znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 630/2014-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   F.   S.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jánom Drgoncom, DrSc., Klincová 37/B, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 ods. 1   a   čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline č. k. 2 Tos 28/2014-3329 z 19. marca 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2014 doručená sťažnosť F. S. (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Tos 28/2014-3329 z 19. marca 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol uznesením Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 22 T/190/2013 z 10. marca 2014 vzatý do väzby podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.   Väzba   mala začať plynúť okamihom   prepustenia   sťažovateľa   z výkonu   trestu odňatia slobody   vykonávaného na základe rozsudku   krajského súdu   sp.   zn. 3 T/6/2004 z 26. februára 2009 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   3   To/8/2011   z 18.   apríla   2012   a nebola   nahradená   dohľadom probačného   a mediačného   úradníka   podľa   §   80   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku. Nadväzne na to krajský súd napadnutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ uvádza, že je trestne stíhaný pre trestný čin pokusu o vraždu, ktorého sa mal dopustiť   v nezistenom období pred 9. júlom 1998. V čase rozhodovania o väzbe sa nachádzal   (so   zarátaním   niekoľkých   väzieb)   vo   výkone   trestu   odňatia   slobody   v trvaní 10 rokov. Ďalej uvádza, že v uvedenej veci už bol sťažovateľ vo väzbe na základe uznesenia okresného   súdu   z 31.   augusta   2010,   avšak   26.   novembra   2010   bol   prepustený   z väzby z dôvodu   nástupu   do   výkonu   trestu   uloženého   právoplatným   rozhodnutím   súdu.   V čase podania   sťažnosti   mal   mať   celkovo   strávené „v   režime   obmedzenia   osobnej   slobody 13,3 roka“. Sťažovateľ tiež prezentuje názor, že krajským súdom zdôrazňovaná správnosť a zákonnosť uznesenia okresného súdu „poslúžila na obchádzanie účelu ústavnej ochrany, možno   až   na   zneužitie   zákonných   formulácií   a to   z dôvodu,   že   sťažovateľ   bol   orgánmi činnými v trestnom konaní opakovane masmediálne prezentovaný ako významný zločinec“.

K otázke   porušenia   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl.   17   ústavy sťažovateľ cituje z judikatúry ústavného súdu k obsahu označeného článku ústavy a tento následne teoreticko-právne vykladá, pričom v konkrétnej rovine svojho prípadu poukazuje najmä na okresným súdom ustálenú kvalifikáciu dôvodov, pre ktoré bol vzatý do opätovnej väzby [§ 71 ods. 2 písm. d) Trestného poriadku, § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku a § 71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku],   z čoho   vyvodzuje,   že   táto «zložitá   právna kvalifikácia je prejavom neistoty súdu ohľadne zákonného dôvodu, ktorý by mohol uplatniť v okolnostiach   prípadu   tak,   aby   získal   dôvod   obmedziť   sťažovateľovu   osobnú   slobodu. Zároveň je indíciou o túžbe Okresného súdu Žilina za každú cenu nájsť zákonný dôvod pre obmedzenie osobnej slobody sťažovateľa väzbou. Odôvodnenie väzobného rozhodnutia je účelové, motivované zámerom obmedziť sťažovateľovu osobnú slobodu...

Účelom ochrany článkom 17 ústavy, aj objektom jej ochrany je osobná sloboda. Tá predurčuje   výklad   §   71   ods.   1   a   §   71   ods.   2   TP.   V   právnom   postavení   osoby obmedzovanej na osobnej slobode je zásadný rozdiel v spôsobe užívania osobnej slobody. Kým v prípade § 71 ods. 1 TP je východiskovým stavom v danej veci „nedotknutá“ osobná sloboda, pri uplatnení § 71 ods. 2 TP sa obmedzuje osobná sloboda tomu, kto už v tej istej veci mal obmedzenú osobnú slobodu väzbou. Ak má ochrana osobnej slobody plniť svoj ústavný účel, a nie slúžiť na obmedzenie osobnej slobody vždy, keď to prospeje záujmom a činnosti   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   potom   sa   tento   rozdiel   musí   vyjadriť v rôznosti podmienok ochrany osobnej slobody obmedzovanej podľa § 71 ods. 1 TP a podľa §   71 ods.   2 TP.   Orgány   činné   v trestnom konaní   musia   v materiálnom   právnom štáte uplatňovať   svoju   právomoc   spôsobom   a   v   kvalite,   ktorá   si   nevyžaduje   neustále obmedzovanie osobnej slobody trestne stíhaných osôb.

Sťažovateľ namieta, že väzobné dôvody podľa § 71 ods. 1 TP nemožno kumulovať s väzobným dôvodom podľa § 71 ods. 2 TP, a to preto, lebo zákonom ustanovené podmienky ochrany osobnej slobody pred obmedzením väzbou sa odlišujú podľa typu väzby... Podmienky   ústavnej   ochrany   v   prípade   útekovej   väzby   a   preventívnej   väzby   sú voľnejšie   z   pohľadu   nariadenia   obmedzenia   osobnej   slobody,   ako   podmienky   ústavnej ochrany pred obmedzením osobnej slobody opätovnou väzbou. Pri vzatí do väzby či už z dôvodu útekovej väzby alebo preventívnej väzby stačí prítomnosť dočasného väzobného dôvodu. Neskôr sa väzba nelegitimizuje už iba týmto dočasným (počiatočným) väzobným dôvodom. K počiatočnému väzobnému dôvodu sa musí pridať ďalší zákonom ustanovený dôvod...

V okolnostiach prípadu skutkový stav odôvodňoval konanie o opätovnej väzbe, a tým vylúčil aplikovateľnosť ustanovení TP o útekovej väzbe aj o preventívnej väzbe. Krajský súd v   Žiline   bez   vysvetlenia   právnych   dôvodov   si   vybral   opačnú   alternatívu   a   v   hodnotení skutkového   stavu   zanedbal   podmienky   ochrany   osobnej   slobody   pred   obmedzením opätovnou väzbou.

