znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 635/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra2015 predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom JUDr. Pavlom Čičmancom, Prievozská 14/A, Bratislava, ktorounamieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Cdo 10/2013 a jeho rozsudkom z 25. marca2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t aako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júla 2014doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorá bola doplnená podanímdoručeným 22. decembra 2014, ktorou namieta porušenie svojho základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 M Cdo 10/2013 a jehorozsudkom z 25. marca 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátoraSlovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti rozsudku Okresného súduBratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 246/2008 z 13. júna 2011 (ďalej len„rozsudok okresného súdu z 13. júna 2011“) a rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalejlen „krajský súd“) sp. zn. 3 Co 356/2011 z 28. júna 2012 (ďalej len „rozsudok krajskéhosúdu z 28. júna 2012“) najvyšší súd napadnutým rozsudkom mimoriadne dovolaniezamietol a sťažovateľa zaviazal žalovanej uhradiť trovy dovolacieho konania v sume70,90 €.

V veci vedenej pod sp. zn. 11 C 246/2008 sa sťažovateľ voči žalovanej domáhalna okresnom súde zaplatenia odmeny za právnu pomoc, ktorú jej poskytol v (inom)občianskom súdnom konaní v sume 1 213,90 € (neskôr sťažovateľ pred prvýmpojednávaním žalobu v časti o zaplatenie sumy 287,13 € vzal späť, preto okresný súdkonanie v tejto časti zastavil). Medzi účastníkmi nebolo sporné, že sťažovateľ v menežalovanej podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia pred začatím konania a následnežalobu a jej doplnenie a vykonaním týchto úkonov poskytol žalovanej právnu pomocadvokáta. Rovnako spornou medzi účastníkmi konania nebola ani skutočnosť, že medzinimi nikdy nedošlo k dohode o spôsobe ani výške zmluvnej odmeny advokáta za poskytnutéprávne služby. Keďže v posudzovanom prípade nebola odmena sťažovateľa za poskytnutieprávnych služieb v intenciách § 1 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskejrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytnutie právnychslužieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) dohodnutá, prichádzalado úvahy mimozmluvná (tarifná) odmena advokáta, ktorá sa riadi § 9 až § 14 vyhlášky.Spornou medzi účastníkmi konania tak zostala otázka, či sa v danom prípade budena odmenu advokáta aplikovať § 10 ods. 1 vyhlášky, t. j. v závislosti od výšky peňažnéhoplnenia, ktorého sa právna služba týka, alebo je aplikácia uvedeného ustanovenia vylúčená,pretože nie je možné vyjadriť hodnotu práva, ktorého sa právne služby týkali, a preto saodmena advokáta určí podľa zásad § 11 ods. 1 vyhlášky ako 1/13 výpočtového základu.Okresný súd v zamietajúcom rozsudku z 13. júna 2011 dospel k záveru, že pri začatíposkytovania právnej služby išlo o nárok, ktorý v čase podania návrhu bol oceniteľnýv peniazoch, konkrétna výška požadovaného plnenia však určená nebola, medzi účastníkminedošlo k uzavretiu dohody o určení spôsobu výpočtu a výšky odmeny advokáta, a pretoz tohto dôvodu bol okresný súd toho názoru, že odmenu advokáta za poskytnuté právneslužby treba určiť v zmysle § 11 ods. 1 vyhlášky.

