SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 634/2015-29
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2016 v senátezloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčikavo veci sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, obaja bytom ⬛⬛⬛⬛, zastúpených advokátkou JUDr. Ivetou Ďurčaťovou, advokátskakancelária, Kollárova 35, Martin, pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľačl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 431/2013 z 12. februára 2014 vo výrokuo náhrade trov konania takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na ochranu majetkupodľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 431/2013 z 12. februára 2014vo výroku o náhrade trov konania p o r u š e n é b o l o.
2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6 Co 431/2013 z 12. februára 2014vo výroku o náhrade trov konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Žilinej e p o v i n n ýuhradiť trovy právneho zastúpenia ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ v sume 340,90 € (slovom tristoštyridsať eura deväťdesiat centov) na účet advokátky JUDr. Ivety Ďurčaťovej, advokátska kancelária,Kollárova 35, Martin, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ an e v y h o v u j e.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. III. ÚS 634/2015-14zo 16. decembra 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietanéporušenie čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy, základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkomKrajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 431/2013 z 12. februára 2014vo výroku o náhrade trov konania (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že návrhom doručeným Okresnému súdu Martin (ďalej len„okresný súd“) sa ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „navrhovateľ“) domáhal proti sťažovateľom akoodporcom v 2. a 3. rade určenia, že je vlastníkom nehnuteľnosti špecifikovanej v návrhu.Okresný súd prvým výrokom rozsudku č. k. 19 C 65/01-385 z 24. októbra 2011 návrhnavrhovateľa zamietol ako nedôvodný a druhým výrokom citovaného rozsudku zaviazalnavrhovateľa uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľov trovy ich konania v sume3 445,84 €. Okresný súd bol toho názoru, že pri priznaní náhrady trov právneho zastúpeniatreba vychádzať z § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), ktorý určuje tarifnú odmenu advokátaza zastupovanie v občianskom konaní a iné úkony právnej služby. Na základe odvolanianavrhovateľa krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 431/2013 z 12. februára 2014 rozsudokokresného súdu vo výroku vo veci samej potvrdil a vo výroku o náhrade trov konaniasťažovateľov rozsudok okresného súdu zmenil tak, že zaviazal navrhovateľa nahradiťsťažovateľom trovy prvostupňového konania, ktoré prestavujú trovy právneho zastúpeniav sume 1 962,24 €, a to na účet ich právnej zástupkyne. Krajský súd pri svojom rozhodnutívychádzal z § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky, podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmenyza jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možnévyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch alebo ju možno zistiť len s nepomernýmiťažkosťami.
Podľa názoru sťažovateľov pokiaľ je vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetomsúdneho sporu, oceniteľné peniazmi, potom sa táto čiastka považuje za základ pre tarifnúhodnotu odmeny advokáta podľa ustanovenia § 9 ods. 1 a § 10 ods. 2 vyhlášky, a to ajvo veciach určenia vlastníckeho práva k veci, pretože vyhláška dôsledne rozlišuje situácie,kedy je predmet sporu peniazmi oceniteľný a kedy nie je. Nedá sa preto vychádzať znázoru, že vždy, keď je predmetom konania určenie vlastníckeho práva k veci, nie je možnétento predmet konania peniazmi oceniť v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky. Na podporusvojich argumentov sťažovatelia poukázali na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 119/2012zo 16. mája 2012, ako aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) sp. zn. 5 M Cdo/17/2010 z 15. apríla 2011.
Sťažovatelia v petite sťažnosti žiadali, aby ústavný súd nálezom vyslovil, ženapadnutým rozhodnutím krajského súdu došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy, ako aj ichzákladných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 37ods. 2 listiny, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu,aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby impriznal náhradu trov právneho zastúpenia.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci listom sp. zn. Spr 52/2016 z 3. februára2016 vyjadrila predsedníčka krajského súdu, ktorá uviedla, že sťažnosť nepovažuje zaopodstatnenú. Poukázala pritom na vyjadrenie predsedníčky senátu „6 Co“, z ktoréhovyplýva, že„pokiaľ krajský súd nemal na účely rozhodovania o trovách konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia exaktný údaj o hodnote nehnuteľnej veci, a to podľa jej hodnoty v zmysle citovaného § 10 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a zisťovanie tejto hodnoty by znamenalo ďalšie trovy súdneho konania (napr. v podobe znalečného), bola namieste aplikácia ustanovenia § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. tak, ako to bolo formulované v sťažnosťou napadnutom rozhodnutí“.
