znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 63/04-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. februára 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   E.   P.,   bytom   N.,   A.   Š.,   bytom   N.,   a Z.   J.,   bytom   B., zastúpených advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, B., ktorou namietali porušenie základných   práv   zaručených   v   čl.   20   ods.   1   a   4   a v čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj v čl. 1 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Cdo   56/03 z 23. septembra   2003,   ako   aj   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   č.   k.   6   Co   62/01-193 z 9. apríla 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. P., A. Š. a Z. J. o d m i e t a   ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2004 doručená sťažnosť E. P., bytom N., A. Š., bytom N., a Z. J., bytom B. (ďalej len „sťažovateľky“), zastúpených advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, B., ktorou namietali porušenie základných práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 4 a v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj v čl. 1 a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 56/03 z 23. septembra 2003, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 62/01-193 z 9. apríla 2002.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 5. októbra 1998 podala Okresnému súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) žalobu M. F., N. (ďalej len „žalobkyňa“), v ktorej žiadala, aby súd určil, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností parcelné č. 1244/22 – ornej pôdy o výmere 24 363 m2 a parcelné č. 1244/4 – ornej pôdy o výmere 14 794 m2 v katastrálnom území H. K. zapísaných vtedy na Okresnom úrade Nitra, odbore katastra nehnuteľností, na LV   č.   7373.   Rozhodnutím   Pozemkového   úradu   v Nitre   č.   k.   37/1991-R   nadobudla žalobkyňa nehnuteľnosti v katastrálnom území H. K. zapísané v pozemnoknižnej vložke č. 259 ako parcela č. 251 o výmere 423 197 m2, ktoré boli 16. marca 1948 konfiškované spätne k 1. marcu 1945. Z dôvodu dlhodobého prenájmu navrátených pozemkov nechala žalobkyňa vypracovať geometrický plán. Pri jeho vypracovaní bolo zistené, že z pôvodnej parcely   č.   251   boli   odčlenené   parcely   novo   označené   ako   parcela   č.   1244/2   a parcela č. 1244/4   a na   základe   osvedčenia   o vydržaní   (notárska   zápisnica   pod   číslom   N   97/96, NZ 107/96) bolo vlastnícke právo k týmto parcelám „vložené pre sťažovateľky“. Okresný súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že návrh nebol podaný dôvodne, a preto ho svojím   rozsudkom   č.   k.   10 C 310/98-149   z 15.   augusta   2000   zamietol.   V odôvodnení rozsudku   okresný   súd   okrem   iného   uviedol,   že „V   konaní   bolo   preukázané,   že   v čase vydania rozhodnutia Pozemkového úradu v Nitre dňa 26. 5. 1992 č. 37/1991-R, ktorým boli vyňaté   z konfiškátu   tiež   nehnuteľnosti,   ktoré   sú   predmetom   tohto   konania   a vydané   do vlastníctva   navrhovateľke,   bol   právny   stav   iný,   než   z akého   vychádzal   právny   orgán“. Žalobkyňa podala v zákonnej lehote proti rozsudku okresného súdu č. k. 10 C 310/98-149 z 15. augusta 2000 odvolanie, ktorým sa domáhala jeho zrušenia a vrátenia späť okresnému súdu   na ďalšie   konanie, neskôr   žiadala napadnutý   rozsudok   zmeniť a návrhu vyhovieť. Krajský súd ako odvolací súd rozsudkom č. k. 6 Co 62/01-193 z 9. apríla 2002 zmenil rozsudok okresného súdu a určil, že žalobkyňa je vlastníčkou predmetných parciel. V rámci odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   konštatoval,   že   sťažovateľky   nepreukázali „existenciu perfektnej verejnej listiny“ (výmer o vlastníctve pôdy alebo prídelovú listinu), ktorou by mali ich právni predchodcovia nadobudnúť vlastnícke právo k parcele č. 251/18 v katastrálnom   území   v H.   K.   Výmer   o vlastníctve   pôdy,   ako   aj   prídelová   listina   sú   aj v súčasnosti   vkladuschopnými   listinami   pre   zápis   do   katastra   nehnuteľností,   pokiaľ   sú „perfektné“. V prípade, že na výmere chýbal odtlačok pečiatky orgánu, ktorý výmer vydal, išlo o neplatnú listinu, ktorá nemohla spôsobiť vznik vlastníctva k nehnuteľnostiam v nej uvedeným. Najvyšší súd sa v dovolacom konaní stotožnil so zisteniami a s odôvodnením odvolacieho súdu a svojím rozsudkom sp. zn. 1 Cdo 56/03 z 23. septembra 2003 dovolanie sťažovateliek proti rozsudku č. k. 6 Co 62/01-193 z 9. apríla 2002 zamietol. Sťažovateľky však namietali, že v odôvodnení svojho rozhodnutia rovnako ako krajský súd neuviedol, akou právnou normou sa riadil, keď rozhodol, že „výmer nie je perfektný“.

