SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 632/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpených JUDr. Ladislavom Scholczom, advokátska kancelária,Krmanova 16, Košice, vo veci namietaného porušenia ich základných práv na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromnéhoa rodinného života podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv na spravodlivésúdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľačl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesenímOkresného súdu Košice I sp. zn. 39 C 313/2013 zo 16. júna 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t aako zjavneneopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), a ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“),ktorou namietajú porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1a na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života podľačl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 a na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“) uznesením Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 39 C313/2013 zo 16. júna 2015.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sú účastníkmi konaniao zapretie otcovstva, a to na strane odporcu, vedeného na základe návrhu podanéhookresnému súdu 8. októbra 2013.
Sťažovatelia uvádzajú, že navrhovateľ ako podklad pre návrh na začatie konaniapoužil výsledky anonymného testu DNA zo 14. októbra 2010, ktorý vylúčil biologickéotcovstvo navrhovateľa voči sťažovateľovi, pričom vzorkou, ktorá sa použila na účely DNAanalýzy, mali byť sliny zo žuvačky pochádzajúcej od sťažovateľa.
Okresný súd v predmetnom konaní vydal namietané uznesenie, ktorým ustanovilznalca z odboru genetiky a uložil sťažovateľovi a navrhovateľovi dostaviť sa ku znalcovia poskytnúť mu potrebnú súčinnosť.
V namietanom rozhodnutí okresný súd podľa vyjadrenia sťažovateľov dôvodil ibakonštatáciou, že v záujme spoľahlivého a úplného zistenia skutkového stavu v konanío zapretie otcovstva je nutné doplniť doteraz vykonané dokazovanie prostredníctvomznaleckého dokazovania.
Sťažovatelia v úvode svojej argumentácie poukazujú na skutočnosť, že lehotana podanie zapieracej žaloby zo strany domnelého otca nie je v súčasnosti zákonomupravená, pretože vzhľadom na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2010 z 20. apríla2011 stratilo platnosť pôvodné znenie ustanovenia § 86 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. zo rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o rodine“), podľa ktorého mohol manžel do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel,že sa jeho manželke narodilo dieťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom.
Sťažovatelia uvádzajú, že navrhovateľ odvolávajúc sa na citovaný nález ústavnéhosúdu v konaní pred okresným súdom oprel svoj návrh o tvrdenie, že súčasná legislatívanelimituje zapretie otcovstva lehotou.
Sťažovatelia dôvodia, že s takýmto výkladom právneho stavu nesúhlasia, poukazujúcpritom na obsah odôvodnenia predmetného nálezu ústavného súdu, judikatúru Najvyššiehosúdu Českej republiky, ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len„ESĽP“), podľa ktorej je limitácia možnosti popretia otcovstva určitou lehotou výrazompožiadavky právnej istoty a stability rodinných vzťahov.
Analogicky sa sťažovatelia snažia poukázať na judikatúru Ústavného súdu Českejrepubliky, a to nález sp. zn. Pl. ÚS 15/09 z 8. júla 2010,v rámci ktorého bolo konštatované,že neaplikácia pôvodnej, nálezom zrušenej objektívnej lehoty, ešte neznamená časovúneobmedzenosť podania zapieracej žaloby, a preto do času, kým zákonodarca rozhodneo vymedzení lehoty na popretie otcovstva, bude povinnosťou súdov posúdiť, či žalobao zapretie otcovstva s ohľadom na časový priestor od zistenia relevantných skutočnostípre spochybnenie otcovstva obstojí z hľadiska primeranosti zásahu do práv a právomchránených záujmov iných osôb.
Sťažovatelia argumentujú, že okresný súd o ustanovení znalca pre účely vykonaniatzv. genetickej analýzy predstavujúcej podľa sťažovateľov závažný zásah do ichsúkromného a rodinného života rozhodol bez toho, aby sa uvedenou relevantnouokolnosťou vôbec zaoberal.