Dňa 25. februára 2016 bolo ústavnému súdu doručené stanovisko sťažovateľovk vyjadreniu predsedníčky krajského súdu, v ktorom zotrvali na svojich argumentocha zároveň požiadali, aby im ústavný súd okrem náhrady trov konania uplatnenej v sťažnostiv sume 340,90 € priznal aj náhradu za toto stanovisko (ako tretí úkon právnej služby)v sume 181,90 €.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnomsúde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohtopojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy, základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva podľa čl. 37 ods. 2 listiny, právapodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkomkrajského súdu sp. zn. 6 Co 431/2013 z 12. februára 2014 vo výroku o náhrade trovkonania.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy každý má právo vlastniť majetok.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 37 ods. 2 listiny každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osobamá právo pokojne užívať svoj majetok.
Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nezávislosť rozhodovaniavšeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnoma hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípyriadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a nasl. ústavy a čl. 6 ods. 1dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaníje aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležiteodôvodniť [§ 132 a § 157 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj,,OSP“), m. m.I. ÚS 243/07], pritom starostlivo prihliadnuť na všetko, čo vyšlo počas konania najavo,vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP)musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov najednej strane a právnymi závermi na strane druhej.
Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojhorozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda, inými slovami, na to, abypremisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premísdospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne,ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasnevychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konanímateriálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práva oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04,III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinnenámietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majúvýznam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).
Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou občianskeho súdnehokonania, a ako také spadá pod čl. 46 ods. 1 ústavy, prostredníctvom ktorého sa zaručujekaždému základné právo na súdnu a inú právnu ochranu (m. m. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08).Aj zákonná úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskomsúdnom poriadku určuje, či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom(čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú plateniea náhradu trov konania, preto treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahoma účelom základného práva na súdnu ochranu. Treba pritom dbať na to, aby nikto lenz dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmuv dôsledku inštitútu platenia trov konania za predpokladu, že taký účastník konania bolúspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08).
Otázka náhrady trov konania však dosahuje ústavnoprávnu dimenziu len vtedy,pokiaľ by bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecnezáväzného právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle aleboextrémny rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prepiateho formalizmu),či celkom nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia. Takýto postup všeobecnéhosúdu nemôže byť tolerovaný, lebo predstavuje v konečnom dôsledku zásah do základnéhopráva účastníka obsiahnutého aj v označených článkoch, ktorých porušenie sťažovatelianamietali (napr. I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011, III. ÚS 47/2013, III. ÚS 457/2014,III. ÚS 609/2014).
Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade vznikol medzi účastníkmi konaniarozpor týkajúci sa aplikácie konkrétnych ustanovení vyhlášky, na základe ktorých sa určujetarifná odmenu advokáta za zastupovanie v občianskom konaní o určenie vlastníckehopráva k nehnuteľnosti špecifikovanej v návrhu.
Sťažovatelia sú presvedčení o tom, že náhradu trov konania správne určil okresnýsúd, ktorý pri svojom rozhodovaní vychádzal z § 10 ods. 2 vyhlášky, preto napadnutérozhodnutie krajského súdu považujú za arbitrárne, ktoré navyše odporuje ustálenejrozhodovacej praxi všeobecných súdov.
Krajský súd však v relevantnej časti napadnutého rozhodnutia uviedol:„Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, k tomu poukazuje krajský súd na názor vyslovený v zrušujúcom uznesení sp. zn. 6 Co/241/2010 zo dňa 9. 3. 2011, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania v určovacích žalobách treba vychádzať z ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, a nie z ustanovenia § 10 uvedenej vyhlášky. Na základe uvedeného preto krajský súd zmenil napadnutý rozsudok vo výroku o trovách, pričom vychádzal z premisy, že základná sadzba tarifnej odmeny sa určí postupom, pri ktorom nie je možné hodnotu predmetu sporu určiť...
Odporcom 2/ a 3/ patrí náhrada trov právneho zastúpenia za uvedené úkony... spolu 1.962,24 Eur.
