znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 63/09-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. mája 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Rudolfa   Tkáčika   a zo   sudcov   Ľubomíra   Dobríka   a   Jána   Auxta prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   K.,   a.   s.   v likvidácii,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. Tiborom   Šafárikom,   Advokátska   kancelária,   Štúrova   20,   Košice,   pre namietané porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského súdu   v Bratislave č. k. 4 Co 268/06-212 zo 14. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Základné právo spoločnosti K., a. s. v likvidácii,   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 4 Co 268/06-212 zo 14. novembra 2007   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 63/09-15 z 24. februára 2009 prijal sťažnosť spoločnosti K., a. s. v likvidácii (ďalej len „sťažovateľ“), podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) na ďalšie konanie pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Co 268/06-212 zo 14. novembra 2007.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:«Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 268/06-212 zo 14. novembra 2007, sťažovateľovi doručeného 5. februára 2008, bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava V., č. k. 16C 415/00-156 zo dňa 15.októbra 2005.

Sťažovateľ   nemá   (§   236   a   nasl.   O.   s.   p.   a   contrario)   k   dispozícii   ďalší   riadny ani mimoriadny opravný prostriedok.

Spor, v ktorom podľa sťažovateľa došlo k porušeniu namietaných základných práv, začal na základe žaloby Z. Ď. a M. S. o určenie vlastníckeho práva. Predmetom sporu boli parcely   v B.   –   P.   Podľa   názoru   žalobkýň,   akceptovaného   súdmi,   nadobudli   kúpou od právneho predchodcu sťažovateľa nehnuteľnosti v žalobe a rozsudkoch konkretizované napriek   tomu,   že   nesplnili,   resp.   nezabezpečili   jeden z dvoch   atribútov   nadobudnutia vlastníctva a to zápis do pozemkovej knihy. Súdy sa postavili na stanovisko, že vzhľadom na okolnosti prípadu došlo v ich prípade k originálnemu nadobudnutiu vydržaním. Krajskému   súdu,   ktorý   si   v   rozsudku   prakticky   v   celom   rozsahu   osvojil   zistenia a závery súdu prvého stupňa vytýkam z hľadiska základných práv zaručených Dohovorom v čl. 6 ods. 1) a Ústavou SR v čl. 46 ods. 1) (majúcich vplyv aj na ochranu majetku) arbitrárnosť jeho rozhodnutia, nerešpektujúcom princíp právnej istoty.

Spor   rozhodujúca   otázka   sa   zredukovala   na   preukázanie   /vyvrátenie dobromyseľnosti držby, ktorej sa žalobkyne ujali po zákonne nezavŕšenom prevode jednak samé a prostredníctvom svojho právneho predchodcu (otca), ktorého dobu užívania im súdy započítali. Povaha tohto komponentu vydržania, jeho nuansy a náležitosti boli a sú tak častým   predmetom   súdnych   úvah,   že   jeho   teoretickú   i   praktickú   definíciu   nachádzame v mnohých   rozhodnutiach.   Identickosť   problematiky   dovoľuje   odvolať   sa,   či   poukázať na judikát Najvyššieho súdu ČR napr. 2 Cdon 1134/96, 2 Cdon 1295/97, 22 Cdo 577/99 a najmä 22 Cdo 1581/2004.

Krajský (Okresný) súd urobil – hoci absolútne nedostatočný – exkurz do právnej úpravy   nadobúdania   vlastníctva,   k   nehnuteľnostiam   v   čase   právneho   úkonu.   Správne konštatoval,   že   podmienkou   účinnosti   kúpnej   zmluvy   bol   vzhľadom   na   neobíditeľný intabulačný princíp zápis do pozemkovej knihy. Opomenul však aplikovať intertemporálne ustanovenia každého nasledujúceho Občianskeho zákona, ktoré bez výnimky stanovovali, že sa na právne vzťahy z hľadiska ich vzniku vzťahujú ustanovenia predchádzajúcej úpravy. Všímal si to iba z hľadiska metamorfóz vydržacej doby.

