SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 630/2015-45
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. mája 2016 v senátezloženom z predsedníčky Jany Baricovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Rudolfa Tkáčikaprerokoval sťažnosť Slovenskej republiky – Ministerstva financií Slovenskej republiky,Štefanovičova 5, Bratislava, zastúpenej JUDr. Irmou Gbúrovou, zamestnankyňouMinisterstva financií Slovenskej republiky, vo veci namietaného porušenia základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 98/2014-317 z 23. septembra 2014a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo Slovenskej republiky – Ministerstva financií Slovenskej republikyna súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 98/2014-317 z 23. septembra 2014p o r u š e n é b o l o.
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Cdo 98/2014-317z 23. septembra 2014 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola19. novembra 2014 doručená sťažnosť Slovenskej republiky – Ministerstva financiíSlovenskej republiky, Štefanovičova 5, Bratislava (ďalej len „sťažovateľ“), vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Cdo 98/2014-317 z 23. septembra 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporcav konaní o náhrade škody vedenom na Okresnom súde Košice I (ďalej len „okresný súd“)pod sp. zn. 24 C 261/2011, ktoré začalo na základe žaloby, správcu úpadcu,(ďalej len „žalobca“ alebo
). Ku škode malo dôjsť nesprávnym úradným postupom Daňového úraduKošice IV (ďalej len „daňový úrad“) spočívajúcim v použití nadmerného odpočtu danez pridanej hodnoty, ako aj preplatku na dani z príjmov právnickej osoby na kompenzáciudaňových nedoplatkov na dani z pridanej hodnoty. Kompenzácia bola uskutočnenáv období, keď vykonateľnosť potvrdzujúcich rozhodnutí daňových orgánov, ktoré daňovénedoplatky zakladali, bola v konaní prebiehajúcom podľa druhej hlavy piatej časti zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len„Občiansky súdny poriadok“) odložená, ba dokonca napadnuté daňové rozhodnutia už bolineprávoplatne (teda na prvom stupni súdnej sústavy) zrušené.
Okresný súd rozsudkom č. k. 24 C 261/2011-187 z 20. septembra 2012 uložilsťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 780 506,02 € s príslušenstvom a priznalžalobcovi nárok na náhradu trov konania v sume 4 772, 65 €. Stotožňujúc sa s názoromžalobcu okresný súd konštatoval, že„odklad vykonateľnosti, povolený uznesením Krajského súdu v Bratislave, predstavoval prekážku na realizáciu rozhodnutí, ktorých zákonnosť bola a ešte stále je predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva. Realizáciu rozhodnutia... nepredstavuje len samotný postup vo forme daňovej exekúcie..., ale akákoľvek realizácia, ktorej dôsledok je rovnaký ako pri daňovej exekúcii a teda, zmenšenie majetku povinného subjektu.“. Z citovaného právneho názoru okresný súd uzavrel, že„pokiaľ teda daňový úrad napriek tomu, že súd odložil vykonateľnosť rozhodnutí, použil finančné prostriedky, patriace navrhovateľovi na kompenzáciu daňových nedoplatkov, vyplývajúcich z týchto rozhodnutí, neoprávnene tak realizoval právny stav, deklarovaný v napadnutých rozhodnutiach a preto sa dopustil nesprávneho úradného postupu“. Okresný súdkonštatoval aj vznik škody, keďže u„k zmenšeniu majetkového stavu nesporne došlo, pretože tieto finančné prostriedky (nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty a preplatok na dani z príjmov právnickej osoby – pozn.) neboli spoločnosti zaplatené v dôsledku vyššie popísaného postupu štátu, teda v dôsledku kompenzácie“. Napokon okresný súd ustálil, že„škoda v majetkovej sfére poškodeného a teda zmenšenie jeho majetkového stavu, nastala bezprostredne v dôsledku vyššie uvedeného nesprávneho úradného postupu daňových orgánov. Išlo pritom o príčinu jedinú a prvotnú“.
Na odvolanie sťažovateľa Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)rozsudkom č. k. 11 Co 62/2013-265 z 25. septembra 2013 prvostupňový rozsudokokresného súdu potvrdil. Stotožnil sa v plnom rozsahu so skutkovými i právnymi závermiokresného súdu. Zdôraznil, že po odklade vykonateľnosti sporných daňových rozhodnutí„daňový úrad nemal realizovať svoju daňovú povinnosť a mal počkať až do právoplatného rozhodnutia súdu o žalobe na preskúmanie zákonnosti týchto rozhodnutí“. Odvolaciunámietku sťažovateľa týkajúcu sa výroku rozsudku okresného súdu o náhrade trov konaniakrajský súd vyhodnotil ako nedôvodnú, lebo„tvrdenie odporcu, že navrhovateľa zastupuje tá istá osoba neobstojí, keďže z návrhu na začatie konania a pripojeného plnomocenstva je zrejmé, že navrhovateľa – správcu konkurznej podstaty zastupuje právnická osoba založená podľa zákona o advokácii na účel výkonu advokácie t. j. obchodná spoločnosť..“.