Okresný   súd   Žilina   sa   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   zameral   na   podmienky ochrany   osobnej   slobody   pred   útekovou   väzbou   a   preventívnou   väzbou,   čím   zbavil sťažovateľa dobrodenia, ktoré mu plynie z ústavnej ochrany pred opätovnou väzbou. Krajský súd v Žiline tým, že sa sústredil na obhajobu rozhodnutia Okresného súdu Žilina,   vykonal   neúplný   prieskum   ústavnej   ochrany   priznanej   sťažovateľovi   v   rozsahu ochrany   pred   opätovnou   väzbou,   a   tak   spôsobil   porušenie   tejto   ochrany,   ktorá   zostala sťažovateľovi upretá aj v konaní pred súdom druhého stupňa.

Postup oboch súdov mal za následok, že sťažovateľovi sa vôbec nedostalo ochrany osobnej slobody podľa § 71 ods. 2 TP. Namiesto toho mu súdy najskôr vnútili v okolnostich prípadu nenáležitú ochranu podľa § 71 ods. 1 TP a následne mu ani tú neposkytli v rozsahu ústavou zaručenej ochrany.».

Sťažovateľ ďalej uvádza, že krajský súd ignoroval ústavný účel ochrany osobnej slobody   pred   jej   obmedzením   väzbou,   ignoroval   aj   základné   zásady   trestného   konania ustanovené v § 2 Trestného poriadku, rovnako aj skutočnosť, že v minulosti vykonával väzbu   aj   v trestnom   konaní,   v ktorom   bol   napokon   oslobodený   spod   obžaloby   v celom rozsahu   a zanedbal   aj   vlastný   prieskum   rýchlosti   postupu   orgánov   činných   v trestnom konaní. Poukazuje tiež na skutočnosť, že krajský súd nevzal zreteľ ani na výchovnú funkciu trestu odňatia slobody, ktorému sa v predchádzajúcom období podrobil a k jeho náprave nedošlo. Namieta, že k porušeniu označeného práva došlo aj preto, že neboli splnené nielen podmienky opätovnej väzby ale ani podmienky útekovej a preventívnej väzby.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na prezumpciu neviny zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy sťažovateľ tvrdí, že krajský súd priznal rozhodujúci právny význam okolnosti výrazne vzdialenej právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku potvrdzujúceho sťažovateľovu vinu (konkrétne, že je osobou majúcou sklony k páchaniu trestnej činnosti) a mal sa uchýliť k všeobecným   a špekulatívnym   dohadom.   V tejto   súvislosti   pripomína,   že   skutočnosť podania obžaloby nemôže byť sama osebe právnym titulom na jeho držanie vo väzbe a že táto okolnosť má osobitnú váhu pri rozhodovaní o opätovnej väzbe.

Aj v súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ rozsiahlo cituje z judikatúry ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a namieta, že v napadnutom uznesení krajský súd neformuluje presvedčivé   a relevantné dôvody, pre ktoré bolo nevyhnutné sťažovateľovu osobnú slobodu obmedziť. Pri svojom rozhodovaní krajský súd neprihliadal na skutočnosť, že väzba je krajné a výnimočné opatrenie uplatňované pri trestnom stíhaní fyzickej osoby a zásadne   je   opatrením   fakultatívnej   povahy.   Poukaz   sťažovateľa   na   iné   rozhodnutie krajského   súdu   vydané   v totožnej   trestnej   veci   (č.   k.   2   TPo   398/2012-155)   mal   zostať bez povšimnutia.   Sťažovateľ   zároveň   namieta   závery   napadnutého   uznesenia   krajského súdu, ktorý vyhodnotil postup okresného súdu ako správny, hoci sa pri rozhodovaní o väzbe zaoberal   právne   irelevantnými   okolnosťami   a na   argumenty   v   prospech   sťažovateľa neprihliadal.

Namietané porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy dáva sťažovateľ do súvislosti s porušením   princípov   materiálneho   právneho   štátu,   ktoré   zahŕňajú   povinnosť   orgánov verejnej   moci   dodržiavať   ústavnoprávne   normy   a základné   práva   a slobody   zaručené ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   vydal   vo   veci   takéto rozhodnutie:

„ 1. Krajský súd v Žiline uznesením 2Tos/28/2014-3329 zo dňa 19. marca 2014... p o r u š i 1 základné právo sťažovateľa na ochranu osobnej slobody zaručené článkom 17 odsek 5 a odsek 2 Ústavy... v spojení so základným právom na súdnu ochranu priznaným článkom 46 odsek 1 Ústavy..., ďalej v spojení s právom na prezumpciu neviny podľa článku 50 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj v spojení s článkom 1 odsek 1 a článkom 2 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Krajského súdu v Žiline 2Tos/28/2014-3329 sa zrušuje a Krajskému súdu v Žiline prikazuje, aby F. S. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa článku 127 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi za porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu a na osobnú slobodu primerané finančné zadosťučinenie 3.000,- euro. Krajský súd v Žiline je   povinný   vyplatiť   toto   zadosťučinenie   do   dvoch   mesiacov   odo   dňa   vyhlásenia   nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky...

4. Sťažovateľovi p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340 euro a 88   centov,   ktorú   je   Krajský   súd   v   Žiline   povinný   vyplatiť   advokátovi   JUDr.   Jánovi Drgoncovi, DrSc., do dvoch mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto   považovať   tú, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistí   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a aké   skutkové   a právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže   preskúmavať   rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a základného práva prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Ústavný   súd   v zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   zdôrazňuje,   že   väzba   je najzávažnejším   zásahom   do   osobnej   slobody   a   do   práv   obvineného.   Keďže   ide o najzávažnejší   zásah,   vyžaduje   po   celý   čas   súdnu   kontrolu   jej   ústavnosti   a zákonnosti (mutatis mutandis III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu   skúmať   všetky   okolnosti   spôsobilé   vyvrátiť   alebo potvrdiť   existenciu   skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania   osobnej   slobody   a   uviesť   ich v rozhodnutiach   o   väzbe   (Toth   c.   Rakúsko z 12. decembra   1991).   Ústavný   súd   už vo viacerých   svojich   rozhodnutiach   zdôraznil,   že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či   sa   v   konaní   pred   väzobnými   súdmi   dodržali   ústavno-procesné   princípy   takého obmedzenia   osobnej   slobody,   akým je väzba obvineného (II.   ÚS   76/02,   IV.   ÚS   83/03, IV. ÚS 171/03).

Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť   prepustený   počas   konania,   pričom   prepustenie   môže   byť   podmienené   zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným   dôvodom   uvedeným   v zákone   a rozhodnutím   sudcu   alebo   súdu,   a to   nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio   decidendi   (nosné dôvody)   na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie okolností   svedčiacich   pre   a proti väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe   konkrétnych   skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

Vzhľadom na aplikovateľnosť judikatúry ESĽP pokiaľ ide o obsah základného práva na osobnú slobodu, ústavný súd pripomína, že súdy majú povinnosť preskúmať dôvody väzby   obvineného   v   priebehu   konania   a   prepustiť   ho   na   slobodu,   ak   okolnosti   ďalej neodôvodňujú   pokračovanie   pozbavenia   jeho   osobnej   slobody.   Dôvodné   podozrenie zo spáchania trestného činu môže odôvodňovať väzbu v počiatočnom štádiu konania, avšak v určitom štádiu konania to už nepostačuje. Posúdenie dôvodnosti trvania väzby nemôže byť   abstraktné,   ale   musí   zohľadňovať   konkrétne   okolnosti   každého   prípadu   (McKay v. Veľká   Británia,   rozsudok   z 3. októbra   2006,   bod   45;   Kudla   v.   Poľsko,   rozsudok z 26. októbra 2000, bod 110). Právo obvineného podať žiadosť o preskúmanie zákonnosti jeho väzby zaručuje čl. 5 ods. 4 dohovoru (Rakevich v. Rusko, rozsudok z 28. októbra 2003, bod 43). Prieskumné súdne konanie musí byť v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a tiež aj s účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jedinca proti svojvôli (Koendjbiharie v. Holandsko, rozsudok z 25. októbra 1990, bod 27). Argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opierať o konkrétne skutočnosti týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko, rozsudok z 11. júna 2006, bod 142).

V podstatnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia krajský súd uviedol, že väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, ktorý je prípustný podľa čl. 17 ústavy, pričom väzba nie je trestom, ale je výlučne procesným opatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby trestného konania. Ďalej   uviedol,   že   účelom   väzby   je „zabezpečiť   osobu   obvineného   pre   trestné   konanie a výkon   trestu   (§   71   ods.   1   písm.   a/)...   zabrániť   obvinenému,   aby   maril   a   sťažoval uskutočňovanie   dôkazov   (§   71   ods.   1   písm.   b/)...   chrániť   spoločnosť   pred   dokonaním trestného   činu   alebo   pred   jeho   opakovaním   či   pokračovaním   (§   71   ods.   1   písm.   c/)“ a v konečnom dôsledku aj zabezpečiť osobu „obvineného pre trestné konanie a výkon trestu po tom, čo bol prepustený v tej istej veci z väzby (§ 71 ods. 2 Tr. por.)...

Základné   materiálne   podmienky   väzby   tvoria   jednak   skutkové   okolnosti   vzatia do väzby, a to či doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté   trestné   stíhanie   bol   spáchaný,   má   znaky   trestného   činu,   či   existujú   dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a tiež existencia niektorého z dôvodov väzby, ak z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava pre tzv. útekovú väzbu, kolúznu väzbu alebo preventívnu väzbu (§ 71 ods. 1 Tr. por.). Materiálne podmienky na rozhodnutie o väzbe musia byť splnené súčasne.

V   danom   prípade   u   obvineného   F.   S.   už   predchádzajúcim   rozhodnutím   (vyššie uvedeným) bolo rozhodované o väzbe, pričom dôvody väzby boli konštatované. Z dôvodu nariadeného výkonu trestu odňatia slobody aj s poukazom na nález Ústavného súdu SR III. ÚS 79/2000, v ktorom sa konštatovalo, že výkon trestu odňatia slobody má prioritu pred väzbou,   bol   obvinený   S.   prepustený   z   väzby   do   výkonu   trestu   odňatia   slobody,   ktorý aktuálne až do 23.3.2014 vykonáva.

Trestný poriadok v ustanovení § 71 ods. 2 umožňuje, aby súd opätovne rozhodol o vzatí obvineného do väzby v tej istej veci po tom, čo bol obvinený prepustený z väzby na slobodu.   Podmienkou   aplikácie   postupu   podľa   tohto   zákonného   ustanovenia   je,   aby vznikol niektorý z dôvodov väzby uvedený v tomto odseku...

Krajský súd konštatuje po preskúmaní veci z dôvodu podanej sťažnosti obvineným, že okresný   súd   v   rámci   procesného   postupu   dodržal   základné   zásady   trestného   konania uvedené   v   ustanovení   §   2   Tr.   por.   a   dospel   k   vyhlásenému   uzneseniu   po   správnom procesnom postupe v súlade so všetkými zákonnými ustanoveniami, ktoré trestný proces upravujú.   Rozhodnutiu   sudcu   pre   prípravné   konanie   nemožno   vytknúť   žiadnu   chybu   či nedostatok,   odôvodnenie   uznesenia   učinil   okresný   súd   zodpovedajúcim   spôsobom, podrobne, dostatočne a presvedčivo a krajský súd v zásade na odôvodnenie napadnutého uznesenia v celom rozsahu odkazuje. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že rozhodnutia súdov v dvojinštančnom súdnom konaní tvoria jednotu a odôvodnenie súdneho rozhodnutia   v   opravnom   konaní   nemá   odpovedať   na   každú   námietku   alebo   argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o opravnom   prostriedku   a   zostali   sporné   alebo   sú   nevyhnutné   na   doplnenie   dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa v opravnom konaní preskúmava.

Okresný   súd   sa   veľmi   podrobne   zaoberal   vo   svojom   rozhodnutí   materiálnymi dôvodmi väzby, keď možno s ním súhlasiť, že vo veci bolo zabezpečené množstvo dôkazov, pričom dôvodné podozrenie, že obvinený sa dopustil žalovanej trestnej činnosti, vyústilo až do   podania   obžaloby,   a   teda   podozrenie   z   trestnej   činnosti,   ktoré   bolo   premietnuté v uznesení o vznesení obvinenia, sa zosilnilo natoľko, že prokurátor pristúpil k podaniu obžaloby.