Nadobudnutie   vlastníctva   na   základe   vydržania   s   prakticky   málo   menenými podmienkami   poznali   všetky   doterajšie   právne   úpravy.   Aj   keď   sa   rôzne   pomenovával subjektívny psychický vzťah držiteľa (užívateľa) k predmetu držby, vždy ide a išlo o vzťah „dobrej viery“, presvedčenie, že užívaná vec užívateľovi vlastnícky patrí. Obyčajové právo, platné na Slovensku do 31. 12. 1950 vyžadovalo dobrú vieru v momente uchopenia držby. Ak teda údajný nadobúdateľ vedel už od tohto okamihu, že k nadobudnutiu vlastníctva sa zápis   do   pozemkovej   knihy   vyžaduje,   nemohol   byť   pri   jeho   absencii   dobromyseľný po celú dobu držby. Intabulačný princíp bol opustený až prijatím zákona č. 141/1950 Zb., kedy   nastúpil   tzv.   deklaratórny   princíp   (až   do   opätovnej   zmeny,   ktorá   nebola   zasa definitívna).

V   napadnutom   rozsudku   niet   zmienky   o   možnej   konvalidácii   neúčinnosti   zmluvy od 1. 1. 1951 s prihliadnutím na ustanovenia zákona č. 46/1948 Zb. Tento totiž v § 13 ods. 2) vyslovil neplatnosť prevodov v prípade ich dodatočného neschválenia ministerstvom pôdohospodárstva.

Ak   sa   berú   do   úvahy   potrebné   všetky   okolnosti,   za   ktorých   sa   žalobkyne   spolu so svojím otcom ujali   držby,   pričom nemôže byť reč o tzv.   „ospravedlniteľnom   omyle“ v otázke   zápisu,   nestačí   zamerať   dokazovanie   iba   na   subjektívne   predstavy   žalobkýň. Na tom nič nemení ani ich správanie čo do rôznych platieb, korešpondencie atď. Žalobkyne vedeli mimochodom aj o tom, že zápis by nebol povolený pre iné nedostatky zmluvy. Súdy však   nepovažovali   za   potrebné   ani   vykonať   dokazovanie,   navrhnuté   sťažovateľom a už celkom   sa   vyhli   zdôvodneniu   tohto   postoja.   Pritom   išlo   o   dôkazy,   nevyhnutné na zistenie opodstatnenosti záveru   súdu!   Porušil preto   právo   na   náležité a presvedčivé zdôvodnenie rozhodnutia tak, ako je toto právo prezentované vo veci Ruiz – Torija c/a Španielsko Európskeho súdu a (okrem množstva iných) II. ÚS 78/05 Ústavného súdu SR. Prejav ochrany oprávnenej dôvery v právny poriadok vyúsťuje do princípu ochrany minulých   právnych   skutočností   tak,   že   ľudskému   chovaniu   (vrátane   opomenutia!) dokončenému   v   minulosti   ponecháva   aj   súčasné   právo   doterajšiu   právnu   kvalifikáciu. To platí   rovnako   pre   toho,   kto   tvrdí,   že   právo   nadobudol,   ako   pre   toho,   kto   tvrdí, že ho nestratil   Nie   je   preto   vôbec   relevantné,   že   sťažovateľ   a   jeho   predchodca sa o nehnuteľnosti nezaujímal.

Vlastnícke   právo   je   nepremlčateľné.   Možno   oň   prísť   iba   v   dôsledku   reflexného účinku vydržania. A to sa v doterajšom konaní nepreukázalo.

Vlastnícke   spory   tohto   typu   majú   svoje   „vychodené   cesty“.   Odklon   od   nich je porušením   princípu   právnej   istoty,   vyvoditeľného   aj   z   práva   na   riadny,   spravodlivý proces.

Svojím   rozhodnutím   krajský   súd   (aj   vzhľadom   na   dĺžku   konania)   citeľne skomplikoval postup pri likvidácii sťažovateľa. Aj v prípade úspechu sťažnosti nastanú, resp.   začnú   ďalšie   konania,   zaťažujúce   administratívu   a   v   miere   nie   malej   znamenalo rozhodnutie frustráciu z vedomia jeho zjavnej nespravodlivosti. Za primerané sa preto môže považovať zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk.»

