znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 631/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   U.   K.,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o., Dobšinského 12, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát Mgr. Branislav Rybanský, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 Co 422/2013 z 27. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti U. K., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. mája 2014 doručená sťažnosť spoločnosti U. K. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 25 Co 422/2013 z 27. februára 2014.

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   vystupovala   v   procesnom postavení   žalovanej   v   konaní   o   ochranu   osobnosti   s   náhradou   nemajetkovej   ujmy v peniazoch, ktoré bolo vedené pred Okresným súdom Komárno (ďalej len „okresný súd“) pod   sp.   zn.   8   C   43/2011.   Žalobca   si   voči   sťažovateľke   uplatňoval   nárok   na   náhradu nemajetkovej ujmy a po rozšírení žaloby aj zaplatenie bolestného a náhradu za sťaženie spoločenského   uplatnenia   v   dôsledku   nesprávne   poskytnutej   zdravotnej   starostlivosti zo strany   sťažovateľky.   Okresný   súd   nariadil   znalecké   dokazovanie,   na   ktoré   uložil sťažovateľke   zložiť   preddavok   v   stanovenej   sume.   Vzhľadom   na   výsledky   znaleckého dokazovania   vzal   žalobca   svoj   žalobný   návrh   späť   v   celom   rozsahu   a   žiadal   súd,   aby o náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 150 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Okresný súd uznesením č. k. 8 C 43/2011-180 z 3. apríla 2013 konanie vo veci zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že aplikujúc ustanovenie § 150 ods. 1 OSP sťažovateľke ako žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovateľka sa odvolala proti rozhodnutiu okresného súdu vo výroku o nepriznaní náhrady   trov   konania   a   žiadala   krajský   súd,   aby   ako   súd   odvolací   zmenil   napadnuté uznesenie   prvostupňového   súdu   tak,   že   jej   prizná   náhradu   trov   konania.   Krajský   súd uznesením č. k. 25 Co 422/2013-203 napadnuté uznesenie okresného súdu v spojení s jeho opravným uznesením potvrdil.

Uznesením odvolacieho súdu boli podľa sťažovateľky porušené jej základné práva na súdnu   ochranu   a spravodlivé súdne konanie.   Napadnuté   rozhodnutie krajského   súdu považuje sťažovateľka za nespravodlivé z týchto dôvodov:

«1) Sťažovateľ, ktorému mala byť priznaná náhrada trov konania uviedol pri prvom úkone, ktorý mu patril (vyjadrenie k návrhu na začatie konania zo dňa 28.04.2011) všetky skutočnosti   a   dôkazy   preukazujúce   nedôvodnosť   žalobcom   uplatnených   nárokov. Navrhovateľ   v   podanom   návrhu   označil   ako   dôkaz   na   preukázanie   svojich   tvrdení o nesprávnom   poskytnutí   zdravotnej   starostlivosti   výlučne   záver   Úradu   pre   dohľad nad zdravotnou   starostlivosťou   -   pobočka   Nitra   (ďalej   len   „ÚDZS   -   pobočka   Nitra“) z vykonaného   dohľadu   nad   poskytnutou   zdravotnou   starostlivosťou   sťažovateľom navrhovateľovi. Sťažovateľ od samého začiatku predmetného súdneho konania odmietal záver   ÚDZS   -   pobočka   Nitra   o   nesprávnom   poskytnutí   zdravotnej   starostlivosti navrhovateľovi dňa 03.09.2009 a poukazoval na jeho rozpor s odbornými stanoviskami samotných odborných konzultantov ÚDZS - pobočka Nitra. Sťažovateľ vo svojom prvom písomnom podaní zo dňa 28.04.2011 taktiež poukázal na absenciu zákonných predpokladov na vznik nároku na nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby, a to na absenciu neoprávneného zásahu zo strany sťažovateľa do osobnosti navrhovateľa,   ako   aj   na   neexistenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   konaním   sťažovateľa (poskytnutím   zdravotnej   starostlivosti   navrhovateľovi   dňa   03.09.2009)   a   navrhovateľom uvádzanou   nemajetkovou   ujmou.   Sťažovateľ   žiadal   Okresný   súd   Komárno   návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietnuť a priznať náhradu trov konania. Na nedôvodnosť navrhovateľových   nárokov   sťažovateľ   upozornil   navrhovateľa   ešte   pred   začatím predmetného súdneho konania, a to v odpovedi zo dna 07.02.2011 na žalobcovu mimosúdnu výzvu na náhradu nemajetkovej ujmy.

