znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 63/2011-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. februára 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   R.,   K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   pre namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   osobitnú   ochranu   detí   a   mladistvých podľa čl. 41 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnaké práva detí narodených v manželstve a mimo neho podľa čl. 41 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Cdo   43/2009 z 29. júna 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra 2010 doručená sťažnosť V. R., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I.   R.,   K.,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   osobitnú   ochranu   detí a mladistvých   podľa čl.   41   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základného práva na rovnaké práva detí narodených v manželstve a mimo neho podľa čl. 41 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre blaho dieťaťa podľa čl. 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 43/2009 z 29. júna 2010.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe rozhodnutia riaditeľa N. č. p. PPZ-61-2/PDJ-96 (v predloženej kópii bez dátumu) bolo sťažovateľke podľa § 89 ods. 2 výnosu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 86/1991, ktorým sa vykonávajú   niektoré   ustanovenia   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   410/1991   Zb. o služobnom pomere príslušníkov Policajného zboru (ďalej len „výnos“), priznané úmrtné po   jej   otcovi   policajtovi,   zomrelom...,   v   sume   18 612   Sk,   ktoré   bolo   31. januára   1996 vyplatené do rúk jej matky (zákonnej zástupkyne).

Sťažovateľka sa žalobou podanou Okresnému súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“)   domáhala   proti   Slovenskej   republike   –   Ministerstvu   vnútra   Slovenskej   republiky (ďalej   aj   „žalovaná“   alebo   „ministerstvo   vnútra“)   zaplatenia   sumy   93 060   Sk s príslušenstvom ako náhrady škody, ktorá jej (a jej bratovi) mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu (§ 18 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom) spočívajúcim v nevyplatení úmrtného podľa § 89 ods. 3 výnosu. Okresný súd rozsudkom č. k. 17 C 113/2006-35 z 1. decembra 2006 žalobu ako nedôvodnú zamietol a sťažovateľke uložil zaplatiť žalovanej trovy konania. Na základe odvolania sťažovateľky Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 3 Co 59/2007-92 zo 16. októbra 2008 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť sťažovateľke sumu 74   448   Sk   s príslušenstvom   a v   prevyšujúcej   časti   žalobu   zamietol;   zároveň   žalovanú zaviazal nahradiť sťažovateľke trovy konania. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalovaná dovolanie.   Najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   1   Cdo   43/2009   z 29.   júna   2010   rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla:«Dovolací súd zaujal právny názor odlišný od názoru odvolacieho súdu vo viacerých pre posúdenie veci zásadných otázkach.

Pokiaľ   ide   o   názor   odvolacieho   súdu,   že   sťažovateľke   bola   spôsobená   škoda nesprávnym   úradným   postupom   tak   tým,   že   Výnos   nebol   v   súlade   s   Ústavou   SR a Dohovorom   o   právach   dieťaťa   ako   aj   tým,   že   príslušný   orgán   sa   pri   rozhodovaní o priznaní úmrtného neriadil Ústavou SR a Dohovorom o právach dieťaťa, dovolací súd uviedol,   že   normotvornú   činnosť,   teda   vydanie   Výnosu   nemožno   považovať   za   úradný postup   a   že   v   predmetnej   veci   nejde   o   postup   ale   samotné   rozhodnutie,   ktoré   zrušené nebolo.

Pokiaľ   ide   o   prvú   výhradu   dovolacieho   súdu   k   záverom   odvolacieho   súdu o nesprávnosti úradného postupu ministerstva vnútra, v tomto prípade je odôvodnenie tohto záveru vnútorne protirečivé už tým, že dovolací súd vymenúva rôzne atribúty, a teda podoby nesprávneho úradného postupu, vzápätí tieto v predmetnej veci poprie konštatovaním, že normotvorba nie je úradným postupom. Ako vyplýva z ustanovenia § 27 ods. 1 Zákona č. 347/1990 Zb., ministerstvá vykonávajú v rozsahu svojej pôsobnosti štátnu správu a plnia ďalšie úlohy ustanovené v zákonoch a všeobecne záväzných právnych predpisoch.

Z ustanovenia § 16, jeho písm. d) Zákona č. 347/1990 Zb. vyplýva, že ministerstvo vnútra je ústredným orgánom štátnej správy SR okrem iného pre riadenie policajného zboru a vojsk ministerstva vnútra.

