znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 63/06-46

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   23.   augusta   2006 v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej advokátkou JUDr. O. S., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na rovnosť vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 15 Cob 353/2004-185 z 28. januára 2005, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P., a. s., na rovnosť vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a na   rovnosť   účastníkov   konania   podľa   čl. 47   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   č. k. 15 Cob 353/2004-185   z   28.   januára   2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Z r u š u j e   uznesenie   Krajského   súdu   v Nitre   č.   k.   15   Cob   353/2004-185 z 28. januára 2005 a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Nitre j e   p o v i n n ý   uhradiť P., a. s., trovy právneho zastúpenia vo výške 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet právnej zástupkyne JUDr. O. S., P., do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2005   doručená   sťažnosť   spoločnosti   B.,   a.   s.,   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpenej advokátkou JUDr. O. S., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na rovnosť vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 15 Cob 353/2004, ako aj v konaní vedenom Okresným súdom Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 14 Cb 187/04.

Listom zo 7. októbra 2005 oznámila spoločnosť P., a. s., B., ústavnému súdu (na základe   jeho   výzvy   z 26. septembra   2005   za   účelom   odstránenia   rozporov   v súvislosti s novým podaním sťažovateľa z 22. septembra 2005), že 31. augusta 2005 bola spoločnosť B., a. s., zrušená bez likvidácie a týmto dňom došlo k jej zlúčeniu so spoločnosťou P., a. s., ktorá   prebrala   imanie,   všetky   práva,   povinnosti   a záväzky   zanikajúcej   spoločnosti. S účinnosťou od 9. septembra 2005 sa tak spoločnosť P., a. s., B., stala právnym nástupcom sťažovateľa. Dňa 14. októbra 2005 právna zástupkyňa zaslala ústavnému súdu plnú moc už aktuálneho sťažovateľa na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom.

Z obsahu   sťažnosti   sťažovateľa   a pripojených   príloh   vyplývajú   nasledovné rozhodujúce skutočnosti:

Sťažovateľ   ako   veľkodistributér   liekov   a zdravotníckych   pomôcok   v rámci   svojej obchodnej   činnosti   dodal   do   verejných   a nemocničných   lekární   lieky   a zdravotnícke pomôcky, a to na základe kúpnej zmluvy v zmysle § 409 a nasl. Obchodného zákonníka. Dodaním a prevzatím liekov lekárňami vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu kúpnej ceny odberateľom, t. j. lekárňou v zmysle § 447 a nasl. Obchodného zákonníka.

Sťažovateľ uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že lekárne neboli schopné v lehote splatnosti faktúr za dodaný a prevzatý tovar uhradiť mu svoj dlh, dohodli sa na úhrade dlhu formou postúpenia pohľadávok, ktoré lekárne majú voči V. B. Na základe tejto dohody uzavreli jednotlivé lekárne a sťažovateľ podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka zmluvu o postúpení pohľadávky. Touto zmluvou postúpila lekáreň svoju pohľadávku sťažovateľovi a na   základe   dohody   o vzájomnom   zápočte   pohľadávok   a záväzkov   medzi   lekárňou a sťažovateľom   bol   záväzok   lekárne   voči   sťažovateľovi   za   dodané   lieky   vysporiadaný. Sťažovateľ skutočnosť, že sa stal novým veriteľom, okamžite oznámil V. B. (ďalej len „zdravotná poisťovňa“). Táto akceptovala postúpenie pohľadávky a postupne uhrádzala dlh novému   veriteľovi,   avšak   s   niekoľkomesačným   omeškaním.   Z uvedeného   dôvodu   si sťažovateľ svoj nárok na úhradu úrokov z omeškania uplatňoval cestou súdu.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   predmet   žaloby   –   úhrada   úrokov   z omeškania   – v okolnostiach   prípadu   priamo   súvisí   s úhradou   za   poskytovanú zdravotnú   starostlivosť. Preto takéto konanie je konaním vo veci poskytovania zdravotnej starostlivosti, ktoré podľa §   4   ods.   1   písm.   d)   zákona   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) je oslobodené od súdnych poplatkov.

