SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 633/2015-8
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti DEVELOP GROUP a. s.,Nobelova 34, Bratislava, zastúpenej Advokátskou kanceláriou FARDOUS PARTNERSs. r. o., Hlavná 6, Šaľa, v mene ktorej koná konateľka a advokátka JUDr. RenátaFardousová, vo veci namietaného porušenia jej základného práva„na súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní Krajského súdu v Bratislave vedenom pod sp. zn. 3 Cob 90/2012 a v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 19/2014“a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti DEVELOP GROUP a. s. o d m i e t a ako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2015doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti DEVELOP GROUP a. s., Nobelova 34,Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojich základných právna súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) v konaní Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vedenompod sp. zn. 3 Cob 90/2012 a v konaní Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) vedenom pod sp. zn. 1 Obdo 19/2014.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že bola účastníčkou konania o zaplatenie sumy10 000 € s príslušenstvom v procesnej pozícii žalovanej vedenom na Okresnom súdeBratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 24 Cb 203/2010. Okresný súdv označenom konaní rozhodol rozsudkom z 13. septembra 2011 tak, že sťažovateľkuzaviazal zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu s príslušenstvom a nahradiť trovy konania. Protiuvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podala sťažovateľka odvolanie, o ktoromrozhodol krajský súd v napadnutom konaní rozsudkom z 11. septembra 2013 (ďalej len„napadnutý rozsudok“) tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovateľkanespokojná s napadnutým rozsudkom krajského súdu podala dovolanie, o ktorom rozhodolnajvyšší súd v napadnutom konaní uznesením z 29. júla 2015 (ďalej len „napadnutéuznesenie“) tak, že ho odmietol.
Sťažovateľka v sťažnosti argumentuje a poskytuje svoj právny pohľad na vec a tvrdí,že v konaní súdu prvého stupňa došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, keď okresnýsúd neakceptoval žiadosť sťažovateľky o odročenie pojednávania uskutočnenú v deňpojednávania pred jeho začatím (telefonicky, pozn.) z dôvodu zvolenia právneho zástupcua vec prerokoval a rozhodol na tomto pojednávaní v neprítomnosti sťažovateľky.Sťažovateľka namieta, že krajský súd túto chybu okresného súdu nenapravil a potvrdilrozsudok súdu prvého stupňa, čím mal porušiť jej označené práva. Sťažovateľka zotrvalana svojom právnom názore a podala dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súdunapadnutým uznesením tak, že ho odmietol. Sťažovateľka tvrdí, že ani najvyšší súdneposkytol ochranu jej označeným právam, preto namieta porušenie svojich označenýchpráv aj postupom a napadnutým uznesením najvyššieho súdu.
Sťažovateľka na základe uvedeného v závere svojej sťažnosti navrhla, aby ústavnýsúd vo veci rozhodol týmto nálezom:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obdo/19/2014 a Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3Cob/90/2012 porušili základné práva spoločnosti DEVELOP GROUP a.s. so sídlom Nobelova 34, Bratislava na súdnu ochranu podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.07.2015, sp. zn. 1 Obdo/19/2014 a jemu predchádzajúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 11.09.2013, č. k. 3Cob/90/2012-182 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa ukladá zaplatiť trovy právneho zastúpenia spoločnosti DEVELOP GROUP a.s. so sídlom Nobelova 34, Bratislava za zastupovanie v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky na účet jeho právneho zástupcu Advokátskej kancelárie FARDOUS PARTNERS s.r.o. v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde.
Uplatnenie právomocí ústavného súdu je viazané na splnenie viacerých formálnychaj vecných náležitostí návrhu na začatie konania (čl. 127 ods. 1 ústavy, § 20 a § 49a nasledujúcich zákona o ústavnom súde). V tejto súvislosti už ústavný súd opakovaneuviedol, že všeobecné náležitosti návrhu musí spĺňať každý návrh, a to tak náležitostitýkajúce sa formy návrhu, ako aj jeho obsahu. Ústavný súd je potom viazaný návrhomna začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).