Je pravdou, že skutok v podanej obžalobe je zosúladený s vykonaným dokazovaním, pričom nie je totožný tak, ako bol uvedený vo vznesenom obvinení. Tu aj podľa názoru krajského súdu nedošlo k narušeniu totožnosti skutku a aj s ohľadom na správny procesný postup   vyšetrovateľa,   keď   o   tejto   skutočnosti   upovedomil   obvineného,   nasvedčuje zákonnosti trestného konania. Obvinený F. S. je dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu   vraždy   v   štádiu   pokusu   podľa   §   8   ods.   1,   §   219   ods.   1,   2   písm.   b),   j)   Tr.   zák. v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a trestného činu všeobecného ohrozenia podľa § 179 ods. 1, 2 písm. c) Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. Možno konštatovať,   že   doteraz   zistené   skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že   skutok,   pre ktorý   bolo začaté trestné stíhanie bol spáchaný, má znaky trestného činu a je dôvodné podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený v spolupáchateľstve s ďalšími osobami.   Na tomto mieste krajský súd odkazuje na dôkazy, na ktoré poukázal okresný súd vo svojom rozhodnutí, pričom naďalej pripomína, že rozhodnutie o vine či nevine obvineného S. bude predmetom ďalšieho dokazovania a zákonného konania pred okresným súdom.

Pokiaľ ide o dôvody väzby, tieto boli okresným súdom zistené správne. Okresný súd pritom vychádzal zo samotnej výpovede obvineného F. S., ktorý síce uviedol, že má trvalé bydlisko evidované na..., pričom ide o mestský byt, v ktorom pred vzatím do väzby býval. V tom čase mal uzavretú nájomnú zmluvu s M. a po jeho vzatí do väzby predmetný vzťah zanikol a toho času býva v byte J. R., aj keď on sám má stále na tomto mieste evidovaný trvalý pobyt a má tam uskladnené svoje veci, pričom s R. je dohodnutý, že po prepustení z výkonu trestu by v byte býval aj on. Uviedol však aj ďalšie možnosti, ktoré by mu boli v prípade prepustenia z výkonu trestu a aj jeho nevzatia do väzby umožnené. Okresný súd však správne konštatuje, že podľa lustrácie v systéme REGOP F. S. má uvedený trvalý pobyt   Ž.   s poznámkou   od   4.6.2013.   Nemá   teda   nikde   uvedený   trvalý   pobyt   na   ním uvedených miestach.

Obvinený k odôvodneniu sťažnosti pripojil čestné prehlásenie J. R., ktorý prehlasuje, že   je   nájomnom   nájomného   bytu   na   ulici...,   na základe   nájomnej   zmluvy   uzatvorenej s mestom a ním, pričom predmetný byt mal predtým v nájme F. S. J. R. pritom čestne prehlasuje, že s F. S. je dohodnutý, že po prepustení z väzby na slobodu, prípadne z výkonu trestu   tomuto   umožní   trvalý   pobyt   na   adrese...,   pretože   na   tomto   sa   dohodli   a   má   aj predbežný súhlas mesta, ktoré bude súhlasiť, aby si F. S. nahlásil trvalý pobyt na uvedenej adrese a tento byt aj reálne užíval.

Ani   toto   čestné   prehlásenie   nezmenilo   v   tomto   štádiu   konania   stav   konštatovaný okresným súdom, že obvinený nemá v čase prepustenia z výkonu trestu nikde uvedený trvalý pobyt. Čestné prehlásenie osoby, ktorá nerozhoduje o prihlásení k trvalému pobytu nemôže mať vplyv na rozhodnutie súdu. Z uvedeného dôvodu aj s ohľadom na závažnosť trestných činov,   ktoré   sa   obvinenému   kladú   za   vinu   a   s   prihliadnutím   na   jeho   predchádzajúce tvrdenie, že pred vzatím do väzby sa zdržiaval na viacerých miestach, vzniká obava, že v prípade prepustenia obvineného na slobodu by ušiel alebo sa skrýval, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä z dôvodu, že nemá stále bydlisko a tiež že mu hrozí vysoký trest. Z uvedeného dôvodu jednoznačne vyplýva záver o dôvodnosti väzby útekovej podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por.

Pokiaľ ide o dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. konštatovaný okresným súdom, aj tento záver je správny. Podľa aktuálneho odpisu z registra trestov obvinený má v tomto   odpise   6   záznamov,   pričom   3-krát   sa   na   neho   hľadí   akoby   nebol   odsúdený. Obvinený bol dňa 19.11.2008 Krajským súdom Žilina vo veci, sp. zn. 4T/11/00 odsúdený v spojení   s   uznesením   Najvyššieho   súdu   SR   zo   dňa   16.11.2010,   sp.   zn.   2To/5/2009 na nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   7   rokov   so   zaradením do II. nápravnovýchovnej   skupiny,   pričom   následne   bol   tento   trest   zrušený   rozsudkom Krajského   súdu   Žilina   zo   dňa   26.2.2009,   sp.   zn.   3T/6/2004   v   spojení   s   rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.4.2012, sp. zn. 3To/8/2011, nakoľko bol uložený súhrnný trest   odňatia   slobody   vo   výmere   10   rokov   nepodmienečne   so   zaradením do II. nápravnovýchovnej skupiny. Tento trest si F. S. v súčasnosti aktuálne vykonáva, čo vyplýva aj z lustrácie v ZVJS.

Z odpisu registra trestov možno konštatovať, že obvinený je osobou, ktorá má sklony k   páchaniu   trestnej   činnosti   a   nemožno   neprihliadať   na   ďalšie   trestné   konania,   ktoré podrobne rozpísal okresný súd vo svojom rozhodnutí, kedy na obvineného boli podané ďalšie obžaloby pre viacero skutkov. Je pravdou, že voči obvinenému boli trestné stíhania aj zastavené a naviac bol obvinený v minulosti oslobodený spod obžaloby. Tieto skutočnosti preukázané, avšak signifikantné je predovšetkým to, že obvinený S. sa na základe ďalších dôkazov stal podozrivým aj z ďalšej závažnej trestnej činnosti. Nemožno opomenúť samotné trestné konanie, ktoré sa v tejto veci kladie obvinenému za vinu, kedy je obvinený podozrivý zo závažnej trestnej činnosti, nielen uvedenej v bode 1/, kde je podozrivý z pokusu vraždy V. M., ale predovšetkým s ohľadom na skutok v bode 2/, kedy je podozrenie, že pri pokuse vraždy niekoho iného došlo k výbuchu nástražného výbušného systému a k usmrteniu troch úplne   náhodných   osôb,   čím   je   následok   a   samotné   konanie   v rovine   veľmi   závažného trestného činu.