Keďže medzitým v konaní vedenom okresným súdom   pod sp.   zn. 14 Cb 187/04 v právnej   veci   proti   žalovanej   zdravotnej   poisťovni   o zaplatenie   257   523,80   Sk   už sťažovateľ uhradil súdny poplatok vo výške 12 875 Sk, v nadväznosti na uvedené požiadal okresný súd o jeho vrátenie.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   14   Cb   187/04-170   z   21.   októbra   2004   žiadosť sťažovateľa   o vrátenie   súdneho   poplatku   zamietol.   V odôvodnení   rozhodnutia   poukázal na to, že obsah zdravotnej starostlivosti je vymedzený v ustanovení § 2 ods. 1, 2 zákona č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 277/1994 Z. z.“). Zdravotnú starostlivosť podľa § 23 citovaného zákona poskytujú štátne a neštátne zdravotnícke zariadenia. Do sústavy zdravotníckych zariadení patria zariadenia uvedené v § 24 ods. 1 zákona č. 277/1994 Z. z. Sťažovateľ ako veľkodistributér liekov a zdravotníckych pomôcok do tejto sústavy nepatrí. Patrí medzi zariadenia podľa § 24 ods. 2 citovaného zákona, ktoré plnia osobitné úlohy v zdravotníctve.

V zmysle   uvedeného   okresný   súd   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľ   nie   je poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Konanie, v ktorom si uplatňuje nárok na úroky z omeškania,   nie   je   z procesného   hľadiska   vo   vzťahu   k žalovanej   zdravotnej   poisťovni konaním   vo   veci   poskytovania   zdravotnej   starostlivosti,   a preto   takéto   konanie   nie   je od súdneho poplatku oslobodené.

Krajský súd rozhodujúc o odvolaní sťažovateľa uznesením č. k. 15 Cob 353/2004-185 z 28. januára 2005 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že predaj liekov lekárňam nie je poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Predmetné konanie preto nie je oslobodené od súdnych poplatkov v zmysle ustanovenia § 4 ods. 1 písm. d) zákona o súdnych poplatkoch.

V   uvedenom   postupe   okresného   a krajského   súdu   a ich   rozhodnutiach,   v ktorých nepriznali   sťažovateľovi   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   vidí   sťažovateľ   porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania a rovnosť vlastníckeho práva.

Okrem   deklarovania   porušenia   uvedených   základných   práv   v konaní   vedenom krajským súdom pod sp. zn. 15 Cob 353/2004, ako aj v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 14 Cb 187/04 sa sťažovateľ domáha v konaní pred ústavným súdom aj zrušenia uznesenia krajského súdu č. k. 15 Cob 353/2004-185 z 28. januára 2005, ako aj uznesenia okresného súdu č. k. 14 Cb 187/04-170 z 21. októbra 2004.

Ústavný súd 1. marca 2006 sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie jeho základného práva na rovnosť vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 15 Cob 353/2004-185 z 28. januára 2005, prijal na ďalšie konanie uznesením sp. zn. III. ÚS 63/06. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania.

Predseda   krajského   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   v liste   doručenom ústavnému   súdu   30.   mája   2006   uviedol,   že   podľa   jeho   názoru „je   predmetné   konanie oslobodené   od   súdnych   poplatkov   bez   ohľadu   na   to,   či   si   nárok   vzniknutý   z titulu poskytovanej zdravotnej starostlivosti uplatňuje priamo lekáreň (postupca) alebo sťažovateľ (postupník), nakoľko postúpením pohľadávky sa jej charakter nemení, mení sa iba osoba veriteľa.   Keďže   ust.   §   4   ods.   1   písm.   d)   zákona   č.   71/92   Zb.   sa   vzťahuje   na   vecné oslobodenie od súdnych poplatkov, t.j. na konanie ako také a nie na osobné oslobodenie od súdnych   poplatkov   (ods.   2   cit.   ust.),   nemá   osoba   navrhovateľa   (sťažovateľa)   vplyv   na oslobodenie alebo neoslobodenie od súdnych poplatkov,   aj keď v danom prípade nejde o osobu, ktorá priamo zdravotnícku starostlivosť poskytovala, keďže nejde o zdravotnícke zariadenie, ale o ďalšie zariadenie v zdravotníctve“.

