znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 636/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   V.   a V. V.,   zastúpených   JUDr.   Evou   Krchňavou, Rudlovská cesta 47, Banská Bystrica, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenom pod sp. zn. 2 T 46/2012 a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To 107/2013 z 15. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. V. a V. V. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 28. januára 2014   doručená   sťažnosť   R.   V.   a   V. V.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 To 107/2013 z 15. októbra 2013 a postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“ ) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 46/2012.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   proti   sťažovateľom   je   vedené   trestné stíhanie pre trestný čin podvodu podľa § 221 ods. 1 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

Sťažovatelia   v sťažnosti   uvádzajú,   že   uznesením   sp.   zn.   2   T   46/2012 z 5. februára 2013 okresný súd postúpil ich trestnú vec na prejednanie Okresnému súdu Bratislava   II,   a to   s odôvodnením,   že   nie   je   na   prejednanie   predmetnej   veci   príslušný. Krajský   súd   však   uznesením   sp.   zn.   3   To   107/2013   z 15.   októbra   2013   prvostupňové rozhodnutie okresného súdu ako „nesprávne a nezákonné“ zrušil.

Sťažovatelia v postupe konajúcich súdov vidia porušenie svojich základných práv zaručených   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   1   ústavy   a čl.   36   ods.   1   listiny,   ako   aj   práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodňujú takto:

„Okresný súd Bratislava I rozhodol vyššie uvedeným spôsobom na základe vznesenej námietky nepríslušnosti súdu a porušenia práva na obhajobu zo dňa 5.10.2012, podanej obhajkyňami obžalovaných a jej následného doplnenia zo dňa 24.10.2012. Na verejnom zasadnutí vytýčenom na deň 10.10.2012 malo dôjsť k predbežnému prejednaniu obžaloby, ale   vzhľadom   na   neprítomnosť   obžalovaných   bol   termín   verejného   zasadnutia   zrušený a obhajkyniam   bolo   len   doručené   stanovisko   prokurátora   ku   vznesenej   námietke nepríslušnosti,   na   základe   čoho   obhajoba   doplnila   dňa   24.10.2012   svoju   námietku o stanovisko   k   vyjadreniu   prokurátorky.   Na   deň   27.11.2012   bolo   vytýčené   hlavné pojednávanie vo veci, ktoré bolo z dôvodu predloženého doplnenia námietky nepríslušnosti zo strany obhajoby predsedom senátu zrušené a následne bolo na deň 5.2.2013 vytýčené verejné zasadnutie za účelom dokazovania k obhajobe namietanej nepríslušnosti Okresného súdu Bratislava I.

Na   tomto   verejnom   zasadnutí   po   vykonanom   dokazovaní   Okresný   súd   vyhovel námietke obžalovaných, že nie je vecne ani miestne príslušný na rozhodnutie vo veci, keď svoju   vecnú   nepríslušnosť   odôvodnil   od   ust.   §   16   ods.   1   Tr.   poriadku   a   miestnu nepríslušnosť od ust. § 17 ods. 1 Tr. poriadku.

Sťažnostný   Krajský   súd   Bratislava   považoval   rozhodnutie   Okresného   súdu Bratislava I   za   nesprávne   a   nezákonné   a   to   na   základe   právneho   názoru,   že   ak   bolo realizované   rozhodnutie   predsedu   senátu   prvostupňového   súdu   o   nariadení   hlavného pojednávania   a   strany   trestného   konania   uvedené   v   §   10   ods.   10   Tr.   poriadku   boli na nariadené hlavné pojednávanie predvolané a o jeho konaní vyrozumené, je už vylúčené, aby   rovnaký   súd   trestnú   vec   predbežne   preskúmal   postupom   podľa   §   243   a   nasl. Tr. poriadku,   a   teda   rozhodol   postupom   podľa   §   244   ods.   1   písm.   a)   Tr.   poriadku. Sťažnostný   Krajský   súd   Bratislava   vychádzal   z   názoru,   že   nariadenie   hlavného pojednávania   prichádza   do   úvahy   len   vtedy,   ak   predseda   senátu   s   ohľadom   na   obsah spisového materiálu posúdi, že nie je potrebné obžalobu predbežne prejednať a je možné vo veci nariadiť hlavné pojednávanie. Ak tak urobil, nemohol potom vo veci rozhodnúť postupom podľa § 244 ods. 1 písm. a/ Tr. poriadku.

