SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 63/2016-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016prerokoval sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo vecinamietaného porušenia základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ÚstavySlovenskej republiky a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republikyoznámeniami Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. IV/1 Gn 1052/14/1000-10z 9. februára 2015, č. k. VI/3 Gc 424/14/1000-9 zo 16. februára 2015 (Rvp 3517/2015)a č. k. VII/2 Gn 166/13/1000-24 z 24. februára 2015 (Rvp 4634/2015) a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ vedené pod spisovými značkami Rvp 3517/2015a Rvp 4634/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.III. ÚS 63/2016.
2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 18. marca 2015a 1. apríla 2015 doručené sťažnosti ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia základných práv podľačl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oznámeniamiGenerálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)č. k. IV/1 Gn 1052/14/1000-10 z 9. februára 2015, č. k. VI/3 Gc 424/14/1000-9zo 16. februára 2015 a č. k. VII/2 Gn 166/13/1000-24 z 24. februára 2015.
Z obsahu sťažností a ich príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa na základe rozhodnutiaMinisterstva pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky č. 858/2000z 25. októbra 2000 o privatizácii časti zdravotníckeho zariadenia„NsP
- časť Obvodné zdravotné stredisko ⬛⬛⬛⬛ “a na základekúpnej zmluvy„o predaji časti podniku č. 2068/2001“ uzatvorenej 27. apríla 2001 s Fondom národného majetku Slovenskej republiky stal s účinnosťou od 1. mája 2001 vlastníkom „OZS ⬛⬛⬛⬛ “.
Krajský úrad v Košiciach vydal 11. septembra 2000 pod č. 2000/08797 povolenie ⬛⬛⬛⬛ na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti v odbore stomatológiea určil ako miesto výkonu činnosti neštátne zdravotnícke zariadenie„ObZS
“. Následne bola 13. októbra 2000 uzavretá„Zmluva o nájme nebytových priestorov a vecného vybavenia č. 187/2000 medzi NsP a ⬛⬛⬛⬛ “pre účely prevádzkovania neštátneho zdravotníckeho zariadeniav odbore stomatológie.
Podľa názoru sťažovateľa na základe kúpnej zmluvy z 27. apríla 2001„platnosť zmluvy o nájme nebytových priestorov medzi NsP a ⬛⬛⬛⬛ skončila k termínu 1. 5. 2001 v zmysle § 36 OZ. prestal k uvedenému dátumu disponovať priestormi na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti a prestal spĺňať podmienky ustanovenia § 32 ods.(3) písm. h, zák. č. 277/1994 Z. z. Zmluva o nájme nebytových priestorov a vecného vybavenia č. 187/2000 uzavretá medzi NsP ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ ako aj Povolenie na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti v odbore stomatológia v NZZ pod číslom 2000/08797 zo dňa 11. 9. 2000 neboli súčasťou schváleného privatizačného projektu časti zdravotníckeho zariadenia NsP ⬛⬛⬛⬛ - časť Obvodné zdravotné stredisko
.
Dňa 27. 4. 2001 bola podpísaná kúpna zmluva o predaji časti podniku č. 2068/2001 s účinnosťou od 1. 5. 2001 a novým vlastníkom OZS ⬛⬛⬛⬛ sa stal, ktorý v zmysle § 17 zákona č.92/1991 Zb. prevzal práva a povinnosti podniku z pracovnoprávnych vzťahov k zamestnancom pracujúcim v jeho organizačnej zložke ktorých sa privatizácia týka a prechádzajú na nadobúdateľa / ⬛⬛⬛⬛ /, teda ⬛⬛⬛⬛ sa stal zamestnancom ⬛⬛⬛⬛.
neuzatvoril novú nájomnú zmluvu s novým vlastníkom objektu OZS ⬛⬛⬛⬛ - ⬛⬛⬛⬛.“
V ďalšej časti oboch obsahovo takmer zhodných sťažností sťažovateľ poukazujena skutočnosť, že ⬛⬛⬛⬛ „protiprávne nezákonným spôsobom odcudzil vec, ktorá mu legitímne nepatrí“, a to„zdravotnú dokumentáciu zo sprivatizovaného zdravotníckeho zariadenia“. Túto skutočnosť majú potvrdzovať aj vyjadrenia ⬛⬛⬛⬛, ktoré učinil12. júna 2013 na súdnom pojednávaní v sťažovateľom bližšie neoznačenom súdnom konanípred Okresným súdom Michalovce. Tieto vyjadrenia ako dôkazy o trestnej činnostisťažovateľ poskytol generálnej prokuratúre a sú aj súčasťou spisovej dokumentácie nižšíchstupňov prokuratúry.