Sťažovatelia dôvodia:„Okresný súd sa predtým, ako ustanovil znalca napadnutým rozhodnutím, vôbec nevysporiadal s existujúcim skutkovým stavom, nevzal do úvahy súčasný právny stav, judikatúru v prípadovo podobných veciach a rozhodol bez toho, aby bolo sťažovateľom evidentné, ako pri svojom rozhodovaní postupoval. Sťažovatelia majú za to, že v súlade s momentálnym právnym stavom a judikatúrou sa mal všeobecný súd najskôr vysporiadať s tým, či vôbec bola zapieracia žaloba podaná v primeranom časovom horizonte po tom, čo sa otec sťažovateľa v 1. rade dozvedel o okolnostiach, ktoré mali byť relevantné pre jeho rozhodnutie podať žalobu o zapretie otcovstva, a to najmä s ohľadom na primeranosť zásahu do práv iných osôb, t. j. sťažovateľov. Bez vyjasnenia tejto otázky je nariadenie znaleckého dokazovania predčasné a neoprávnene zasahujúce do základných práv sťažovateľov.“
Sťažovatelia na základe uvedeného v závere sťažnosti navrhujú, aby ústavný súdpo prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenieich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 19 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8ods. 1 a 2 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 39 C 313/2013 zo 16. júna 2015,označené uznesenie okresného súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a priznal tiežsťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbaleboprávnickýchosôb,aknamietajúporušeniesvojichzákladnýchprávalebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnejzmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovenýmzákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostisťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absenciapriamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej stranea namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na stranedruhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietanýmpostupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľnamieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobnenapr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Sťažovatelia v podanej sťažnosti v podstate namietajú, že uznesením okresnéhosúdu, ktorým bolo nariadené znalecké dokazovanie prostredníctvom analýzy DNA, došlok neprípustnému zásahu do ich práva na súkromie, keď súd v konaní o návrhu na zapretieotcovstva podaného právnym otcom sťažovateľa rozhodol o nariadení znaleckéhodokazovania podľa názoru sťažovateľov bez toho, aby mu predchádzalo súdom vykonanévzájomné vyvažovanie garantovaných záujmov právneho otca a záujmov sťažovateľov.
V postupe okresného súdu prezentujúc vlastnú interpretáciu relevantnej právnejúpravy vidia sťažovatelia porušenie základných práv zaručených čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1ústavy a tiež práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru.
V prípade sťažovateľov ide o aplikáciu právnej úpravy zakotvujúcej možnosťdosiahnuť zrušenie následkov domnienky otcovstva svedčiacej manželovi matky.
Stav nesúladu právneho otcovstva s otcovstvom biologickým závažným spôsobomzasahuje do súkromnej sféry právneho otca dieťaťa. Práve na odstránenie tohto rozporuslúži zapieracia žaloba otca, ktorého právne otcovstvo bolo určené iba na základedomnienky otcovstva. Záujem na zosúladení právneho otcovstva s otcovstvom biologickýmvšak nemožno považovať za záujem absolútny. Aj pri absencii biologického vzťahu sa totižmôže pôsobením času vytvoriť medzi právnym otcom a dieťaťom sociálna a citová väzba,ktorá má z hľadiska garancie súkromného a rodinného života nárok na právnu ochranu.V takomto prípade by malo byť rozhodovanie o ďalšom trvaní právneho vzťahu závisléod viacerých faktorov, medzi ktorými nepochybne dôležitú úlohu zohráva záujem dieťaťaako prioritné hľadisko pri rozhodovaní orgánov verejnej moci v zmysle čl. 3 Dohovoruo právach dieťaťa. Na druhej strane relevanciu treba priznať aj záujmom právneho otca,u ktorého právny stav nekorešponduje s biologickou realitou a kde právny otec sám brojíproti svojmu právnemu otcovstvu. Zároveň nemožno opomenúť ani právo matky dieťaťana ochranu súkromného a rodinného života. Potreba vyvažovania tu sleduje spravodlivúrovnováhu medzi jednotlivými protichodnými záujmami.
Nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 1/2010 z 20. apríla 2011 vyhlásil za ústavnenesúladné ustanovenie o zapieracej lehote pri prvej domnienke otcovstva svedčiacejmanželovi matky dieťaťa s tým, že začiatok plynutia zapieracej lehoty špecifikovanýmomentom, keď sa manžel dozvedel o narodení dieťaťa, kvalifikoval ústavný súd akoneprimerane obmedzujúci záujmy právneho otca. Samotné subjektívne právo na zapieraciužalobu ostalo právnemu otcovi zachované na základe iného ustanovenia§ 88 zákona̶o rodine, na predmetný nález ústavného súdu, teda na derogáciu ustanovenia § 86 ods. 1zákona o rodine, však zákonodarca nezareagoval a lehota na podanie zapieracej žaloby sastala kvázi neobmedzenou.
Ústavný súd je toho názoru, že práve v situácii absencie zákonných limitov, ktoré byprávnu istotu rodinných vzťahov a ochranu záujmov dieťaťa zabezpečovali ajprostredníctvom ustanovenej zapieracej lehoty a podmienok jej plynutia, nemôže konajúcisúd rezignovať na spomínanú požiadavku vyvažovania, a teda akceptovať časovúneobmedzenosť podávania zapieracej žaloby. Je tak dočasnou úlohou súdu, aby do dobyvyplnenia medzery v zákone v každom konkrétnom prípade posúdil, či uplatnená žalobas ohľadom na časový rámec od zistenia skutočností relevantných pre spochybnenieotcovstva obstojí z hľadiska primeranosti zásahu do práv iných dotknutých osôb.
