znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 63/2010-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.,   T.,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou M. a spol., s. r. o., B., v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. M. M., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne z 10. septembra 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 151/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., odmieta ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2009 doručená sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., T. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť   majetok   zaručeného   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať majetok zaručeného čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 151/2008-244 z 10. septembra 2009.

Z   predloženej   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   vystupoval   ako navrhovateľ v konaní Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) vedenom pod sp. zn.   8   C   680/2000,   ktorého   predmetom   bolo   zaplatenie   peňažnej   sumy „titulom nezaplatenia   ceny   služieb   spojených   s   nájmom   nebytových   priestorov“ spolu s príslušenstvom tvoreným zmluvne dojednaným poplatkom z omeškania.

V priebehu konania okresný súd dospel k záveru, že zmluva o nájme nebytových priestorov   uzavretá   medzi   sťažovateľom   a   odporcom   je   absolútne   neplatná,   a   preto rozsudkom č. k. 8 C 680/2000-223 z 19. marca 2008 zaviazal odporcu zaplatiť žalovanú istinu „titulom vydania bezdôvodného obohatenia, zodpovedajúceho cene poskytnutých a využitých služieb, spolu s príslušenstvom – úrokom z omeškania určeným podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka v platnom znení. Vo zvyšnej časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal vyššieho   príslušenstva   z   istiny,   súd   návrh   zamietol.   O   náhrade   trov   konania   rozhodol prvostupňový   súd   podľa   §   142   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   úspešnému navrhovateľovi, ktorý bol neúspešný v pomerene nepatrnej časti, priznal plnú náhradu trov konania...“.

Na   základe   odvolania   odporcu   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   4   Co   151/2008-244 z 10. septembra   2009   rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o   povinnosti   zaplatiť sťažovateľovi žalovanú istinu potvrdil, vo výroku o povinnosti zaplatiť sťažovateľovi úroky z omeškania rozsudok okresného súdu zrušil a vo výroku o náhrade trov konania napadnutý prvostupňový rozsudok zmenil tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Rovnako krajský súd rozhodol aj o trovách odvolacieho konania.

Zmeňujúci   výrok   krajský   súd   odôvodnil   tak,   že   neboli   splnené   podmienky na aplikáciu   §   142   ods.   3   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) na prejednávaný spor, pretože „z doterajšej súdnej praxe je zrejmé, že každý neúspech navrhovateľa ohľadne príslušenstva žalovanej sumy, nemôže byť bez ďalšieho prehliadaný, resp. paušálne považovaný za neúspech v pomerne nepatrnej časti následkami uvedenými v § 142 ods. 3 O. s. p.. Navrhovateľ v prejednávanej veci   formuloval   žalobný   petit   v   časti   príslušenstva   pohľadávky   tak,   že   sa   domáhal zaplatenia poplatku z omeškania vo výške 0,5 promile z dlžnej sumy 71.430,20 Sk za každý deň omeškania od 13.05.1997 do zaplatenia, teda začiatok zaplatenia príslušenstva určil konkrétnym dátumom a koniec viazal na zaplatenie žalovanej sumy. Súd prvého stupňa napadnutým   rozsudkom   návrh   navrhovateľa   v   časti   uplatneného   poplatku   z   omeškania zamietol.   Odvolací súd vychádzajúc z ust. § 154 ods.   1 O. s. p.   pre účely procesného rozhodovania o trovách konania zistil, že predbežná výška uplatneného príslušenstva ku dňu   rozhodovania   súdu   prvého   stupňa   predstavuje   sumu   141.502,-   Sk   (poplatok   z omeškania vo výške 0,5 promile z dlžnej sumy 71.430,20 Sk za každý deň omeškania od 13.5.1997   do 19.3.2008).   S   prihliadnutím   na   posúdenie   miery   úspechu   navrhovateľa   v konaní v časti priznanej žalovanej pohľadávky a nepriznaného príslušenstva (poplatku z omeškania) v čase rozhodovania súdu prvého stupňa dospel odvolací súd k názoru, že v danej veci je dôvodné rozhodnúť o trovách konania v zmysle odvolacieho návrhu odporcu tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania (§ 142 ods. 2 O. s. p.).“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ označil výrok rozsudku krajského súdu, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách konania, za zjavne neodôvodnený a arbitrárny. Podľa sťažovateľa ho „odvolací súd pred rozhodnutím vo veci neoboznámil... s dôvodmi, na základe ktorých rozhodol o náhrade trov konania, pričom aplikoval   nové   právne   argumenty,   ktoré   v   konaní   nepoužil   ani   okresný   súd   ani   ich nenavrhol odporca. Sťažovateľ nemal možnosť reagovať na dôvody súdu, preto v tejto časti ide   o   tzv.   prekvapivé   rozhodnutie,   ktoré   sa   vždy   považuje   za   rozhodnutie   odnímajúce účastníkovi možnosť konať pred súdom (uvedené zakladá aj porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR).