II.

Ústavný súd na základe spisu krajského súdu sp. zn. 15 Cob 353/2004 a vyjadrení účastníkov konania zistil nasledovné:

Sťažovateľ si uplatňoval prostredníctvom okresného súdu (žalobou doručenou súdu 23.   júna   2004)   voči   zdravotnej   poisťovni   nárok   na   zaplatenie   poplatku   z omeškania v zmysle   §   38   ods.   4   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a o zriaďovaní rezortných,   odvetvových,   podnikových   a občianskych   zdravotných   poisťovní   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   273/1994   Z.   z.“),   ktorý   vznikol   lekárni v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti pre poistencov zdravotnej poisťovne ako   žalovanej,   pretože   táto   neuhradila   v zákonnej   lehote   poskytovateľovi   zdravotnej starostlivosti odplatu za poskytnutú a vyúčtovanú zdravotnú starostlivosť.

Predmetný   nárok   si   sťažovateľ   uplatňoval   z dôvodu,   že   na   základe   zmluvy o postúpení   pohľadávok   nadobudol   od   lekárne   pohľadávku,   ktorú   mala   lekáreň   voči zdravotnej poisťovni z titulu poskytovanej zdravotnej starostlivosti.

Okresný súd výzvou z 9. augusta 2004 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu vo výške 12 875 Sk. Sťažovateľ súdny poplatok uhradil 25. augusta 2004. Súčasne požiadal okresný súd o oslobodenie od súdneho poplatku tvrdiac, že konanie vo   veciach   poskytovania   zdravotnej   starostlivosti   je   podľa   §   4   ods.   1   písm.   d)   zákona o súdnych poplatkoch od poplatku oslobodené. Následne sťažovateľ písomným podaním doručeným okresnému súdu 15. októbra 2004 požiadal súd o vrátenie zaplateného súdneho poplatku vo výške 12 875 Sk podľa § 11 ods. 1 cit. zákona, keďže tento poplatok nebol povinný zaplatiť podľa § 4 ods. 1 písm. d) zákona o súdnych poplatkoch, pretože ide o vec zdravotnej starostlivosti.

Uznesením   č.   k.   14   Cb   187/04-170   z   21.   októbra   2004   okresný   súd   žiadosť sťažovateľa o vrátenie zaplateného súdneho poplatku vo výške 12 875 Sk zamietol.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd uznesením č. k. 15 Cob 353/2004-185 z 28. januára 2005 tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Krajský   súd výkladom   § 4 ods.   1 písm. d)   zákona o súdnych   poplatkoch   dospel k právnemu názoru, že návrhu sťažovateľa o vrátenie zaplateného súdneho poplatku nie je možné vyhovieť. Z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu okrem iného vyplýva, že „žalobca   si   v predmetnom   konaní   uplatnil   právo   na   úroky   z omeškania   z dôvodu neuhradenia   faktúr   za   dodané   lieky.   Predaj   liekov   lekárňam   však   nie   je   poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Predmetné konanie pred súdom preto v zmysle vyššie citovaného ustanovenia poplatkového zákona nie je oslobodené od súdnych poplatkov. Správne preto postupoval súd prvého stupňa, keď žalobcu vyzval na zaplatenie súdneho poplatku a bolo povinnosťou žalobcu vyrubený súdny poplatok zaplatiť“.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva rovnosti vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a základného práva rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 15   Cob   353/2004-185   z   28.   januára   2005,   ktorým   tento   súd   potvrdil   uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o vrátenie zaplateného súdneho poplatku vo výške 12 875 Sk v konaní o zaplatenie poplatku z omeškania vo výške 257 523 Sk voči žalovanej, vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 14 Cb 187/04.

Podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy „Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu“.

Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy „Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky“.

Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy „Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ“.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní“.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy) tak, že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00).

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (IV.   ÚS   77/02)   každý   má   právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo   takých   medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad   aplikovanej   právnej   normy,   ktorý   predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti boli relevantné aj v danej veci.