Sťažovateľ je toho   názoru,   že namietaný rozsudok   krajského súdu   porušuje jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Porušenie   svojich   práv   vidí   v tom,   že   návrhu navrhovateliek na určenie vlastníckeho práva z titulu vydržania bolo vyhovené.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   v náleze   vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu   ochranu podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 4 Co   268/06-212   zo   14.   novembra   2007,   zrušil   rozsudok   krajského   súdu,   priznal sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100 000   Sk   a náhradu   trov konania.

K sťažnosti sa na základe žiadosti ústavného súdu vyjadril krajský súd, zastúpený jeho predsedníčkou, listom sp. zn. Spr. 3295/2008 z 30. apríla 2008, v ktorom sa uvádza: „Rozhodnutie   odvolacieho   súdu   spočíva   na   právnom   názore,   že navrhovateľky nadobudli vydržaním vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. 1990 kat. úz. B. – P. pod parc. č. 5682 – záhrada vo výmere 1364 m2 a parc. č. 568 –záhrada vo výmere 895 m2 každá v jednej polovici. Pri   posúdení   otázky,   či   v   danej   veci   boli   splnené   podmienky   držby   vedúcej k vydržaniu nehnuteľností, odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, ktorý spochybnený nebol, keď odporca spochybňoval len dobromyseľnosť držby nehnuteľností zo strany navrhovateliek a ich právneho predchodcu J. Ď.

V konaní bolo preukázané, že právny predchodca navrhovateliek – ich otec J. Ď. uzavrel s právnym predchodcom odporcu K., n. p. v B. kúpno-predajnú zmluvu dňa 04. 06. 1948 a druhú kúpnopredajnú zmluvu spolu s navrhovateľkami dňa 23. 06. 1948, na základe ktorých odkúpili nehnuteľnosti v súčasnej dobe zapísané na LV č. 1990 pod parc. č. 5682 a parc. č. 5685.

Kúpne zmluvy   boli uzavreté za platnosti   Uhorského obyčajového   práva platného do 31.   12.   1950,   kedy   sa   vlastníctvo   k   nehnuteľnostiam   nadobúdalo   zápisom   (vpisom) do pozemkovej knihy (tzv. intabulačný princíp nadobudnutia vlastníctva), čo sa v danom prípade nestalo. Práve pre tento nedostatok sa navrhovateľky domáhali návrhom podľa § 80 písm. c) O. s. p. určenia vlastníckeho práva vydržaním, a keď za platnosti Uhorského obyčajového práva sa dobromyseľnosť vyžadovala pri nastúpení do držby, túto skutočnosť navrhovateľky listinnými dôkazmi citovanými v rozsudku odvolacieho súdu z roku 1948 a 1949 preukazovali.

Odvolací súd v súlade so súdom prvého stupňa posudzoval podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním podľa platnej právnej úpravy uskutočnenej v ust. § 134 ods. 1 Občianskeho   zákonníka   č   509/1991   Zb.   účinnej   od   01.   01.   1992,   podľa   ktorého sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu desiatich rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Hypotéza tejto právnej normy vyžaduje u nehnuteľnosti splnenie podmienky oprávnenej držby po dobu desať rokov.

Nová   právna   úprava   započítava   do   dĺžky   nevyhnutnej   vydržacej   doby   aj   držbu vykonanú pred 01. 01. 1992 (§ 868 a § 872 ods. 6 Obč. zák.), avšak s tým, že účinky súhrnnej   právnej skutočnosti,   ktorá   viedla   k vydržaniu,   mohli   nastať   najneskôr   01.   01. 1992, čo sa v danom prípade stalo a súd prvého stupňa v podrobnostiach tieto skutočnosti odôvodnil.

