znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 63/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   T.   –   T.,   P.,   zastúpenej   JUDr.   J.   T.,   pre   namietané porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 58/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. T. – T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra 2011 doručená sťažnosť M. T. – T., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. J. T., pre namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 58/2011 z 20. októbra 2011.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 28 C 363/2008 z 31. marca 2010 zaviazal sťažovateľku na zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom z titulu nájomného za nebytové priestory a služby spojené s   nájmom.   Sťažovateľka   podala   proti   tomuto   rozsudku   v   zákonom   stanovenej   lehote odvolanie,   v   ktorom   namietala   nesprávne   právne   posúdenie   platnosti   zmluvy   o   nájme, keďže podľa nej bola uzavretá bez súhlasu obce, čo spôsobuje neplatnosť tohto právneho úkonu.   Namietala   tiež,   že   okresný   súd   nesprávne   posúdil   výšku   požadovanej   sumy   za služby,   nesprávne   posúdil   ňou   vznesenú   započítaciu   námietku   a   nezohľadnil   námietku nemožnosti užívať prenajaté priestory pre vydutú dlažbu. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 75/2010 zo 7. júna 2010 rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd nesprávne posúdil otázku premlčania vzájomnej pohľadávky spôsobilej na započítanie, a poukázal aj na nesprávny postup   pri   rozhodovaní   o   nároku   na zaplatenie zálohy za   služby spojené s nájmom. Okresný súd opätovne rozhodoval vo veci 21. marca 2011 a o nároku žalobkyne rozhodol rovnako ako napadnutým rozsudkom. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd rozsudkom sp. zn. 7 Co 58/2011 z 20. októbra 2011 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Sťažovateľka tvrdí, že týmto rozhodnutím krajský súd porušil jej základné práva.

Porušenie   svojich   práv   vidí   sťažovateľka   v   tom,   že   odvolací   súd   sa „obmedzil v rozhodnutí   o   odvolaní   len   na   stotožnenie   sa   s   dôvodmi,   uvedenými   v   prvostupňovom rozhodnutí   a   neuviedol   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   by   potvrdili   alebo   vyvrátili relevantné   tvrdenie   žalovanej,   uvedené   v   odvolaní,   ide   o   rozhodnutie   nezlučiteľné s požiadavkami,   vyplývajúcimi   zo   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a   práva   na spravodlivé súdne konanie“.

Súdy sa podľa sťažovateľky nevysporiadali s otázkou neplatnosti nájomnej zmluvy. Ak by však aj záver súdov o platnosti zmluvy bol správny, potom zo zmluvy a jej dodatkov súdy nesprávne vyhodnotili dojednania týkajúce sa platenia nájomného a zálohy za služby a ich vyúčtovanie. Vo svojej sťažnosti sťažovateľka poukazuje na tieto skutočnosti: „Právnym titulom žaloby bola cit. zmluva, uzatvorená podľa zák. 116/90 Zb. o nájme a   podnájme   nebytových   priestorov,   k   platnosti   ktorej   sa   vyžadoval   podľa   §   3   ods.   4 predchádzajúci súhlas obce. Bez tohto súhlasu je zmluva absolútne neplatná.

V priebehu konania sťažovateľka namietala neplatnosť zmluvy, pretože žalobkyňa nepreukázala súhlas obce, ani doručenie žiadosti o udelenie súhlasu obci, ani podanie žiadostí obci na pošte. V prípade posúdenia zmluvy ako absolútne neplatnej by súd nemohol prihliadať na zmluvné dojednanie

- o výške nájmu a jeho zvyšovaní o infláciu

- ani o výške zálohy na úhradu za služby (elektrina, voda, plyn a stočné)

-   ale   by   mohol   uplatnený   nárok   posúdiť   iba   ako   nárok   z   titulu   bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Obč. zák. Otázku platnosti zmluvy mal súd posudzovať ex offo ako prejudiciálnu otázku.

Napriek tomu, že v konaní aj odvolaní proti rozsudku boli namietané nesprávne právne závery prvostupňového súdu o platnosti zmluvy, ako aj nedostatočné odôvodnenie vo vzťahu   k   dôkaznému   bremenu   a   dôkazom   o   doručení   žiadosti   o   súhlas   so   zmluvou, odvolací súd k tomu nezaujal žiadne stanovisko. Odvolací súd nezaujal žiadne stanovisko ani   k   ďalším   námietkam,   s   ktorými   sa   ani   prvostupňový   súd   nevysporiadal,   ale   svoje rozhodnutie   odôvodnil   iba   tým,   že   sa   v   plnom   rozsahu   stotožňuje   so   závermi prvostupňového súdu. Odvolací súd sa v svojom rozsudku vôbec nezmieňuje o návrhu na pripustenie dovolania, o ktorom nerozhodol.