2) Sťažovateľovi nebola priznaná náhrada trov konania úplne (nie len čiastočne), hoci   sa   nejednalo   o   celkom   výnimočný   prípad,   a   navyše   ktorý   nebol   v   napadnutom rozhodnutí   ani   náležité   odôvodnený.   Prvostupňový   súd   rovnako   ako   aj   krajský   súd pri skúmaní,   či   sú   v   konkrétnej   veci   dané   dôvody   hodné   osobitného   zreteľa,   vôbec neprihliadal na majetkové, sociálne, osobné a ďalšie pomery sťažovateľa. Prvostupňový súd odôvodnil dopad rozhodnutia na majetkové pomery sťažovateľa absolútne nedostatočne, a to tak,   že sa jedná o právnickú osobu,   ktorá podniká za účelom dosiahnutia zisku a krajský   súd   vo   vzťahu   k   statusu   sťažovateľa   ako   právnickej   osoby,   a   to   neštátneho zdravotníckeho   zariadenia,   sa   v   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   obmedzil   len   na všeobecné zdôvodnenie, že „i bez bližšieho preukazovania jeho majetkových pomerov by tak priznanie náhrady trov konania žalovanému viedlo k neprimeranej tvrdosti voči žalobcovi.“ Z doterajšej judikatúry ústavného súdu pritom vyplýva, že súd nemôže nepriznať nárok   na   náhradu   trov   konania   iba   na   základe   všeobecného   zdôvodnenia,   že   v   tomto prípade   by   bolo   uloženie   povinnosti   žalobcovi   nahradiť   trovy   konania   sťažovateľovi „neprimerane tvrdé“ (nález Ústavného súdu SR z 25. mája 2010, sp. zn. III. ÚS 144/2010- 26).

Odvolací   súd   riadne   nezdôvodnil   a   neobjasnil   svoje   rozhodnutie,   a   preto   je napadnuté rozhodnutie arbitrárne, neodôvodnené a vzhľadom na obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z ústavného hľadiska neakceptovateľné.

3)   Krajský   súd   rovnako   ako   aj   súd   prvého   stupňa   nedostatočne   prihliadol na okolnosti,   ktoré   viedli   žalobcu   k   uplatneniu   nároku   ako   aj   na   postoj   účastníkov v priebehu konania. Krajský súd považoval za zvlášť významnú skutočnosť, že k uplatneniu nároku   žalobcu   v   súdnom   konaní   viedlo   práve   oznámenie   o   výsledku   prešetrenia   jeho podania   Úradom   pre   dohľad   nad   zdravotnou   starostlivosťou   zo   dňa   06.08.2010. Podľa krajského súdu „Žalobca tak svoju žalobu založil na zisteniach orgánu oprávneného vykonávať dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a ako osoba bez potrebných odborných znalostí preto nemal dôvod stanovisko úradu spochybniť a z neho nevychádzať. V čase podania žaloby tak nemožno hovoriť o tom, že by zo strany žalobcu išlo o bezdôvodné uplatňovanie práva.“

Sťažovateľ   od   samého   začiatku   predmetného   sporu   poukazoval   na   absenciu zákonných predpokladov na vznik nároku na nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby, a to konkrétne na absenciu neoprávneného zásahu zo strany   sťažovateľa   do   osobnosti   navrhovateľa,   ako   aj   na   neexistenciu   príčinnej súvislosti medzi konaním sťažovateľa (poskytnutím zdravotnej starostlivosti navrhovateľovi dňa 03.09.2009) a navrhovateľom uvádzanou nemajetkovou ujmou. Ak by aj bolo zistenie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, z ktorého žalobca výhradne vychádzal, v súdnom konání potvrdené, teda neoprávnený zásah zo strany sťažovateľa do osobnosti navrhovateľa   by   existoval,   stále   by   sa   jednalo   o   naplnenie   len   jedného   zo   zákonných predpokladov na vznik nároku na nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby. Aj v prípade nesprávne poskytnutej zdravotnej starostlivosti žalobcovi   dňa   03.09.2009   by   však   neexistovala   príčinná   súvislosť   medzi   konaním sťažovateľa a navrhovateľom uvádzanou nemajetkovou ujmou, ktorá mala byť spôsobená neskorým odhalením diagnózy a znemožnením liečby nádoru v rannom štádiu, následným radikálnym operačným zákrokom a tým degradovaním kvality života žalobcu na minimum. Z vyjadrení odborných konzultantov Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ako aj   zo   znaleckého   posudku   jednoznačne   vyplýva,   že   poskytnutie   zdravotnej   starostlivosti sťažovateľom žalobcovi dňa 03.09.2009 nemalo žiaden vplyv v následnom terapeutickom postupe. Typ nádoru močového mechúra žalobcu je zriedkavý a raritný, typický svojou agresivitou   a   neexistuje   k   nemu   alternatívna   liečba   v   skorom   alebo   pokročilom   štádiu ochorenia. Radikálny operačný zákrok nebol v príčinnej súvislosti s poskytnutou zdravotnou starostlivosťou žalobcovi v ambulancii sťažovateľa dňa 03.09.2011.