Odvolacírozsudokkrajskéhosúdusťažovateľnapadoldovolaním,ktorého prípustnosť založil na dôvode podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku.Zdôraznil v ňom, že žalobao preskúmanie zákonnosti spornýchdaňových rozhodnutí bola napokon aj v dôsledku súvisiaceho rozsudku Súdneho dvoraEurópskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) o predbežnej otázke právoplatne zamietnutá,a preto„ak... sú všetky rozhodnutia v predmetnej veci správne, potom ani konanie predchádzajúce vydaniu týchto rozhodnutí nemôžeme označiť za nesprávny úradný postup“.Ku skutočnosti odkladu vykonateľnosti súdne preskúmavaných daňových rozhodnutív rozhodnom časovom úseku sťažovateľ v dovolaní uviedol, že„odklad vykonateľnosti... rozhodnutí správcu dane neznamená, že žalobca nemá voči správcovi dane daňové nedoplatky. Odkladom vykonateľnosti sa na určitú dobu suspenduje jeden z účinkov rozhodnutia. Odloženie vykonateľnosti však nevylučuje možnosť dobrovoľnej úhrady, resp. započítanie a v tomto prípade aj kompenzáciu nadmerného odpočtu so splatným nedoplatkom žalobcu.“. V závere potom sťažovateľ v dovolaní zhodnotil, že„žalobcovi z titulu nezákonného rozhodnutia ani z titulu nesprávneho úradného postupu žiadna škoda nevznikla, nakoľko rozhodnutia o dovymeraní DPH boli správne a vydané v súlade so zákonom“. V dovolaní sťažovateľ kritizoval aj názor krajského súdu o náhrade trovprvostupňového konania a skutočnosť, že žaloba o náhradu škody bola podaná eštepred uplynutím šesťmesačnej doby určenej zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednostiza škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.
Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením č. k. 4 Cdo 98/2014-317 z 23. septembra2014 dovolanie sťažovateľa odmietol. Pri skúmaní dôvodov prípustnosti dovolaniapodľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku sa osobitne zameral na sťažovateľom tvrdenéodňatie možnosti konať pred súdom v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozsudkukrajského súdu. Dospel k záveru, že„súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svojej právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil v čom videl splnenie predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci...
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré toto rozhodnutie doplnil. Taktiež v dostatočnej miere uviedol, v čom spočíva podstata námietok odporkyne a dostatočne sa s nimi skutkovo a právne vysporiadal. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.“.
K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci najvyšší súd uzavrel, že nesprávneprávne posúdenie„je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia)“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ zdôrazňuje, že„žalobcovi z titulu nezákonného rozhodnutia ani z titulu nesprávneho úradného postupu žiadna škoda nevznikla, nakoľko rozhodnutia o dovymeraní DPH boli správne a vydané v súlade so zákonom. Napriek jednoznačným dôkazom Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 23.09.2014 č.k.: 4Cdo 98/2014 dovolanie odmietol. Rozhodnutie odôvodnil tým, že dovolanie žalovanej smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný a preto ho odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“.
Podľa sťažovateľa„pokiaľ súdy dospeli k záveru, že žalobcovi vznikla škoda v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom tým, že došlo ku kompenzácii nedoplatku na DPH v čase, keď bola odložená vykonateľnosť rozhodnutí, tak takto prezentované odôvodnenie rozhodnutia nemôže byť v súlade so zákonom a ani s Ústavou SR“.
Sťažovateľ v ďalšej časti svojej sťažnosti rekapituluje judikatúrne postoje ústavnéhosúdu ku kvalite odôvodnenia súdneho rozhodnutia vo väzbe na základného právo zaručenéčl. 46 ods. 1 ústavy a konštatuje, že„oba súdy vo svojich rozhodnutiach nielenže nedali na rozhodujúcu argumentáciu sťažovateľa špecifickú odpoveď, ale svojvoľne hodnotili zistený skutkový stav, ktorý je možné v súhrne klasifikovať ako arbitrárny a z toho dôvodu neakceptovateľný a nezákonný“.
Sťažovateľ poukazuje na rozsudok Súdneho dvora z 8. novembra 2012,v ktorom„bolo jednoznačne ustálené, že rozhodnutia daňového úradu zo dňa 27.06.2007 o dovymeraní DPH sú vecne správne“. K uvedenému záveru„krajský súd zaujal také stanovisko, že uvedený rozsudok už nemá vplyv na rozhodnutie súdu prvého stupňa, pretože tento o veci rozhodoval v čase, keď ešte nemal vedomosť o rozhodnutí Súdneho dvora. Podľa názoru odvolacieho súdu rozsudok Súdneho dvora v Luxemburgu nemá žiadny vplyv na správnosť a zákonnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, ale má vplyv jedine na terajšie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a následne ďalšie procesné postupy. S názorom Najvyššieho súdu SR sa sťažovateľ absolútne nestotožňuje preto, lebo v čase vydania jeho rozhodnutia zo dňa 23.09.2013, mal už vedomosť o rozhodnutí Súdneho dvora zo dňa 08.11.2012 a pri rozhodovaní mal uvedenú skutočnosť brať na vedomie a podľa jeho záverov aj rozhodnúť.“.
Sťažovateľ namieta„aj skutočnosť, že dovolací súd sa stotožnil s odôvodnením prvostupňového a krajského súdu vo výroku o priznaní náhrady trov konania vo výške 4772,65 Eur“. Podľa názoru sťažovateľa totiž„správca úpadcu nemôže v konaní pred súdom vystupovať ako účastník konania – žalobca a zároveň aj ako právny zástupca žalobcu – advokát, a to aj napriek tomu, že ide o firmu,. Pred súdom nevystupovali fyzicky dve osoby, ale iba jediná – správca úpadcu, ktorý bol už odmenený podľa zákona č. 7/2005 Z. z. Napriek tomu, že mal za úkony pred súdom zaplatené ako SKP, uplatnil si aj trovy konania – právneho zastúpenia ako advokát, ktoré mu oba súdy priznali. To znamená, že za jedno zastupovanie pred súdom mu boli súdmi priznané trovy konania ako dvom osobám, ktoré sú stelesnené v jednom človeku a ktorý je za totožné úkony duplicitne odmenený.“.
