znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 632/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   M.   a   R.   Š.,   zastúpených   obchodnou   spoločnosťou JUDr. Karol Orolín, s. r. o., Námestie sv. Egídia 17, Poprad, v mene ktorej koná konateľ a advokát   JUDr.   Karol   Orolín,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 7 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 1 To 15/2014-418 z 30. apríla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. M. a R. Š. o d m i e t a pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 24. septembra 2014   doručená   sťažnosť   J.   M.   a R.   Š.   (ďalej   len „sťažovatelia“),   ktorou namietali porušenie základného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 7 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 To 15/2014-418 z 30. apríla 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Okresný súd Poprad (ďalej len „okresný súd) rozsudkom sp. zn. 4 T 121/2013 z 13. februára 2014 (ďalej len „rozsudok   okresného súdu“) uznal sťažovateľov   za   vinných   zo   spáchania   obzvlášť   závažného zločinu   nedovolenej   výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a 2 písm. e) Trestného zákona, za čo im uložil nepodmienečné tresty odňatia slobody (J. M. 11 rokov a 6 mesiacov a R. Š. 10 rokov). Na základe odvolania sťažovateľov   rozhodoval   vo   veci   krajský   súd,   ktorý   rozsudok   okresného   súdu   zrušil pre nedostatky   v   opise   skutku   a   vo   veci   znovu   rozhodol   tak,   že   sťažovateľov   uznal za vinných   zo   spáchania   obzvlášť   závažného   zločinu   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a 2 písm. e) Trestného zákona, za čo im uložil nepodmienečné tresty odňatia slobody v rovnakej výmere ako okresný súd.

Sťažovatelia   uvádzajú,   že   v   nimi   iniciovanom   odvolacom   konaní   krajský   súd neuplatnil revízny princíp a dôsledne neskúmal zákonnosť celého trestného konania, najmä zákonnosť získaných dôkazov, na základe ktorých bol rozsudok okresného súdu vydaný. Ďalej   namietajú,   že   krajský   súd   sa   vôbec   nezaoberal   ich   argumentáciou   a   dôvodmi uvádzanými   v   ich   odvolaní,   nevysporiadal   sa   s   nimi,   následkom   čoho   malo   dôjsť k porušeniu označených práv. S odkazom na konkrétne ustanovenia Trestného poriadku sťažovatelia spochybňujú použiteľnosť získaných dôkazov v trestnom konaní, ktoré bolo proti   nim   vedené,   tvrdiac   pritom,   že   «colníci   obišli   zákon,   keď   pri   colnej   kontrole sťažovateľov   dňa   25.5.2013   postupovali   nie   podľa   príslušných   ustanovení   Trestného poriadku, ale podľa ustanovení Zákona o orgánoch štátnej správy v colníctve...

Nie je v súlade so zákonom použitie dôkazných informácií získaných úkonmi orgánov colnej   správy,   rovnako   úkonmi   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   vychádzajúcich z postupu   colných   orgánov   a   nadväzujúcich   naň,   ktoré   boli   vykonané   v   rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku. To sa týka aj dôkazov, ktoré obsahovo z týchto úkonov vychádzajú, resp. sú zamerané na ich priebeh a výsledok (z nepráva nemôže vzniknúť právo, resp. štátny orgán nemôže ochraňovať právo protiprávnym postupom)...

V súvislosti s uvedeným máme preto za to, že tak prvostupňový súd pred vydaním jeho   rozhodnutia   ako   aj   odvolací   pred   vydaním   napadnutého   rozhodnutia   opomenuli skúmať   všetky   atribúty   zákonnosti,   ako   aj   prípustnosť   použitia   takto   získaného   dôkazu v danom   trestnom   konaní.   Súdy   namiesto   toho   iba   konštatovali,   že   všetky   úkony,   ktoré vykonali colníci dňa 25.5.2013, boli v súlade s ustanoveniami Zákona o orgánoch štátnej správy   v   colníctve.   Krajský   súd   v   Prešove   konštatoval   že   „kontrola   vozidla   bola   teda vykonaná v súlade so Zákonom o štátnej správe v colníctve“...

