znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 63/2015-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, pre namietanéporušenie   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods. 1   a 2   ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazompodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajskéhosúdu   v Nitre   č.   k.   11   S/26/2012-140   z 2.   júla   2013   a rozsudkom   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf/118/2013 z 2. júla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola23. septembra 2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základnéhopráva   na   vyjadrenie   sa   k vykonaným   dôkazom   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a   právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len„krajský   súd“)   č. k. 11 S/26/2012-140   z 2.   júla   2013   a rozsudkom   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf/118/2013 z 2. júla 2014 (ďalejaj „napadnuté rozhodnutia“).

Zo   sťažnosti   a z   k nej   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   žalobouz 11. júna 2012   podanou   krajskému   súdu   domáhal   preskúmania   zákonnosti   správnehoorgánu   –   Finančného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   č.   1020504/612650/2012z 2. apríla 2012,   ktorým   potvrdil   dodatočný   platobný   výmer   správcu   dane   –   Daňovéhoúradu   Šurany   č. 633/230/1582/11/Dan   z 25. októbra   2011,   ktorým   podľa   §   44   ods.   6písm. a) bodu 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústaveúzemných finančných orgánov v znení neskorších predpisov vyrubil sťažovateľovi rozdieldane   z pridanej   hodnoty   za   zdaňovacie   obdobie   I.   štvrťrok   2009   v sume   21 226,39   €.Sťažovateľ v žalobe namietal, že „... žalovaný pochybil, že bez akýchkoľvek podkladov, ktoré   by   boli   súčasťou   rozhodnutia   alebo   dodatočného   platobného   výmeru,   tvrdil,   že žalobca mal postupovať podľa § 69 ods. 6 v nadväznosti na § 11 zákona č. 222/2004 Z. z. Svoje rozhodnutie založil na údajoch, ktoré si žalobca ani nikto iný nemôže overiť, a to na akomsi   šetrení   vykonanom   rakúskou   daňovou   správou   pri   predmetných   dodávkach a na základe informácií zo systému VIES... podľa ktorej táto inštitúcia vykonala šetrenie, z ktorého údajne vyplynulo, že tovar navrhovateľovi nebol dodaný osobou uvedenou v § 66 ods.   2   zákona   č.   222/2004   Z.   z.“. Sťažovateľ   ďalej   namietal,   že   správca   dane   u neho„vykonával   daňovú   kontrolu   v roku   2007   a následne   i v roku   2012,   pričom   dospel na základe v zásade totožných faktúr, pri zachovaní totožného právneho stavu k rozdielnym záverom, a to že v roku 2007 k porušeniu práva daňovým subjektom nedošlo a zdaňovanie podľa osobitného režimu podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. bolo správne a v roku 2012 už došlo   k zdaneniu   nesprávnym   spôsobom   a žalobca   mal   postupovať   podľa   §   11   zákona č. 222/2004 Z. z.“. Z týchto dôvodov považoval sťažovateľ rozhodnutia správnych orgánovza „nezákonné, nepreskúmateľné, ako aj za nezrozumiteľné a nedostatočne odôvodnené“.

Krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   11   S/26/2012-140   z 2.   júla   2013   žalobu   zamietol,pričom   okrem   iného   konštatoval,   že   „žalovaný   správy   orgán   riadne   odôvodnil   svojerozhodnutie   v ústavnom   a zákonnom   procesnoprávnom   a hmotnoprávnom   rámci...Námietka   žalobcu,   že   žalovaný   preklasifikoval   nákup   a   predaj   ojazdených   motorových vozidiel z osobitného režimu do režimu podľa § 11 zákona o DPH nie je dôvodná, pretože predmetnej právnej veci neoblo preukázané, že by žalobca spĺňal hmotnoprávne podmienky podľa ust. § 66 ods. 3 zákona o DPH. Žalovaný i správca dane v rozhodnutiach právne, po hmotnoprávnej stránke zadefinovali obchodné aktivity žalobcu a žalovaný na strane 7 až 12   jasne   a   logicky   vysvetlil   pochybenia   žalobcu   podľa   zákona   o   DPH   pri   nákupe ojazdených   motorových   vozidiel   od   dodávateľa   v   rámci   Spoločenstva   [zdanenie nadobudnutého tovaru podľa § 69 ods. 6 zákona v spojení s § 11 a následne uplatnenie odpočtu podľa § 49 ods. 2 písm. c) zákona] a nesprávne určená daň pri ich ďalšom predaji v tuzemsku lebo nepostupoval podľa § 22 zákona o DPH a daň určil iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou konkrétneho ojazdeného motorového vozidla a nie z celkovej hodnoty   tovaru...   V preskúmavanej   veci   súd   nezistil   dôvod   na   to,   aby   sa   odchýlil   od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej spolu so správnou citáciou   dotknutých   právnych   noriem   uvedených   v odôvodnení   žalobou   napadnutého rozhodnutia žalovaného.“.

Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžf/118/2013 z 2.júla 2014 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   krajský   súd   ani   najvyšší   súd „sa   vo   svojich rozhodnutiach náležitým spôsobom nevysporiadali s námietkami sťažovateľa, pričom išlo o námietky   zásadného   významu...,   čím   došlo   k   porušeniu   práva   sťažovateľa   práva   na spravodlivé súdne konanie a súčasne i práva na súdnu ochranu“ podľa čl. 46 ods. 1 a 2ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa jeho názoru „práve informácie zo systému VIES boli informáciami, ktoré zmenili právnu kvalifikáciu zdaňovania, a s ktorými sa v priebehu rozhodovania odporcu nemohol sťažovateľ ani len oboznámiť, pričom porušovateľ v 1. ani porušovateľ   v   2.   rade   na   tak   závažný   nedostatok   konania   správneho   orgánu   vôbec neprihliadol, ani sa s ním nevysporiadal, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj práva na oboznámenie sa so všetkými vykonanými dôkazmi v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“. Osobitne krajskému súdu sťažovateľvyčíta aj to, že porušil aj jeho právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3ústavy, pretože aj keď skonštatoval, že sťažovateľ mal právo nahliadať do spisu správnehoorgánu, požadované informácie sa v ňom nemohli reálne nachádzať, pretože boli vedené lenelektronicky, pričom do „systému VIES“ sťažovateľ nemá prístup. Pokiaľ ide o najvyšší súd,sťažovateľ opakuje, že tento obmedzením sa na stotožnenie s rozhodnutím krajského súdubez odpovedí na sťažovateľom vznesené „argumenty zásadného významu“ porušil jehoprávo na spravodlivý súdny proces, a z tohto dôvodu je jeho rozsudok nepreskúmateľný anedostatočne odôvodený.

Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,že napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jehozákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu zrušila vec im vrátil na ďalšie, a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 15 000€, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 €. Sťažovateľ súčasne navrholodložiť vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákono ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bezprítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konaniapodľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom podľačl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorurozsudkom krajského súdu č. k. 11 S/26/2012-140 z 2. júla 2013 a rozsudkom najvyššiehosúdu sp. zn. 2 Sžf/118/2013 z 2. júla 2014.

1. Ústavný súd konštatuje, že preskúmaniu napadnutého rozsudku krajského súduvo vzťahu   k sťažovateľom   namietanému   porušeniu   označených   práv   bráni   princípsubsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osobaalebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadaťo ochranu   tohto   práva   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutýpred uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne   II. ÚS 148/02,   IV.   ÚS   78/04,IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu ku krajskému súdu najvyššísúd, ktorý na základe odvolania sťažovateľa napadnutý rozsudok potvrdil. Z uvedenéhodôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1   a 2   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovorunapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu odôvodnenej v podstate tým, že najvyšší súd sanevysporiadal   so   zásadnými   argumentmi   sťažovateľa   týkajúcimi   sa   prekvalifikovaniaspôsobu   zdaňovania,   nemožnosti   prístupu   do „systému   VIES“ a rozdielnych   výsledkovdaňových kontrol vykonaných v roku 2008 – 2009 a 2010 – 2011, ústavný súd konštatuje,že identickú problematiku riešil už vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 541/2014a sp. zn. III. ÚS 558/2014 (týkajúcich sa iného podnikateľského subjektu, pozn.), v ktorýchpoukázal na to, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikáciekonkrétnej   procesnoprávnej   úpravy,   v zásade   nemožno   hodnotiť   ako   porušovaniezákladných ľudských práv a slobôd (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

V prípade   sťažovateľa   nakupujúceho   a predávajúceho   ojazdené   motorové   vozidlázo zahraničia teda nejde o ojedinelý postup správneho orgánu, ktorý viedol k vyrubeniu murozdielu   dane   z pridanej   hodnoty,   ktorý   následne   všeobecné   súdy   v rámci   správnehosúdnictva vyhodnotili ako „zákonný“.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorýrozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ako ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomociústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky, pretože nie je oprávnený zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebokvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietanýchporušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôdje daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinkyvýkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každémureálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o vecikonať   a   rozhodnúť   (napr. II. ÚS 88/01),   ako   aj   konkrétne   procesné   garancie   v   súdnomkonaní.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom,   že   každý   sa   môže   domáhať   ochrany   svojich   práv   na   súde.   Tomuto   oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšiedaná   rozporom   súvislostí   ich   právnych   argumentov   a   skutkových   okolnostíprerokovávaných   prípadov   s   pravidlami   formálnej   logiky   alebo   absenciou   jasnýcha zrozumiteľných   odpovedí   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu(napr.   IV.   ÚS   115/03).   Okrem   toho   môže   arbitrárnosť   rozhodnutia   všeobecného   súduvyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovanýchna   prerokúvaný   skutkový   prípad.   Uvedené   nedostatky   pritom   musia   dosahovať   mieruústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedenýchv čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného právaúčastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   na   súdnu   ochranu   je   založená   v   prípade,ak dospeje   k   záveru,   že   napadnuté   rozhodnutie   všeobecného   súdu   je   v   rozpores požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusídať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majúpre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania.