Podľa § 120 ods. 1 O. s. p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich   tvrdení.   Žalobkyňa   svoj   nárok   opierala   o   zmluvu   o   nájme,   preto   bolo   jej povinnosťou preukázať, že zmluva bola platne uzatvorená. Súhlas Obce podľa § 3 ods. 4 zák. 116/90 Zb., príp. účinky podľa § 3 ods. 2, posl. veta, musí preukazovať ten, kto svoj nárok z takejto zmluvy odvodzuje. Súdy však preniesli dôkazné bremeno na žalovanú, ktorá namietala   neexistenciu   súhlasu,   resp.   nepreukázanie   doručenia   žiadosti   obci,   resp. minimálne jej odoslanie.

Bez preukázania vyššie uvedených skutočnosti je zmluva absolútne neplatná podľa § 39 Obč. zák. pre rozpor s § 3 ods. 4 zák. 116/90 Zb. Právny záver súdu o platnosti zmluvy je nesprávny. Ide o absolútnu neplatnosť zmluvy, preto ak žalobkyňa opiera svoj nárok o zmluvu, jej platnosť musí aj preukázať. Ohľadom platnosti je teda dôkazné bremeno na žalobkyni.   Žalobkyňa   nepreukázala   ani   skutočnosť,   že   žiadosť   o   súhlas   s   prenajatím priestorov odoslala. Iba kópia listu nie je dôkazom ani o odoslaní, nieto ešte o doručení. Aby nastali účinky podľa §3 ods.2, posledná veta - ak obec do 15 dní od prijatia žiadosti o veci nerozhodne... - je potrebné, aby žiadosť bola doručená obci. V tejto časti neobsahuje odôvodnenie   rozsudku   odvolacieho   súdu   žiadne   dôvody,   iba   odkaz   na   presvedčivé odôvodnenie prvostupňového rozsudku. V odôvodnení prvostupňového rozsudku sa tento zase odvoláva na uznesenie KS Prešov (zo 7. 6. 2010). V tomto rozsudku prvostupňový súd odôvodnil   platnosť   zmluvy   tým,   že   odporkyňa   tvrdenie   o   neplatnosti   predniesla   až v septembri 2009 a dovtedy od r. 2003 nenamietala jej platnosť a preto bolo na nej, aby zabezpečila dôkaz o tom, že navrhovateľka súhlas nemala, ani o neho nežiadala a nemožno od navrhovateľky spravodlivo požadovať, aby si podanie žiadosti od r. 2003 do r. 2009 uschovávala.   Dôvody,   pre   ktoré   súd   považuje   zmluvu   za   platnú,   mali   byť   uvedené v napadnutom   rozsudku   odvolacieho   súdu,   inak   je   v   tejto   časti   nepreskúmateľný   pre nedostatok dôvodov. Odôvodnenie napadnutého rozsudku o dôvodoch platnosti zmluvy nie je v súlade s § 157 ods. 2 O. s. p.“

Sťažovateľka ďalej rozvádza svoje tvrdenia o nesprávnom závere súdov o výške nároku na zálohu za služby, o rozúčtovaní zrážkovej vody, o výške nájomného a o dohode o zvyšovaní nájomného o infláciu, o povinnosti žalovanej odstrániť vydutie dlažby. Súdy sa tiež vôbec nezaoberali námietkou účtovania DPH a odôvodnenie súdov týkajúce sa výpočtu spotreby elektrickej energie je v rozpore so zmluvou a vykonanými dôkazmi.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal tento nález:

„ Základné právo M. T. – T., P., podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy výrokom rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7 Co 58/2011 z 20. 10. 2011, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov z 21. 3. 2011, č. k. 28 C 363/2008-387, porušené bolo. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 2.000, € do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 7 Co 58/2011 z 20. 10. 2011 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Prešove je povinný nahradiť M. T. trovy právneho zastúpenia v sume 316,92 € na účet právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   aj   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebné pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie, že krajský súd porušil označené práva sťažovateľky tým, že odkázal na rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorý nesprávne posúdil platnosť zmluvy   o   nájme   a   konštatoval,   že   sťažovateľka   neuniesla   dôkazné   bremeno.   Práva sťažovateľky   porušili   všeobecné   súdy   aj   tým,   že   nedostatočne   zistili   a   nesprávne vyhodnotili nároky žalobkyne voči sťažovateľke vyplývajúce zo zmluvy o nájme. Krajský súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia opieral najmä o tieto argumenty:„Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových   a   právnych   zisteniach   nič   nezmenilo,   odvolací   súd   si   osvojil   náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