Podľa § 184 ods. 1 písm. a/ Tr. poriadku uznesenie je právoplatné, ak zákon proti nemu nepripúšťa sťažnosť.

Proti   uzneseniu   krajského   súdu,   ktorým   rozhodol   o   sťažnosti   proti   rozhodnutiu okresného súdu, už nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3To/107/2013 zo dňa 15.10.2013 sa podľa vyznačenej doložky právoplatnosti stalo právoplatným dňa 15.10.2013, kedy bolo vyhlásené na neverejnom zasadnutí dňa 15.10.2013. V zmysle § 137 ods. 1 Tr. poriadku bolo   cit.   uznesenie   oznámené   obhajkyniam   sťažovateľov   doručením   opisu   uznesenia prostredníctvom Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 2T/46/201-2, a to za sťažovateľa R. V. dňa 10.12.2013 a sťažovateľa V. V. dňa 9.12.2013. Samotný sťažovateľ V. V. obdržal opis uznesenia dňa 27.12.2013.

Až doručením opisu uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3To/107/2013 zo dňa 15.10.2013 mali sťažovatelia možnosť oboznámiť sa s výrokom a obsahom tohto rozhodnutia a len od tohto oznámenia mohli zvažovať ďalší postup vo veci podaním napr. mimoriadnych opravných prostriedkov resp. ústavnej sťažnosti. Z nahliadnutia do spisu sťažovateľom   V.   V.   bolo   zistené,   že   dňa   18.11.2013   bola   daná   sudcom   kancelárii príslušnému senátu úprava, na základe ktorej mala okrem iného zaslať uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3To/107/2013 zo dňa 15.10.2013 účastníkom konania. Napriek tomu bolo uvedené rozhodnutie doručené obhajkyniam až dňa 9.12.2013 a 10.12.2013, teda v čase, keď už bol minimálny časový priestor na rozhodnutie, ako vo veci ďalej konať / 2 - mesačná lehota na podanie úct. sťažnosti uplynula dňa 15.12.2013).

Už s poukazom na vyššie uvedený skutkový stav považujú sťažovatelia za nezákonnú úpravu § 187 Tr. poriadku, podľa ktorej nastane právoplatnosť uznesenia pri aplikácii na daný   prípad   dňom   vyhlásenia   rozhodnutia   na   neverejnom   zasadnutí   bez   možnosti dotknutej osoby sa o tomto dozvedieť, pričom následkom neskorého doručenia písomného vyhotovenia   takto   vyhláseného   rozhodnutia   stratí   dotknutý   účastník   konania   možnosť obrany   svojich   práv.   Takáto   úprava   zákona   je   podľa   názoru   sťažovateľov   v   rozpore so základnými   právami   a   slobodami   garantovanými   Ústavou   SR.   Keďže   Okresný   súd Bratislava I svojím liknavým postupom oneskorene doručil sťažovateľom opis rozhodnutia Krajského   súdu   v   Bratislave,   svojím   konaním   zapríčinil,   že   boli   porušené   práva sťažovateľov na súdnu a inú právnu ochranu, garantovanú v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   základného   práva   na   zákonného   sudcu, garantovaného v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

O tomto porušení sa mohli sťažovatelia dozvedieť najskôr dňom doručenia opisu uznesenia   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   3To/107/2013   zo   dňa   15.10.2013,   teda v prípade sťažovateľa R. V. dňa 10.12.2013 a v prípade sťažovateľa V. V. v prípade jeho obhajkyne dňa 9.12.2013, a v jeho prípade až dňa 27.12.2013 (kedy lehota na podanie ústavnej   sťažnosti   dávno   uplynula).   Toto   konanie   Okresného   súdu   Bratislava   I.   sp.   zn. 2 T 46/2012   považujú   sťažovatelia   za   nezákonný   zásah   do   ich   práv,   pričom   lehota na bránenie sa proti nemu začala plynúť dňom, kedy sa mali možnosť o ňom dozvedieť, teda dňom doručenia opisu uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3To/107/2013 zo dňa 15.10.2013.“