Z   vyššie   uvedených   dôvodov   je   daná   jednoznačne   obava,   že   obvinený   by   mohol v prípade jeho prepustenia na slobodu pokračovať v trestnej činnosti, preto je jeho pobyt na slobode spojený s vážnou obavou spočívajúcou jednak v dôvodnosti útekovej väzby alebo v dôvodnosti pokračovania v trestnej činnosti. Z uvedených dôvodov krajský súd dospel k jednoznačnému záveru, že rozhodnutie okresného súdu o vzatí obvineného do opätovnej väzby je správne a zákonné.

Obvinený   v   odôvodnení   sťažnosti   poukázal   na   zásadu   primeranosti   v   kontexte ustanovenia § 76 ods. 6 Tr. por. a maximálnu dĺžku prípustného trvania väzby. Krajský súd nezistil - s ohľadom na závažnosť trestnej činnosti, ktorá sa kladie obvinenému za vinu - neprimeranosť   trvania   väzby,   keď   v   danej   veci   bol   obvinený   doposiaľ   vo   väzbe   od 27.8.2010 do 26.11.2010, preto porušenie zásady primeranosti zatiaľ nezistil.

Okresný   súd   správne   ex   lége   v   súlade   s   nálezom   Ústavného   súdu   SR   sp.   zn. II. ÚS 67/2013 zo dňa 5.6.2013 skúmal, či nie je v danom prípade možné nahradiť väzbu inštitútom dohľadu probačného a mediačného úradníka, pričom rovnako aj krajský súd sa stotožňuje s tým, že nahradenie väzby v danom prípade nie je dostatočné a neposkytovalo by adekvátnu záruku, že obvinený by či už nepáchal ďalšiu trestnú činnosť alebo nevyhýbal sa trestnému stíhaniu.“.

Vzhľadom   na   zamietnutie   sťažnosti   obvineného   podľa   §   193   ods.   1   písm.   c) Trestného poriadku krajským súdom z dôvodu posúdenia tejto sťažnosti ako nedôvodnej, ako aj vzhľadom na odkaz krajského súdu na odôvodnenie uznesenia okresného súdu ako dostatočného,   presvedčivého   a podrobného   ústavný   súd   pre   posúdenie   ústavnej konformnosti uznesenia krajského súdu prihliadal aj na obsah uznesenia okresného súdu, ktorý podrobne popísal východiskový skutkový stav, ktorý považoval za relevantný pre rozhodnutie   o väzbe   sťažovateľa   vrátane   vyjadrenia   sťažovateľa   k tejto   otázke,   pričom zhodnotil aj dovtedajší priebeh trestného konania, a to ako v štádiu prípravného konania, tak aj v štádiu konania pred súdom o už (v tom čas) podanej obžalobe. Na základe toho potom okresný súd uviedol, že „stav dôkaznej matérie ku dňu konania neverejného zasadnutia dňa 10.3.2014, v porovnaní so stavom ku dňu 31.8.2010, kedy sudca pre prípravné konanie rozhodol o vzatí obv. F. S. do väzby, bol podstatne širší, kvalitatívne relevantnejší a to v neprospech obv. F. S.

Vzhľadom na aktuálny vyššie popísaný stav dôkaznej matérie bol súd toho názoru, že prvá z kumulatívnych podmienok pre rozhodnutie o vzatí obvineného do väzby /dôvodnosť vedenia trestného konania/ bola splnená.

Dôvod väzby obvineného podľa § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. bol v danom prípade aktuálny. U obv. F. S. je daná dôvodná obava, že v prípade jeho pobytu na slobode hrozí, že by sa skrýval aby sa vyhol trestnému stíhaniu /konaniu/, nakoľko tento nemá stále bydlisko a hrozí   mu   vysoký   trest.“. Okresný   súd   vo   svojom   uznesení   sp.   zn.   22 T/190/2013 z 10. marca 2014 nadväzne na to opísal svoje zistenia z neverejného zasadnutia o absencii stáleho   bydliska   sťažovateľa,   ktoré   sú   obdobné   tým,   ktoré   uviedol   krajský   súd   v už citovanej časti jeho uznesenia.