Podľa sťažovateľa„Najvyšší súd SR tým, že odmietol dovolanie, stotožnil sa so závermi oboch konajúcich súdov a považoval ich rozhodnutia za riadne odôvodnené, porušil ústavné právo podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR. Takýto záver najvyššieho súdu nemôže byť správny, pretože odôvodnenia rozhodnutí tak prvostupňového, ako aj odvolacieho súdu sú nielen nepresvedčivé a nedostatočné, ale samotná argumentácia je v rozpore so zákonom. Táto skutočnosť bola v priebehu pojednávania aj preukázaná. Týmto postupom došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie v podobe odňatia možnosti žalovanej konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.“.
2. Sťažovateľ ústavnému súdu 30. septembra 2015 doručil podanie označenéako„Rozšírenie sťažnosti“, v ktorom„za porušiteľa základného práva“označil nielennajvyšší súd, ale aj okresný súd a krajský súd, ktoré v jeho civilnom spore rozhodovali.Znovu zrekapituloval podstatné námietky vecnej povahy proti priznaniu uplatneného nárokuna náhradu škody, nesformuloval však žiaden návrh na rozhodnutie vo veci samej.
3. Ústavnému súdu bolo 22. októbra 2015 doručené ďalšie podanie sťažovateľaoznačené ako„Rozšírenie sťažnosti – upresnenie“, v ktorom opätovne„za porušiteľa základného práva“označil nielen najvyšší súd, ale aj krajský súd a okresný súd a svojpôvodný sťažnostný petit v jednom z jeho bodov zmenil.
4. Ústavnému súdu bolo 30. novembra 2015 doručené podanie správcu
, v ktorom s odvolaním sa na § 51 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) požiadal o písomné upovedomenie o sťažovateľovej sťažnosti,„ako aj o tom, v akom rozsahu bola predmetná sťažnosť prijatá na ďalšie konanie, aby sa k nej mohol v prijatom rozsahu na ďalšie konanie vyjadriť“. Súčasne zaujal postojaj k vecnej stránke podanej sťažnosti.
5. Ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde uznesením č. k.III. ÚS 630/2015-19 z 8. decembra 2015 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.
6. Následne ústavný súd 25. januára 2016 vyzval najvyšší súd na vyjadreniesa k vecnej stránke sťažnosti a na stanovisko k možnému upusteniu od ústnehopojednávania vo veci.
7. Najvyšší súd doručil 19. februára 2016 ústavnému súdu vyjadrenie,v ktorom súhlasil s upustením od ústneho pojednávania o sťažnosti. Pokiaľ ide o vecnústránku sťažnosti, najvyšší súd zrekapituloval obsah dovolania sťažovateľa i podstatnédôvody napadnutého uznesenia, ktorým bolo dovolanie odmietnuté. Akcentoval„mimoriadnu podstatu dovolania a dovolacieho konania, ako aj právnej úpravy prípustnosti dovolania, zmysel a účel ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p., ako aj konkrétne prípady, v ktorých môže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka pred súdom konať, podstatu, dôsledky a právnu kvalifikáciu nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu a ústavného súdu... Svoj záver dovolací súd náležite v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia právne vyargumentoval. Dovolací súd nezistil také skutočnosti, ktoré by potvrdili tvrdenia žalovanej (dovolateľky) v dovolaní, najmä že ide o rozhodnutie nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie... Sťažnosťou napadnuté uznesenie dovolacieho súdu obsahuje náležité vysvetlenie, že ustanovenie § 237 písm. f/ O. s. p. sa vzťahuje len na procesné nesprávnosti pri samotnej procedúre prejednania veci.“.
Eventuálne zjednanie nápravy v dovolacom konaní prichádza podľa argumentácienajvyššieho súdu do úvahy„iba ak je dovolanie procesne prípustné. Sťažovateľke však nič nebránilo ako osobe poškodenej rozhodnutím súdu podať podnet generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky a domáhať sa nápravy na základe podania mimoriadneho dovolania podaného generálnym prokurátorom. Túto možnosť však sťažovateľka nevyužila napriek tomu, že iba v takom prípade by mohol najvyšší súd preskúmať aj vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.“.
Podľa názoru najvyššieho súdu„nedošlo predmetným uznesením dovolacieho súdu (odmietnutím dovolania) k zásahu do ústavných práv sťažovateľky“.
8. Správca úpadcu –– využijúc § 51 ods. 2 zákonao ústavnom súde doručil 23. februára 2016 ústavnému súdu podanie, v ktorom argumentujev prospech záveru, podľa ktorého nedostatočné odôvodnenie predstavuje iba tzv. inú vadukonania podľa § 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku. Taká vada nezakladáprocesnú prípustnosť dovolania, je iba spôsobilým dovolacím dôvodom. Zdôraznil tiež,že„konkurzní veritelia v dotknutom konkurze... majú svoje legitímne očakávania pri uspokojení zistených konkurzných pohľadávok, ktoré vyplývajú z rozhodnutí všeobecných súdov...“. Poukázal aj na skutočnosť, že v predmetnej veci nebolo vyhovenépodnetu sťažovateľa na podanie mimoriadneho dovolania generálneho prokurátoraSlovenskej republiky (ďalej len,,generálny prokurátor“) a ani„príslušní prokurátori nevstúpili do konania podľa oprávnení upravenými procesnými predpismi“.