Je   vecou   orgánov   činných   v   trestnom   konaní   vykonávať   dokazovanie   ako v neprospech obvinených, tak aj v ich prospech, a následne je vecou súdu, aby tieto dôkazy náležité vyhodnotil a to samostatne ako i v súhrne a vzájomných súvislostiach, preskúmal ich zákonnosť a prípustnosť, a na základe takto vykonaného hodnotenia týchto dôkazov by mal dospieť k tomu, či sa skutok stal a následne by mal súd vydať spravodlivé rozhodnutie. V tejto súvislosti máme za to, že ako prvostupňový súd tak aj v rámci odvolacieho konania aj Krajský súd v Prešove pochybili, keďže nevyhodnotili, či dôkazy proti obvineným M. a Š. boli získané z dôkazných prostriedkov spôsobom výlučne zákonným, a či procesný postup colníkov a policajtov (OČTK) bol v súlade s osobitným zákonom a Trestným poriadkom... Celé predmetné trestné stíhanie vedené proti sťažovateľom nie je zákonné, nakoľko vzišlo z nezákonných dôkazov a bolo nezákonne začaté. Nezákonnosť vykonania dotknutého úkonu   v   predsúdnom   konaní   (pred   začatím   trestného   stíhania)   sa   tu   prenáša i do nezákonnosti dokazovania na hlavnom pojednávaní, a to bez možnosti nastalé účinky porušenia zákona konvalidovať.».

Na základe uvedeného sťažovatelia ústavnému súdu navrhujú vydať vo veci takéto rozhodnutie:

„Základné právo sťažovateľov na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 7 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo sťažovateľov na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a základné právo sťažovateľov na slobodu a osobnú bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. apríla 2014, sp. zn.: 1To 15/2014-418 porušené boli. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. apríla 2014, sp. zn.: 1To 15/2014- 418 z 21.8.2014, zrušuje.

Sťažovateľov prepúšťa z výkonu trestu odňatia slobody ihneď na slobodu. Sťažovateľom priznáva úhradu trov konania v sume 256,54 Eur, ktoré je mu Krajský súd   v   Prešove   povinný   uhradiť   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“) predpisov   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľov a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu na to zákon poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v sú v trestnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010).

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   skúmaním   podmienok   konania   o   podanej   sťažnosti v rámci jej predbežného prerokovania zo sťažnosti zistil, že „8. septembra 2014 podali obaja   sťažovatelia   v   danej   veci   dovolanie   na   Najvyšší   súd“.   Následne   dopytom na okresnom   súde zistil,   že   spis   bol   spolu   s   dovolaním   podaným sťažovateľmi   zaslaný 7. októbra 2014 Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.

Ústavou   daná   právomoc   ústavnému   súdu   neumožňuje   nahrádzať   rozhodovaciu činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je založená zákonom alebo na základe zákona, t.   j.   v   danom   prípade   na   základe   uplatnenia postupu   podľa   §   368   až §   392   Trestného poriadku. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi   ochrany   porušených   základných   práv   a   slobôd,   naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Ústavný súd poukazuje aj na to, že prijatím tejto časti sťažnosti   na ďalšie konanie by vznikol   z ústavného   hľadiska   neprípustný   stav,   keď by o rovnakej veci rozhodovali paralelne dva orgány súdneho typu (IV. ÚS 146/08).

V tejto spojitosti už ústavný súd viackrát vyslovil právny názor (mutatis mutandis I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v zmysle ktorého považuje lehotu na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní v zásade za zachovanú aj vo vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   (v   posudzovanom   prípade vo vzťahu   k   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu)   s   výnimkou   prípadov,   keď   to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu pre   ľudské   práva   z   12.   11.   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 a pod.).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že sťažovatelia mali a majú v systéme všeobecného súdnictva k dispozícii účinné prostriedky na dosiahnutie ochrany svojich práv. Sťažnosť preto ústavný súd odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobne napr. III. ÚS 404/08, III. ÚS 98/2010).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2014