Podľa   ustanovenia   §   124   Zákona   č.   410/1991   Zb.,   ministerstvo   vnútra   ustanoví všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnosti o nárokoch súvisiacich so skončením služobného pomeru vrátane výšky úmrtného a okruhu pozostalých, ktorým úmrtné patrí. Dovolací   súd   vyložil   nesprávny   úradný   postup   ako   akúkoľvek   činnosť   spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Dovolací súd ďalej pokračuje, že úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise   upraviť   do   najmenších   podrobností,   preto   treba   správnosť   takéhoto   postupu posudzovať z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Ako vyplýva z vyššie uvedených predpisov, je to práve Ministerstvo vnútra SR a na jeho čele stojaci minister, s výkonom právomoci ktorého nepochybne súvisí vydanie už citovaného Výnosu.

Je   teda   nepochybne,   že   so   zreteľom   na   vyššie   uvedené   ustanovenia   právnych predpisov, ktoré definujú právomoci ministerstva a ministra vnútra v oblasti prislúchajúcej štátnej   správy   vrátane   ustanovenia   §   124   Zákona   č.   410/1991   Zb.,   je   vydanie   Výnosu súčasťou výkonu právomoci tohto orgánu. Niet teda dôvodu vyňať z definície úradného postupu takúto činnosť spojenú s výkonom právomoci ministerstva vnútra len preto, aby sa súd   vyhol   konfrontácii   tohto   úradného   postupu   s   nadradenými   právnymi   predpismi. V predmetnej veci tak, ako konštatuje odvolací súd, citovaný Výnos ministerstva vnútra bol prijatý   pred   prijatím   Ústavy   SR,   napriek   tomu   však   bolo   jeho   povinnosťou   zosúladiť v súlade s článkom 154c ods. 1 Ústavy SR tento Výnos s Ústavou SR. Navyše, aj v čase vydania   Výnosu   platil   ústavný   zákon   Federálneho   zhromaždenia   Českej   a   Slovenskej federatívnej republiky č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd a podľa článku 2 ods. 2, ktorej štátnu moc možno uplatňovať iba v prípadoch a v medziach ustanovených zákonom a to spôsobom,   ktorý ustanoví zákon.   Tento imperatív obsahuje v článku 2 ods. 2 aj Ústava SR.

Dovolací   súd   navyše   skonštatoval,   že   ani   postup   PZ   pri   priznávaní   úmrtného nemožno   charakterizovať   zo strany sťažovateľky   ako postup,   pretože v preskúmavanom prípade   bolo   vydané   rozhodnutie.   K   tomuto   prekvapujúcemu   právnemu   záveru   dospel dovolací súd (str. 8, druhý odsek) tým, že za takéto rozhodnutie bolo považované (aspoň z časových   súvislostí   uvádzaných   dovolacím   súdom   na   to   možno   usudzovať,   pretože označenie dátumu údajného rozhodnutia v uznesení dovolacieho súdu absentuje) vyjadrenie riaditeľa Národnej protidrogovej jednotky SKP P PZ zo dňa 30. 12. 1996.

Podľa názoru dovolacieho súdu, na základe podania matky, ktoré bolo označené ako „sťažnosť proti rozhodnutiu o priznaní jednomesačného úmrtného nezaopatreným deťom“, ktoré   označený   riaditeľ   podľa   názoru   dovolacieho   súdu   posúdil   podľa   §   126   Zákona ostatnej službe (dovolací súd má zrejme na mysli Zákon o služobnom pomere príslušníkov PZ SR), rozhodol tento orgán a to podľa ustanovenia § 125 Zákona ostatnej službe (opäť zrejme Zákon o služobnom pomere príslušníkov PZ SR). Podľa názoru dovolacieho súdu, toto „rozhodnutie“ obsahovalo výrok s ustanovením právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté, bolo odôvodnené a absencia poučenia nespôsobovala vadu tohto rozhodnutia „so zreteľom na ustanovenie § 135 ods. 4 Zákona o služobnom pomere príslušníkov PZ SR (dovolací súd opäť označuje tento zákon nesprávne)“.

Tento   skutkový   záver   súdu   je   krajne   arbitrárny,   ide   ďaleko   za   hranicu   obrany žalovaného v konaní pred všeobecnými súdmi a dochádza do takých dôsledkov, ktoré sa neodvážil v rámci svojich podaní predostrieť ani žalovaný.

Dovolací súd totiž tvrdí, že rozhodnutím je písomnosť, ktorú ani samotný orgán, ktorý ju vydával, za rozhodnutie nepovažoval, nepovažoval ju za rozhodnutie ani žalovaný v konaní pred všeobecnými súdmi.»