Navrhovateľ   mal   od   začiatku   konania   kvalifikované   právne   zastúpenie prostredníctvom   zvolenej   advokátky.   Navrhovateľ   ako   osoba   bez   potrebných   odborných znalostí   mal   tak   možnosť   kvalifikovaného   právneho   posúdenia   dôvodnosti   uplatnených nárokov   s   ohľadom   práve   na   absenciu   zákonného   predpokladu   na   vznik   nároku na nemajetkovú   ujmu   -   a   to   príčinnej   súvislosti   (kauzálny   nexus)   aj   za   predpokladu potvrdenia existencie ďalšieho zákonného predpokladu na vznik uplatneného nároku a to neoprávneného zásahu do osobnosti žalobcu zo strany. sťažovateľa v podobe nesprávne poskytnutej   zdravotnej   starostlivosti.   Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   mal   žalobca s náležitou starostlivosťou zvážiť všetky zákonné predpoklady vzniku uplatnených nárokov súdnou cestou s možnými následkami spojenými v prípade neúspechu. Z vyššie uvedených dôvodov   bol   návrh   navrhovateľa   neopodstatnený,   na   čo   bol   zo   strany   sťažovateľa opakovane upozorňovaný.

4) Od sťažovateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby si sám hradil v celom rozsahu jemu vzniknuté trovy konania (2.365,48 €), a to nielen trovy právneho zastúpenia (vynaložené   na   kvalifikované   účelné   bránenie   svojich   práv),   ale   dokonca   aj   iné   trovy konania v podobe preddavku na znalečné vo výške 700,- €, na úhradu ktorého zaviazal sťažovateľa súd prvého stupňa! Je neprípustné, aby sťažovateľ ako žalovaný znášal náklady na znalecké dokazovanie (hoci dôkazné bremeno je na strane žalobcu), navyše po tom, čo žalobca zavinil zastavenie konania tým, že zobral návrh na začatie konania späť práve na základe   výsledkov   sťažovateľom   uhradeného   znaleckého   posudku.   Rozhodnutie Krajského   súdu   v   Nitre   o   nepriznaní   žiadnych   trov   konania   je   nielen   extrémne nespravodlivé vo vzťahu k sťažovateľovi. ale týmto rozhodnutím bolo zasiahnuté v značnej miere aj do majetkovej sféry sťažovateľa. Sťažovateľovi vznikli trovy konania v celkovej výške 2.365,48 €, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia prvostupňového konania vo výške 1.405,80 €, iných trov konania - preddavok na znalečné vo výške 700,- €, trov právneho zastúpenia odvolacieho konania vo výške 259,68 €. Nepriznanie náhrady trov konania   je   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   ako   poskytovateľovi   zdravotnej   starostlivosti neakceptovateľné,   ohrozujúce   samotnú   prevádzku   sťažovateľom   prevádzkovaného zdravotníckeho   zariadenia   -   urologickej   ambulancie   a   pokiaľ   by   konanie   žalobcu nasledovali   viacerí   pacienti,   nepochybne   by   to   s   ohľadom   na   zásah   napadnutého rozhodnutia do majetkovej sféry sťažovateľa viedlo k jeho likvidácii!»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd uznesením prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

„Základné právo sťažovateľa U. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 Co/422/2013 z 27. februára 2014 porušené bolo.

Uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   25   Co/422/2013   z   27.   februára   2014 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa U. K. v sume   340,89   €   (slovom   tristoštyridsať   Eur   a   osemdesiatdeväť   centov)   na   účet   jeho právneho   zástupcu   Advokátska   kancelária   ŠKODLER   &   PARTNERS,   s.r.o.   vedený   v..., č. ú... do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažovateľka   tvrdí,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 25 Co 422/2013 z 27. februára 2014 bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   napáda   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   ktorý   potvrdil prvostupňové   rozhodnutie   v   časti   výroku   o   trovách   konania,   založeného   na   aplikácii ustanovení § 142 a § 150 ods. 1 OSP.

Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie takto: „V   súdenej   veci   niet   sporu   o   tom.   že   žalobca   v   priebehu   konania   s   ohľadom na výsledky znaleckého dokazovania, ako i s poukazom na svoj zdravotný stav zobral žalobu písomným podaním zo dňa 17. 12. 2012 v celom rozsahu späť. Dôsledkom tohto späťvzatia bolo právoplatne zastavené konanie, a preto z procesného hľadiska platí, že žalobca zavinil zastavenie   konania,   čím   bol   daný   dôvod   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania pre aplikáciu ust. § 146 ods. 2 veta prvá OSP. Žalovanému takto vzniklo právo na náhradu trov konania potrebných na účelné bránenie jeho práva proti žalobcovi, ktorý zastavenie konania zavinil. Za danej situácie preto následne bolo potrebné pri rozhodovaní o náhrade trov konania posúdiť i možnosť aplikácie ust. § 150 ods. 1 OSP, keďže skúmanie dôvodov hodných osobitného zreteľa musí byť v každej veci súčasťou rozhodovania súdu o trovách konania.   Správne   preto   súd   prvého   stupňa   pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania účastníkov posudzoval možnosť aplikácie tohto ustanovenia z hľadiska odvolacím súdom vyššie uvedených aspektov a vyhodnotiac všetky v tomto smere významné okolnosti dospel k správnemu záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa na strane žalobcu. Následne z tohto zistenia vyvodil i správny právny záver, keď opierajúc sa o ust. § 150 ods. 1   OSP   nepriznal   žalovanému   náhradu   trov   konania.   Odvolací   súd   stotožňujúc   sa s odôvodnením   napadnutého   uznesenia   ako   dostatočne   osvetľujúcim   skutkový   a   právny (krajský súd mal asi na mysli stav veci, pozn.) veci preto využijúc postup podľa § 219 ods. 2 OSP sa len obmedzuje na skonštatovanie správnosti dôvodov vedúcich súd prvého stupňa k nepriznaniu   náhrady   trov   konania   žalovanému.   Reagujúc   na   námietky   žalovaného uvádzané v jeho odvolaní len osobitne podčiarkuje, že sociálna situácia žalobcu, ako i jeho majetok a osobné pomery pri žalovaným požadovanej výške náhrady trov prvostupňového konania   v   sume   2.105,80   eura   v   prípade   súdom   uloženej   povinnosti   ich   náhrady   by pre žalobcu znamenali tak ťaživú životnú situáciu, ktorá by pravdepodobne pre neho bola likvidačná. Žalobca je totiž invalidný dôchodca s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorého jediným zdrojom príjmu je invalidný dôchodok vo výške 351,60 eura mesačne, ku ktorého zvýšeniu   došlo   práve   i   pre   bezvládnosť   žalobcu.   I   keď   žije   v   spoločnej   domácnosti s manželkou,   ktorej   príjem   zo   zamestnaneckého   pomeru   činí   502,49   eura   mesačne, za situácie, že obaja majú vyživovaciu povinnosť i k plnoletému synovi, ktorý neukončil vzdelanie a preukázateľne trvalé výrazné poškodenie zdravia žalobcu si vyžaduje i tomu zodpovedajúce náklady na lieky a zdravotné pomôcky, bezosporu uvedené príjmové pomery domácnosti žalobcu mu umožňujú pokryť len najnevyhnutnejšie náklady pre dôstojný život človeka.   Vo   vzťahu   k   statusu   žalovaného   ako   právnickej   osoby,   a   to   neštátneho, zdravotníckeho zariadenia, i bez bližšieho, preukazovania jeho majetkových pomerov by tak priznanie náhrady trov konania žalovanému viedlo k neprimeranej tvrdosti voči žalobcovi. Zvlášť významná v tomto smere je skutočnosť, že k uplatneniu nároku žalobcu v súdnom konaní viedlo práve oznámenie o výsledku prešetrenia jeho podania Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo dna 06. 08. 2010, kde tento orgán konštatoval, že dňa 03. 09. 2009 mu žalovaný neposkytol zdravotnú starostlivosť správne, pretože nevykonal všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby, čím došlo k porušeniu ust. § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, v službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a preto jeho podanie bolo opodstatnené. Žalobca takto svoju žalobu založil na zisteniach orgánu oprávneného vykonávať dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a ako osoba bez potrebných odborných znalostí preto nemal dôvod stanovisko úradu spochybniť a z neho nevychádzať. V čase podania žaloby tak nemožno hovoriť o tom, že by zo strany žalobcu išlo o bezdôvodné uplatňovanie   práva.   Naviac,   o   serióznom   postoji   žalobcu   k   prejednávanej   veci   svedčí i skutočnosť, že žalobca následne po oboznámení sa so závermi znaleckého posudku zobral žalobu v celom rozsahu späť. I podľa názoru odvolacieho súdu sú tak splnené podmienky pre postup pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 150 ods. 1 OSP.“

Krajský súd i okresný súd dospeli zhodne k záveru, že v posudzovanej veci boli splnené podmienky na použitie ustanovenia § 150 ods. 1 OSP.