Ústavne súladný výklad a použitie vo veci sťažovateľa sa týka ustanovenia § 4 ods. 1 písm. d) zákona o súdnych poplatkoch (v znení platnom do 31. decembra 2005).

V zmysle   §   4   ods.   1   písm.   d)   zákona   o súdnych   poplatkoch   od   poplatku   je oslobodené   súdne   konanie   vo   veciach   zdravotného   poistenia,   sociálneho   zabezpečenia vrátane nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, štátnych sociálnych dávok, sociálnej pomoci a poistenia v nezamestnanosti, aktívnej politiky trhu práce a garančného fondu a poskytovania zdravotnej starostlivosti.

Z uvedeného   znenia   §   4   ods.   1   písm.   d)   cit.   zákona   vyplýva,   že   ide   o vecné oslobodenie súdneho konania od platenia súdneho poplatku.

Zákon bližšie nešpecifikuje, ktoré právne vzťahy zo zdravotného, nemocenského, dôchodkového poistenia, sociálneho zabezpečenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti by mali podliehať vecnému oslobodeniu od platenia súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 písm. d) zákona o súdnych poplatkoch.

Pri   vymedzení   pojmov   „zdravotné   poistenie“   a   „poskytovanie   zdravotnej starostlivosti“   treba   vychádzať   zo   zákonnej   úpravy   zdravotného   poistenia   vykonanej predovšetkým zákonom č. 273/1994 Z. z. a zo zákonnej úpravy poskytovania zdravotnej starostlivosti vykonanej najmä zákonom č. 277/1994 Z. z.

Zdravotnou   starostlivosťou   podľa   §   4   zákona   č.   273/1994   Z.   z.   poskytovanou na základe zdravotného poistenia na účely tohto zákona je zdravotná starostlivosť uvedená v osobitnom   predpise   a   zdravotné   výkony   potrebné   na   zabezpečenie   záväzkov z medzinárodnej zmluvy.

Do   sústavy   zdravotníckych   zariadení   poskytujúcich   zdravotnú   starostlivosť   sú zaradené verejné lekárne, pobočky verejných lekární a výdajne zdravotníckych pomôcok [§ 24 ods. 1 písm. t) zákona č. 277/1994 Z. z.].

Zdravotná starostlivosť sa podľa § 1 písm. a) zákona č. 273/1994 Z. z. poskytuje na základe   zdravotného   poistenia.   Zdravotnou   starostlivosťou   poskytovanou   na   základe zdravotného   poistenia   je okrem   iného aj poskytovanie liekov,   zdravotníckych   pomôcok a zdravotníckych potrieb. Podľa § 38 ods. 1 zákona č. 273/1994 Z. z. poisťovňa na výkon zdravotnej   starostlivosti   uzatvára   so   zdravotníckymi   zariadeniami   zaradenými   do   siete zdravotníckych zariadení zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Zariadenia, ktoré patria do siete zdravotníckych zariadení poskytujúcich zdravotnú starostlivosť, vymenúva § 24   ods.   1   zákona   č.   277/1994   Z.   z.   Podľa   §   24   ods.   1   písm.   t)   cit.   zákona   sústavu zdravotníckych   zariadení,   okrem   iného,   tvoria   aj verejné lekárne. Obdobné vymedzenie pojmu   liečebnej   starostlivosti   vyplýva   aj   z   §   3   zákona   č.   98/1995   Z.   z.   o liečebnom poriadku.

Vychádzajúc   z citovanej   právnej   úpravy   treba   dospieť   k záveru,   že   poskytovanie liekov   pre   poistencov   zdravotných   poisťovní   lekárňami   je   poskytovaním   zdravotnej starostlivosti. I keď lekárne s poisťovňami pre výkon tejto starostlivosti uzatvárajú zmluvy podľa   Obchodného zákonníka, nemení to nič na skutočnosti,   že ich obsahom je výkon zdravotnej starostlivosti pre poistencov podľa § 38 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. Konania, predmetom   ktorých   sú   nároky,   ktoré   vznikli   pri   výkone   zdravotníckej   starostlivosti,   sú konaním vo veciach poskytovania zdravotnej starostlivosti a týka sa ich ustanovenie § 4 ods.   1   písm.   d)   zákona   o súdnych   poplatkoch,   t.   j.   že   sú   vecne   od   súdnych   poplatkov oslobodené.