9. Vyjadrenie najvyššieho súdu zaslal ústavný súd 1. marca 2016 právnemuzástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.
10. V stanovisku doručenom ústavnému súdu 16. marca 2016 sťažovateľ zotrvalna dôvodoch i na petite svojej sťažnosti. V reakcii na vyjadrenie odporcu sa zameral hlavnena najvyšším súdom tvrdenú možnosť obrátiť sa na generálneho prokurátora s podnetomna podanie mimoriadneho dovolania podľa štvrtej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdnehoporiadku. Podľa jeho názoru najvyšší súd„vydáva evidentne rozporuplné rozhodnutia ako aj rozporuplné stanovisko. V januári 2016 sme obdržali rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo vec vedenej pod sp. zn. 3 MCdo 132013, ktorým podané mimoriadne odvolanie generálneho prokurátora bolo odmietnuté s tým, že Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom financií SR pochybila, keďže v predmetnej právnej veci nepodala dovolanie... Obdobne rozhodol (v októbri 2015) Najvyšší súd SR vo veci vedenej pod sp. zn. 1 MCdo 3/2011 a v odôvodnení rozhodnutia upozornil na to, že nebol využitý dostupný mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie), ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Súčasne najvyšší súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že vzhľadom na pasivitu SR – MF SR pri včasnej ochrane jej práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania...“.
V nadväznosti na citované sťažovateľ informuje, že„v danom prípade sme súčasne podali aj podnet na podanie mimoriadneho dovolania a to dokonca opakovane. Generálny prokurátor však podnetu nevyhovel, pričom štát (SR – MF SR) ako poškodený bol zaviazaný na náhradu škody.“.
K vecnej stránke kauzy sťažovateľ opakuje, že dodatočne došlo na rôznychúrovniach súdneho prieskumu problematických platobných výmerov daňového úraduk potvrdeniu správnosti sumy vyrubenej dane. A tak„vykonaným zápočtom daňový úrad len znížil dlh obchodnej spoločnosti a škoda nemohla byť spôsobená, keďže konečným rozhodnutím bolo potvrdené, že daň vo výške 3.453.955,19 € bola vyrubená opodstatnene“.
11. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákonao ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámenísa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
1. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článokústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojenís čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právokaždého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môžemať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takýchmedzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásenéspôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sav jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladápoužitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Na účel zdôvodnenia svojich právnych záverov, ktoré napokon viedli k pozitívnemuvýroku tohto nálezu, považuje ústavný súd za nevyhnutné poukázať na podstatné okolnostiprejednávanej kauzy, ktoré nastali ešte v prvostupňovej fáze konania. Dôvodom tohtoprístupu ústavného súdu nie je snaha pristúpiť k vyslovovaniu definitívnych úsudkovo kvalite právneho hodnotenia veci okresným súdom (to mu napokon na báze jeho vzťahuk všeobecným súdom ani neprislúcha), ale požiadavka na čo najdôkladnejšoma presvedčivom zdôvodnení záveru o porušení základného práva na súdnu ochranudovolacím uznesením najvyššieho súdu. Nevyhnutné je totiž uvedomiť si, že odmietnutiesťažovateľovho dovolania pre procesnú neprípustnosť je založené na právnom hodnotenívád, ktoré sťažovateľ v dovolaní prvostupňovej i druhostupňovej fáze konania o náhradeškody vytýkal, prípadne ktoré v dovolacom konaní vyšli najavo. Práve preto je potrebné,aby ústavný súd obrátil svoju pozornosť aj na tieto nachádzacie (základné) štádiározhodovacieho procesu, v ktorom sa sťažovateľ ocitol v pozícii žalovaného, hoci sa javiaako procesne príliš „vzdialené“ uplatneniu právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1ústavy.
1.1 Svojou žalobou sadomáhala zaplatenia 780 506,02 €s príslušenstvom od 8. januára 2012 do zaplatenia.
Okresný súd rozsudkom č. k. 24 C 261/2011-187 z 20. septembra 2012 vyhovelpredloženému žalobnému petitu v plnom rozsahu a krajský súd rozsudkom č. k. 11 Co62/2013-265 z 25. septembra 2013 takéto rozhodnutie o žalobe v celom rozsahu potvrdil.Oba všeobecné súdy vyhodnotili sumu nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnotya preplatku na dani z príjmov právnických osôb, ktorá bola žalobcom uplatnená na vráteniea príslušný daňový orgán ju použil na kompenzáciu právoplatne vyrubených daňovýchnedoplatkov na dani z pridanej hodnoty ako škodu na strane.Malo ísť o skutočnú škodu spočívajúcu v zmenšení majetku poškodeného. Krajský súdk tomu dokonca dodal, že išlo o zmenšenie„majetkového stavu poškodeného o finančné prostriedky, na ktoré vzniklo poškodenému právo (nárok z titulu nadmerného odpočtu...“.Súčasne okresný súd (piaty odsek na strane 12 rozsudku) i krajský súd v odôvodnenísvojich rozsudkov uzavreli, že titulom priznania uplatneného nároku na náhradu škody bolnesprávny úradný postup daňových orgánov, nie ich nezákonné rozhodnutia. Sumapriznanej náhrady škody a zdôvodnenie meritórneho rozhodnutia v tejto časti však zreteľnepreukazuje, že tak okresný súd, ako aj krajský súd škodu vyčísľovali tak, ako kebypriznávali náhradu škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami. V situácii, keď celásuma nárokovaného nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty (780 506,02 €) bolazapočítaná na daňové nedoplatky v podstatne vyššej celkovej sume (približne 3,5 milióna€), je zreteľné, že o škode v sume 780 506,02 € plynúcej práve z vykonania kompenzácie bybolo možné uvažovať len za podmienky, ak by sporné daňové nedoplatky v celom ichrozsahu nemali zákonný základ.