V konkrétnom prípade sťažovateľov sa ústavný súd nestotožňuje s ich tvrdenímo jednoznačnej žalobnej nečinnosti právneho otca, ktorý sa podľa vyjadrenia sťažovateľov„zamýšľal“nad svojím biologickým otcovstvom už v útlom veku sťažovateľa, a teda moholpodniknúť právne kroky k spochybneniu právneho otcovstva (prostredníctvom podnetugenerálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky).
Treba povedať, že právnemu otcovi v relevantnom čase platná a účinná zákonnáúprava umožňovala uplatniť zapieraciu žalobu v objektívnejlehote 6 mesiacovod momentu, keď sa dozvedel o narodení sťažovateľa, ktorý sa narodil 22. septembra 1988.Právny otec uviedol, že osobné pochybnosti o biologickom otcovstve k sťažovateľovinadobudol v 90-tych rokoch, teda po uplynutí predmetnej lehoty. Zároveň právny otecnaznačil, že v uvedenom čase prekážkou na vykonanie tzv. krvných testov ako jedinéhovtedy dostupného a zároveň relevantného prostriedku pre potvrdenie, resp. vyvráteniebiologického otcovstva, bola nesúčinnosť sťažovateľky, ktorá sa k uvedenej okolnostiodmietla pred konajúcim súdom vyjadriť, teda ju nevyvrátila.
Na tomto mieste ústavný súd poukazuje na judikatúra ESĽP, ktorá kvalifikovalaosobné presvedčenie právneho otca o nesúlade právneho otcovstva s biologickou realitouako nedostatočný dôkazný podklad pre prieskum právneho otcovstva, kde, naopak, akopríklad dôkazu relevantného prezentovala testy DNA (pozri napr. rozhodnutia ESĽPvo veciach Klocek proti Poľsku z 27. 4. 2010, č. 20674/07; Iyilik proti Turecku zo 6. 12.2011, č. 2899/05; Backlund proti Fínsku z 6. 7. 2010, č. 36498/05).
Právny otec sťažovateľa si preňho dostupným spôsobom, teda bez participáciesťažovateľa, ktorý preskúmanie právneho otcovstva a DNA analýzu odmietal, súkromnouiniciatívou túto analýzu zabezpečil a po tom, ako sa derogáciou pôvodnej objektívnej lehotyspomínaným nálezom ústavného súdu vytvoril právny priestor pre iniciovanie zapieraciehokonania, podal zapieraciu žalobu. Právnemu otcovi tak seriózny relevantný podklad prespochybnenie jeho otcovstva poskytli až výsledky vyhotovenej DNA analýzy, ktoroudisponoval od októbra 2010 (najskôr od 14. októbra 2010, keď bola analýza vyhotovená)a na základe ktorej následne po vytvorení právnej možnosti uplatnil 8. októbra 2013zapieraciu žalobu.
Reflektujúc na nové zákonné znenie ustanovenia § 86 ods. 1 zákona o rodinenadobúdajúce účinnosť od 1. januára 2016, podľa ktorého „ Manžel môže do 3 rokov ododňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktorésa narodilo jeho manželke, zaprieť na súde, že je jeho otcom“, hodnotí ústavný súd časovýodstup troch rokov od obstarania DNA analýzy do dňa podania žaloby právnym otcomsťažovateľa ako korešpondujúci zámerom zákonodarcu, a teda v zásade akceptovateľný.V neposlednom rade poukazuje ústavný súd aj na ďalšiu relevantnúokolnosťv predmetnej veci, a síce na skutočnosť, že je v danom konkrétnom prípade v hre právneotcovstvo k dospelému dieťaťu, keď má sťažovateľ 27 rokov a nie je závislý na výživeod právneho otca. Všeobecný záujem na ochrane práv sťažovateľa tak značne stratilna svojej dôležitosti v porovnaní s dobou, keď bol sťažovateľ ešte dieťaťom (obdobne pozrinapr. rozhodnutie ESĽP vo veci Paulík proti Slovensku z 10. 10. 2006, č. 10699/05).
Podľa názoru ústavného súdu sa v rámci testu proporcionalitu konkrétne okolnostiprípadu sťažovateľov vo svojom súhrne vychyľujú skôr v prospech právneho otca, čopotvrdzuje, že namietaným rozhodnutím o nariadení znaleckého dokazovania analýzouDNA nedošlo k narušeniu spravodlivej rovnováhy medzi záujmami navrhovateľa (právnehootca) a spoločenským záujmom na zabezpečení právnej istoty rodinných väzieb vrátanezáujmov sťažovateľov na ochrane ich súkromia.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľov je potrebné odmietnuťako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Z týchto dôvodov ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodoltak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a ďalšími návrhmi sťažovateľov sa užnezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2015