nárok na plnú náhradu trov konania voči žalobkyniam, súd 1. stupňa po zvážení všetkých okolností prejednávanej veci mu náhradu trov konania nepriznal s poukazom na ustanovenie § 150 ods. 1 O. s. p.. Odvolací súd v tomto smere považuje postup súdu 1. stupňa za správny, keď v zhode s týmto súdom za dôvod hodný osobitného zreteľa bolo potrebné považovať skutočnosť, že ku sporu medzi účastníkmi došlo práve v dôsledku protiprávneho konania žalovaného 1/ z, pričom vyhodnotenie dôkaznej núdze na strane žalobkýň by ich neprospech v časti trov konania nie je spravodlivé. Treba si uvedomiť, že je náročné preukazovať vlastníctvo poškodených vecí a ich hodnotu, keď od ich zadováženia uplynula značná (niekoľkoročná) doba. Napokon nebyť protiprávneho konania žalovaného 1/, žalobkyne by táto dôkazná povinnosť nezaťažovala. Za správne treba považovať aj rozhodnutie súdu 1. stupňa o trovách konania v jeho zastavenej časti (vo vzťahu k žalovanému v 2. a 3. rade), keď súd postupoval podľa ustanovenia § 146 O. s. p.“.
Z uvedeného krajskému súdu vyplynulo, že„rozsudok súdu 1. stupňa je napadnutých častiach vecne správny a preto ho potvrdil podľa § 219 ods. 1 O. s. p.“.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdukonštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanoveniapodstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajúz konkrétnych faktov, sú logické a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciupríslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, ako ajobsahu relevantných dôkazov je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležiteodôvodnené. Ústavný súd považuje preto postup krajského súdu pri preskúmavanírozhodnutia okresného súdu za legitímny s ústavne – v nevyhnutnom rozsahu –korešpondujúcou mierou interpretácie na vec použitých zákonných ustanovení a vylučujúciporušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd v danej veci dospel k záveru, že napadnutýrozsudok krajského súdu nie je svojvoľný. Podľa názoru ústavného súdu základné právona súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojichzáveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavnéhosúdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavneneopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
V súvislosti s prejavom nespokojnosti sťažovateliek s postupom krajského súduústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňaťočakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súladeso zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možnékvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavnýsúd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušeniezákladných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým postupoma rozhodnutím krajského súdu a sťažovateľkami namietaným porušením označených práv,sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Navyše, ústavný súd dodáva, že z obsahu sťažnosti nie je zrejmé, v čom konkrétnomvidia sťažovateľky porušenie svojich v petite označených práv; obmedzujú sa na tvrdenie,že z dosiaľ uvedených skutočností a citovaných ustanovení právnych predpisov a judikatúryústavného súdu vyplýva, že napadnutým postupom a rozhodnutím krajského súdu bolinepochybne porušené ich označené práva.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnémusúdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadneproti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhua navrhované dôkazy.
Podľa § 50 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť okrem všeobecnýchnáležitostí uvedených v § 20 musí obsahovať označenie, ktoré základné práva alebo slobodysa podľa tvrdenia sťažovateľa porušili, pričom je potrebné ich konkretizovať nielen právneoznačením článkov ústavy alebo inej medzinárodnej zmluvy, ale aj skutkovo.
Podľa ústavného súdu má nedostatok odôvodnenia sťažnosti významné procesnédôsledky. Je základnou povinnosťou sťažovateľa, aby čo najpresnejšie opísal skutkový stav,z ktorého vyvodzuje svoj procesný nárok na ochranu poskytovanú ústavným súdom. Okremopísania skutkových okolností musí odôvodnenie sťažnosti obsahovať najmä právneargumenty a právne posúdenie predloženého sporu.
Nevyhnutnou podmienkou konania ústavného súdu o individuálnej sťažnosti fyzickejosoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ústavy je vznesenie relevantných námietokzo strany sťažovateľa spočívajúcich v uvedení skutočností svedčiacich o porušení jehozákladných práv alebo slobôd rozhodnutím, opatrením, procesným postupom, prípadne inouaktivitou alebo nečinnosťou konkrétneho orgánu verejnej moci (orgánu štátnej správy,územnej alebo záujmovej samosprávy, súdu atď.). Vznesenie takýchto námietok podaniesťažovateliek neobsahuje.
Subjektívny názor sťažovateliek o porušení ich práv nie je dostatočným dôvodomna záver, že mohlo dôjsť k ich namietanému porušeniu, ak chýbajú objektívne okolnosti,ktoré by dovolili takýto záver aspoň na účely prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.
Sťažnosť, ktorá bola doručená ústavnému súdu, neobsahuje kvalifikovanéodôvodnenie, a preto nespĺňa ani podstatnú zákonom predpísanú náležitosť ustanovenúv § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
V súvislosti s nedostatkom zákonom predpísaných náležitostí sťažnosti ústavný súduvádza, že sťažovateľky sú zastúpené advokátom. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov advokát je povinný pri výkoneadvokácie dôsledne využívať všetky právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať právaa záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkonyprávnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívnespôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak súna to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonomustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie pred ústavným súdom (napr.II. ÚS 117/05).
Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako aj pre nesplnenie zákonompredpísaných náležitostí.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti z dôvodov uvedených v odôvodnení tohtorozhodnutia neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateliekuplatnených v petite ich sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2015