Rozsudkom krajského súdu z 28. júna 2012 bol odvolaním napadnutý rozsudokokresného súdu z 13. júna 2011 v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdený.Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že sťažovateľ výšku zľavy z ceny dielaa ani cenu diela nešpecifikoval, pričom hodnota sporu sa mala podľa návrhu na začatiekonania určovať v konaní až znaleckým dokazovaním, je teda zrejmé, že pri podaní návrhuna začatie konania nebolo možné hodnotu veci alebo práva vyjadriť v peniazoch. Keďžetarifná hodnota veci rozhodujúca pre určenie základnej sadzby tarifnej odmeny v zmysle§ 10 vyhlášky sa v čase úkonov právnej služby nedala zistiť, podľa názoru odvolaciehosúdu sťažovateľovi vznikol nárok na odmenu vo výške 1/13 výpočtového základu v zmysle§ 11 ods.1 vyhlášky. Uvedený záver podľa odvolacieho súdu potvrdzuje aj skutočnosť,že samotný sťažovateľ túto sumu explicitne nevyjadril v žalobnom petite a odvolával sana nedostatočnú súčinnosť žalovanej. Odvolací súd sa ďalej v celom rozsahu stotožnils odôvodnením rozsudku okresného súdu z 13. júna 2011 vo vzťahu k nepriznaniu odmenyza návrh na vykonanie poznámky a za doplnenie návrhu, na ktoré v tejto časti odkázal.Námietku sťažovateľa o nedostatočnej súčinnosti zo strany žalovanej považoval odvolacísúd za nepreukázanú. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku týkajúcu sateoretickej možnosti žalovanej dozvedieť sa o nároku žalobcu v deň podania návrhuna súde, pretože za kvalifikovanú žiadosť žalobcu ako veriteľa v zmysle § 563 Občianskehozákonníka voči žalovanej považoval doručenie žalobného návrhu žalobkyni. Krajský súd satiež stotožnil so záverom súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania podľa § 142ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku.

Generálny prokurátor vyhovel podnetu sťažovateľa a mimoriadnym dovolanímnapadol rozsudok okresného súdu z 13. júna 2011 v spojení s rozsudkom krajského súduz 28. júna 2012 okrem výroku, ktorým bolo konanie zastavené a ktorým sa sťažovateľovivrátil súdny poplatok. Napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu bolo mimoriadnedovolanie generálneho prokurátora zamietnuté. Najvyšší súd v ňom okrem iného uviedol,že sťažovateľ a ani žalovaná v čase začatia poskytovania právnej služby nemali predstavuo hodnote poskytovanej právnej služby, i keď išlo o plnenie vyjadriteľné v peniazoch,pričom k jeho skutočnému vyčísleniu reálne nedošlo v čase trvania právneho zastúpenia.Pokiaľ teda nebola hodnota predmetu sporu, a tým i hodnota právnej služby určená už prizačatí súdneho konania, resp. v dobe začatia poskytovania právnej služby, tak ako to mána mysli § 10 ods. 2 vyhlášky, je podľa názoru najvyššieho súdu potrebné dospieť lenk jedinému logickému záveru, a to že hodnotu predmetu poskytovania právnej služby nie jemožné vyjadriť v peniazoch, a preto bolo podľa názoru najvyššieho súdu potrebné odmenupočítať podľa tarifnej sadzby podľa § 11 ods. 1 vyhlášky.

Sťažovateľ nesúhlasí so záverom najvyššieho súdu týkajúcim sa spôsobu určeniatarifnej odmeny advokáta za zastupovanie v občianskom súdnom konaní. Je toho názoru,že všeobecné súdy nesprávne vyložili § 11 ods. 1 vyhlášky. V danej veci bol podľa jehonázoru aj pri začatí poskytovania právnych služieb predmet sporu vždy oceniteľnýa vyjadriteľný peniazmi a bolo ho vždy možné zistiť bez akýchkoľvek ťažkostí. Skutočnosť,že v čase udelenia splnomocnenia sťažovateľovi a podania žaloby ešte nebola presne určenávýška požadovanej zľavy z ceny diela, automaticky neznamená, že hodnotu sporu nebolomožné vyjadriť v peniazoch, resp. zistiť s nepomernými ťažkosťami. Práve naopak,doplnením žaloby, a to upravením jej petitu, bol presne percentuálne vyjadrený nárokžalovanej (v danom spore vystupujúcej ako žalobkyňa), na základe čoho sa dala hodnotasporu vyjadriť v peniazoch, keďže cena diela bola známa. Pokiaľ nie je možné hodnotu vecialebo práva vyjadriť v peniazoch, použije sa ako základná sadzba tarifnej odmeny 1/13výpočtového základu. V danom spore však bolo uplatňované právo vždy vyjadriteľnépeniazmi a podaním z 29. júna 2006 bol nárok percentuálne kvantifikovaný, na základečoho sa dala vypočítať aj konkrétna suma, ktorá sa v konaní ďalej uplatňovala a naďalej ajuplatňuje. Tým de facto došlo k vyjadreniu hodnoty uplatňovaného práva v peniazoch, čovylučuje aplikáciu § 11 ods. 1 vyhlášky. S poukazom na tieto skutočnosti je sťažovateľ tohonázoru, že správne požadoval aplikovať na výpočet tarifnej odmeny ustanovenie § 10 ods. 1a 2 vyhlášky.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje aj na rozhodnutia iných krajských súdovvo veciach, v ktorých tiež uplatňoval odmenu za právnu pomoc poskytovanú ďalšímžalobcom, v ktorom na okresnom súde zastupoval aj žalovanú (Krajský súd v Trenčínesp. zn. 4 Co 287/2011, Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co 134/2008, Krajský súdv Prešove sp. zn. 2 Co 50/2010). V doplnení sťažnosti z 15. decembra 2014 sa opiera ďalejo uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 1/2013 z 22. októbra 2014, ktorýmna základe mimoriadneho dovolania sa dospelo k záveru zhodnému s právnym názoromsťažovateľa. Aj v tomto prípade išlo o uplatňovanie odmeny sťažovateľa voči jednémuzo žalobcov, ktorého zastupoval v konaní vedenom okresným súdom v rámci žalobyo priznanie zľavy z ceny.