Do   práva   na   spravodlivý   proces   však   nepatrí   právo   účastníka   konania,   aby   savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda   za   porušenie   tohto   základného   práva   nemožno   považovať   neúspech   (nevyhovenienávrhu)   v   konaní   pred   všeobecným   súdom   (napr.   I.   ÚS   8/96,   III.   ÚS   197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné   a že   neboli prijaté   v   zrejmom   omyle   konajúcich   súdov,   ktoré   by   poprelizmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva:„Najvyšší   súd nezistil   procesné   vady,   ktoré   by   samy   o   sebe   boli   dôvodom   pre zrušenie   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Nitre.   Rozsudok   krajského   súdu   sa   dostatočne podrobne zaoberá skutkovými zisteniami správnych orgánov, námietkami žalobcu, ako aj vyjadreniami správnych orgánov na tieto námietky. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré zodpovedajú obsahu spisu a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné...

V danej veci najvyšší súd zistil, že v obdobných veciach už rozhodol... Vzhľadom na to, že skutkové zistenia, z ktorých vychádzali daňové orgány oboch stupňov   v   citovanom   rozhodnutí   najvyššieho   súdu   boli   obdobné   ako   skutkové   zistenia vo veci, ktorá je predmetom tohto súdneho preskúmavacieho konania (dodávateľské faktúry z Rakúska, týkajúce sa dodávky tovaru – použité motorové vozidlá – tu v zdaňovacom období I. Štvrťrok 2009), dospel v danej veci senát najvyššieho súdu k záveru, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre... je potrebné podľa § 250ja ods. 3 druhá veta v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdiť z jeho vecne a právne správnych dôvodov.“

Ústavný   súd   v   medziach   svojej   právomoci   preskúmal   napadnutý   rozsudoknajvyššieho súdu z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí na základesťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pričom dospel k záveru, že je ústavne udržateľnýa sťažovateľom uplatnené námietky svojou relevanciou neodôvodňujú zásah ústavného súdudo výsledku napadnutého konania. Ako už bolo uvedené, úlohou ústavného súdu nie jeskúmať   úplnosť   zisteného   skutkového   stavu   ani   naprávať   prípadné   omyly   v parciálnychotázkach,   ktorých   sa   mohli   všeobecné   súdy   a   správne   orgány,   ktoré   vydali   nimipreskúmavané rozhodnutia, dopustiť. Zásah   ústavného súdu do výsledkov konania predvšeobecným   súdom   by   bol   možný   len   v   prípade,   ak   by   nimi   vyvodené   závery   boliarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, k čomu v danom prípade nedošlo.

Ústavný   súd   nesúhlasí   s   námietkou   sťažovateľa   o   nedostatočnostia nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, keďže tentopostupoval v súlade s § 250ja ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ustanovuje, žeak   najvyšší   súd   rozhoduje   ako   odvolací   súd   v obdobnej   veci,   aká   už   bola   predmetomkonania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať len na podobné rozhodnutie,ktorého celý text v odôvodnení uvedie. Bolo tomu tak aj v prípade sťažovateľa, kde najvyššísúd podrobne citoval odôvodnenie svojho rozsudku sp. zn. 2 Sžf/40/2013 z 19. marca 2014,z obsahu ktorého vyplýva, že právo uplatniť osobitný režim zdanenia má platiteľ dane lenv prípade, ak na predchádzajúcom stupni daň z pridanej hodnoty nebola v bežnom režimezdanenia uplatnená. Na použitie tohto procesného ustanovenia odvolacím súdom postačujezhoda   v   podstatných   otázkach   právneho   posúdenia   veci,   pričom   ďalšie   odôvodnenienapadnutého rozsudku najvyššieho súdu je nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s rozsudkomkrajského súdu, ktorý podrobne odpovedal na námietky sťažovateľa týkajúce sa právnehoposúdenia jeho veci. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje znaky zjavnýchprávnych   ani   skutkových   omylov   a podľa   názoru   ústavného   súdu   nie   je   zjavneneodôvodnený ani arbitrárny.

Keďže   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   absencii   príčinnej   súvislosti   medzisťažovateľom   označenými   právami   a   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   bolopotrebné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde jeho sťažnosť odmietnuť z dôvoduzjavnej neopodstatnenosti.

3.   Z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   ústavný   súd   odmietol   podľa   §   25   ods.   2zákona   o ústavnom   súde   aj   tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovateľ   namietal   porušeniezákladného práva na vyjadrenie sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy; je totižzrejmé,   že   najvyšší   súd   ďalšie   dokazovanie   sám   nevykonával,   a teda   predpokladanáprocesná   situácia   odôvodňujúca   porušenie   označeného   práva   sťažovateľa   ani   reálnenenastala.

Aj keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom,ústavný súd pripomína, že obsahom práv, ktorých porušenie namieta, nie je záruka, žerozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a   predstavy   účastníka   konania.   Pre   ústavnúkonformnosť napádaných súdnych rozhodnutí s obsahom práva na spravodlivý súdny procestotiž postačuje, ak tieto dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia beztoho, aby zachádzalo do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania, pričomvšeobecný   súd   nemusí   nevyhnutne   poskytnúť   odpovede   na všetky   otázky   nastolenéúčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkamisťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušeniazákladného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. februára 2015