Podľa § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

Podľa § 150 ods. 1 OSP ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne   náhradu   trov   konania   celkom   alebo   sčasti   priznať.   Súd   prihliadne   najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Ústavný   súd   už   judikoval,   že   rozhodovanie   o   náhrade   trov   je   súčasťou   súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22410/93, Reports 1997-V).

Ústavný súd však pripomína svoj všeobecný ustálený postoj, podľa ktorého nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

V   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   ústavný   súd   uvádza,   že   rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej kompetencie týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia   všeobecných   súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. IV. ÚS 170/08, IV. ÚS 248/08, II. ÚS 64/09, III. ÚS 249/2011, I. ÚS 5/2011).

Tento záver sa vzťahuje zvlášť na rozhodovanie podľa § 150 ods. 1 OSP, použitie ktorého je výnimkou z pravidla náhrady trov konania úspešným účastníkom, pretože iba v prípade, že všeobecný súd dospeje k záveru, že v okolnostiach danej veci existujú dôvody osobitného zreteľa, nemusí náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Vymedzenie obsahu tohto právneho pojmu (dôvody hodné osobitného zreteľa) je úlohou všeobecných súdov, a to vždy so zreteľom na konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Vzhľadom na to ústavnému súdu v zásade neprináleží posudzovať existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa   umožňujúcich   aplikáciu   daného   ustanovenia,   pretože   ide   o   nezávislé   diskrečné oprávnenie všeobecných súdov. Je však nutné poznamenať, že úvaha všeobecného súdu o tom, či v danej veci ide o takýto výnimočný prípad (t. j. že sú dôvody na aplikáciu § 150 ods.   1   OSP   splnené),   musí   byť   v   rozhodnutí   všeobecného   súdu   riadne   a   presvedčivo odôvodnená, pretože v opačnom prípade by mohlo ísť o postup, ktorý by mohol mať črty svojvôle (m. m. III. ÚS 192/09). Ak však konečné rozhodnutie súdu o predmetnej otázke je založené   na   čo   len   minimálnej   miere   racionálnych   argumentov   podložených   zistenými skutkovými okolnosťami, potom nemožno považovať také rozhodnutie za prejav svojvôle či zjavnej neodôvodnenosti (III. ÚS 249/2011).

Podľa názoru ústavného súdu interpretácia a následná aplikácia ustanovení § 142 ods. 1 a § 150 ods. 1 OSP na prípad sťažovateľky nemá charakter extrémneho vybočenia z pravidiel rozhodovania o trovách občianskeho súdneho konania. Krajský súd dostatočným spôsobom   vzal   zreteľ   na   skutkové   okolnosti   prerokúvanej   kauzy   majúce   význam pre rozhodnutie   o   trovách   konania.   Na   základe   porovnania   skutočností   svedčiacich v prospech dôvodnosti odvolania sťažovateľky a skutočností svedčiacich v prospech jeho nedôvodnosti na strane druhej dospel krajský súd k záveru o potrebe aplikácie § 150 ods. 1 OSP.

Uznesenie krajského súdu ako súdu odvolacieho je podľa názoru ústavného súdu odôvodnené   dostatočne   a   zrozumiteľne   vysvetľuje   dôvody,   pre   ktoré   sa   krajský   súd stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa o potrebe aplikácie § 150 ods. 1 OSP. Ústavný   súd   podotýka,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   nie   je   právo na rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo na úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II.   ÚS   218/02,   III.   ÚS   198/07,   II.   ÚS   229/07, I. ÚS 265/07,   III.   ÚS   139/08).   Pomery   na   strane   žalobcu   (zdravotné   dôvody,   mesačný príjem) boli podľa   názoru   krajského súdu   do   takej miery hodné osobitného zreteľa, že podľa neho bol dôvod na aplikáciu ustanovenia § 150 ods. 1 OSP. Tento záver je podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľný a udržateľný a na tomto základe dospel k záveru,   že   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   sťažovateľkou   označených   základných   práv, čo zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2014