S poukazom na stabilizovanú judikatúru všeobecných súdov ako aj Ústavného súdu SR   mal   sťažovateľ   legitímnu   nádej   na   priznanie   náhrady   trov   konania.   Odôvodnenie krajského   súdu,   že   sťažovateľ   bol   v   konaní   úspešný   len   čiastočne,   nevzalo   do   úvahy skutočnosť,   že   sťažovateľ   bol   úspešný   v   predmete   sporu,   ktorý   tvoril   meritum   návrhu na začatie konania. (III. ÚS 273/08-22).“.

Porušenie základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 1 ods.   1 dodatkového protokolu vidí   sťažovateľ v postupe krajského súdu, „keď   napriek úspechu   vo   veci   samej   nepriznal   sťažovateľovi   náhradu   trov   prvostupňového   ani odvolacieho konania. Týmto postupom odvolací súd zmenšil majetok sťažovateľa...“.

Napokon sťažovateľ namietol, že je „nespravodlivé znášať trovy konania, ktoré mu vznikli pri takmer desaťročnom spore, napriek tomu, že v konaní bol vo veci samej úspešný a   sporným   zostalo   iba   príslušenstvo   žalovanej   istiny.   Zároveň   sťažovateľ   poukazuje na skutočnosť,   že   práve   procesným   postupom   Okresného   súdu   Trenčín   bolo   porušené základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   právo na prejednanie   jeho   záležitosti   v   primeranej   lehote   (nález   Ústavného   súdu   SR,   č.   k.: IV. ÚS 98/07-26, zo dňa 12.09.2007).“.

Sťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu,   aby   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie rozhodol takto:

„1. Základné právo sťažovateľa S., s. r. o., T., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne, č. k.: 4Co/151/2008-244, zo dňa 10.09.2009, v časti, v ktorej zmenil rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania tak, že nepriznal účastníkom náhradu trov prvostupňového konania a tiež náhradu trov odvolacieho konania, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, č. k.: 4Co/151/2008-244, zo dňa 10.09.2009, v časti, v ktorej zmenil rozsudok prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania tak, že nepriznal   účastníkom   náhradu   trov   prvostupňového   konania   a   tiež   náhradu   trov odvolacieho konania, zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi S., s. r. o., T., priznáva náhradu trov konania, ktoré je Krajský súd v Trenčíne   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   do   15   dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Sťažovateľ   v   petite   svojej   sťažnosti   vymedzil   jednoznačne   rozsah   prieskumu napadnutého rozsudku krajského súdu. Ústavný súd sa preto vzhľadom na svoju viazanosť návrhom   na začatie   konania   [§   20   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)] zaoberal iba výrokom napadnutého rozsudku, ktorým krajský súd zmenil rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách prvostupňového konania, a taktiež výrokom o trovách odvolacieho konania.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Prvá námietka predostretá sťažovateľom v odôvodnení jeho sťažnosti je založená na tvrdení   arbitrárnosti   a   zjavnej   neodôvodnenosti   právneho   záveru   krajského   súdu o aplikovateľnosti ustanovenia § 142 ods. 2 OSP na okolnosti jeho prípadu. Tento právny záver viedol krajský súd k rozhodnutiu o zmene výroku rozsudku okresného súdu o náhrade trov   konania   tak,   že   sa   náhrada   trov   nepriznáva   žiadnemu   účastníkovi.   Viedol i k rovnakému výroku v otázke trov odvolacieho konania.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu.

Citované   ustanovenie   priznáva   konajúcemu   súdu   v   prípade   čiastočného   úspechu účastníka   konania   právo   úvahy   o   spôsobe   rozhodnutia   o   trovách   konania.   Úvaha   je obmedzená   dvoma   variantmi.   Buď   súd   náhradu   trov   konania   pomerne   rozdelí,   alebo žiadnemu   z   účastníkov   konania   neprizná   právo   na   náhradu   trov.   Využitie   jednej z uvedených dvoch možností musí byť všeobecným súdom riadne odôvodnené a v takom prípade môže do predmetnej úvahy ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by výsledok úvahy bol   výrazom   svojvôle   všeobecného   súdu.   V   posudzovanom   prípade   ústavný   súd   takéto skutočnosti už pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti vylúčil.

