SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 63/2015-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. februára 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátkou JUDr. Evou Borovskou, Štefánikova 7, Bratislava, pre namietanéporušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ÚstavySlovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazompodľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajskéhosúdu v Nitre č. k. 11 S/26/2012-140 z 2. júla 2013 a rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 2 Sžf/118/2013 z 2. júla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola23. septembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,
(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva nasúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základnéhopráva na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len„krajský súd“) č. k. 11 S/26/2012-140 z 2. júla 2013 a rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžf/118/2013 z 2. júla 2014 (ďalejaj „napadnuté rozhodnutia“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ sa žalobouz 11. júna 2012 podanou krajskému súdu domáhal preskúmania zákonnosti správnehoorgánu – Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 1020504/612650/2012z 2. apríla 2012, ktorým potvrdil dodatočný platobný výmer správcu dane – Daňovéhoúradu Šurany č. 633/230/1582/11/Dan z 25. októbra 2011, ktorým podľa § 44 ods. 6písm. a) bodu 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústaveúzemných finančných orgánov v znení neskorších predpisov vyrubil sťažovateľovi rozdieldane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2009 v sume 21 226,39 €.Sťažovateľ v žalobe namietal, že „... žalovaný pochybil, že bez akýchkoľvek podkladov, ktoré by boli súčasťou rozhodnutia alebo dodatočného platobného výmeru, tvrdil, že žalobca mal postupovať podľa § 69 ods. 6 v nadväznosti na § 11 zákona č. 222/2004 Z. z. Svoje rozhodnutie založil na údajoch, ktoré si žalobca ani nikto iný nemôže overiť, a to na akomsi šetrení vykonanom rakúskou daňovou správou pri predmetných dodávkach a na základe informácií zo systému VIES... podľa ktorej táto inštitúcia vykonala šetrenie, z ktorého údajne vyplynulo, že tovar navrhovateľovi nebol dodaný osobou uvedenou v § 66 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.“. Sťažovateľ ďalej namietal, že správca dane u neho„vykonával daňovú kontrolu v roku 2007 a následne i v roku 2012, pričom dospel na základe v zásade totožných faktúr, pri zachovaní totožného právneho stavu k rozdielnym záverom, a to že v roku 2007 k porušeniu práva daňovým subjektom nedošlo a zdaňovanie podľa osobitného režimu podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. bolo správne a v roku 2012 už došlo k zdaneniu nesprávnym spôsobom a žalobca mal postupovať podľa § 11 zákona č. 222/2004 Z. z.“. Z týchto dôvodov považoval sťažovateľ rozhodnutia správnych orgánovza „nezákonné, nepreskúmateľné, ako aj za nezrozumiteľné a nedostatočne odôvodnené“.
Krajský súd rozsudkom č. k. 11 S/26/2012-140 z 2. júla 2013 žalobu zamietol,pričom okrem iného konštatoval, že „žalovaný správy orgán riadne odôvodnil svojerozhodnutie v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci...Námietka žalobcu, že žalovaný preklasifikoval nákup a predaj ojazdených motorových vozidiel z osobitného režimu do režimu podľa § 11 zákona o DPH nie je dôvodná, pretože predmetnej právnej veci neoblo preukázané, že by žalobca spĺňal hmotnoprávne podmienky podľa ust. § 66 ods. 3 zákona o DPH. Žalovaný i správca dane v rozhodnutiach právne, po hmotnoprávnej stránke zadefinovali obchodné aktivity žalobcu a žalovaný na strane 7 až 12 jasne a logicky vysvetlil pochybenia žalobcu podľa zákona o DPH pri nákupe ojazdených motorových vozidiel od dodávateľa v rámci Spoločenstva [zdanenie nadobudnutého tovaru podľa § 69 ods. 6 zákona v spojení s § 11 a následne uplatnenie odpočtu podľa § 49 ods. 2 písm. c) zákona] a nesprávne určená daň pri ich ďalšom predaji v tuzemsku lebo nepostupoval podľa § 22 zákona o DPH a daň určil iba z rozdielu medzi predajnou a kúpnou cenou konkrétneho ojazdeného motorového vozidla a nie z celkovej hodnoty tovaru... V preskúmavanej veci súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného.“.
Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 2 Sžf/118/2013 z 2.júla 2014 napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že krajský súd ani najvyšší súd „sa vo svojich rozhodnutiach náležitým spôsobom nevysporiadali s námietkami sťažovateľa, pričom išlo o námietky zásadného významu..., čím došlo k porušeniu práva sťažovateľa práva na spravodlivé súdne konanie a súčasne i práva na súdnu ochranu“ podľa čl. 46 ods. 1 a 2ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podľa jeho názoru „práve informácie zo systému VIES boli informáciami, ktoré zmenili právnu kvalifikáciu zdaňovania, a s ktorými sa v priebehu rozhodovania odporcu nemohol sťažovateľ ani len oboznámiť, pričom porušovateľ v 1. ani porušovateľ v 2. rade na tak závažný nedostatok konania správneho orgánu vôbec neprihliadol, ani sa s ním nevysporiadal, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj práva na oboznámenie sa so všetkými vykonanými dôkazmi v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“. Osobitne krajskému súdu sťažovateľvyčíta aj to, že porušil aj jeho právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3ústavy, pretože aj keď skonštatoval, že sťažovateľ mal právo nahliadať do spisu správnehoorgánu, požadované informácie sa v ňom nemohli reálne nachádzať, pretože boli vedené lenelektronicky, pričom do „systému VIES“ sťažovateľ nemá prístup. Pokiaľ ide o najvyšší súd,sťažovateľ opakuje, že tento obmedzením sa na stotožnenie s rozhodnutím krajského súdubez odpovedí na sťažovateľom vznesené „argumenty zásadného významu“ porušil jehoprávo na spravodlivý súdny proces, a z tohto dôvodu je jeho rozsudok nepreskúmateľný anedostatočne odôvodený.
Na základe uvedeného sťažovateľ v petite žiada, aby ústavný súd nálezom vyslovil,že napadnutými rozhodnutiami krajského súdu a najvyššieho súdu došlo k porušeniu jehozákladných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľačl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu zrušila vec im vrátil na ďalšie, a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 15 000€, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 340,90 €. Sťažovateľ súčasne navrholodložiť vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti je námietka porušenia základného práva sťažovateľa na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov konaniapodľa čl. 47 ods. 3 ústavy, základného práva na vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom podľačl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorurozsudkom krajského súdu č. k. 11 S/26/2012-140 z 2. júla 2013 a rozsudkom najvyššiehosúdu sp. zn. 2 Sžf/118/2013 z 2. júla 2014.
1. Ústavný súd konštatuje, že preskúmaniu napadnutého rozsudku krajského súduvo vzťahu k sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv bráni princípsubsidiarity vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osobaalebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadaťo ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci, ktorý je kompetenčne predsunutýpred uplatnenie právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04,IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo vzťahu ku krajskému súdu najvyššísúd, ktorý na základe odvolania sťažovateľa napadnutý rozsudok potvrdil. Z uvedenéhodôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnomsúde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.
2. K námietke porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovorunapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu odôvodnenej v podstate tým, že najvyšší súd sanevysporiadal so zásadnými argumentmi sťažovateľa týkajúcimi sa prekvalifikovaniaspôsobu zdaňovania, nemožnosti prístupu do „systému VIES“ a rozdielnych výsledkovdaňových kontrol vykonaných v roku 2008 – 2009 a 2010 – 2011, ústavný súd konštatuje,že identickú problematiku riešil už vo veciach vedených pod sp. zn. III. ÚS 541/2014a sp. zn. III. ÚS 558/2014 (týkajúcich sa iného podnikateľského subjektu, pozn.), v ktorýchpoukázal na to, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikáciekonkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovaniezákladných ľudských práv a slobôd (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).
V prípade sťažovateľa nakupujúceho a predávajúceho ojazdené motorové vozidlázo zahraničia teda nejde o ojedinelý postup správneho orgánu, ktorý viedol k vyrubeniu murozdielu dane z pridanej hodnoty, ktorý následne všeobecné súdy v rámci správnehosúdnictva vyhodnotili ako „zákonný“.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorýrozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomociústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky, pretože nie je oprávnený zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie s ústavou alebokvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietanýchporušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôdje daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinkyvýkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnouúpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každémureálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o vecikonať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnomkonaní.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočívav tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniuzodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktoréhoporušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavyo základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každéhona to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže maťzáklad v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodnýchzmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorýpredpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonalústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavnesúladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Arbitrárnosť a zjavná neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšiedaná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolnostíprerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasnýcha zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiaces predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu(napr. IV. ÚS 115/03). Okrem toho môže arbitrárnosť rozhodnutia všeobecného súduvyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu ustanovení právnych predpisov aplikovanýchna prerokúvaný skutkový prípad. Uvedené nedostatky pritom musia dosahovať mieruústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedenýchv čl. 127 ods. 1 ústavy. Právomoc ústavného súdu konštatovať porušenie základného právaúčastníka konania pred všeobecným súdom na súdnu ochranu je založená v prípade,ak dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu je v rozpores požiadavkou ústavne konformného výkladu právnych predpisov.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konaniana také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetkyprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusídať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majúpre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základrozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby savšeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenienávrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnychnoriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktoré by poprelizmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva:„Najvyšší súd nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Nitre. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne zaoberá skutkovými zisteniami správnych orgánov, námietkami žalobcu, ako aj vyjadreniami správnych orgánov na tieto námietky. Odvolací súd sa preto v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi prvostupňového rozsudku, ktoré zodpovedajú obsahu spisu a tieto dôvody si odvolací súd osvojuje ako svoje vlastné...