Sťažovateľ vo vzťahu k oznámeniu generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn1052/14/1000-10 z 9. februára 2015 uviedol, že„nakoľko sú splnené zákonné znaky trváceho prečinu krádeže, porušovateľ Generálna prokuratúra SR svojim nekonaním – opomenutím porušila moje ústavné právo na inú právnu ochranu“.
Vo vzťahu k oznámeniu č. k. VI/3 Gc 424/14/1000-9 zo 16. februára 2015 uviedol,že«v čase na to príhodnom mali nižšie zložky prokuratúry v zmysle zákona o prokuratúre uplatniť svoje administratívne opatrenia „Upozornenie“ eventuálne „Protest“ prokuratúra v zákonnej trojročnej lehote», prípadne podať návrh na začatie konania podľa„§ 35 (1) písmena f) O. s. p.».
Navyše boli podľa sťažovateľa„naplnené dôvody § 243e O. s. p. v čase na to príhodnom a nižšie zložky prokuratúry boli povinné na to pohotovo reagovať a podať návrh na mimoriadne dovolanie generálnemu prokurátorovi proti nezákonnému rozhodnutiu Okresného súdu v Michalovciach. Aj v netrestnej oblasti porušovateľ Generálna prokuratúra SR svojím nekonaním - opomenutím porušila moje ústavné právo na inú právnu ochranu“.
Napokon k namietanému oznámeniu č. k. VII/2 Gn 166/13/1000-24 z 24. februára2015 sťažovateľ namieta, že„nadriadený prokurátor mal povinnosť konkrétne vydať úlohu pokynom svojim podriadeným prokurátorom, a preskúmať celý skutkový stav po trestnoprávnej línií dotknutých orgánov a vyvodiť osobnú zodpovednosť osôb, ktoré participovali na nezákonnom postupe dotknutých orgánov nie len prokuratúry, ale aj iných dotknutých osôb pre ich nekonanie v zmysle platnej legislatívy“.
Vo vzťahu ku všetkým namietaným oznámeniam generálnej prokuratúry sťažovateľkonštatuje, že nezákonným postupom mu bol odňatý majetok, ktorý„nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 27. 4. 2001 o predaji časti podniku č.2068/2001 s účinnosťou od 1. 5. 2001 uzavretej s FNM SR“, čím došlo„k porušeniu nielen môjho práva na majetok, ale aj práva na ochranu môjho majetku v zmysle čl. 20 odsek (1) Ústavy Slovenskej republiky“.
Podľa názoru sťažovateľa„... správnosť postupu pri vybavovaní mojich predchádzajúcich podnetov nižšími zložkami prokuratúry, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky sústredene nepreskúmala. Takto mi bolo odňaté moje subjektívne právo na súdnu a inú právnu ochranu garantované mi § 31-§ 36 zákona číslo 153/2001 Z. z. o prokuratúre v spojení s § 26 ods.(1) zákona číslo 154/2001 Z. z. O prokurátoroch“.
V petite svojich sťažností sťažovateľ navrhol vysloviť porušenie jeho označenýchzákladných práv namietanými oznámeniami generálnej prokuratúry a namietané oznámeniazrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie generálnej prokuratúre. Sťažovateľ tiež žiadal priznaťnáhradu trov konania jeho právnemu zástupcovi.
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemáprávomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnostialebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorenemôže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavnýsúd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonao ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie súdôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
K rozhodnutiu o spojení vecí na spoločné konanie
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákonač. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
Podľa § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiťna spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšakv súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľačl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovýmiznačkami Rvp 3517/2015 a Rvp 4634/2015 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovúsúvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľaa generálnej prokuratúry, proti ktorej sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o ich spojenína spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
K namietanému porušeniu označených základných práv sťažovateľa oznámeniami generálnej prokuratúry č. k. IV/1 Gn 1052/14/1000-10 z 9. februára 2015, č. k. VI/3 Gc 424/14/1000-9 zo 16. februára 2015 a č. k. VII/2 Gn 166/13/1000-24 z 24. februára 2015
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenúsťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súdnezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosťktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie základných právpodľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy oznámeniami generálnej prokuratúryč. k. IV/1 Gn 1052/14/1000-10 z 9. februára 2015, č. k. VI/3 Gc 424/14/1000-9zo 16. februára 2015 a č. k. VII/2 Gn 166/13/1000-24 z 24. februára 2015, ktorými bolsťažovateľ upovedomený o spôsobe vybavenia jeho opakovaných podnetov.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systémuvšeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovaťvšeobecné súdy, resp. iné orgány verejnej moci, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontroluzlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
Voznámeníovybaveníopakovanéhopodnetusťažovateľač.k.IV/1 Gn 1052/14/1000-10 z 9. februára 2015 generálna prokuratúra uviedla:
«V opakovanom podnete žiadate preskúmať postup prokurátora Krajskej prokuratúry Košice pri vybavovaní Vášho podnetu. Namietate nesprávne právne posúdenie skutkového stavu a upovedomenie z „30. októbra 2013“ (správne má byť 31. októbra 2013) považujete za nepresvedčivé a vágne. V ďalšej časti žiadate preskúmať celú genézu týkajúcu sa „privatizačného projektu...“ z roku 2000 a pripojiť k tomu všetky relevantné listiny a dokumenty.