Sťažovateľ je toho názoru, že„závery dovolacieho súdu bez náležitého vyhodnotenia nereflektujú jeho argumentáciu, podľa ktorej v danej veci je a aj pri začatí poskytovania právnych služieb bol predmet sporu vždy oceniteľný a vyjadriteľný peniazmi a bolo ho vždy možné zistiť bez akýchkoľvek ťažkostí, pričom právne posúdenie otázky, že hodnotu predmetu poskytovania právnej služby v prerokovávanej veci nie je možné vyjadriť v peniazoch a preto je potrebné odmenu vypočítať podľa tarifnej sadzby ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky vychádza zo striktne formálneho výkladu tohto ustanovenia. V dôsledku uvedených skutočností postup a rozsudok dovolacieho súdu porušili požiadavku spravodlivosti a materiálnej ochrany práv sťažovateľa, sú neodôvodnené a arbitrárne, vyúsťujúce do porušenia práv sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súdpo prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 5 M Cdo 10/2013 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo... podľa čl. 6 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. marca 2014 vydaný v konaní vedenom pod sp. zn.: 5 M Cdo 10/2013 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť

trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 284,08 €... na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Pavla Čičmanca – advokáta...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(m. m. I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovaťani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohouústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie vecivšeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavneneodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonnéhopredpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľkoodchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandisI. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Sťažovateľ je presvedčený, že boli splnené všetky podmienky na aplikáciu § 10ods. 2 vyhlášky a osobitne zdôrazňuje rozhodnutia iných odvolacích súdov, ako aj inérozhodnutie najvyššieho súdu, v ktorých bola jeho argumentácia akceptovaná.