Sťažovatelia pokračujú v argumentácii a uvádzajú: „Sťažovatelia sa nestotožňujú s názorom sťažnostného súdu, že pokiaľ bolo súdom už vytýčené hlavné pojednávanie, je v rozpore so zákonom postupovať v zmysle ust. § 243 Tr. por. a rozhodovať niektorým zo spôsobov uvedených v § 244 Tr. por. Okresný súd Bratislava I neotvoril hlavné pojednávanie a teda nevykonal žiadne úkony, ktoré by založili jeho miestnu príslušnosť. Pokiaľ by aj bol názor Krajského súdu v súlade so zákonom, nemôže   byť   na   ťarchu   sťažovateľov   porušenie   procesných   postupov   Okresným   súdom Bratislava   I   a   nesprávne   vedenie   konania   týmto   súdom.   Sťažovatelia   dodržali   zákonný postup, včas vzniesli námietku nepríslušnosti súdu, o ktorej bol súd povinný rozhodnúť. Vedenie konania je v plnej kompetencii súdu a sťažovatelia nemajú možnosť do postupu súdu ohľadom vedenia procesu zasahovať. Ich práva sú ohraničené zákonnými možnosťami, pričom jednou z nich je aj vznesenie námietky nepríslušnosti súdu. Nie je v kompetencii sťažovateľov rozhodovať o tom, kedy a akým spôsobom bude súd rozhodovať. Napadnutým uznesením Krajského   súdu v Bratislave bolo porušené   právo   sťažovateľov   garantované v čl. 48   ods.   1   Ústavy,   podľa   ktorého   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Keďže Krajský súd v Bratislave zrušil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I z dôvodu procesných   pochybení,   pričom   sa   nezaoberal   správnosťou   zrušeného   rozhodnutia s ohľadom na vznesenú námietku nepríslušnosti a vo svojom rozhodnutí vyslovil právny názor, že v tomto štádiu konania už Okresný súd nemôže rozhodnúť v zmysle ust. § 244 ods. 1   Tr.   por., on   svojím   rozhodnutím   a   Okresný   súd   Bratislava I. svojím   postupom (nedodržaním   procesných   pravidiel   a   oneskoreným   doručením   opisu   uznesenia) porušil právo sťažovateľov na zákonného sudcu).“

Vzhľadom   na uvedené   sťažovatelia   v závere   sťažnosti   navrhujú,   aby   ústavný   súd rozhodol   o ich   sťažnosti   nálezom,   ktorým   by   vyslovil   porušenie   ich   základných   práv zaručených   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   1   ústavy,   ako   aj čl.   36   ods.   1   listiny   a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 To 107/2013 z 15.   októbra   2013   a   vrátil   mu   vec   na ďalšie   konanie   a   priznal   im   tiež   náhradu   trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia namietajú porušenie označených základných práv zaručených ústavou a listinou   a práva   zaručeného   dohovorom   postupom   krajského   súdu,   ktorý   neakceptoval nimi vznesenú námietku nepríslušnosti konajúceho súdu.

Z obsahu   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach   fyzických   alebo   právnických   osôb   namietajúcich   porušenie   svojich základných práv a slobôd len vtedy, ak o ich ochrane nerozhoduje iný súd. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany označeného základného práva alebo slobody, ktorého porušenie sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným orgánom verejnej moci, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha ústavnému súdu právomoc zaoberať sa porušením základného práva alebo slobody len za predpokladu, že právna úprava takémuto právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   v čase   podania   ústavnej   sťažnosti   sa   trestná   vec sťažovateľov nachádzala v štádiu prebiehajúceho prvostupňového konania.