Okresný súd v uznesení rozviedol aj svoj záver o existencii dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (dôvodná obava, že obvinený by po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody mohol pokračovať v páchaní trestnej činnosti) opierajúci sa o zistenia z odpisu registra trestov, k čomu uviedol, že z „hľadiska zhodnotenia osoby obvineného s poukazom na konkrétny druh doposiaľ páchanej trestnej činnosti možno konštatovať, že tento bol potrestaný pre trestnú činnosť násilnej aj majetkovej povahy. Obvinený bol aj vo výkone   trestu   odňatia   slobody.   Naposledy   bol   potrestaný   rozsudku   Krajského   súdu v Žiline   sp.   zn.   3T/6/04   zo   dňa   26.2.2009   v   spojení   s   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. 3To /8/2011 zo dňa 18.4.2012, ktorým bol uznaný za vinného z trestného činu skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a iné, za čo mu bol okrem iného uložený, aj súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov...“. Zároveň poukázal na skutočnosť, že proti „obvinenému sa t. č. vedie iné trestné stíhanie pre trestný čin vraždy /prípad O./, ktoré trestné stíhanie bolo prokurátorom v roku 2013 prerušené“, a že na obvineného prokurátor Úradu   špeciálnej   prokuratúry   podal   pod   č.   k.   VII/2   Gv   161/08-205   28.   marca   2013 «obžalobu   pre   5   skutkov.   Prvé   3   skutky   prokurátor   právne   kvalifikoval   ako „organizátorstvo a návod trestného činu vraždy v štádiu pokusu podľa § 10 ods. 1 písm. a/, b/, § 8 ods. 1 k § 219 ods. 1 Tr. zák.“ /skutok č. 1 - podloženie nástražného výbušného systému pod vozidlo M. H., skutok č. 2 - ďalšie konanie podloženie nástražného výbušného systému pod vozidlo M. H., skutok č. 3 ďalšie konanie podloženie nástražného výbušného systému   pod   vozidlo   M. H./.   Skutok   č.   4   a   č.   5   prokurátor   právne   kvalifikoval   ako „organizátorstvo a návod trestného činu vraždy v štádiu pokusu podľa § 10 ods. 1 písm. a/, b/, § 8 ods. 1 k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. a/, f/ Tr. zák; /skutok č. 4 - usmrtenie R. G. na objednávku,   skutok č.   5   požiadanie   na   iniciovanie nástražného   výbušného systému   pod vozidlo M./.   Súd   vo   veci doposiaľ   meritórne   nerozhodol.».   Z uznesenia   okresného súdu ďalej vyplýva, že na sťažovateľa boli podané ďalšie dve obžaloby, a to pre „skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin vraždy v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2, § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/, f/ Tr. zák.“, ktorý sa mal stať na jeseň 1998 udretím M. L. tupou časťou sekery do   hlavy   nad vopred   vykopanou   jamou   s následkom   spôsobenia   smrti   menovaného“, a napokon aj pre skutok, vo veci ktorého bol sťažovateľ vzatý do väzby, t. j. „pre pokus trestného činu vraždy podľa § 8 ods. 1 Tr. zák. k § 219 ods. 1, ods. 2 písm. b/, j/ Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Tr. zák. a trestný čin všeobecného ohrozenia podľa § 179 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. v spolupáchateľstve podľa § 9-ods. 2 Tr. zák. pre skutky z júla 1998 /zakopanie, neúspešné iniciovanie a následne iniciovanie nástražného výbušného systému určeného pre zlikvidovania osoby V. M. so spôsobením smrti iných troch náhodných osôb/“.

Nadväzne na to okresný súd konštatoval, že z «povahy trestnej činnosti, ktorá sa obvinenému   v   týchto   veciach   kladie   za   vinu   možno   konštatovať,   že   ide   o   jednu z najzávažnejších   trestných   činností   v   spoločnosti,   ktorá   má   mimoriadne   vysoký   stupeň spoločenskej   nebezpečnosti.   Z   obsahu   zabezpečenej   dôkaznej   matérie   je   zrejmé,   že predmetné /žalované - 22T/190/2013/ konanie obvineného malo povahu vyporiadávania si účtov medzi osobami, ktoré sa v období roka 1998 a aj pred týmto obdobím, dopúšťali násilnej a majetkovej trestnej činnosti. Osoba obvineného je v obžalobách podaných t. č. na Okresnom súde Žilina spájaná aj s aktivitami, ktoré mali povahu „odstraňovania bielych koní, likvidácie svedkov“ ich usmrtením spôsobom obzvlášť surovým a trýznivým.

Vo všetkých troch podaných obžalobách, bude súd v ďalšom rozhodovať, o vine. resp.   nevine   obvineného.   Z   obsahu   obžaloby   je   zrejmé,   že   prokurátor   na   hlavnom pojednávaní   navrhuje   vypočuť   vysoký   počet   svedkov,   ktorí   sa   budú   vyjadrovať   práve k okolnostiam páchania žalovanej trestnej činnosti. Z výpovedí obvinených a svedkov je zrejmé,   že   títo   v   prípravnom   konaní   popísali   spôsob   akým   sa   mal   obv.   F.   S.   dopustiť žalovanej trestnej činnosti. Vzhľadom na charakter trestnej veci, zadokumentovaný dôkazný stav a zhodnotenie osoby obv. F. S. ako osoby so sklonom k páchaniu trestnej činnosti tu vzniká dôvodná obava, že tento by mohol v prípade prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody pokračovať v trestnej činnosti.

Záujem spoločnosti na ochrane hodnôt, akými sú život a zdravie ľudí, v tomto štádiu konania v predmetnej trestnej veci prevyšuje nad záujmom obv. F.   S.   aby bolo hlavné pojednávania vykonávané bez obmedzenia jeho osobnej slobody.

Na   popísanej   hrozbe   nemení   nič   preukázaná   skutočnosť,   že   prokurátor   Úradu špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky - Bratislava v iných trestných veciach zastavil trestné stíhanie obv. F. S. Závažnosť a relevantnosť trestných vecí v ktorých boli na menovaného na Okresnom súde Žilina podané obžaloby práve naopak zvýrazňuje   mieru   spoločenskej   nebezpečnosti   konania   obvineného,   ktorá   sa   mu   kladie obžalobou za vinu.

V   nadväznosti   na   definované   dôvody   väzby   obv.   F.   S.   súd   z   úradnej   povinnosti skúmal, či väzbu obvineného nie je možné nahradiť dohľadom probačného a mediačného úradníka súdu.

Stav dôkaznej matérie, štádium trestného konania a závažnosť trestnej činnosti, ktorá sa   mu   kladie   za   vinu   vytvárajú   všetky   predpoklady   na   to   aby   súd   väzbu   obvineného nenahrádzal inštitútom dohľadu probačného a mediačného súdu, nakoľko táto nie je podľa názoru súdu v tomto štádiu konania dostatočná.

V danom prípade na rozhodnutie o opätovnom vzatí obvineného do väzby v kontexte ustanovenia § 71 ods. 2 písm. d/ Tr. por. postačuje skutočnosť, že obvinený bol prepustený z väzby   preto,   že   nastúpil   do   výkonu   trestu   odňatia   slobody,   pričom   sú   tu   konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú niektorý z dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/,b/, alebo c/ Tr. por.».

Ústavný súd preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu, ako aj postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, to všetko s ohľadom na obsah sťažovateľových námietok, pričom dospel k záveru, že uznesením ani týmto postupom k porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy dôjsť nemohlo.

Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, je preskúmať zlučiteľnosť   opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   s   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom. Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Obdobne aj čl. 5 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby k pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným   zákonom“   a   každé   dohovorom   prípustné   pozbavenie   osobnej   slobody [čl. 5 ods.   1   písm.   a)   až   f)]   musí   byť   „zákonné“.   Dohovor   tu   teda   priamo   odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanie tohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharsko z 20. marca 1997, § 43).

Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku, môže byť obvinený vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest...

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Podľa § 71 ods. 2 písm. d) Trestného poriadku ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak bol prepustený z väzby preto, že nastúpil do výkonu trestu odňatia slobody a sú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú niektorý z dôvodov väzby podľa odseku 1.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti   ktorej   bolo   vznesené   obvinenie.   Odôvodnenie   rozhodnutia   o   väzbe   obsahuje   aj uvedenie   skutkových   okolností,   o   ktoré   sa   výrok   rozhodnutia   o   väzbe   opiera... Pred rozhodnutím   o   väzbe musí   byť obvinený   vypočutý...   Predseda   senátu   alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe...

Podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ak je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) alebo c), môže súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie ponechať obvineného na slobode alebo prepustiť ho na slobodu, ak s ohľadom na osobu obvineného   a   povahu   prejednávaného   prípadu   možno   účel   väzby   dosiahnuť   dohľadom probačného   a   mediačného   úradníka   nad   obvineným   alebo   odovzdaním   dohľadu   nad obvineným do iného členského štátu Európskej únie podľa osobitného predpisu.

Z citovaných   častí   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ako   aj   uznesenia okresného súdu, obsah ktorého si krajský súd v plnom rozsahu osvojil, vyplýva, že konajúce súdy rozsiahlo a presvedčivo odôvodnili svoje rozhodnutia o obmedzení osobnej slobody sťažovateľa.   Nemožno   sa   preto   stotožniť   s jeho   argumentáciou   o arbitrárnej   podstate napadnutého uznesenia, keďže označené uznesenie vychádza z konkrétnych (skutkových) okolností   zohľadňovaných   pri   rozhodovaní   o väzbe   sťažovateľa   a nevyvracia   ani skutočnosť, že dôvodnosť podozrenia zo závažnej trestnej činnosti sťažovateľa opísanej v napadnutom   uznesení   viedla   (na   základe   výsledkov   dokazovania   vykonaného v prípravnom konaní) k podaniu obžaloby prokurátora.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného   poriadku   podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval   ústavne konformným spôsobom, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Námietky sťažovateľa o neistote okresného súdu (a nezákonnosti jeho uznesenia), ktorý sťažovateľovu väzbu kvalifikoval ako útekovú, preventívnu a opätovnú zároveň, ústavný súd akceptovať nemohol, pretože z § 71 ods. 2 písm. d) Trestného poriadku nepochybne vyplýva, že všeobecný súd rozhodujúci o návrhu na vzatie obvineného do opätovnej väzby je vždy povinný skúmať existenciu niektorého z dôvodov   väzby podľa   § 71 ods.   1 Trestného poriadku.   Výklad § 71 ods.   2 písm.   d) Trestného poriadku, podľa ktorého je vo výroku uznesenia o vzatí obvineného do opätovnej väzby uvádzané nielen toto ustanovenie, ale aj konkrétny dôvod upravený v § 71 ods. 1 Trestného poriadku, považuje ústavný súd za ústavne zlučiteľný s obsahom označeného základného práva na osobnú slobodu. Takáto forma výroku uznesenia o vzatí obvineného do väzby bola napokon posúdená   ako ústavne konformná už aj v rámci konaní o iných sťažnostiach doručených ústavnému súdu, pričom uvedené sťažnosti boli v dôsledku toho odmietnuté ako zjavne neopodstatnené (IV. ÚS 523/2012, IV. ÚS 556/2013).

Ústavný súd zároveň poukazuje na to, že ani zákon, ani ústava a ani relevantná judikatúra   ústavného   súdu,   či   ESĽP   nestanovuje   ako   prekážku   prípadnej   väzby   výkon bezprostredne predchádzajúcej väzby alebo výkonu trestu odňatia slobody v iných trestných veciach.   Rovnako   prekážkou   vzatia   obvineného   do   väzby   nie   je   ani   skutočnosť,   že sťažovateľ v minulosti vykonával väzbu vo veci, v ktorej bol spod obžaloby oslobodený. Aj keď nemožno vylúčiť, že predchádzajúce obmedzenie osobnej slobody v inej trestnej veci   môže   intenzitu   obavy   odôvodňujúcej   väzobné   stíhanie   sťažovateľa   ovplyvňovať, pri rozhodovaní o väzbe sú vždy dôležité konkrétne skutkové okolnosti, ktoré je oprávnený hodnotiť predovšetkým všeobecný súd konajúci o návrhu na vzatie obvineného do väzby. Toto   hodnotenie   následne   skúma   opravný   súd   v riadnom   inštančnom   postupe,   ktorý   je funkčne   uspôsobený   na   preskúmanie   obsahu   trestného   spisu,   súvisiacich   listín,   podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takého zabezpečovacieho prostriedku, akým je väzba v trestnom konaní. Sťažovateľom iniciovaný ústavný prieskum jeho väzobného rozhodnutia teda spočíva len v posúdení, či k obmedzeniu osobnej slobody sťažovateľa   došlo   z dôvodov   a spôsobom,   ktoré   ustanovuje   Trestný   poriadok. Pred realizovaním svojho prieskumu však ústavný súd dospel k záveru, že všeobecné súdy dostatočne odôvodnili danosť dôvodov väzby, svoje závery opreli o konkrétne skutočnosti a napadnuté rozhodnutie nebolo vydané len na základe abstraktnej úvahy. Podľa názoru ústavného   súdu   námietku   vykonania   neúplného   prieskumu   krajským   súdom   sťažovateľ napriek rozsiahlosti sťažnosti v zásade nepodložil žiadnymi konkrétnymi argumentmi.

Ústavný   súd   stabilne   prízvukuje,   že   ústava   samotná   tvorí   jeden   celok   a zásah do práva   na   osobnú   slobodu   nemožno   ospravedlňovať   len   so   zreteľom   na   jej   čl.   17. Podmienkou   ústavnosti   väzby   je   totiž   aj   jej   súlad   s čl.   50   ods.   2   ústavy   zaručujúci prezumpciu   neviny   obvineného.   Ústavný   príkaz   zladiť   trestnoprocesný   inštitút   väzby so zásadou prezumpcie neviny v konkrétnom prípade vyžaduje, aby väzba skutočne trvala len po nevyhnutnú dobu.