Z ustanovení   zákona   o zdravotnom   poistení   nemožno   vyvodiť,   že   zdravotná poisťovňa môže poskytnúť úhradu len zdravotníckemu zariadeniu. Pokiaľ v ustanoveniach uvedeného   zákona   sa   uvádza,   že   zdravotná   poisťovňa   poskytuje   úhradu   za   poskytnutú zdravotnú starostlivosť, možno z uvedených ustanovení nanajvýš vyvodiť to, že zdravotná poisťovňa je povinná splniť povinnosť vyplývajúcu z obsahu záväzkového právneho vzťahu voči   zdravotníckym   zariadeniam,   s ktorými   uzatvorila   zmluvu   o poskytovaní   zdravotnej starostlivosti   (pri   nevyhnutnej   a neodkladnej   zdravotnej   starostlivosti   v naliehavých prípadoch aj voči iným zdravotníckym zariadeniam).

Zo   zmluvy   o poskytovaní   zdravotníckej   starostlivosti   je   zdravotná   poisťovňa v postavení dlžníka a zdravotnícke zariadenie v postavení veriteľa, ktorému nič nebráni, aby svoju   pohľadávku   postúpil   novému   veriteľovi,   ktorým   môže   byť   aj   iný   subjekt   než zdravotnícke   zariadenie.   Postúpenie   pohľadávky   spočíva   v tom,   že   na   základe   zmluvy uzavretej   v písomnej   forme   medzi   doterajším   veriteľom   (postupcom)   a treťou   osobou (postupníkom)   postúpi   pôvodný   veriteľ   svoju   pohľadávku   voči   dlžníkovi   novému veriteľovi, a to buď za odplatu alebo bezodplatne. Postupník sa stane novým veriteľom, nadobúda   pohľadávku   s príslušenstvom   a právami   s ňou   spojenými.   K platnosti   zmluvy o postúpení pohľadávky sa nevyžaduje súhlas dlžníka, postúpenie však nemôže odporovať dohode s dlžníkom.

V zmysle   §   121   ods.   3   Občianskeho   zákonníka   poplatok   z omeškania   je príslušenstvom pohľadávky.

Postúpením   pohľadávky   sa   dlžníkovo   postavenie   nemení.   Skutočnosť,   že   lekáreň svoju   pohľadávku   voči   zdravotnej   poisťovni   postúpila   tretiemu   subjektu,   spoločnosti dodávajúcej   lieky   a zdravotnícke   pomôcky   (zmena   veriteľa),   nemá   vplyv   na   obsah pohľadávky   (rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Cdo   36/03). Na tomto   závere   nemôže   meniť ani   to,   že   ide   o pohľadávku   zo   záväzkového   právneho vzťahu   medzi   zdravotníckym   zariadením   a zdravotnou   poisťovňou   v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.

Ak vo všeobecnosti pod konaním vo veciach zdravotného poistenia a poskytovania zdravotnej   starostlivosti   možno   rozumieť   konanie,   predmetom   ktorého   sú   nároky vyplývajúce z právnych vzťahov upravovaných právnymi predpismi o zdravotnom poistení a poskytovaní   zdravotnej   starostlivosti,   z hľadiska   aplikácie   citovaného   ustanovenia   §   4 ods. 1 písm. d) zákona o súdnych poplatkoch niet žiadneho rozumného dôvodu pre členenie uvedených nárokov na primárne a druhotné. Nemožno preto považovať za správny zužujúci výklad   tohto   ustanovenia,   podľa   ktorého   sa   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   má vzťahovať len na konanie, predmetom ktorého sú nároky vyplývajúce z tzv. primárnych vzťahov zo zdravotného poistenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti.