Ústavný   súd   v   rámci   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   prihliada na skutočnosť, že povinnosť zabezpečovať v rámci svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná,   nie   je   zverená   iba   do   jeho   rúk, pretože túto povinnosť   majú   aj   všeobecné   súdy   ako   primárni   ochrancovia   ústavnosti (napr. III. ÚS 79/02).

Danú skutočnosť zohľadňuje napokon   aj znenie čl. 127 ods.   1 ústavy   limitujúce právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným súdom princípom subsidiarity, podľa ktorého   rozhoduje   ústavný   súd   o   individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv alebo slobôd iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že trestné konanie je od svojho začiatku až po jeho koniec proces, v ktorom sa v rámci vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní a súdov naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno   na   ústavnom   súde   namietať   pochybenia   znamenajúce   porušenie   práv   a   slobôd označených   v   čl.   127   ods.   1   ústavy,   ak tieto pochybenia neboli odstránené v priebehu samotného trestného konania.

Pokiaľ by ústavný súd na túto skutočnosť   neprihliadal,   poprel   by účel   a zmysel opravných prostriedkov   v trestnom   konaní, ktorým   je okrem   iného náprava procesných pochybení vo veci konajúcich orgánov verejnej moci (orgánov činných v trestnom konaní a súdov).

Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní sťažnosti k záveru, že platná právna úprava trestného konania v súčasnosti umožňuje sťažovateľom ako obžalovaným v rámci uplatnenia práva na obhajobu domáhať sa právne účinným spôsobom ochrany základných práv   a   slobôd   garantovaných   ústavou,   ako   aj   práv   zaručených   dohovorom   v   ďalšom priebehu   konania   (prostredníctvom   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov). Sťažovatelia môžu uplatniť v rámci práva na obhajobu argumentáciu týkajúcu sa otázky príslušnosti   konajúceho   súdu   využitím   opravných   prostriedkov   (odvolania   a dovolania) v trestnom konaní.

V právomoci súdu oprávneného konať o prípadnom odvolaní obžalovaných je zrušiť napadnutý rozsudok a trestnú vec postúpiť, ak mal tak urobiť už súd prvého stupňa podľa § 280   ods.   1   alebo   2   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok) [pozri ustanovenie § 320 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku].

Opodstatnenú námietku nepríslušnosti súdu možno tiež účinne uplatniť ako dovolací dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Vzhľadom na tieto skutočnosti dospel ústavný súd k názoru, že sťažovatelia majú v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutie ochrany svojich práv v prípade uznania ich argumentácie súdmi oprávnenými konať v ich trestnej veci.   Za   týchto   okolností   nie   je   daný   dôvod,   aby   ústavný   súd   vstupoval   v   danej   fáze prebiehajúceho trestného konania vo veci sťažovateľov do právomoci všeobecných súdov.

Nevyužitie uvedených možností   ochrany označených   práv sťažovateľov nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len vtedy, ak fyzická osoba alebo právnická osoba nemala inú možnosť účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy).

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   vo   vzťahu   k označenému   uzneseniu   krajského   súdu odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   pre nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie.

Pokiaľ ide o námietku porušenia označených základných práv garantovaných ústavou a listinou a práva garantovaného dohovorom postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 46/2012, ktoré sťažovatelia vidia v „oneskorenom“ doručení namietaného uznesenia   krajského   súdu   okresným   súdom,   kvalifikuje   ju   ústavný   súd   ako   zjavne neopodstatnenú, a to odkazujúc na svoju ustálenú prax, podľa ktorej je pri právoplatnom rozhodnutí   vydanom   v trestnom   konaní   pre   začiatok   plynutia   lehoty   dvoch   mesiacov na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   rozhodujúci   moment   náležitého   oznámenia rozhodnutia sťažovateľovi, ktorým je buď vyhlásenie rozhodnutia v prítomnosti sťažovateľa alebo doručenie rovnopisu rozhodnutia (teda nie moment právoplatnosti rozhodnutia, ako sa sťažovatelia mylne domnievajú).

Vzhľadom na všetky uvedené závery rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2014