Je   nesporné   (a   sťažovateľ   túto   skutočnosť   ani   nenamietal),   že   v   jeho   kauze   bol úspešný   iba   čiastočne,   keďže   mu   právoplatným   rozsudkom   krajského   súdu   v   spojení s rozsudkom okresného súdu bolo priznané právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, avšak   vo   zvyšku   žalovanej   sumy   tvorenej   uplatneným   poplatkom   z   omeškania   nebol úspešný.   Jeho   prípad   preto   spĺňal   podmienky   stanovené   v   hypotéze   procesnej   normy obsiahnutej v § 142 ods. 2 OSP.

K tomu ústavný súd poukazuje aj na ustálenú judikatúru všeobecných súdov, podľa ktorej „procesný úspech žalobcu v časti týkajúcej sa celej žalovanej pohľadávky a jeho neúspech   iba   v   príslušenstve   žalovanej   pohľadávky   (v   úrokoch   z   omeškania)   nemožno v odôvodnených   prípadoch   (pri   rozhodovaní   o   náhrade   trov   konania)   považovať za ‚neúspech   v   pomerne   nepatrnej   časti‘   podľa   ustanovenia   §   142   ods.   3   O.   s.   p.,   ale za ‚čiastočný úspech‘ v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O. s. p.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo 1/2004 z 27. apríla 2004 uverejnený v Zbierke rozhodnutí a   stanovísk   súdov   SR pod   č.   34/2005).   Preto,   ak krajský   súd argumentoval „doterajšou   súdnou   praxou“,   podľa   ktorej   „každý   neúspech   navrhovateľa   ohľadne príslušenstva   žalovanej   sumy,   nemôže   byť   bez   ďalšieho   prehliadaný,   resp.   paušálne považovaný za neúspech v pomerne nepatrnej časti následkami uvedenými v ust. § 142 ods. 3 O. s. p.“, nemožno jeho záver o aplikovateľnosti § 142 ods. 2 OSP na sťažovateľov prípad považovať za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený.

Následne právny záver krajského súdu ústiaci do nepriznania práva na náhradu trov konania sťažovateľovi a odporcovi na základe zistenia, že sťažovateľ bol neúspešný v časti predstavujúcej približne dve tretiny hodnoty celého sporu (141 502 Sk) a úspešný bol v časti tvoriacej len jednu tretinu sporu (71 430, 20 Sk), nehodnotí ústavný súd ako arbitrárny. Úvaha súdu o tom, že úspech v jednej tretine celkovej hodnoty sporu umožňuje konajúcemu súdu nepriznať žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania, je výrazom právneho záveru krajského súdu, ktorý v okolnostiach sťažovateľovho prípadu vylučuje oprávnenie ústavného súdu   podrobiť ho kontrole z pohľadu kritéria ústavnosti,   pretože v opačnom prípade by sa ústavný súd dostal do pozície ďalšej inštancie všeobecného súdnictva, čo mu podľa systematiky siedmej hlavy ústavy upravujúcej súdnu moc neprislúcha.

Prvú   námietku   sťažovateľa   ústavný   súd   hodnotí   ako   nedôvodnú.   Nad   rámec zdôvodnenia k tejto časti sťažnosti však považuje ústavný súd za potrebné vysporiadať sa aj so svojím rozhodnutím vo veci vedenej pod sp. zn. III. ÚS 273/08, na ktoré, ako riešiace obdobný   prípad,   sťažovateľ   v   odôvodnení   svojej   sťažnosti   poukázal.   V   uvedenej   veci ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu v konaní o ochranu osobnosti, v ktorom konajúci súd nepriznal žiadnemu účastníkovi konania právo na náhradu trov konania. Čiastočný neúspech sťažovateľa, ktorý podľa názoru všeobecného súdu   zakladal   jeho   oprávnenie   nepriznať   právo   na   náhradu   trov   konania,   spočíval v nepriznaní požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pritom však sťažovateľ bol   v   plnom   rozsahu   úspešný   v   základe   predmetu   sporu,   teda   pri   uplatňovaní   práva na ochranu svojej osobnosti.

Poukaz sťažovateľa v súdenej veci na uvedené súvisiace rozhodnutie ústavného súdu svedčí   o   tom,   že   sťažovateľ   stotožňuje   z   hľadiska   posudzovania   úspechu   v   spore príslušenstvo uplatňovanej peňažnej pohľadávky a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch pri sporoch o ochranu osobnosti.