V rámci ďalšieho textu   svojej   sťažnosti   sťažovateľky uviedli,   že právne predpisy platné   v čase   vydania   výmeru   o vlastníctve   pôdy,   na   základe   ktorého   mali   ich   právni predchodcovia   nadobudnúť   vlastnícke   právo   k vyššie   spomínaným   nehnuteľnostiam, neustanovovali, že by rozhodnutie malo obsahovať odtlačok pečiatky. Podľa ich názoru výmerom o vlastníctve pôdy číslo 2600/48-37 vydaným Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave riadne nadobudli vlastnícke právo k vyššie popísaným nehnuteľnostiam, a preto akékoľvek úvahy „o ďalších krokoch resp. možných spôsoboch nadobudnutia (vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam) po vydaní tohto výmeru sú právne irelevantné“.   Konaním   krajského   súdu,   ako   aj   najvyššieho   súdu   došlo   podľa   nich k „faktickému vyvlastneniu vlastníckeho práva sťažovateliek“.

Krajský súd podľa nich tým, že zmenil rozsudok okresného súdu č. k. 10 C 310/98-148 z 15. augusta 2000 a za výlučnú vlastníčku predmetných nehnuteľností určil žalobkyňu, ako aj najvyšší súd tým, že zamietol dovolanie sťažovateliek podané v predmetnej veci, pozbavili   sťažovateľky   protiprávne   ich   majetku,   pričom   k vydaniu   takýchto   rozhodnutí neboli splnené podmienky stanovené zákonom, a teda predmetné súdy takýmto konaním porušili právo na ochranu majetku.

Podľa názoru sťažovateliek ich právo na spravodlivé súdne konanie bolo porušené rozhodnutiami krajského a najvyššieho súdu v tejto veci, ktoré možno považovať podľa nich za svojvoľné (arbitrárne), pretože ani jeden zo súdov v rámci svojho odôvodnenia neuviedol   právny   argument,   z akých   dôvodov   nie   je   podľa   neho   spomínaný   výmer „perfektný“.

Vzhľadom   na už uvedené skutočnosti   sťažovateľky   ústavnému súdu   navrhli, aby nálezom   rozhodol,   že   najvyšší   súd   „postupom   a rozsudkom“   sp.   zn.   1   Cdo   56/03 z 23. septembra 2003 a krajský súd „postupom a rozsudkom“ sp. zn. 6 Co 62/01 z 9. apríla 2002 porušili právo sťažovateliek na ochranu majetku podľa článku 20 ods. 1 a 4 ústavy a podľa čl. 1 dohovoru, ako aj ich právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, navrhli tiež, aby ústavný súd tieto rozhodnutia zrušil a vec vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   a súčasne   zaviazal   vo   svojom   rozhodnutí   ako krajský súd, tak aj najvyšší súd k povinnosti nahradiť sťažovateľkám ich trovy konania.

II.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

V zmysle   §   158   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   rovnopis   písomného vyhotovenia rozsudku sa doručuje účastníkom, prípadne ich zástupcom do vlastných rúk, pričom   podľa   §   159   ods.   1   označeného   zákona   doručený   rozsudok,   ktorý   už   nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný.

Z doručeniek   zaslaných   ústavnému   súdu   okresným   súdom   vyplýva,   že   rozsudok najvyššieho súdu bol doručený právnym zástupcom žalobkyne a žalovaných 11. novembra 2003,   keď   potom   aj   v zmysle   §   159   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   nadobudol právoplatnosť.

Sťažnosť sťažovateľov z 19.   januára 2004 bola ústavnému súdu doručená faxom v ten istý deň a následne bola doplnená 20. januára 2004 predložením originálu podania.

Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že sťažnosť sťažovateliek z 19. januára 2004 bola ústavnému súdu doručená po uplynutí lehoty dvoch mesiacov stanovenej pre podanie sťažnosti v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, a preto ju bolo potrebné odmietnuť ako oneskorene podanú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. februára 2004