V okolnostiach   prípadu   lekárne   postúpili   svoju   pohľadávku   voči   zdravotnej poisťovni   sťažovateľovi   ako   svojmu   dodávateľovi,   veľkodistributérovi   liekov a zdravotníckych   pomôcok,   predstavujúcu   istinu   spolu   s príslušenstvom,   t.   j.   vrátane poplatku z omeškania za omeškané úhrady faktúr za lieky.

Práve takýto nárok sťažovateľa na zaplatenie poplatku z omeškania za oneskorene uhradené faktúry, ktorými bola vyúčtovaná zdravotná starostlivosť poskytnutá lekárňou, je v merite veci predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 14 Cb 187/04. Ide o nárok priamo vyplývajúci z ustanovenia § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení do   15.   júla   2004,   pri   splnení   podmienok   v ňom   uvedených.   Uplatňovaný   nárok   je vyvodzovaný z právneho vzťahu upraveného zákonom č. 273/1994 Z. z., preto konanie o tomto nároku je konaním vo veci zdravotnej starostlivosti a ako také je vecne oslobodené od súdneho poplatku.

Aj keď rovnosť obsahu a ochrany vlastníckeho práva nie je absolútna, treba uviesť, že   prípadná   nerovnosť   by   mohla   byť   ústavne   akceptovateľná   iba   vtedy,   keby   bola objektívne a rozumne zdôvodnená, to znamená, keby sledovala legitímny cieľ a keby medzi týmto cieľom a prostriedkami prijatými na jeho dosiahnutie existoval vzťah proporcionality. Pretože nerovnosť medzi subjektami v otázke oslobodenia od súdneho poplatku v konaní, v ktorom   si   uplatňujú   nároky   vyvodzované   z právneho   vzťahu   upraveného   zákonom o zdravotnom   poistení,   nie   je   v zásade   spôsobilá   na   dosiahnutie   inak legitímneho   cieľa (zlepšenia   zdravotnej   starostlivosti),   už   z   tohto   dôvodu   nemôže   byť   ani   ústavne akceptovateľná.

Ak uplatnenie pohľadávky za úhradu vydaných liekov pre poistencov je oslobodené od platenia súdnych poplatkov, je oslobodené i uplatnenie príslušenstva tejto pohľadávky predstavujúcej poplatok z omeškania, a to aj v prípade, ak doterajší veriteľ (lekáreň) svoju pôvodnú   pohľadávku   postúpi   postupníkovi   (distributérovi   liekov   a zdravotníckych pomôcok).

Nepriznanie   práva   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   v takom   prípade   je v rozpore s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, ako aj s princípom rovnosti a zákazom diskriminácie, ktorý vyplýva z čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

Podľa   čl.   12   ods.   1   ústavy   „Ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné“.

Podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy   „Základné   práva   a slobody   sa   zaručujú   na   území Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu   na   pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru a náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie,   národný   alebo   sociálny   pôvod,   príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať“.

Zásada   rovnosti   občanov   pred   zákonom   ustanovená   v čl.   12   ods.   1   ústavy   sa v občianskom súdnom konaní transformuje do zásady rovnosti účastníkov konania (čl. 47 ods. 3 ústavy) a vzťahuje sa na všetky materiálne a procesné zákony a na každého. Rovnosť pred súdom je len výrazom rovnosti strán pred zákonom, v tomto prípade pred Občianskym súdnym poriadkom. Z toho vyplýva, že rovnosť pred zákonom a rovnosť pred súdom je obsahom   toho   istého   pojmu   a znamená   rovnaké   postavenie   oboch   procesných   strán pri aplikácii hmotných i procesných predpisov ktorýmkoľvek súdom voči ktorémukoľvek účastníkovi   konania.   Zásada   rovnosti   strán   v civilnom   procese   sa   prejavuje   vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95).

V posudzovanej veci sa označeným krajským súdom vyvodil záver o tom, že právo na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   podľa   §   4   ods.   1   písm.   d)   zákona   o súdnych poplatkoch sťažovateľovi ako veľkodistributérovi liekov a zdravotníckych pomôcok nepatrí preto, lebo predaj liekov lekárňam nie je poskytovaním zdravotnej starostlivosti.