Odvolací sud sa správnym hodnotením zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa stotožnil a z hľadiska námietok odporcu uvedených v odvolaní týkajúcich nedostatku dobromyseľnosti držby zaujal svoj právny názor uvedený v jeho rozsudku tak, že pri vstupe do   držby   nehnuteľností   po   uzavretí   kúpnych   zmlúv   v   roku   1948   boli   navrhovateľky, ako aj ich   právny   predchodca   v   držbe   nehnuteľností   dobromyseľní,   pokiaľ   odporca namietal nedostatok súhlasu predstavenstva národného podniku K. podľa ust. § 8 ods. 8 vlád. nar.   č.   6/1947 Zb.,   vychádzajúc   z toho,   že   neplatnosť   právneho úkonu o   prevode vlastníctva   nie   je   okolnosťou   vylučujúcou   nadobudnutie   vlastníctva   vydržaním,   a   i   keď neboli realizované v pozemkovej knihe ako hmotnoprávna podmienka zmluvného prevodu vlastníckeho práv, kúpne zmluvy mohli byť skutočnosťou, ktorá spolu s ďalšími listinnými dôkazmi,   ktoré   odvolací   súd   podrobne   v   odôvodnení   rozsudku   uviedol,   mohla u nadobúdateľov   vyvolať   presvedčenie,   že   sa   stali   vlastníkom   nehnuteľnosti,   ktorej sa zmluva   týkala.   Navrhovateľky   totiž   nežiadali   určiť   vlastníctvo   k   nehnuteľnostiam na základe kúpnych zmlúv, ale vydržaním, kedy na rozdiel od preukazovania vlastníctva netreba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia – riadny prechod vlastníctva, ale len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia vlastníctva.

Senát   4   Co   je   preto   toho   názoru,   že   rozhodnutím   odvolacieho   súdu   nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces.“

Predsedníčka krajského súdu a právny zástupca sťažovateľa netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podstata   základného   práva   na   súdnu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   spočíva   v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci   rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   môže   mať   základ   v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Ústavný   súd   zásadne   nie   je   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecných   súdov,   ktoré   viedli   k rozhodnutiu   vo   veci   samej   alebo   k inému   súdnemu rozhodnutiu,   ktorým   končí   konanie   pred   nimi.   Tento   postup   je   dôsledkom   toho, že všeobecné   súdy   vychádzajú   pri   prerokovávaní   a rozhodovaní   vecí   patriacich   do   ich právomoci zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov. Základné právo na súdnu ochranu   neznamená   nárok   na   to,   aby   bol   účastník   konania   pred   všeobecným   súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp.   s jeho právnymi názormi.   Neúspech   v súdnom   konaní   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie základného   práva.   Je   v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (II. ÚS 172/05).

Článok   6   ods.   1   dohovoru   každému   zaručuje   právo   podať   žalobu   na   uplatnenie svojich občianskych práv a záväzkov na súd. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd, do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva z 21. februára 1975, séria A č. 18, s. 18, § 36). Právo na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp kontradiktórnosti konania, právo   byť   prítomný   na   pojednávaní,   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   a iné požiadavky spravodlivého procesu.

K otázke   nastolenej   sťažovateľom   v odvolacom   konaní   krajský   súd   zaujal stanovisko, v odôvodnení rozsudku č. k. 4 Co 268/06-212 zo 14. novembra 2007 sa uvádza:«... Predpokladom   vydržania   nehnuteľnosti   je   spôsobilý   predmet   vydržania, oprávnenosť držby a nepretržitosť držby počas celej zákonom stanovenej doby.

Ide o vyvrátiteľnú právnu domnienku v tom, že držba je oprávnená. V takom prípade ten,   kto   popiera   dobromyseľnosť   držiteľa,   má   dôkazné   bremeno   na   preukázanie neoprávnenej   držby.   Dobromyseľnosť   je   vnútorný   psychický   stav.   Tento   však   nemožno priamo dokázať. Možno o nej usudzovať iba z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda, alebo právo, ktoré vykonáva, patria. Tieto okolnosti musí v spore preukázať držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva, to zn. nadobúdací titul, i keď neplatný (kúpna alebo darovacia zmluva), takže musí okrem iného preukázať okolnosti, z ktorých možno usudzovať na   jeho   dobromyseľnosť,   teda   okolnosti   svedčiace   o poctivosti   právneho   dôvodu nadobudnutia veci.