Porovnávať   uvedené   dva   právne   inštitúty   však   podľa   názoru   ústavného   súdu vo vzťahu k posudzovaniu úspechu v konaní nie je možné. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch totiž nepredstavuje príslušenstvo uplatňovaného práva na ochranu osobnosti, ale ide o samostatný nárok osoby domáhajúcej sa takejto ochrany, pri rozhodovaní o ktorom má   konajúci   súd   podstatne   väčšiu   mieru   voľnosti,   než   pri   rozhodovaní   o   príslušenstve uplatnenej   peňažnej   pohľadávky,   ktorého   kvantifikácia   je   regulovaná   ustanoveniami nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Preto i vzhľadom na bytostnú   hmotnoprávnu   previazanosť   uplatňovanej   peňažnej   pohľadávky   s   jej príslušenstvom (§ 121 ods. 3 a § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, § 369 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov) možno z hľadiska posudzovania úspechu v spore, a tým aj na účely rozhodovania   o   náhrade   trov   konania,   považovať   v   prípade   uplatňovania   peňažných pohľadávok za základ sporu nielen istinu, ale aj príslušenstvo uplatnenej pohľadávky.

Druhá námietka sťažovateľa sa zakladala na tvrdení o porušení základného práva na vyjadrenie   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   zaručeného   čl.   48   ods.   2   ústavy, ktorého   sa   mal   krajský   súd   dopustiť   tým,   že „neoboznámil   sťažovateľa   s dôvodmi,   na základe   ktorých   rozhodol   o   náhrade   trov   konania,   pričom   aplikoval   nové   právne argumenty, ktoré v konaní nepoužil ani okresný súd ani ich nenavrhol odporca. Sťažovateľ nemal   možnosť   reagovať   na   dôvody   súdu,   preto   v   tejto   časti   ide   o   tzv.   prekvapivé rozhodnutie...“.

Ústavný súd však z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu zistil, že odporca vo svojom odvolaní proti rozsudku okresného súdu „namietal aj rozhodnutie súdu o trovách konania, pretože ak by aj mal navrhovateľ úspech v konaní o istine, nemal úspech v konaní o príslušenstve aj s poukazom na to, že hodnota príslušenstva podstatne prevyšuje hodnotu istiny. V danom prípade by bolo preto namieste rozhodnúť o trovách konania podľa   § 142 ods.   2 O.   s. p.   tak,   že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.“.   Následne   sa   v   odôvodnení   napadnutého   rozsudku   pri   rekapitulácii   obsahu stanoviska sťažovateľa k podanému odvolaniu odporcu uvádza, že sťažovateľ „rozhodnutie súdu prvého stupňa považoval za zákonné aj správne aj v časti o trovách konania, keď poukázal   na   to,   že   dôvodom,   prečo   hodnota   príslušenstva   prevyšuje   hodnotu   istiny   je zapríčinený tým, že predmetné konanie sa viedlo niekoľko rokov, čo nemôže byť na ujmu navrhovateľovi, nakoľko uvedené prieťahy navrhovateľ nezavinil“.

Z   citovaného   obsahu   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu,   ktorého   skutkovú vierohodnosť   a   pravdivosť   sťažovateľ   nijako   v   sťažnosti   nespochybnil,   jednoznačne vyplýva, že odporca v odvolaní proti rozsudku okresného súdu predostrel krajskému súdu aj možnosť posúdenia otázky náhrady trov konania prostredníctvom ustanovenia § 142 ods. 2 OSP. Sťažovateľ teda mal pred rozhodnutím krajského súdu vedomosť o možnom odlišnom právnom   posúdení   spornej   otázky   a   rovnako   mal   možnosť   v   stanovisku   k   podanému odvolaniu sa k uvedenej možnosti právneho posúdenia aj vyjadriť, čo v podstate aj využil.

Z uvedeného dôvodu tvrdenie sťažovateľa, ktorým zdôvodňoval porušenie svojho základného   práva   na   vyjadrenie   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   rozsudkom krajského súdu, posúdil ústavný súd ako nedôvodné.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného čl. 20 ods. 1 ústavy   a   práva   zaručeného   čl.   1   ods.   1   dodatkového   protokolu   ústavný   súd   poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach   všeobecných   súdov,   ale   bez   toho,   aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov   a   jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy   (obdobne   napr.   II.   ÚS   71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru označeným   rozhodnutím   krajského   súdu   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným   dôsledkom   vyplývajúcim   zo   vzájomného   vzťahu   medzi   právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Ústavný súd tak nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne skutočnosti   nasvedčujúce   priamej   súvislosti   medzi   rozsudkom   krajského   súdu a sťažovateľom   označenými   základnými   právami   i   právami   zaručenými   dohovorom a dodatkovým protokolom, preto sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2010