Po preskúmaní spisového materiálu predloženého GP SR Krajskou prokuratúrou Košice, som v predmetnej veci nezistil pochybenia, ktoré by si vyžadovali prijatie príslušných zákonných opatrení. Stotožnil som sa so závermi prokurátora Krajskej prokuratúry Košice oznámené Vám v prípise zo dňa 31. októbra 2013 pod sp. zn. 1 Kn 410/13-2, ktorým bol odložený Váš podnet zo dňa 7. júna 2013 v časti týkajúcej sa podozrenia z krádeže zdravotnej dokumentácie privatizovanej zubnej ambulancie na sprivatizovanom OZS ⬛⬛⬛⬛, ktorej sa mal dopustiť
. Vzhľadom na existujúce dostupné listiny a podklady, prokurátor krajskej prokuratúry správne posúdil ďalšie zákonné možnosti konania v tejto veci, čo Vám aj zodpovedajúcim spôsobom oznámil.
Zistil som však, že vo zvyšnej časti podnetu, spolu s obsahom Vášho opakovaného podnetu z 19. novembra 2014, je potrebné posúdiť Vami namietané skutočnosti v rámci konania na netrestnom úseku činnosti prokuratúry. Preto som pri vybavovaní opakovaného podnetu odstúpil Vaše podania zo dňa 7. júna 2013, ako aj zo dňa 19. novembra 2014 netrestnému odboru Generálnej prokuratúry SR na ďalšie opatrenia.
Vychádzajúc z preskúmania veci v časti Vami namietanej krádeže zdravotnej dokumentácie je zrejmé, že neexistujú dostatočné zákonné podklady pre postup podľa § 199 odsek 1 Trestného poriadku (začatie trestného stíhania) a preto bolo odmietnutie veci, ku ktorému došlo uznesením Policajného orgánu Obvodného oddelenia PZ v
č. ORP-ČVS-143/PA-2002 zo dňa 31. 10. 2002 podľa § 159 odsek 1 písm. c) Trestného poriadku (vtedy účinného) jediným zákonne možným rozhodnutím. Rovnako zákonným je aj uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Michalovce sp. zn. Pn 2309/2002-6 zo dňa 19. 11. 2002, ktorým zamietol ako nedôvodnú Vašu sťažnosť podanú proti citovanému uzneseniu Policajného orgánu.
Vzhľadom k tomu, že opätovným preskúmaním veci neboli zistené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali zo strany GP SR prijatie opatrení, ktoré by viedli k zmene stanoviska Krajskej prokuratúry Košice vyjadrené v prípise sp. zn. 1 Kn 410/13-2 zo dňa 31. októbra 2013, Váš opakovaný podnet zo dňa 19. novembra 2014, v uvedenej časti odkladám. Súčasne Vám oznamujem, že Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky boli týmto vyčerpané všetky zákonné možnosti opätovného preskúmania Vašich podnetov v tejto ich časti a preto s poukazom na znenie ustanovenie § 34 odsek 2 Zákona o prokuratúre Vaše prípadné ďalšie podnety týkajúce sa tejto veci budú vybavené iba vtedy, ak budú obsahovať nové skutočnosti.»
V oznámení č. k. VI/3 Gc 424/14/1000-9 zo 16. februára 2015, ktorým generálnaprokuratúra vybavila časť opakovaného podnetu sťažovateľa, ktorá bola na vybavenieodstúpená netrestnému úseku generálnej prokuratúry, sa uvádza:
„Trestným odborom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky bolo 12. februára 2015 netrestnému odboru odovzdané Vaše podanie z 19. novembra 2014 na prípadné využitie oprávnení prokuratúry v netrestnej oblasti...