V danej   veci   z vykonaného   dokazovania   vyplývajú   okolnosti   prípadu   v tom, že navrhovateľky a ich otec J. Ď. predmetné nehnuteľnosti kúpili už v r. 1937 od právneho predchodcu – T., účastinná spoločnosť, čo vyplýva z kúpnych zmlúv uzavretých v r. 1948, ktoré zmluvy len obnovovali právnu skutočnosť ich uzavretia v r. 1937. Z kúpnych zmlúv uzavretých v r. 1948 im boli v r. 1949 platobným výmerom ONV – finančným odborom B. vyrubené poplatky z prevodu nehnuteľností z oboch zmlúv, ako aj dávky z prírastku hodnoty nehnuteľností,   ktoré   zaplatili,   takže   i táto   okolnosť   ich   utvrdila   v kvalifikovaný   prevod nehnuteľností.   K.   už   ako   národný   podnik   B.   listom   zo   dňa   8. 2.   1949   uznal   kúpu nehnuteľností ako stavebných pozemkov, keď v tomto liste uviedol, že „od našej právnej predchodkyne T. na káble, účastinná spoločnosť v B. ste v r. 1937 kúpili stavebné pozemky v P.“ s tým, že podľa kúpno-predajnej zmluvy prevzali záväzok zaplatenia dávky z prírastku hodnoty nemovitostí a zaslal im platobný rozkaz Národného výboru na zaplatenie sumy 1.939,50 Kčs, ktorú sumu zaplatili. Vtedajší ONV – Finančný referát B. zaslal všetkým kupujúcim list zo dňa 21. 3. 1949 s tým, aby sa dňa 28. 3. 1949 dostavili do kancelárie vo veci kúpy nehnuteľností. Všetky tieto okolnosti nepochybne utvrdili navrhovateľky v tom, že sú vlastníčkami nehnuteľností, takže o ich dobromyseľnosti a poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia   predmetných   nehnuteľností   nie   je   dôvod   pochybovať.   Odporca   po   dobu 50 rokov   (od   r.   1948)   nikdy   nenamietal   držbu   nehnuteľností   zo   strany   navrhovateliek, neujal sa svojho vlastníctva a nestaral sa o nehnuteľnosti. Preto keď lehota na vydržanie, ktorá začala plynúť v r. 1948 za platnosti obyčajového práva na Slovensku a v zmysle § 566 ods. 1 Obč. zák. č. 141/50 Zb. neskončila sa uplynutím kratšej 10-ročnej lehoty počítanej od 1. 1. 1951 a v zmysle § 872 ods. 6 Obč. zák. v znení zák. č. 509/1991 Zb. sa neprerušila a K., n. p. B. sa v r. 1990 transformoval na akciovú spoločnosť K. B., v dôsledku čoho predmetné pozemky neboli v socialistickom vlastníctve, boli splnené všetky podmienky na vydržanie   vlastníckeho   práva   k predmetným   pozemkom   podľa   §   134   Obč.   zák.,   to   zn. spôsobilý predmet vydržania, oprávnenosť držby a nepretržitosť držby počas celej zákonom stanovenej doby a to najneskoršie dňom účinnosti novely Obč. zák. č. 509/91 Zb. 1. 1. 1992 a žiadne iné skutočnosti pre rozhodnutie veci neboli právne významné.

Z týchto dôvodov odvolací súd nepadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (určenie vlastníctva) ako vecne správny potvrdil.»

Ústavný súd je toho názoru, že rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co 268/06-212 zo 14.   novembra   2007   nedošlo   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti.   Krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   neporušil   označené   základné   práva sťažovateľa, ktorých porušenie namieta. Napadnutý rozsudok krajského súdu nemá zjavne neodôvodnený ani arbitrárny charakter. Odôvodnenie rozhodnutia sa náležite vysporiadalo so všetkými otázkami nastolenými v odvolaní.