Podľa sťažovateľky aplikácia ustanovení príslušných právnych predpisov dovolacím súdom   nie   je zlučiteľná   so   základnými právami zaručenými   ústavou   a medzinárodnými dohovormi, a preto žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„- Právo sťažovateľky V. R. v domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- právo na osobitnú ochranu detí a mladistvých zakotvené v článku 41 ods. 1 Ústavy SR,

- právo na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre jej blaho zakotvené v článku 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa

- a právo na rovnaké práva detí narodených v manželstve a mimo neho zakotvené v článku 41 ods. 3 Ústavy SR

- v spojení s právom zakotveným v článku 12 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého nikoho nemožno   poškodzovať   alebo   znevýhodňovať   vzhľadom   na   sociálny   pôvod   alebo   iné postavenie   bolo   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   vo   veci   sp.   zn. 1Cdo 43/2009 zo dňa 29. 06. 2010 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   1Cdo   43/2009   zo   dňa   29.   06.   2010   a   vracia   vec   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   nespokojnosť   sťažovateľky s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 43/2009 z 29. júna 2010, ktorým, ako sama uviedla,   konanie   o jej   žalobe   nekončí,   avšak   jeho   vydaním   bolo   zrušené   rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým jej bolo priznané zo strany žalovanej plnenie.

1. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I. ÚS 6/04,   IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Zmyslom   a účelom   uvedeného   princípu   subsidiarity   je   to,   že   ochrana   ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Na   konanie   o náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom je daná právomoc všeobecných súdov v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú   rozhodnutím   orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom a s účinnosťou   od   1. júla   2004   zákona   č.   514/2003   Z.   z.   o zodpovednosti   za   škodu spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov.   Takýto   prístup zodpovedá doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (I. ÚS 6/94, II. ÚS 71/04), a podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je teda právomoc ústavného súdu v danej veci subsidiárna (II. ÚS 160/05, II. ÚS 167/06).

Vychádzajúc   z uvedeného,   ako   aj   vzhľadom   na   to,   že   v danom   prípade   nedošlo k právoplatnému skončeniu súdneho konania, pričom v jeho ďalšom štádiu sťažovateľka bude mať možnosť domáhať sa ochrany svojich základných práv a slobôd a uplatniť svoju argumentáciu týkajúcu sa skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, ústavný súd dospel k záveru, že nie je daná jeho právomoc na prerokovanie veci, a z tohto dôvodu sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

2. Sťažovateľka v sťažnosti neodôvodnila, v čom vidí porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   I.   ÚS   18/2010, III. ÚS 378/2010   a iné)   všeobecný   súd   nemôže   porušiť   základné   právo   na   súdnu   a inú právnu   ochranu,   ak koná vo veci   v súlade s procesnoprávnymi predpismi   upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je aj Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“). Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd   môže   konať   a   rozhodnúť   o   veci   samej.   Platí   to   pre   všetky   štádiá   konania   pred občianskoprávnym   súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

Najvyšší   súd   v danom   prípade   postupoval   a rozhodol   tak,   ako   mu   to   Občiansky súdny poriadok (§ 243b) umožňuje, preto nemohlo dôjsť k odopretiu prístupu k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s rozhodnutím   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o porušení   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených práv, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol aj ako zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec uvedeného ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za   potrebné   uviesť,   že   princíp   ochrany   a   zachovania   ústavnosti   sa   realizuje   samotným rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy a jeho následnými právnymi účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach. Princíp právnej istoty sa prejavuje v dvoch smeroch: jednak je založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak na zachovaní právoplatnosti rozhodnutí súdov a iných orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Pri kolízii týchto princípov treba   dať   prednosť   princípu   zachovania   a   ochrany   ústavnosti,   a   to   za   súčasného spolupôsobenia bŕzd vyplývajúcich z uplatnenia princípu právnej istoty (II. ÚS 354/06).

Okrem osôb taxatívne uvedených v čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy a rovnako aj v § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde nemá iná osoba procesnú spôsobilosť na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ústavy a § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Z dôvodu svojej nepríslušnosti nie je ústavný súd oprávnený v konaní o sťažnosti fyzickej   osoby   stanoviť,   ktorý   hmotnoprávny   predpis   má tvoriť   základ pre   rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej, ani zrušiť alebo potvrdiť rozhodnutie všeobecného súdu, či   dokonca   sám   rozhodnúť   v spore   vedenom   pred   všeobecným   súdom   (podobne I. ÚS 36/97).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. februára 2011