Po preskúmaní obsahu Vášho podania z 19. novembra 2014-som zistil, že je v podstatnej miere totožné s Vašim podaním z 28. októbra 2014, ktoré bolo Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky doručené 5. novembra 2014. Podanie z 19. novembra 2014 neobsahuje žiadne nové okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali odchylný spôsob vybavenia ako Vám bol oznámený listom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky z 18. decembra 2014 č. k. VI/3 Gc 424/14/1000-6. Týmto považujem vec na netrestnom odbore Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky za vybavenú.“
V oznámení č. k. VII/2 Gn 166/13/1000-24 z 24. februára 2015 generálnaprokuratúra k opakovanému podnetu sťažovateľa uviedla:
„Na základe Vášho opakovaného podnetu som preskúmal spôsob vybavenia Vášho trestného zoznámenia z 05. 06. 2013 uznesením vyšetrovateľa PZ z 30. 09. 2013 sp. zn. ČVS: PPZ-625/NKA-PK-VY-2013 o odmietnutí veci a uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR z 30. 10. 2013 sp. zn. VII/2 Gn 166/13-14 o zamietnutí Vašej sťažnosti. Oboznámil som sa tiež so stanoviskom špeciálneho prokurátora uvedeným v jeho liste z 03. 12. 2014 sp. zn. VII/2 Gn 166/13/1000-17. Vychádzal som pritom z obsahu vyšetrovacieho spisu ČVS: PPZ-625/NKA-PK-VY-2013. Dospel som k jednoznačnému stanovisku, že Vaše trestné oznámenie bolo vybavené zákonným spôsobom, pretože neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že osoby označené vo Vašom trestnom oznámení spáchali či už korupčnú trestnú činnosť alebo trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa. Vaše subjektívne hodnotenie zákonnosti postupov a rozhodnutí uvedených osôb takouto skutočnosťou nie je.
Je potrebné uviesť, že Vašimi početnými podaniami, podnetmi a trestnými oznámeniami sa v minulosti zaoberali viaceré orgány prokuratúry, vrátane príslušných organizačných zložiek Generálnej prokuratúry SR, ktoré Vaše podnety opakovane vybavili odložením pre ich nedôvodnosť. Iné zákonné prostriedky na dosiahnutie zmeny už nemáte k dispozícii.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Váš opakovaný podnet odkladám ako nedôvodný. Súčasne Vám oznamujem, že prípadné ďalšie podnety v tejto veci bez uvedenia nových relevantných skutočností už nebudú v zmysle ustanovenia § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre na prokuratúre vybavované a nebude na ne reagované.“
Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhaťzákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súdea v prípadochustanovenýchzákonomnainomorgáneSlovenskejrepubliky.Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadaťo ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu, aleboopakovaného podnetu [§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúrev znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“)], pričom tomuto právuzodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom satakýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť.Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúryjej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06),t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno považovať samu osebeskutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstávjeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).
Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupua rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánova súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnenývykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľaosobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.
Podľa druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia podnetom sa rozumiepísomná alebo ústna žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickejosoby, ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu svojej pôsobnosti,najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný prostriedok, abyvstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie porušeniazákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých vykonanieje podľa zákona oprávnený.
Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadaťo preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybavínadriadený prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ďalší opakovaný podnetv tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahujenové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet,v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcichpodnetov v tej istej veci.
Po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa a namietaného oznámenia generálnejprokuratúry je ústavný súd toho názoru, že generálna prokuratúra sa opakovanými podnetmisťažovateľa v napadnutých konaniach náležite zaoberala a o spôsobe preskúmania riadnesťažovateľa aj vyrozumela. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj právnynázor, podľa ktorého postup orgánu verejnej moci v súlade s platným a účinným zákonomnemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv garantovaných ústavou a ani právgarantovaných Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd či inoukvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách(napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00).
Ústavný súd vo vzťahu k namietaným oznámeniam považuje za potrebné poukázaťaj na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej právo fyzickej osoby na začatie trestnéhokonania voči určitej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzizákladné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektoréhozo základných práv alebo slobôd, príp. ľudských práv a základných slobôd podľa Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (m. m. napr. II. ÚS 42/00, II. ÚS 28/06,III. ÚS 278/06).
Ústavný súd preto dospel k záveru, že namietanými oznámeniami generálnejprokuratúry nedošlo k porušeniu označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva aleboslobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh pretomožno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosťv časti namietaného porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy namietanými oznámeniami generálnej prokuratúry, ústavný súd konštatuje,že sťažovateľ, zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti neodôvodnil,v čom vidí porušenie uvedeného článku ústavy, resp. porušenie ktorých jeho atribútovnamieta, a preto je sťažnosť v tejto časti nepreskúmateľná. Nepreskúmateľnosť sťažnostiv tejto časti neumožňuje ústavnému súdu dospieť k záveru o príčinnej súvislosti medzioznačeným základným právom na jednej strane a namietaným rozhodnutím na strane druhej(m. m. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07, I. ÚS 256/08).
Uvedené závery boli so zreteľom na obsah sťažností základom pre záver ústavnéhosúdu, že obe sťažnosti sťažovateľa odmietol už pri ich predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2zákona o ústavnom súde) pre ich zjavnú neopodstatnenosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. februára 2016