Ústavný súd pri skúmaní nastolenej otázky zdôrazňuje, že Uhorské obyčajové právo platné   na   území   Slovenska   do   31.   decembra   1950   rozoznávalo   (Luby,   Š.:   Základy všeobecného súkromného práva, III. vydanie, Heuréka, Šamorín 2002, s. 107 a nasl.):

a)   pozemnoknižné   vydržanie   –   išlo   o pôvodné   nadobudnutie   vlastníckeho   práva na základe   protiprávnej   pozemnoknižnej   držby   trvajúcej   32   rokov;   takýmto   vydržaním mohol   nadobudnúť   pozemnoknižné   vlastníctvo   ten,   kto   bol   neplatne   vpísaný   do pozemkovej   knihy,   keď   tento   stav   neplatného   vkladu   trval   nerušene   32   rokov;   mohol vydržať aj vtedy, ak bol „obmyseľný“,

b) zápis skutočného držiteľa do pozemkovej knihy – išlo o zápis skutočného držiteľa ako   vlastníka   bez   preukázania   vkladového   povolenia   vystaveného   osobou,   ktorá   bola v pozemkovej   knihe   zapísaná   ako   posledný   vlastník   na   základe   skutočnej mimopozemnoknižnej držby,

c)   vydržanie mimo pozemkovej knihy – išlo o pôvodné nadobudnutie vlastníctva na základe   dlhotrvajúcej,   pokojnej   a statočnej   držby;   vydržiteľ   musí   byť   presvedčený, že svojou   mimopozemnoknižnou   držbou   nikoho   neukracuje,   jeho   nestatočnosť   musí preukázať druhá strana, s výnimkou, že držiteľ nadobudol násilím, tajne alebo zneužitím výprosy, lebo preukázaním tohto spôsobu nadobudnutia je dokázaná aj nestatočnosť držby. V pomere k pozemkovej knihe držba nemusí byť a ani nie je statočná, veď vydržiteľ vie, že pozemnoknižne je k držbe oprávnený niekto iný, ale môže byť presvedčený, že mimo pozemkovej   knihy   je   oprávnený   on   sám   (napr.   ako   on   alebo   jeho   predchodca   kúpil nehnuteľnosť, ale nedal previesť v pozemkovej knihe na seba).

Podobne aj ďalší autori, ktorí sa zaoberajú históriou úpravy majetkových pomerov na našom   území   (Fajnor,   V.   –   Záturecký,   A.:   Nástin   súkromného   práva   platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, III. vydanie, Heuréka, Šamorín, 1998, s. 140 a nasl.) uvádzajú:

„Vydržanie. Právo vlastníctva nehnuteľnosti bez vpisu do pozemkovej knihy, aj proti vlastníkovi vpísanému do pozemkovej knihy, nadobudne si ten, kto nehnuteľnosť za 32 rokov ako   svoju   pokojne   má   v držbe.   Ako   svoju   totiž   vo   svojom   mene   a nie   v mene   iného (tedy nie ako požívateľ alebo nájomník, alebo ako púhy užívateľ nehnuteľnosti). Pokojne: lebo   jestli   pozemnoknižný   vlastník   medzi   časom   podá   žalobu   proti   držiteľovi   o vydanie nehnuteľnosti   (predpokladajúc,   že   spor   tento   náležite   aj   zakončí),   týmto   sa   vydržanie preruší. Preruší sa vydržanie aj vtedy, jestli nehnuteľnosť v pozemkovej knihe medzi časom prepíšu   s vlastníka   titulom   úplatného   prevodu   na   meno   iného;   jestli   však   tento   nový pozemnoknižný nabyvateľ práva nie je bezolstný (čiže jestli vedel o tom, že je vydržanie v behu,   alebo   jestli   o tom   len   z hrubej   nedbalosti   nevedel),   vydržanie   sa   nepreruší,   lež aj proti nemu sa pokračuje (jestli aj on nevystúpi sporom proti vydržiteľovi).