To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáhav petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľasvojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Ústavný súd sa v prvom rade musel zaoberať nedostatkami petitu predostretejsťažnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľka je právne zastúpená kvalifikovanýmprávnym zástupcom, ústavný súd nevyzýval sťažovateľku na odstránenie nedostatkovpetitu. Sťažovateľka v prvom bode petitu svojej sťažnosti žiadala vysloviť porušenie svojichpráv„... v konaní vedenom pod sp. zn...“. V druhom bode petitu sťažnosti sťažovateľkažiada zrušiť označené rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu. Nejasnosťa v konečnom dôsledku aj nevykonateľnosť prípadného výroku ústavného súdu na základetakto formulovaného petitu spočíva v tom, že sťažovateľka žiada zrušiť označenérozhodnutia krajského a najvyššieho súdu bez toho, aby žiadala vysloviť porušenie svojichpráv týmito rozhodnutiami. Ústavný súd je totiž oprávnený v zmysle § 56 ods. 2 zákonao ústavnom súde zrušiť označené rozhodnutia len za predpokladu, že vysloví porušeniezákladných práv alebo slobôd týmito rozhodnutiami. Ďalším závažným nedostatkom petituje nedostatočné určenie práv ich slovným pomenovaním podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2ústavy. Sťažovateľka ich v petite svojej sťažnosti označila len ako základné práva na súdnuochranu.
Uvedený rozsah nedostatkov sťažnosti (neurčitosť a nevykonateľnosť petitu) ajs ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnymzástupcom, ústavný súd štandardne vedie k odmietnutiu sťažnosti pre nesplnenie zákonompredpísaných náležitostí. Ústavný súd v záujme poskytovania materiálnej ochrany pre účelypredbežného prerokovania tejto sťažnosti preskúmal námietky sťažovateľky vychádzajúcz odôvodnenia jej sťažnosti a dospel k záveru, že sťažovateľka kritizuje označenérozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu z dôvodu, že v okolnostiach jej veci malodôjsť k porušeniu jej základného práva na právnu pomoc podľa 47 ods. 2 ústavy,na prerokovanie veci v jej prítomnosti a základného práva vyjadriť sa k vykonávanýmdôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
1. Namietané porušenie týchto označených základných práv vidí sťažovateľkav namietanej nesprávnosti právnych záverov v napadnutom rozsudku krajského súdu,ktorým bol potvrdený označený rozsudok okresného súdu. Zároveň porušenie tých istýchzákladných práv vidí aj v jeho nedostatočnom odôvodnení, ktoré považuje za arbitrárne.
Ústavný súd vo vzťahu k splneniu procesných podmienok prípustnosti sťažnostismerujúcej proti postupu a rozhodnutiam odvolacieho súdu bral do úvahy neskoršienapadnuté uznesenie najvyššieho súdu v dovolacom konaní, ktorým dovolanie sťažovateľkyodmietol, a preto nepovažoval v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP“) sťažnosť v tejto časti za oneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnostivo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu je v prípadoch procesného rozhodnutiadovolacieho súdu považovaná za zachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).V takýchto prípadoch sa potom lehota určená v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde počítaod právoplatnosti procesného rozhodnutia dovolacieho súdu.
Ústavný súd preto predloženú sťažnosť v časti namietajúcej napadnutý rozsudokkrajského súdu ako súdu odvolacieho nepovažoval za oneskorene podanú, a to aj vzhľadomna skutkovú okolnosť včasnosti sťažnosti v časti namietajúcej napadnuté uznesenienajvyššieho súdu ako súdu dovolacieho.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavaťa posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonovviedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmibol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzujena kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadnes medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutiavšeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiachdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery bolizjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveňby mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré nebolinapravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dospel k záveru, že vzhľadomna skutočnosť opakovanej a úmyselnej neúčasti na nariadených termínoch pojednávaní bolisplnené podmienky na prerokovanie a rozhodnutie veci aj v jej neprítomnosti, a zároveňkonštatoval, že neexistovali závažné dôvody na odročenie pojednávania, keďžesťažovateľka aj napriek svojej žiadosti o odročenie pojednávania uskutočnenej v deňpojednávania nepredložila žiaden dôkaz o tvrdenej skutočnosti, že si zvolila advokátana zastupovanie v konaní. Tento dôkaz o prevzatí zastupovania bol okresnému súdudoručený až nasledujúci deň po vyhlásení rozsudku. Teda v čase rozhodovania okresnéhosúdu súd nemal preukázané, že sťažovateľka je právne zastúpená. V tejto súvislosti eštedodal, že sťažovateľka mala dostatočným priestor a čas na voľbu advokáta od doručeniaplatobného rozkazu (9. novembra 2010), pričom oznámenie o termíne pojednávania(13. septembra 2011), na ktorom okresný súd vyhlásil rozsudok, sťažovateľka prevzalas dostatočným predstihom (19. júla 2011). Krajský súd preto dospel k záveru, žev okolnostiach prípadu nedošlo k odňatiu možnosti konať, tak ako to tvrdila sťažovateľka.Pokiaľ ide o posúdenie veci v jej merite, sťažovateľka v tejto súvislosti nepredostrela žiadneargumenty či námietky, preto ani nebol dôvod skúmať kvalitu odôvodnenia rozhodnutiaz tejto stránky.