Podľa názoru najvyššieho súdu základom na vyriešenie sporu je posúdenie predmetuprávnej služby poskytnutej sťažovateľom ako advokátom. Žalovaná v konaní vedenomokresným súdom pod sp. zn. 21 Cb 73/2006 uplatnila nárok na zľavu z kúpnej ceny dielav zmysle § 560 Obchodného zákonníka. Išlo teda o nárok zo zodpovednosti za vadyv dôsledku porušenia záväzkovej povinnosti zhotoviteľa diela. Uvedené právo žalovanej mácharakter peňažného plnenia, čo znamená, že jeho hodnotu možno vyčísliť v peňažnomvyjadrení. Treba poukázať na to, že v zmysle § 10 ods. 2 vyhlášky pre určenie tarifnejhodnoty práva, ktorého sa právna služba dotýka, je rozhodujúci okamih začatiaposkytovania právnej služby, a to nielen pokiaľ ide o určenie jej samotnej hodnoty, aletaktiež pokiaľ ide o určenie okamihu, kedy je advokát povinný mať predstavu o predmeteprávnej služby (najmä pokiaľ ide o taký prípad, akým je výška peňažnej zľavy). Totopravidlo bráni právnej neistote na strane klienta, ako aj na strane advokáta, ktorá by mohlanastať následne po začatí poskytovania právnej služby pri zmene hodnoty predmetuposkytovanej právnej služby (napr. z dôvodu zmeny trhovej hodnoty veci, zániku vecia pod.). Pokiaľ by súd podľa názoru najvyššieho súdu aplikoval na danú vec taký výklad§ 10 ods. 2 vyhlášky, aký sa presadzuje v mimoriadnom dovolaní, potom by pri posúdeníkonkrétneho znenia žalobného petitu musel konštatovať, že požadovaný nárok nie jeoceniteľný v peniazoch (pôvodný žalobný petit skoncipovaný sťažovateľom znelna povinnosť poskytnúť zľavu z ceny diela). Preto nemožno úvahu uvedenú vmimoriadnom dovolaní považovať za správnu, čomu nasvedčuje aj § 18 ods. 4 vyhlášky(účinné od 1. septembra 2009), podľa ktorého je advokát povinný v priebehu poskytovaniaprávnej služby informovať klienta, ktorý je spotrebiteľom právnej služby, o výške odmenyza úkon právnej služby ešte pred začatím toho úkonu, inak mu odmena nepatrí. Úmyslomzákonodarcu v tomto smere bolo zabezpečiť väčšiu ochranu klienta ako spotrebiteľa, aby satak odmena za poskytovanie právnej služby stala viac predvídateľnou. Je preto na ťarchuadvokáta, aby ešte pred začatím poskytovania právnej služby oznámil potenciálnemuklientovi hodnotu svojich služieb, najmä ak bolo jeho skutočným úmyslom žiadať za svojeprávne služby odmenu v závislosti od výšky peňažného plnenia od počiatku ichposkytovania (v bežnej praxi nejde o štandardný postup), a s ohľadom na také vysoké sumyako v tomto prípade, aby klient ako spotrebiteľ mal možnosť slobodne a najmä dostatočneinformovane sa rozhodnúť, či advokátove služby využije alebo nie. Treba tiež poukázaťna to, že v posudzovanom prípade nejde o nemožnosť či nepomerné ťažkosti pri určenívýšky požadovanej zľavy. Samotný sťažovateľ ako osoba znalá práva si musel byť vedomý,že žalobný petit, tak ako ho formuloval, nespĺňa požiadavky materiálnej vykonateľnosti.Z uvedeného je zrejmé, že tak ako sťažovateľ, ani žalovaná v čase začatia poskytovaniaprávnej služby nemali predstavu o jej hodnote, i keď išlo o plnenie vyjadriteľnév peniazoch, pričom k jeho skutočnému vyčísleniu reálne nedošlo počas trvania právnehozastúpenia. Tento záver vyplýva z formulácie žalobného petitu (povinnosť poskytnutiazľavy z ceny diela stanovenej znaleckým posudkom), ktorá dokazuje skutočný úmyselsťažovateľa požadovať za poskytnuté služby odmenu nie z výšky žalovaného peňažnéhoplnenia, ale z neurčitého základu tarifnej sadzby. Samotný sťažovateľ tu vychádzalz vyúčtovania svojich doterajších právnych služieb podľa § 11 ods. 1 vyhlášky. Pokiaľ tedanebola hodnota predmetu sporu, a tým i hodnota právnej služby určená už pri začatísúdneho konania, resp. v dobe začatia poskytovania právnej služby, tak ako to má na mysli§ 10 ods. 2 vyhlášky, je možné dospieť len k jedinému logickému záveru, a to že hodnotupredmetu poskytovanej právnej služby nie je možné vyjadriť v peniazoch, a preto bolopotrebné vypočítať odmenu podľa tarifnej sadzby § 11 ods. 1 vyhlášky. Iný záver by malza následok neakceptovateľnú neistotu klienta týkajúcu sa výšky odmeny advokátaza vykonané úkony právnej služby až do doby konečného rozhodnutia súdu.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia najvyššieho súdu je dostatočnáa presvedčivá. Nejaví známky arbitrárnosti, ale ani zjavnej neodôvodnenosti. Skutočnosť,že sťažovateľ má na vec odlišný právny názor, neznamená sama osebe porušenieoznačených práv.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým uviesť, že nemôžu byť pochybnostio tom, že v zastupovanej veci žalovaná ako sťažovateľova klientka uplatňovala v zásadetaký nárok, ktorého hodnota bola vyjadriteľná v peniazoch, a to bez nepomerných ťažkostí.Preto pri doslovnom výklade § 10 ods. 2 a § 11 ods. 1 vyhlášky možno sťažovateľov právnynázor považovať za správny. Zároveň za nespornú skutočnosť treba považovať aj to,že sťažovateľ pri zastupovaní žalovanej v rámci ním skoncipovanej žaloby (v ktorej akožalobcovia vystupovali aj ďalšie subjekty takisto zastúpené sťažovateľom ako advokátom)uplatnený nárok na zľavu z ceny pri podaní žaloby nešpecifikoval (či už peňažnýmvyjadrením alebo percentuálnym pomerom či zlomkom).