Len   vo   vzťahu   k   námietke   žalovanej   o   neplatností   zmluvy   o   nájme   nebytových priestorov v dôsledku neudelenia súhlasu obce je potrebné poukázať na ust. § 120 ods. 1 veta prvá 0. s. p., podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Vychádzajúc z tohto ustanovenia cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania bez ohľadu na   jeho   procesné   postavenie.   Splnenie   dôkaznej   povinnosti   neznamená   automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácií   vo   vzťahu   k   uplatnenej   súdnej   ochrane   bez   zreteľa   na   procesné   postavenie účastníka.   Zmysel   uplatňovania   dôkazného   bremena   spočíva   v   zabezpečení   reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy, pripadne výnimočne aj iné než navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu   nemá   jednoznačný   skutkový   základ   pre   svoje   rozhodnutie.   V   takom   prípade   musí rozhodnúť   v situácii dôkaznej núdze,   ktorej dopad pričíta tomu účastníkovi,   na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

Tvrdenie   o   nedostatku   predchádzajúceho   súhlasu   obce   tvoriaceho   podmienku platnosti zmluvy o nájme v súlade s ust. § 3 ods. 2 a 4 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy je tvrdením žalovanej, a preto jedine táto účastníčka musí v tomto smere svoje tvrdenie preukázať. V priebehu konania žalovaná svoje tvrdenie spochybňujúce platnosť zmluvy o nájme nebytových priestorov ničím právne významným nepreukázala.

Odvolací   súd   preto   po   úplnom   stotožnení   sa   s   odôvodnením   napadnutého rozhodnutia   rozsudok   postupom   vyplývajúcim   z   ust.   §   219   O.   s.   p.   ako   vecne   správny potvrdil.“

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu sp. zn. 18 Co/99/2011 dospel ústavný   súd   k   záveru,   že   výklad   krajského   súdu   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnený   alebo arbitrárny.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Čo sa týka odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd poukazuje na § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“ ), podľa ktorého ak sa odvolací súd v   celom   rozsahu   stotožňuje   s   odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa v odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

K námietkam sťažovateľky zaujal stanovisko v odôvodnení svojho rozhodnutia už okresný súd, pričom z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu   vyjadrenými   v   jeho   rozhodnutí,   t.   j.   postupoval   v   súlade   s   §   219   ods.   2   OSP. Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Vo svojej ustálenej judikatúre aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP ústavný súd tiež zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Krajský   súd   sa   vo   svojom   odôvodnení   vyjadril   k   otázke   neunesenia   dôkazného bremena   sťažovateľkou.   V   občianskom   súdnom   konaní   sa   v   súčasnosti   v   procese dokazovania uplatňuje zásada   formálnej pravdy,   čo   znamená, že odporca   v   spore   musí uniesť   dôkazné   bremeno,   čo   sa   týka   účinného   spochybnenia   dôkazov   produkovaných navrhovateľom.   V   prípade,   že   toto   dôkazné   bremeno   neunesie,   súd   prizná   ochranu uplatnenému   nároku   navrhovateľa,   aj   keď   mu   možno   reálne   tento   nárok   neprináleží. Ústavný súd preto bez ambície rozhodnúť o platnosti zmluvy o nájme a správnosti výpočtov nárokov navrhovateľky konštatuje, že v popísanej dôkaznej situácii okresný súd ani krajský súd neposúdili otázku unesenia, resp. neunesenia dôkazného bremena sporovými stranami ústavne neudržateľným spôsobom.

K namietanému spôsobu hodnotenia dôkazov zo strany krajského súdu ústavný súd uvádza,   že   nepatrí   do   sústavy   všeobecných   súdov   a   nie   je   ani   konečnou   odvolacou inštanciou vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov, a zdôrazňuje, že už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods.   1 ústavy, resp. čl. 6 ods.   1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).

Z   ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali závery   napadnutého   odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené.   Pretože namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a   je   dostatočne odôvodnené na základe vlastných myšlienkových postupov a hodnotení krajského súdu, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Pokiaľ   ide   o porušenie   základného   práva   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy,   toto sťažovateľ   bližšie   nezdôvodnil,   a preto   jeho   námietku   nemožno   ani   posúdiť   z hľadiska porušenia ústavy alebo medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky.

Ústavný súd tak nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne skutočnosti   nasvedčujúce   priamej   súvislosti   medzi   rozhodnutím   krajského   súdu a sťažovateľom   označenými   právami,   a   preto   jeho   sťažnosť   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2012