V danej veci najvyšší súd zistil, že v obdobných veciach už rozhodol... Vzhľadom na to, že skutkové zistenia, z ktorých vychádzali daňové orgány oboch stupňov v citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu boli obdobné ako skutkové zistenia vo veci, ktorá je predmetom tohto súdneho preskúmavacieho konania (dodávateľské faktúry z Rakúska, týkajúce sa dodávky tovaru – použité motorové vozidlá – tu v zdaňovacom období I. Štvrťrok 2009), dospel v danej veci senát najvyššieho súdu k záveru, že napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre... je potrebné podľa § 250ja ods. 3 druhá veta v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdiť z jeho vecne a právne správnych dôvodov.“
Ústavný súd v medziach svojej právomoci preskúmal napadnutý rozsudoknajvyššieho súdu z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí na základesťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pričom dospel k záveru, že je ústavne udržateľnýa sťažovateľom uplatnené námietky svojou relevanciou neodôvodňujú zásah ústavného súdudo výsledku napadnutého konania. Ako už bolo uvedené, úlohou ústavného súdu nie jeskúmať úplnosť zisteného skutkového stavu ani naprávať prípadné omyly v parciálnychotázkach, ktorých sa mohli všeobecné súdy a správne orgány, ktoré vydali nimipreskúmavané rozhodnutia, dopustiť. Zásah ústavného súdu do výsledkov konania predvšeobecným súdom by bol možný len v prípade, ak by nimi vyvodené závery boliarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, k čomu v danom prípade nedošlo.
Ústavný súd nesúhlasí s námietkou sťažovateľa o nedostatočnostia nepreskúmateľnosti odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, keďže tentopostupoval v súlade s § 250ja ods. 7 Občianskeho súdneho poriadku, ktorý ustanovuje, žeak najvyšší súd rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetomkonania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať len na podobné rozhodnutie,ktorého celý text v odôvodnení uvedie. Bolo tomu tak aj v prípade sťažovateľa, kde najvyššísúd podrobne citoval odôvodnenie svojho rozsudku sp. zn. 2 Sžf/40/2013 z 19. marca 2014,z obsahu ktorého vyplýva, že právo uplatniť osobitný režim zdanenia má platiteľ dane lenv prípade, ak na predchádzajúcom stupni daň z pridanej hodnoty nebola v bežnom režimezdanenia uplatnená. Na použitie tohto procesného ustanovenia odvolacím súdom postačujezhoda v podstatných otázkach právneho posúdenia veci, pričom ďalšie odôvodnenienapadnutého rozsudku najvyššieho súdu je nevyhnutné hodnotiť v spojitosti s rozsudkomkrajského súdu, ktorý podrobne odpovedal na námietky sťažovateľa týkajúce sa právnehoposúdenia jeho veci. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje znaky zjavnýchprávnych ani skutkových omylov a podľa názoru ústavného súdu nie je zjavneneodôvodnený ani arbitrárny.
Keďže ústavný súd dospel k záveru o absencii príčinnej súvislosti medzisťažovateľom označenými právami a napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, bolopotrebné podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde jeho sťažnosť odmietnuť z dôvoduzjavnej neopodstatnenosti.
3. Z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušeniezákladného práva na vyjadrenie sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy; je totižzrejmé, že najvyšší súd ďalšie dokazovanie sám nevykonával, a teda predpokladanáprocesná situácia odôvodňujúca porušenie označeného práva sťažovateľa ani reálnenenastala.
Aj keď sa vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom,ústavný súd pripomína, že obsahom práv, ktorých porušenie namieta, nie je záruka, žerozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Pre ústavnúkonformnosť napádaných súdnych rozhodnutí s obsahom práva na spravodlivý súdny procestotiž postačuje, ak tieto dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia beztoho, aby zachádzalo do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania, pričomvšeobecný súd nemusí nevyhnutne poskytnúť odpovede na všetky otázky nastolenéúčastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkamisťažovateľa nezaoberal, pretože rozhodovanie o nich je podmienené vyslovením porušeniazákladného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. februára 2015