Ústavný súd konštatuje, že právny názor krajského súdu je v napadnutom rozsudkuzdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo. Krajský súd vo svojom rozhodnutídostatočným spôsobom uviedol dôvody, ktoré umožňovali rozhodnutie v neprítomnostisťažovateľky, teda jeho rozhodnutie nemožno považovať z tohto hľadiska za arbitrárne anisvojvoľné. Sťažovateľka zároveň v odôvodnení rozsudku krajského súdu dostala ústavnekonformné odpovede na jej námietky.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutýmrozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľačl. 47 ods. 2 ústavy, ako aj jej označených základných práv podľa čl. 48 ods. 2 ústavyneexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ichporušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. A to tým skôr, žez odôvodnenia sťažnosti vyplýva kritika nedostatočnej ochrany práv sťažovateľky krajskýmsúdom ako súdom odvolacím, čo by sťažovateľka v sťažnosti nevyhnutne muselapremietnuť do namietania porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy; takáto námietka v sťažnosti absentuje. Ústavný súd preto pri predbežnomprerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.
2. Pokiaľ ide o napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým dovolaniesťažovateľky odmietol, ústavný súd konštatuje,že otázka posúdenia, či sú splnenépodmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomocidovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdeleniasúdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy)vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciouvo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyššísúd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Ústavnýsúdvšakpreskúmalnapadnutéuznesenienajvyššiehosúdu,ktorým dovolanie odmietol ako neprípustné, a nezistil pritom žiadnu skutočnosťsignalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu v zákone. Podľa názoruústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a jeho odôvodnenie je určitéa zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujíma stanovisko k podstate dôvodovuvedených v dovolaní, nie je neodôvodnené alebo arbitrárne, a preto ani z ústavnéhohľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry ústavný súd považujeza protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylnéod veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právneskutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.
Podľa názoru ústavného súdu v danej veci najvyšší súd v napadnutom uznesenía jeho odôvodnení dospel k ústavne prijateľnému právnemu záveru o neexistenciinamietanej vady podľa § 237 písm. f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), t. j. že postupom súdu sa jej odňalamožnosť konať pred súdom zakladajúcej prípustnosť dovolania, ktoré aj primeranýmspôsobom odôvodnil. V odôvodnení svojho rozhodnutia po rekapitulácii rozhodnýchskutočností dospel k záveru, že sťažovateľke nebolo znemožnené uplatnenia procesnýchpráv priznaných jej v občianskom súdnom konaní, poukázal pritom na to, že ak sasťažovateľka chcela dať v konaní na súde prvého stupňa zastúpiť advokátom, mohla a malatak urobiť v primeranej lehote po prevzatí predvolania na pojednávanie, a nie až v deňpojednávania. Najvyšší súd ďalej konštatoval, že sťažovateľka v tejto súvislosti neuviedlažiadne okolnosti, ktoré jej mali brániť zvoliť si právneho zástupcu včas. Navyše,sťažovateľkou uvedený dôvod na odročenie pojednávania súd nevyhodnotil ako dôležitý ajz toho dôvodu, že nepovažoval za preukázané telefonické tvrdenie sťažovateľky o zvolení siprávneho zástupcu, keďže toto tvrdenie nebolo v danom momente posudzovania okresnéhosúdu žiadnym spôsobom preukázané. Dovolací súd s poukazom na uvedené dospelk záveru, že okresný súd tým, že neodročil pojednávanie z namietaného dôvodu a vecprerokoval v neprítomnosti sťažovateľky a rozhodol, neodňal sťažovateľke možnosť konaťpred súdom. Najvyšší súd reagoval aj na tvrdenie sťažovateľky, že nemala možnosťprodukovať dôkazy do termínu pojednávania (13. septembra 2011) z dôvodu, že uviedol, žeobaja účastníci konania boli v každom predvolaní na pojednávanie a poučení o povinnostipodľa § 120 ods. 4 OSP, a je len na účastníkoch, či možnosti na uplatnenie svojich práv ajreálne využijú, teda či sú v konaní aktívni a uplatňujú tieto práva. Uvedené závery podľanázoru ústavného súdu sú logické, vychádzajú z rozhodných skutočností a sú aj ústavneakceptovateľné. Skutočnosť, že sťažovateľka nesúhlasí s týmito závermi najvyššieho súdu,ešte nie je dôkazom o tom, že skutočne došlo k porušeniu jej označených práv.
Aj v tomto prípade však ústavný súd musí zdôrazniť, že namietané porušenie v petitesťažnosti označených základných práv sťažovateľky nie je v žiadnej príčinnej súvislostis postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu už z hľadiska obsahu týchto práv podľa čl. 47ods. 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy.
S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti aj v tejto časti z dôvodu jej zjavnejneopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2015