Ak by suma škody bola skutočne vyčísľovaná ako spôsobená nesprávnym úradnýmpostupom spočívajúcim vo vykonaní kompenzácie v čase, keď vykonateľnosťpreskúmavaných daňových rozhodnutí bola súdnym rozhodnutím odložená, potom konajúcesúdy nemohli obísť skutočnosť, že vznik nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnotya uplatnenie práva platiteľa dane na jeho vrátenie samy osebe nevyvolávajú bez ďalšiehopovinnosť daňového úradu uplatnenú sumu vrátiť. Zákon Slovenskej národnej radyč. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančnýchorgánov v znení platnom a účinnom v čase realizácie spornej kompenzácie uprednostňovalv § 63 ods. 8 použitie sumy požadovanej na vrátenie na započítanie nedoplatkov na daniz pridanej hodnoty alebo aj na iných daniach toho istého daňového subjektu. Teda lenpreukázanie, žev tomto čase nemala žiadne daňové nedoplatky,by mohlo viesť k záveru, že nevrátenie celej sumy uplatneného nadmerného odpočtuna dani z pridanej hodnoty predstavovalo škodu na strane. Určitevšak nie v podobe zmenšenia majetku poškodeného, ako to uviedli okresný súd i krajskýsúd. Týmto aspektom sa však ani okresný súd ani krajský súd v odôvodneniach svojichrozhodnutí, ba ani z hľadiska vedenia dokazovania v spore vôbec nevenovali. Hoci tedaodôvodnenia oboch rozsudkov vyhlásených v základnom konaní dôsledne konštatujúnesprávny úradný postup, ich výroky v spojení s ustálenými skutkovými okolnosťami kauzysvedčia v prospech nezákonnosti platobných výmerov ako príčine vzniku škody. Pritompráve výrok súdneho rozhodnutia je právne záväzný.
Naznačenú vnútornú rozpornosť rozsudkov okresného súdu a krajského súdu všakústavný súd nepodčiarkuje preto, aby na nej založil záver o porušení základného právasťažovateľa na súdnu ochranu. Zvýrazňuje sa ňou ale prejudiciálny význam rozhodovacíchprocesov, ktoré paralelne s konaním o náhrade škody prebiehali. Išlo o súdny prieskumprávoplatných rozhodnutí daňových orgánov zakladajúcich sporné daňové nedoplatkyi o konanie Súdneho dvora o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaníEurópskej únie. Ani jedno z uvedených konaní, ktoré jediné mohli právne záväznýmspôsobom potvrdiť alebo vyvrátiť zákonnosť daňových rozhodnutí zakladajúcich daňovénedoplatky, nebolo v čase vyhlásenia prvostupňového rozsudkuokresného súdu (20. septembra 2012) právoplatne ukončené. Nemožno tu súhlasiťs právnym záverom okresného súdu (strana 14 a 15 odôvodnenia jeho rozsudku),podľa ktorého bolo„irelevantné, že konanie o preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí daňových orgánov zatiaľ nie je právoplatne skončené.“. In abstracto tomutonázoru síce nemožno nič vytknúť, avšak pri priznaní náhrady škody v sume zodpovedajúcejcelému započítanému nadmernému odpočtu dane z pridanej hodnoty sa týmto názoromokresný súd dostáva do vnútorného rozporu s výrokom vlastného rozsudku.
priznanú sumu náhrady škody by totiž bolo možné právne založiť lenna závere o nezákonnosti platobných výmerov, ktorým boli kompenzované daňovénedoplatky vyrubené.
Ústavný súd nadväzne konštatuje, že sumou škody, ktorá mala
vzniknúť, sa okresný súd i krajský súd zaoberali len v minimálnej miere a ibaformálne si osvojili dôvody žaloby o náhradu škody. Úplne ignorovali eventualitu,že v závislosti od výsledku prejudiciálnych konaní sa započítanie môže ukázať po stránkehmotnoprávnej v plnej miere opodstatnené a súladné s právom. Aj keď išlo leno eventualitu, súdy sa ňou mali zaoberať. V takej skutkovej a právnej situácii, akáv predmetnom sporovom konaní vznikla, totiž bolo potrebné vziať do úvahy, že ak bydaňový úrad uplatnený nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty
vrátil a následne by v konaní o tzv. správnej žalobe bola konštatovanázákonnosť problematických daňových rozhodnutí, potom by v sume daňových nedoplatkovmusel daňový úrad odvymáhať aj sumu zodpovedajúcuvrátenému nadmernému odpočtu na dani z pridanej hodnoty a o žiadnej škode by nebolomožné uvažovať.