Neprihliadol   pritom   bez   relevantného   dôvodu   na   uvedené   a listinnými   dôkazmi preukázané sťažovateľove tvrdenia, že predmetom konania je v skutočnosti pohľadávka, ktorá vznikla z právneho vzťahu pôvodne medzi lekárňou a zdravotnou poisťovňou a na sťažovateľa   prešla   postúpením.   Ide   tak   o uplatňovanie   majetkového   práva   sťažovateľa, ktoré nepochybne vzniklo zo záväzkového právneho vzťahu pri   poskytovaní zdravotnej starostlivosti a ktoré podlieha vecnému oslobodeniu od súdnych poplatkov v zmysle § 4 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch.

Keďže ustanovenie § 4 ods. 1 písm. d) zákona o súdnych poplatkoch sa vzťahuje na vecné   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   t.   j.   na   konanie   ako   také,   a   nie   na   osobné oslobodenie od súdnych poplatkov (ods. 2 cit. ust.), podľa názoru ústavného súdu nie osoba veriteľa, ale charakter pohľadávky, t. j. nárok vzniknutý z titulu poskytovanej zdravotnej starostlivosti, je právnym dôvodom na oslobodenie od súdnych poplatkov v súdnom konaní o jej   uplatňovanie.   Porušenie   právnych   povinností   zo   strany   zdravotnej   poisťovne (neplatenie alebo oneskorené platenie) pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti nemôže viesť k zhoršeniu ktoréhokoľvek z reťazca veriteľov pri uplatňovaní a súdnom vymáhaní takýchto pohľadávok.

Z tohto dôvodu je ústavný súd toho názoru, že ak odvolací súd akceptoval výklad § 4 ods. 1 písm. d) zákona o súdnych poplatkoch tak, ako ho vykonal okresný súd, porušil tým základné právo rovnosti vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy a základné právo rovnosti účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v tom zmysle, ako už bol uvedený.

IV.

Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší. Na   základe   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   preto   ústavný   súd   zrušil napadnuté   uznesenie   označeného   krajského   súdu   a vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie za účelom opätovného prejednania a rozhodnutia v odvolacom konaní.

V ďalšom   postupe   je   krajský   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným   v tomto   náleze   [§   56   ods.   3   písm.   b),   ods.   6   zákona   o ústavnom   súde]. Viazanosť krajského súdu sa vzťahuje na ústavne súladný výklad a použitie ustanovenia § 4 ods. 1 písm. d) zákona o súdnych poplatkoch v predmetnej veci (rozhodnutí o odvolaní) tak, ako je uvedený v bode III tohto nálezu, s ktorým je nezlučiteľný taký postup a rozhodnutie krajského   súdu,   ktorým   nevyhovel   návrhu   sťažovateľa   o vrátenie   zaplateného   súdneho poplatku. Označený krajský súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

V.

Ústavný súd napokon rozhodoval aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré vznikli jeho právnej zástupkyni, a to za dva úkony právnej pomoci.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľa vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto je potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania krajským súdom.

Právna   zástupkyňa   vykonala   úkony   právneho   zastúpenia   v prospech   sťažovateľa v roku   2005.   Pri   výške   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   ústavný   súd   vychádzal z ustanovenia   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“), ktoré upravuje výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom a podľa ktorého ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden   úkon   je   jedna   šestina   výpočtového   základu.   Vzhľadom   na   svoju   doterajšiu judikatúru   (porušenie   základného   práva   alebo   slobody   nie   je   v zásade   oceniteľné v peniazoch)   postupoval   ústavný   súd   pri   výpočte   náhrady   trov   právneho   zastúpenia sťažovateľky podľa ustanovenia § 11 ods. 2 v spojení s § 1 ods. 3 citovanej vyhlášky.

Podľa takto určených kritérií je výška odmeny za úkony prevzatie a príprava veci, podanie vo veci samej 2 501 Sk za jeden úkon právnej pomoci, t. j. za dva úkony spolu 5 002   Sk.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o   priznaní   výdavkov   na   miestne   telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške jednej   stotiny   výpočtového základu   podľa   § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. dvakrát 150 Sk, spolu 300 Sk.

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. augusta 2006