Nevydrží nehnuteľnosť ten, kdo je obmyseľný, totiž kto už na počiatku svojej držby vedel o tom, že bezprávne nadobudol nehnuteľnosť (napr. jestli nehnuteľnosť nezletilcova bez schválenia poručenského súdu bola predaná niekomu, jemu bola odovzdaná, avšak nebola naň prepísaná: tento za 32 rokov vydrží nehnuteľnosť; jestli však pri kúpe vedel o tom,   že   vlastník   je   nezletilý,   tak   ju   nevydrží;   obmyseľným   držiteľom   je   a tak   nemôže vydržať nehnuteľnosť napríklad ten, kto sa jej zmocní (okupuje ju) bez právneho titulu alebo vediac, že je ona iného, nevráti ju).

Vydržacia   doba,   plynuvšia   u predchodcu   v držbe,   počíta   sa   aj   k dobru   nástupcu v držbe, jestli tento držbu nehnuteľnosti po ňom zdedil, alebo bola ním na neho prenesená (napr. ten, kto nehnuteľnosť mimo pozemkovej knihy kúpil, za desať rokov mal ju v držbe; s neho   prešla   nehnuteľnosť   na   jeho   syna,   u ktorého   bola   za   12   rokov   a ktorý   ju   ďalej predal;   tento   kupiteľ   už   po   desiatich   rokoch   nadobudne   si   právo   vlastníctva   na nehnuteľnosť. Prirodzene k dobru vydržiteľa počíta sa aj tá doba, po ktorú nehnuteľnosť bola síce v moci iného, avšak v mene vydržiteľa (napr. dal ju do arendy).

Kto nehnuteľnosť vydržal: môže počať spor proti (nominálnemu) pozemnoknižnému majiteľovi   o to,   aby   nehnuteľnosť   na   neho   bola   prepísaná.   Jestli   tento   (nominálny) pozemnoknižný majiteľ nehnuteľnosť po zakončení vydržania prepísať dal na iného: aj tento iný musí trpeť, aby – bez zreteľa ne jeho práva – vydržiteľ bol vpísaný do pozemkovej knihy za vlastníka. Toto prirodzene platí len vtedy, jestli pozdejší pozemnoknižný nabyvateľ práva nebol bezolstný v čase, keď si právo nadobudol, totiž vedel alebo len z hrubej nedbalosti nevedel   o tom,   že   nehnuteľnosť   iný   vydržal   (napr.   nestaral   sa   o skutočný   stav   držby, odporujúci   pozemkovej   knihe).   Vydržanie   nemôže   byť   na   ujmu   tomu,   kto   dôverujúc pozemkovej knihe nadobudol si právo na nehnuteľnosť síce po zakončení vydržania, avšak skôr, než bol vydržiteľ do pozemkovej knihy vpísaný. Ináč ten, kto je na základe vydržania vlastníkom nehnuteľnosti a má ju ako svoju v držbe, aj mimo sporu môže žiadať o vpísanie svojho práva vlastníctva do pozemkovej knihy.“

Podľa   obyčajového   práva   platného   na   území   Slovenska   do   31.   decembra   1950 (Svoboda,   J.   a kol.:   Občiansky   zákonník.   Komentár   a súvisiace   predpisy,   V.   vydanie, Eurounion, Bratislava 2005, s. 205, obdobne rozhodnutia Z IV (s. 163 ods. 1/, R 65/1975) vlastnícke právo k nehnuteľnosti nadobudol ten, kto mal nehnuteľnosť po dobu 32 rokov ako svoju pokojne v držbe (proti štátu a cirkvi sa vyžadovala ešte dlhšia vydržacia doba, a to 100 a 40 rokov). Bolo to tak napriek tomu, že v pozemkovej knihe, ktorá v tom čase mala nielen registračný, ale aj hmotnoprávny charakter, bol ako vlastník zapísaný niekto iný. K takým prípadom dochádzalo napríklad vtedy, keď prevod vlastníctva k nehnuteľnosti na   základe   zmluvy   uzavretej   za   platnosti   obyčajového   práva   (často   už   stratenej)   nebol na nadobúdateľa   v pozemkovej   knihe   zapísaný.   V takom   prípade   vlastnícke   právo na nadobúdateľa   len   na   základe   zmluvy   nemohlo   prejsť.   To   však   dôvodne   mohlo v užívateľovi vyvolať presvedčenie o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnosti,   čo potom svedčilo o jeho oprávnenej držbe ako jednej z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva. Vlastnícke   právo   nehnuteľnosti   však   nemohol   vydržať   ten,   kto   nebol   dobromyseľný pri začiatku svojej držby, a teda vedel, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne. Pri skutočnej držbe sa vždy predpokladalo, že je po práve a opak sa musel dokazovať.