Okrem toho okresný súd, ktorý v merite rozhodoval v čase, keď konanie v správnomsúdnictve nebolo právoplatne ukončené, bol povinný vziať na zreteľ prezumpciu zákonnostia správnosti napadnutých platobných výmerov (odklad ich vykonateľnosti na túto ichvlastnosť nemal žiaden vplyv). Právoplatnosť, a tým aj prezumpcia správnosti a zákonnostisporných platobných výmerov nebola v žiadnej fáze konania v správnom súdnictve,ani konania o žalobcovej žalobe o náhradu škody de iure spochybnená (dokoncaani po prvých rozsudkoch prvostupňového súdu v správnom súdnictve, ktorými boliplatobné výmery zrušené; tieto rozsudky totiž nikdy nenadobudli právoplatnosť). Napokonsa definitívne potvrdila zamietnutím správnej žaloby v decembri 2012. V týchtookolnostiach vyhodnotiť započítaný a v dôsledku toho nevrátený nadmerný odpočet na daniz pridanej hodnoty ako skutočnú škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupomspočívajúcim v kompenzácii je v extrémnom rozpore so základnými zásadami interpretáciea aplikácie práva.
2. Všetky konštatované kritické poznámky k rozhodovaniu okresného súdui krajského súdu v základnom konaní však ešte samy osebe nie sú spôsobilé atakovaťústavnoprávne významným spôsobom sťažnosťou napadnuté dovolacie uznesenienajvyššieho súdu.
Ústavný súd sa totiž plne stotožňuje s postojom najvyššieho súdu prezentovanýmv odôvodnení jeho kritizovaného dovolacieho uznesenia i vo vyjadrení doručenomústavnému súdu 19. februára 2016, ktorý poukazuje na „mimoriadnosť“ dovolania akoopravného prostriedku a bližšie ju popisuje.
Aj ústavný súd už viackrát naznačil (II. ÚS 261/06, I. ÚS 393/08, I. ÚS 342/2010),že je vždy vecou individuálneho posúdenia v každom jednotlivom prípade, aké dôsledkymajú procesné nedostatky, ku ktorým došlo v postupe súdov v rámci občianskeho súdnehokonania (II. ÚS 148/09). Keďže dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok,ktorým možno výnimočne (len v osobitne zákonom ustanovených prípadoch) napadnúťprávoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, smeruje proti rozhodnutiu, ktoré už nadobudloatribúty záväznosti a nezmeniteľnosti, dochádza v dovolacom konaní v istom zmysleku konfliktu dvoch do určitej miery protichodných (verejných) záujmov, a to záujmuna ochrane základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a záujmu na ochrane právnej istotyako ústavného princípu vyplývajúceho z čl. 1 ústavy. Vzhľadom na princíp právnej istoty,ktorý do určitej miery „obmedzuje“ právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,treba rozhodujúce otázky v dovolacom konaní posúdiť aj z pohľadu vzájomného vzťahuoboch týchto ustanovení.
2.1 Sťažovateľ vo svojom dovolaní tvrdil odňatie možnosti konať pred súdom, tedavadu podľa § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ktorá mala spočívaťv nedostatočnom odôvodnení odvolacieho rozsudku krajského súdu. V rovine tejtonámietky nemožno najvyššiemu súdu z ústavnoprávneho hľadiska nič vytknúť a ústavnýsúd tu odkazuje na obsah vyjadrenia najvyššieho súdu doručeného ústavnému súdu19. februára 2016, ako aj na obsah vyjadrenia správcudoručenéhoústavnému súdu 23. februára 2016, s ktorými sa plne stotožňuje.
2.2 Vo väzbe na okolnosti sťažovateľovho prípadu však najvyšší súd zjavne podcenilsvoju povinnosť plynúcu z § 242 ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku,podľa ktorej ak nejde o vady uvedené v § 237 ods. 1, neprihliada na vady konania,ktoré neboli uplatnené v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutievo veci.
Citované ustanovenie narúša viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi podanéhodovolania, a to v záujme odstránenia najzávažnejších vád spôsobujúcich zmätočnosťpreskúmavaného odvolacieho rozhodnutia. Súčasne ho pri dôslednom uplatnení dispozičnejzásady dominujúcej civilnému procesu nemožno interpretovať tak, že dovolací súd mánamiesto dovolateľa aktívne zisťovať prípadné vady odvolacieho konania alebo rozhodnutiaa štylizujúc sa do pozície vyhľadávacieho orgánu uskutočňovať rozsiahle dokazovaniezacielené na odhalenie prípadných vád vypočítaných v § 237 ods. 1 Občianskeho súdnehoporiadku. Na druhej strane, ak dovolací súd pri preskúmavaní odvolacieho rozhodnutiaalebo postupu mu predchádzajúceho v medziach podaného dovolania zistí niektorú z vádzmätočnosti neprednesenú explicitne v dovolaní, nemôže ju ignorovať len preto, že judovolateľ nenamietol, ale vezme ju pri rozhodovaní do úvahy, a to práve v záujmezákladných práv dovolateľa, ktoré za požiadavkami plynúcimi z § 237 ods. 1 Občianskehosúdneho poriadku stoja. Platí to aj o dôvode prípustnosti dovolania reglementovanomv § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd už vo svojejrozhodovacej činnosti uviedol, že táto vada konania znamená porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy(II. ÚS 261/06).