Sťažovateľ síce v argumentácii sťažnosti namieta, že k porušeniu uvedeného princípu prezumpcie neviny malo dôjsť vzatím obvineného do väzby najmä z dôvodu, že na neho bola   podaná   obžaloba,   obsah   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ako   aj   ním preskúmavaného uznesenia okresného súdu však svedčí o celom rade iných dôvodov, ktoré viedli všeobecné súdy k vydaniu sťažovateľom napádaných rozhodnutí (najmä neexistencia stáleho bydliska   obvineného,   hrozba vysokého trestu,   charakter   trestnej   veci,   posúdenie osoby   sťažovateľa   na   základe   predchádzajúcich   právoplatných   odsúdení).   Z obsahu napadnutého uznesenia je zrejmé, že krajský súd zohľadňoval pri svojom rozhodnutí aj dĺžku doby, počas ktorej bol sťažovateľ už za danú trestnú činnosť vo väzbe, keď ustálil, že za skutok, pre ktorý je súdený, bol vo väzbe od 27. augusta 2010 do 26. novembra 2010, pričom uvedené zhodnotil tak, že „porušenie zásady primeranosti zatiaľ nezistil“. Uvedená doba predchádzajúcej väzby s prihliadnutím na stav konania v danej trestnej veci (konanie je od podania obžaloby na sťažovateľa, t. j. od 28. marca 2013 v štádiu konania pred súdom) teda nesvedčí o tom, že by vzhľadom na súdenú trestnú činnosť bolo možné považovať väzbu   sťažovateľa   z ústavného   hľadiska   za   neakceptovateľnú.   Pritom   ani   na   základe sťažovateľom uvádzaných dôvodov ústavný súd nedospel k záveru, že by v danej veci jeho väzba   trvala   viac   ako   len   nevyhnutnú   dobu,   čo   by   v opačnom   prípade   mohlo   viesť k porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   práv   a slobôd.   Krajský   súd   napokon v uznesení zdôraznil, že rozhodnutie o vine a nevine bude predmetom ďalšieho dokazovania a zákonného konania pred okresným súdom, preto ústavný súd nedospel k záveru, že by bol napadnutým uznesením porušený princíp prezumpcie neviny.

Po   prieskume   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   z hľadísk,   ktoré   ústavný prieskum   pripúšťa,   teda   ústavný   súd   konštatuje,   že   v sťažovateľovom   prípade   sa nepreukázala   neoprávnenosť   uloženého   obmedzenia   osobnej   slobody   väzbou, resp. preukázala   sa   jej   nevyhnutnosť   a   primeranosť   k   dosiahnutiu   legitímneho   cieľa. Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   v zásade   nevyplýva   nič,   čo   by   signalizovalo arbitrárny   alebo   zjavne   neopodstatnený   výklad   relevantnej   zákonnej   úpravy   vo   veci konajúcimi súdmi vrátane základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj základného práva na prezumpciu neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, ktoré mali byť napadnutým uznesením krajského súdu v jeho obsahovej spojitosti s napadnutým uznesením   okresného súdu   porušené.   Na   základe   toho ústavný   súd považoval sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V súvislosti   so   sťažovateľom   namietaným porušením   základného   práva   na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   ústavný   súd v súlade   so   svojou   judikatúrou   (napr. III. ÚS 135/04 v uznesení o prijatí sťažnosti, IV. ÚS 51/09, II. ÚS 275/2010) poukazuje na skutočnosť, že implicitnou súčasťou čl. 17 ústavy sú aj záruky práva na spravodlivé súdne konanie vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy obsahujúce základné procesné atribúty práva na osobnú slobodu, ktoré zahŕňajú aj právo na spravodlivé súdne konanie pri pozbavení osobnej slobody.

Článok 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a tiež procesné atribúty vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu.

V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže túto   oblasť   ochrany   práv   upravuje   vo   svojich   ustanoveniach   čl. 17   ústavy.   Napokon z obdobných   dôvodov   potvrdzuje   neaplikovateľnosť   čl.   6   ods.   1   dohovoru   na   konanie o osobnej slobode aj ESĽP, podľa ktorého sa na toto konanie priamo použijú ustanovenia čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok vo veci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. júna 1971, séria A, č. 12, § 76).

Pokiaľ sa ďalej sťažovateľ v posudzovanom prípade domáhal aj vyslovenia porušenia čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 2 ods. 2 ústavy, ústavný súd konštatuje, že označené články ústavy neobsahujú garanciu konkrétneho základného práva a slobody, ale sú akýmisi základnými, či   všeobecnými   ustanoveniami   definujúcimi   charakter   Slovenskej   republiky.   V   prípade sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   však   ústavný   súd   rozhoduje   vždy   o   porušení konkrétneho základného práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, prípadne práva   zaručeného   medzinárodnými   zmluvami   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd. Z uvedeného teda vyplýva, že porušenie iných článkov ústavy možno podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením   už   konkrétne   označeného   základného   práva   alebo   slobody   (obdobne   napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06, III. ÚS 224/08). Keďže namietané porušenie označených základných práv sťažovateľa (čl. 17 ods. 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 ústavy) zistené nebolo, nie je možné ani vysloviť záver o porušení už označeného základného ustanovenia ústavy.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že skutočnosť, že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom   všeobecného   súdu   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Táto okolnosť nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia sťažovateľových základných práv už aj z toho dôvodu, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nenachádza žiadnu príčinnú súvislosť medzi uznesením krajského súdu č. k. 2 Tos 28/2014-3329 z 19. marca 2014 a základnými právami alebo slobodami, porušenie ktorých sťažovateľ namietal, uvedeným rozhodnutím   nemohlo dôjsť   k porušeniu   sťažovateľom   označených   základných   práv ani nadväzne citovaných článkov ústavy, a preto bola podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   jeho   sťažnosť   odmietnutá   ako   zjavne   neopodstatnená. Vzhľadom   na   odmietnutie sťažnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2014