Z citovaných   prameňov   vyplýva,   že   obyčajové   právo   platné   na   území   Slovenska do 31.   decembra   1950   poznalo   aj   vydržanie   nehnuteľnosti   v prípade,   ak   bola   uzavretá zmluva o prevode nehnuteľnosti, ktorá však nebola do pozemkovej knihy zapísaná. Preto názor sťažovateľa, že navrhovateľky nemohli nadobudnúť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním z dôvodu, že kúpne zmluvy zo 4. júna 1948 a z 23. júna 1948 neboli zapísané do vtedajšej pozemkovej knihy, odporuje už uvedeným právnym úpravám.

Pokiaľ ide o skutočnosť tvrdenú sťažovateľom, že vydržanie nebolo možné, pretože kúpna zmluva bola neplatná z dôvodu, že predstavenstvom podniku nebol udelený súhlas na jej uzavretie,   ústavný súd konštatuje, že titulom   na vydržanie môže byť aj neplatný právny   úkon,   ak   kupujúci   o tomto   nedostatku   nevedeli.   Kúpne   zmluvy   mohli   byť skutočnosťou, ktorá mohla u nadobúdateľov vyvolať presvedčenie, že sa stali vlastníkmi predmetných   nehnuteľností.   Navrhovateľky   nemuseli   preukázať   právny   titul   platnou kúpnou zmluvou, pretože nežiadali určiť vlastníctvo k nehnuteľnostiam na základe kúpnych zmlúv   a ich   vpisu   do   pozemkovej   knihy,   ale   z titulu   ich   vydržania,   keď   na   rozdiel od preukazovania vlastníctva netreba, aby nadobúdateľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia   –   riadny   prevod   vlastníctva,   ale   len   okolnosti   svedčiace   o   poctivosti nadobudnutia vlastníctva.

Oba súdy súladne s ústavou vyhodnotili právny problém, ktorý aj náležite odôvodnili tak, že tieto rozhodnutia nie sú arbitrárne ani zjavne neodôvodnené.

Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že rozsudok krajského súdu obsahuje nedostatočné odôvodnenie, keďže sa zaoberá iba otázkou dobromyseľnosti držby navrhovateliek, ústavný súd   toto   odôvodnenie   rozsudku   považuje za   dostatočné,   pretože   odvolaním   sťažovateľa proti   rozsudku   prvostupňového   súdu   bola   napadnutá   otázka   dobromyseľnosti   držby navrhovateliek, s čím sa krajský súd vo svojom rozsudku vyporiadal. V ostatnom sa krajský súd stotožnil s právnym a skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa. Rozsudok krajského   súdu   č.   k.   4   Co   268/06-212   zo 14.   novembra   2007,   ktorým   bol   potvrdený prvostupňový rozsudok o určení spoluvlastníctva navrhovateliek, neporušuje základné práva sťažovateľa, ktorých porušenie namieta.

Keďže k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   4   Co   268/06-212   zo   14.   novembra   2007   nedošlo,   ústavný súd s poukazom na to, že obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   právo   na rozhodnutie   v súlade   s právnym   názorom účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (II.   ÚS   218/02,   resp. I. ÚS 3/97), rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. mája 2009