Už bolo konštatované, že okresný súd pred vyhlásením meritórneho rozsudku(20. septembra 2012) nevyčkal na rozhodnutia v prejudiciálnych konaniach (správnesúdnictvo a konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskejúnie). Najvyšší súd sa však vôbec nezaoberal prípadným vplyvom tohto faktu na možnosťsťažovateľa konať pred súdom. Pritom samotný najvyšší súd napr. vo veci sp. zn. 3 Cdo92/96 judikoval, že účastníkovi konania, ktorý bol pre nesprávny právny názor súdutýkajúci sa podstatnej skutočnosti dôležitej pre posúdenie veci vylúčený z realizácie svojichprocesných práv (napríklad navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim), bola odňatá možnosťkonať pred ním. Vo veci sp. zn. 5 Cdo 88/99 zasa uviedol, že ak bola účastníkovi konaniaodňatá reálna a efektívna (nielen formálna či faktická) možnosť konať pred súdom,spočívajúca práve z objektívneho hľadiska právne i skutkovo argumentovať k vecneja procesnej stránke rozhodovanej veci, je daný dovolací dôvod podľa § 237 ods. 1 písm. f)Občianskeho súdneho poriadku. Neskôr vo veci sp. zn. 1 Cdo 145/2004 vyslovil,že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnilúčastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadokdáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovaťsa k vykonaným dôkazom aj k právnej stránke veci a pod.).
Po rozhodnutí okresného súdu na prvom stupni došlo k právoplatnému ukončeniuprejudiciálnych konaní, ktorých výsledok svedčal proti žalobcovmu nároku na náhraduškody v sume, v akej bola priznaná. Tento argument však sťažovateľ v prvostupňovej fázezákladného sporového konania objektívne využiť nemohol, pretože prejudiciálne konaniaukončené ešte neboli. Keď potom v odvolacom štádiu konania argumentoval rozsudkomSúdneho dvora i právoplatným výsledkom súdneho prieskumu sporných daňovýchrozhodnutí, krajský súd iba formálne konštatoval nedostatok vplyvu tohto dôvoduna prvostupňové rozhodnutie okresného súdu s poukazom na § 154 ods. 1 Občianskehosúdneho poriadku, úplne opomínajúc možnosť prednášania novôt podľa § 205a ods. 1písm. d) Občianskeho súdneho poriadku.
Na to, aby sa mohol zaoberať aspektmi popísanými v predchádzajúcom odsekuz hľadiska ich možného vplyvu na možnosť sťažovateľa realizovať svoje procesné právav základnom konaní, nebolo potrebné od najvyššieho súdu očakávať takú mieru oficióznehoprístupu k prejednaniu sťažovateľovho dovolania, ktorá by popierala už konštatovanývýznam dispozičnej zásady v civilnom procese, a vymkla by sa tak súladu s § 242 ods. 1druhou vetou Občianskeho súdneho poriadku. Práve naopak, prihliadnutie na uvedenézjavné a očividné črty veci súdenej najvyšším súdom si sťažovateľovo základné právona súdnu ochranu evidentne vyžadovalo.
Podľa judikovaného právneho názoru ústavného súdu (II. ÚS 92/07) totiž do obsahuzákladného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytujev dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho opravnéhoprostriedku účastník konania domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov,ktoré výslovne upravuje procesné právo. Jedným z takých dôvodov je aj odňatie možnostikonať pred súdom [§ 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku]. Ak účastníkkonania splní ustanovené predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie súdnej ochranyv mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúťv rozsahu, v ktorom sa preukáže existencia dôvodu na jej poskytnutie.
Sťažovateľ podal kvalifikované dovolanie spĺňajúce všetky procesné požiadavky,dostatočne konkretizoval aj dôvod, ktorý podľa jeho názoru zakladal prípustnosť dovolania.Za týchto okolností mal podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd ako súd dovolacíprihliadnuť na pochybenie krajského súdu, ktorý bez nariadenia pojednávania svojímhodnotiacimprístupomk argumentáciižalovanejstranyo spôsobeukončeniaprejudiciálnych konaní priamo ovplyvnil možnosť sťažovateľa brojiť proti vznesenémunároku. Relevanciu rozsudku Súdneho dvora i spôsobuprávoplatného ukončenia súdneho prieskumu sporných platobných výmerov totižposudzoval len v relácii k protiprávnemu konaniu ako podmienke priznania nárokuna náhradu škody, nie v relácii k samotnej škode.
2.3 Akokoľvek sa najvyšší súd v priebehu vývoja vlastných judikatórnych postojovk uplatňovaniu § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku pokúša o zúženieaplikačného rozsahu tohto dôvodu prípustnosti dovolania, neustále sa v jeho rozhodovacejčinnosti objavujú prípady, keď je odňatie možnosti konať pred súdom identifikované nievo faktickom procesnom postupe konajúceho súdu, ale v kvalite odôvodnenia jehorozhodnutia, prípadne v extrémnom pochybení pri právnom hodnotení prejednávanej veci.Najvyšší súd v nadväznosti na to akcentuje, že aj takéto vady môžu mať v konečnomdôsledku dopad na procesné práva účastníka konania garantované mu procesným kódexom.
Aj ostatné zjednocovacie stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho súduz 3. decembra 2015 uvádza, že„nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“. V odôvodnení tohtostanoviska najvyšší súd s poukazom na judikát R 39/1993 trefne konštatuje, že«dovolanie má byť vnímané ako mimoriadny opravný prostriedok umožňujúci akýsi „záverečný audit“ konania a rozhodovania súdov v občianskom súdnom konaní. Dovolanie treba považovať za výnimočný a skutočne mimoriadny opravný prostriedok, ktorého účelom nie je napravovať čiastkové nedostatky jednotlivých postupov... súdov v štádiách predchádzajúcich konečnému rozhodnutiu. Ak dovolanie nemá byť „skrytým odvolaním“, môže byť v praxi využívané na nápravu zásadných nereparovateľných (nezvratných) procesných pochybení v občianskom súdnom konaní ako celku, prípadne – avšak striktne len vo vymedzenom rozsahu – tiež k náprave hmotnoprávnych pochybení súdov.».