O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. (v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p.). V odvolacom konaní nebol navrhovateľ úspešný, z ktorého dôvodu vzniklo odporcom právo na náhradu trov druhostupňového konania... Pokiaľ ide o odporcov 2/ a 3/, týmto krajský súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 79,58 Eur (vyjadrenie k odvolaniu 58,69 eur podľa § 11 ods. 1 písm. a), § 13 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., režijný paušál v sume 7,63 Eur, 20 % DPH 13,26 Eur).“
V súvislosti so vznesenou námietkou ústavný súd poukazuje na to, že už v nálezesp. zn. I. ÚS 119/2012 zo 16. mája 2012 (na ktorý poukázali aj sťažovatelia, pozn.)judikoval:
„Z ustanovenia § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vyplýva, že základná sadzbatarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva. Podľaustanovenia § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnúhodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna službatýka, určená pri začatí poskytovania právnej služby. Základná sadzba tarifnej odmenyza jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu iba v prípade, ak nieje možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť lens nepomernými ťažkosťami [§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z.].
Z uvedeného gramatického, logického a systematického posúdenia citovanýchustanovení vyhlášky č. 655/2004 Z. z. možno vyvodiť záver, že pokiaľ je vec, právo aleboplnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa tátočiastka (suma) považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj vo veciach určeniavlastníckeho práva k takejto veci, pretože citovaný právny predpis dôsledne rozlišujesituácie pre náhrady trov konania, kedy je predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sarozhoduje, peniazmi oceniteľný, a kedy nie je. Preto nie je možné vychádzať z názoru, žedaná situácia nie je právom regulovaná a že vždy, keď je predmetom konania určenievlastníckeho práva k veci, nemožno tento predmet konania peniazmi oceniť z hľadiskatarifnej odmeny. Inými slovami, explicitná úprava § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.vylučuje použitie § 11 ods. 1 písm. a) cit. vyhlášky a rovnako aj príslušných ustanovenízákona o súdnych poplatkoch.“
Na danú problematiku reagoval aj najvyšší súd, ktorý v rozsudku sp. zn.3 Cdo/58/2012 z 27. júna 2013 konštatoval:
„... rozhodovacia prax súdov (vrátane najvyššieho súdu) v otázke určovania tarifnej hodnoty veci v konaniach o určenie vlastníctva vykazovala v niektorých prípadoch znaky nejednotnosti. V rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 175/2008, 3 Cdo 187/2011, 4 Cdo 117/2009, 5 Cdo 141/2010 a 7 Cdo 54/2010 a 7 MCdo 10/2012 bol napokon zaujatý právny názor, s ktorým sa stotožnil dovolací súd aj v preskúmavanej veci.
Podľa názoru dovolacieho súdu zastávaného v tejto veci treba mať na zreteli nasledovné:
Z ustanovenia § 9 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. vyplýva, že základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva. Podľa ustanovenia § 10 ods. 2 citovanej vyhlášky ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu iba v prípade, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami [§ 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky č. 655/2004 Z. z.].
Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je určitá vec, právo alebo plnenie, ktoré je predmetom súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa suma vyjadrujúca cenu považuje za základ pre určenie tarifnej hodnoty, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k takejto veci, lebo vyhláška č. 655/2004 Z. z. dôsledne rozlišuje, kedy je predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný, a kedy nie je. Preto nie je možné vychádzať z názoru, že vtedy, keď je predmetom občianskeho súdneho konania určenie vlastníckeho práva k veci, nemožno tento predmet konania peniazmi oceniť z hľadiska tarifnej odmeny podobne, ako je to pri vyrubovaní súdneho poplatku za určovací návrh na začatie konania podľa zákona č. 71/1992 Zb.
Predmetom sporu v danej veci bolo určenie vlastníctva pozemku, teda veci, ktorá je oceniteľná a vyjadriteľná peniazmi. Pri priznávaní náhrady trov dovolacieho konania bolo vzhľadom na túto skutočnosť potrebné vychádzať z tarifnej odmeny stanovenej nie v zmysle ustanovenia § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., ale v zmysle § 10 ods. 1 tejto vyhlášky.“
V uznesení sp. zn. 7 Cdo 401/2014 z 27. januára 2015 zasa najvyšší súd uviedol:„V preskúmavanej veci je nepochybné, že predmetom konania je určenie vlastníctva k nehnuteľnosti označenej žalobkyňou. Podkladom pre stanovenie základnej hodnoty za jeden úkon právnej služby je určenie hodnoty spornej nehnuteľnosti. Súdy pri stanovení hodnoty nehnuteľnosti vychádzajú zo všeobecnej (trhovej) hodnoty veci.“
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutiadospel k názoru, že námietky sťažovateľov sú opodstatnené a že závery vyvodené krajskýmsúdom nie sú vo vzťahu k sťažovateľom správne a spravodlivé a nie sú v súlade anis relevantnou zákonnou a ústavnou právnou úpravou. Aplikácia § 11 ods. 1 písm. a)vyhlášky krajským súdom v napadnutom rozhodnutí je arbitrárna a ústavne neudržateľná,keďže popiera účel náhrady trov konania, ktorým je kompenzácia výdavkov úspešnémuúčastníkovi konania, ktoré musel vynaložiť v dôsledku protiprávneho konania inéhoúčastníka (t. j. protistrany) konania na účelné uplatňovanie alebo bránenie svojho práva.
Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trovkonania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý procesa tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovýmprávom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu. Ak krajský súdnáhradu nákladov v správnej výške určenej podľa príslušnej právnej normy sťažovateľomnepriznal, odoprel im ochranu označených práv zakotvených v ústavnom poriadku.
Uvedené zistenia zakladajúce arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť napadnutéhorozhodnutia krajského súdu preto viedli ústavný súd k záveru, že ním bolo porušené nielenzákladné právo sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale v príčinnej súvislosti s nimi ajzákladné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na ochranu majetku čl. 1dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).
Vzhľadom na to, že ústavný súd posúdil napadnuté rozhodnutie krajského súdu akoporušujúce označené práva sťažovateľov, bolo namieste toto rozhodnutie podľa čl. 127ods. 2 ústavy (a jemu zodpovedajúcemu § 56 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde) zrušiťa vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, tak ako to je uvedené v druhom bode výrokutohto nálezu. V ďalšom konaní bude krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súduvysloveným v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) povinný opätovnerozhodnúť o odvolaní, ktorým navrhovateľ napadol druhý výrok rozsudku okresného súdu,majúc pritom na zreteli účel zákonnej úpravy ustanovenia § 142 ods. 1 OSP.
Pokiaľ sťažovatelia namietali porušenie svojho základného práva na právnu pomocv zmysle čl. 37 ods. 2 listiny, ústavný súd k tejto námietke uvádza, že právo na právnupomoc sa priznáva každému, fyzickej osobe aj právnickej osobe, štátnemu orgánu, akvystupuje v spore ako žalovaná strana. Hlavný význam práva na právnu pomoc spočívav tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 ústavy (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnejsprávy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkom, aby v konaní pred nimivyužívali právnu pomoc. Právo na právnu pomoc trvá až do skončenia konania, t. j. doprávoplatného rozhodnutia. Súčasťou základného práva na právnu pomoc je aj právo naúhradu účelne vynaložených trov konania (II. ÚS 78/03).
Ak krajský súd v rámci rozhodovania o priznaní úhrady trov označeného konania nazáklade § 142 ods. 1 OSP uplatnil zákonom daný priestor pre uváženie výšky trov konaniaa nepriznal sťažovateľom trovy vo výške, ako požadovali, nezasiahol tým do podstatya zmyslu základného práva na ich právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny, ako tosťažovatelia tvrdili (ani čl. 47 ods. 2 ústavy), aj keď jeho úvaha nebola správna. Ústavnýsúd preto v tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
Sťažovatelia v sťažnosti namietali aj porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy, ktoré mácharakter všeobecného ústavného princípu, ktorý sú povinné rešpektovať všetky orgányverejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy (napr. IV. ÚS 70/2011). Keďže citovanýčlánok neformuluje žiadne konkrétne základné právo ani slobodu účastníka konania a anisťažovatelia jeho porušenie napadnutým rozhodnutím krajského súdu bližšie neodôvodnili,ústavný súd sťažnosti ani v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku nálezu).
III.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré imvznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Právna zástupkyňa sťažovateľov v sťažnosti a stanovisku k vyjadreniu predsedníčkykrajského súdu vyčíslila trovy konania celkovou sumou 522,80 €.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnenýchprípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd podľa vyhlášky priznal sťažovateľom náhradu trov konania v celkovejsume 340,90 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby(príprava a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti – vykonané v roku 2014) v sumepo 134 € a dva režijné paušály v sume po 8,04 €, plus 20 % DPH, ktoré zaviazal uhradiťkrajský súd (bod 3 výroku nálezu). Za tretí úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniupredsedníčky krajského súdu – vykonané v roku 2016) ústavný súd sťažovateľom náhradunepriznal, pretože neobsahoval žiadne nové skutočnosti, ktoré by podstatne prispelik objasneniu danej veci (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. marca 2016