znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 631/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom Mg. Júliusom Ernekom, advokátska kancelária, Na vŕšku 8,Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo 22/2013 z 26. marca 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola doručenásťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“),zastúpeného advokátom Mg. Júliusom Ernekom, advokátska kancelária, Na vŕšku 8,Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 7 Sžo 22/2013 z 26. marca 2015.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou podanouKrajskému súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) domáhal preskúmania rozhodnutiavedúceho otvoreného oddelenia Ústavu na výkon väzby v Prešove o sťažnosti smerujúcejproti prvostupňovým rozhodnutiam o disciplinárnom previnení a disciplinárnom treste.

Krajský súd uznesením sp. zn. 2 S 63/2009 z 13. júna 2013 podľa § 250d ods. 3zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov konanieo podanej žalobe zastavil s odôvodnením, že nemá právomoc preskúmať žalobou napadnutérozhodnutia.

O odvolaní podanom proti predmetnému uzneseniu rozhodol najvyšší súdnamietaným rozhodnutím, ktorým v časti, ktorou krajský súd zastavil konanie, zmenilnapadnuté rozhodnutie tak, že konanie zastavil a zároveň určil, že po právoplatnostirozhodnutia je potrebné postúpiť vec sťažovateľa krajskému prokurátorovi Krajskejprokuratúry v Prešove. Vo svojom rozhodnutí najvyšší súd dôvodil, že dospel k rovnakémuprávnemu záveru ako krajský súd, a síce že rozhodnutia napadnuté žalobou nemôžu byťpredmetom súdneho prieskumu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, pretože„disciplinárne tresty ukladané podľa § 52 ods. 3 písm. a) až f) zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov predstavujú takú formu rozhodnutí v rámci disciplinárnej právomoci, ktorých zámerom a právnym obsahom je docielenie účelu výkonu trestu odňatia slobody ako jedného zo základných právnych prostriedkov v rámci trestného zákonodarstva, s poukazom na to, že iba u trestu prepadnutia veci podľa § 52 ods. 3 písm. g) citovaného zákona, trestaní za konanie majúce znaky priestupku podľa § 52 ods. 4 uvedeného zákona a pri zhabaní veci podľa § 56 tohto zákona zákonodarca nastolil právnu požiadavku subsidiárnej aplikácie všeobecného predpisu o priestupkoch a v § 100 uvedeného zákona zároveň aplikáciu zákona o správnom konaní v zákonom vymedzených prípadoch, s poukazom na to, že v preskúmavanej veci sa nejedná o takéto rozhodnutia“.

Sťažovateľ uvádza, že namietaným uznesením najvyššieho súdu boli porušené jehooznačené práva, pretože uložením disciplinárnych trestov došlo k zásahu do jehozákladných práv a slobôd a preskúmanie rozhodnutí takéhoto charakteru nesmie byťv zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy z právomoci súdov vylúčené. Sťažovateľ v nadväznosti na toargumentuje, že rôzne obmedzenia spojené s uložením disciplinárneho trestu umiestneniado uzavretého oddielu mali zásadný vplyv na kvalitu jeho základných práv na súkromnýa rodinný život, na zachovanie dobrej povesti, na vzdelanie a pod.

Sťažovateľ tiež dôvodí, že zo strany najvyššieho súdu došlo namietanýmrozhodnutím aj k porušeniu princípu právnej istoty, keďže sa najvyšší súd nevysporiadals inými svojimi rozhodnutiami v analogickej otázke, ktorými bol súdny prieskumdisciplinárnych rozhodnutí povolený.

Sťažovateľ na základe prezentovanej argumentácie ústavný súd žiada, aby o jehoveci rozhodol nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo 22/2013 z 26. marca 2015, predmetnéuznesenie zrušil a vrátil vec krajskému súdu na nové konanie a priznal tiež sťažovateľovináhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každýnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je namietané porušenie základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo/22/2013 z 26. marca 2015,ktorým najvyšší súd rozhodol o zastavení konania vo veci správnej žaloby sťažovateľaa o postúpení veci príslušnej prokuratúre.

Ústavný súd preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu, v ktorom tento súdpotvrdil správnosť záverov rozhodnutia krajského súdu, ktorý rovnako ako najvyššíkonštatoval, že žalobou sťažovateľa napadnuté disciplinárne rozhodnutia nepodliehajúprieskumu rozhodnutí v rámci správneho súdnictva.

V namietanom uznesení najvyšší súd svoj právny záver odôvodnil argumentáciou,v rámci ktorej zdôraznil, že rozhodnutia žalovaného vydané v disciplinárnom konaní podľazákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorýchzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu odňatia slobody“),nemožno považovať za rozhodnutia vydané v správnom konaní podliehajúce prieskumnejprávomoci súdov podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom na uvedenédospel najvyšší súd k záveru o nedostatku právomoci správneho súdu preskúmať žalobounapadnuté rozhodnutia a konanie zastavil. Odkazujúc na príslušné ustanovenia zákonač. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, konkrétne na ustanovenia § 18ods. 1 a 2 a § 47 ods. 1 a 2 citovaného zákona, postúpil vec sťažovateľa prokuratúrepríslušnej na vykonávanie dozoru nad zachovávaním zákonnosti v miestach, kde sú držanéosoby pozbavené osobnej slobody alebo ktorých osobná sloboda je obmedzená.

Ústavný súd odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré bolo podkladompre právny záver o zastavení konania a postúpení veci, považuje za náležité, logickéa predovšetkým plne korešpondujúce podstate a účelu aplikovanej právnej úpravy.Ústav na výkon trestu odňatia slobody pri ukladaní disciplinárneho trestuodsúdenému nerozhoduje ako správny orgán. Disciplinárne trestanie odsúdených v rámcivýkonu trestu odňatia slobody má totiž ideový a aj normatívny základ v trestnej oblasti a jelen pokračovaním výkonu trestnej politiky štátu voči páchateľom trestných činov, ktorá saformalizovane prejavuje počnúc prípravným konaním, pokračujúc konaním pred súdom,prijatím právoplatného rozsudku o vine a treste, ktorý sa v prípade trestu odňatia slobodyvykonáva za zákonom ustanovených podmienok v určených zariadeniach. Podradeniedisciplinárneho trestania odsúdených v rámci výkonu trestu odňatia slobody pod správneprávo a jeho následné preskúmavanie správnymi súdmi by z dogmatického hľadiskaznamenalo nesprávnu unifikáciu dvoch dichotomických právnych odvetví s odlišnýmiprávnymi zásadami a odlišným spoločenským účelom.

Ústavný súd navyše poznamenáva, že rozhodnutie najvyššieho súdu nielenžekorešponduje uvedenej právnej dogmatike, ale má jasný základ aj v platnom a účinnompráve, keďže podľa § 97n ods. 1 zákona o výkone trestu odňatia slobody „rozhodnutieo uložení disciplinárnej odmeny a rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu nie jepreskúmateľné súdom“.

S ohľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnomprerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavneneopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2015