Za daného stavu treba závery najvyššieho súdu považovať za správne. Prihliadol totižnielen na doslovné znenie dotknutých ustanovení vyhlášky, ale aj na konkrétne okolnostiprípadu.

K dosiaľ uvedenému treba dodať, že (ako na to správne poukazuje najvyšší súd)žalobný petit v znení, ako ho sťažovateľ (ktorého bolo treba považovať ako advokátaza kvalifikovaného právneho zástupcu) sformuloval, nespĺňal požiadavky materiálnejvykonateľnosti. Iným slovami, z profesionálneho hľadiska žalobný petit nespĺňal všetkyzákonné požiadavky, čo otvára otázku kvality právnych služieb, ktoré sťažovateľ akoadvokát žalovanej poskytol. Znamená to, že i keby sa mal aplikovať na vec § 10 ods. 2vyhlášky (ako to požaduje sťažovateľ), sotva by prichádzala do úvahy plná tarifná odmena,a to vzhľadom na zrejmú nekvalitu poskytovaných právnych služieb.

Napokon považuje ústavný súd za potrebné vyjadriť sa v súvislosti s tou podstatnouskutočnosťou, podľa ktorej v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Obdo 1/2013z 22. októbra 2014 (prijatom neskôr ako napadnutý rozsudok najvyššieho súdu) sa zaujalprávny názor, ktorý je v súlade so stanoviskom sťažovateľa, pričom ide o trovy právnehozastúpenia ďalšieho subjektu, ktorý sa v tom istom súdnom konaní domáhal zľavy z ceny.O analógii posudzovaných prípadov nemôžu byť preto žiadne pochybnosti, no napriek tomurôzne senáty najvyššieho súdu posúdili rozhodujúcu otázku diametrálne odlišne.

V zásade platí, že v súlade s požiadavkou právnej istoty vyplývajúcej z čl. 1 ods. 1ústavy za neželateľný treba považovať taký stav, keď analogické prípady sú posudzovanéz právneho hľadiska odlišne. Zároveň je pravdou aj to, že konajúci sudcovia majú právoposudzovať veci, o ktorých rozhodujú, nezávisle. Za situácie, keď sa konajúci senátnajvyššieho súdu chce odchýliť od právneho názoru, ktorý pred tým vyslovil iný senátnajvyššieho súdu, musí zároveň vysvetliť, prečo nepovažoval za možné so skorším názorominého senátu súhlasiť.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je jeho poslaním zjednocovať judikatúruvšeobecných súdov (čo je kompetenciou práve najvyššieho súdu, pozri napr. I. ÚS17/01,IV. ÚS 267/05, III. ÚS 78/07), ktorý je na túto úlohu zmocnený zákonom č. 757/2004 Z. z.o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len„zákon o súdoch“ [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)],resp. jeho plénum a kolégiá, keď mu je okrem iných priznaná aj právomoc zaujímaťstanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve plénum a kolégiá najvyššieho súdu súoprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov a iných všeobecne záväznýchprávnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj legitímne očakávania účastníkovsúdnych konaní. Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecnéhosúdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnychpredpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľoua zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody. Inými slovami, ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež nie je možnévnímať jeho postavenie ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovať stanoviskánajvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09, III. ÚS 197/2011), akoaj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07, I. ÚS 18/08,II. ÚS 152/2011).

Pozornosti ústavného súdu neušlo, že obdobná vec sťažovateľa bola uznesenímústavného súdu sp. zn. II. ÚS 246/2015 zo 16. apríla 2015 odmietnutá z tých istýchdôvodov.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bezprávneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015