Úlohou ústavného súdu nie je hodnotiť tieto právne názory najvyššieho súduvo všeobecnosti, veď otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých samôže uskutočniť dovolacie konanie, je otázkou zákonnosti a jej riešenie patrí do výlučnejprávomoci najvyššieho súdu (m. m. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012).Na druhej strane však musí ústavný súd v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy skúmať, akoposúdenieindividuálnychokolnostípreskúmavanéhosporunajvyššímsúdompri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa vplývalo na jeho na základné právo. Sťažovateľtotiž posúdenie prípustnosti jeho dovolania najvyšším súdom ústavno-právne spochybňuje.
Hoci citované právne názory občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu nebolisústredene zrekapitulované v čase rozhodovania najvyššieho súdu o sťažovateľovomdovolaní, obsah zjednocovacieho stanoviska už len sumarizuje minulú judikatúrunajvyššieho súdu berúc pri tom zjavne do úvahy aj právne názory ústavného súdu (dokazujúto ďalšie časti dôvodov stanoviska). Najvyššiemu súdu boli tieto postoje známe už aj v časerozhodovania o spornom dovolaní, a práve základné právo sťažovateľa na súdnu ochranuvyžadovalo, aby na ne najvyšší súd prihliadol a aby cez ich prizmu vyhodnotil základnékonanie o nárokuna náhradu škody ako celok. Len z takéhotohodnotiaceho zorného uhla bolo možné pristúpiť k ústavne konformnému uplatneniu § 237ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku v sťažovateľovom prípade. Najvyšší súdvšak opomenul, že skutočnosti (spôsob právoplatného ukončenia prejudiciálnych konaní)predkladané sťažovateľom v odvolacej fáze konania mali podstatný vplyv na rozhodnutieo predmetnej žalobe o náhradu škody, a to obzvlášť s prihliadnutím na už ustálenúrozpornosť výroku a odôvodnenia prvostupňového rozsudku okresného súdu v otázke sumyškody ako neodpustiteľnej podmienky pre priznanie uplatneného nároku. Ich formálne„vybavenie“ krajským súdom, ktorý len odkázal na viazanosť okresného súdu skutkovýmstavom v čase vyhlásenia prvostupňového rozsudku, zjavne ignoruje rozsah preskúmavacejprávomoci odvolacieho súdu aprobovaný zákonom aj v záujme základného práva účastníkakonania na súdnu ochranu. Tento rozsah je určený nielen rozsahom odvolania, ktorým sarozumejú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa, ale aj dôvodmi odvolania,ktorými sú námietky proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia v súlade s § 205 a 205aObčianskeho súdneho poriadku.
2.4 Ústavný súd uzatvára, že najvyšší súd pri prieskume dovolaním napadnutéhopotvrdzujúceho rozsudku krajského súdu nevenoval dostatočnú pozornosť sťažovateľomtvrdenému dôvodu procesnej prípustnosti dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f)Občianskeho súdneho poriadku. Obmedzil sa pritom len na dovolacie námietky explicitnev dovolaní prednesené, pričom vôbec nebral do úvahy príkaz plynúci z § 242 ods. 1 druhejvety Občianskeho súdneho poriadku. Práve jeho rešpektovanie bolo spôsobilé najvyššiemusúdu otvoriť cestu ku komplexnému náhľadu na kvalitu meritórnych súdnych rozhodnutípochádzajúcich zo základného konania, a to aj z hľadiska jej dopadu na možnosťsťažovateľa ako žalovaného konať pred súdom. Tento aspekt svojej prieskumnej právomocivšak najvyšší súd celkom opomenul, v dôsledku čoho neposkytol súdnu ochranu v kvalite,ktorú si základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu vyžaduje Preto ústavný súd vyslovilporušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavyuznesením najvyššieho súdu č. k. 4 Cdo 98/2014-317 z 23. septembra 2014 (bod 1 výrokutohto nálezu).
3. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľana súdnu ochranu, bolo namieste využitie právomoci podľa čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavnýsúd preto zrušil uznesenie najvyššieho súdu č. k. 4 Cdo 98/2014-317 z 23. septembra 2014(bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydalrozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovaťa rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
Po vrátení veci bude potrebné, aby najvyšší súd opätovne prejednal dovolaniesťažovateľa s tým, že bude dôsledne rešpektovať § 242 ods. 1 druhú vetu Občianskehosúdneho poriadku. Bude nevyhnutné, aby dôsledne preskúmal a v odôvodnení rozhodnutiao dovolaní náležite vysvetlil eventuálny vplyv postoja, ktorý všeobecné súdy v právoplatneukončenom základnom konaní zaujali k meritórnemu výsledku prejudiciálnych konaní(pred Súdnym dvorom i pred najvyšším súdom v rámci súdneho prieskumu spornýchdaňových rozhodnutí), na možnosť sťažovateľa konať pred súdom, teda na jeho možnosťrealizovať zákonom garantované procesné práva účastníka konania, predovšetkým právoargumentovať k právnej stránke prejednávanej veci.
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňomjeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. mája 2016