znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 63/02-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. októbra 2002 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a zo   sudcov   Juraja   Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť Mgr. B. L., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantovaného ustanovením čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 244/91 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Mgr. B. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   Okresným   súdom   Bratislava   II v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 244/91   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 244/91 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Mgr. B. L.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40   000   Sk   (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd Bratislava II   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky   u k l a d á   zaplatiť trovy právneho   zastúpenia   Mgr.   B.   L.   v sume   7   500   Sk   (slovom   sedemtisícpäťsto slovenských korún) advokátovi JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K.

5. Okresný súd Bratislava II je   p o v i n n ý   uhradiť štátu trovy právneho zastúpenia vo výške 7 500 Sk (slovom sedemtisícpäťsto slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

6. Sťažnosti Mgr. B. L. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2002 doručená sťažnosť Mgr. B. L., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci porušenia základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 244/91, ktorou sa domáhala poskytnutia ochrany osobnosti.

Uznesením   č.   k.   III.   ÚS   63/02-14   zo   16.   mája 2002   ústavný   súd   ustanovil sťažovateľke na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom po predchádzajúcom splnení zákonných podmienok advokáta JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že so svojou vtedy maloletou dcérou podala okresnému súdu 12. novembra 1991 žalobu, ktorou sa domáhala ochrany osobnosti podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka. Návrh bol prijatý a vec bola vedená na tomto súde pod sp. zn. 13 C 244/91. Okresný súd od počiatku nekonal podľa zákona, dopúšťal   sa   prieťahov   a spor   trval   do   podania   návrhu   na   ústavný   súd. Sťažovateľka   vo   veci   podala   niekoľkokrát   sťažnosť   na   prieťahy,   na   ktoré   jej   ani nebolo odpovedané. Až po zásahu Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) jej predseda okresného súdu po polroku oznámil, že „Vaše sťažnosti sú dôvodné, za čo sa Vám ospravedlňujem“.

Po   ustanovení   právneho   zástupcu   sťažovateľky   bola   jej   sťažnosť   doplnená podaním zo 6. júna 2002, v ktorom žiadala, aby ústavný súd rozhodol nálezom, že:„Základné právo sťažovateľky Mgr. B. L. na prerokovanie a rozhodnutie vo veci   bez   zbytočných   prieťahov   upravené   v článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 13 C 244/91 bolo porušené.

Prikazuje   sa,   aby   Okresný   súd   Bratislava   II   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 13 C 244/91 konal.

Súd   priznáva   sťažovateľke   podľa   článku   127   ods.   3   Ústavy   Slovenskej republiky finančné zadosťučinenie vo výške 100 000,- Sk.

Súd   priznáva   odmenu   a náhradu   hotových   výdavkov   právnemu   zástupcovi sťažovateľky JUDr. J. M., advokátovi, Advokátska kancelária K. vo výške 7500,- Sk.“

Ústavný súd je viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá žiadala preskúmať len prieťahy   v konaní   na   okresnom   súde,   a nezaoberal   sa   teda   otázkou,   či   zbytočné prieťahy sa vyskytli aj v konaní odvolacieho súdu.

Na základe výzvy   ústavného   súdu   sa   listom   zo 17.   septembra   2002   k   veci vyjadril   JUDr.   R.   F.   poverený   výkonom   funkcie   predsedu   okresného   súdu,   ktorý uviedol, že s poľutovaním musí konštatovať, že sťažnosť navrhovateľky je dôvodná, pretože   vo   veci   zistil   prieťahy   v konaní.   Zároveň   uviedol,   že   netrvá   na   ústnom pojednávaní.

Zástupca   navrhovateľky   taktiež   súhlasil   s upustením   od   ústneho   prejednania veci.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v prípadoch   ustanovených zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor, podľa   ktorého   v konaní   o každom   návrhu   pred   ústavným   súdom,   v ktorom navrhovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   (inú   právnu) ochranu, ako aj práva na spravodlivý proces z toho dôvodu, že všeobecný súd nekonal spôsobom ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky právne   prostriedky   ich   ochrany,   ktoré   sú   navrhovateľovi   dostupné   (I.   ÚS   1/97, I. ÚS 49/98).

Sťažovateľka spolu so svojou dcérou podala 12. novembra 1991 okresnému súdu návrh na ochranu osobnosti podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka. Vec je doposiaľ neskončená a vedená na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 244/91. Sťažovateľka viackrát urgovala plynulosť konania okresného súdu, a to po prvýkrát 20. decembra 1995, opakovane 23. júla 1997.

Dňa 14. marca 2001 predseda okresného súdu sťažovateľke oznámil, že „Vaša sťažnosť je dôvodná, za čo sa Vám ospravedlňujem“ a že vec pridelil 14. marca 2001 inej sudkyni z dôvodu nástupu pôvodnej sudkyne na materskú dovolenku.

Konanie o veci sa začalo doručením návrhu 12. novembra 1991 na okresný súd. Ústavný súd je povinný prihliadnuť na celú dĺžku konania, i keď v minulosti zaujal stanovisko vo veciach, ktoré začali pred účinnosťou zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o ústavnom   súde“),   že   chráni   ústavnosť   spôsobom,   ktorý   upravuje   ústava a zákon   o ústavnom   súde.   Tento   zákon   nadobudol   účinnosť   15.   februára   1993. Neobsahuje ustanovenia o spätnej účinnosti, preto ústavný súd nemá oprávnenie konať a rozhodovať o porušení práv fyzickej osoby, ku ktorému došlo pred 15. februárom 1993 (I. ÚS 49/93).

Účelom priznania práva podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie príležitosti súdu, aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95).

Sťažovateľka využila právny prostriedok, obrátila sa na okresný súd, podala sťažnosť na zbytočné prieťahy, ako jej to umožňuje § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch   a sudcoch   v znení   neskorších   predpisov.   Aj   napriek   tomu   nedošlo k odstráneniu protiústavného stavu a k nastoleniu právnej istoty vo veci.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre uviedol, že otázka, či v konkrétnom prípade   bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98 a iné).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosti veci“ ústavný súd berie do úvahy, že ide o vec náročnú   na dokazovanie spojenú   s cudzím   prvkom,   kde   sa   koná aj cez dožiadané orgány v Bavorsku.

Pri   kritériu   „správanie“   sťažovateľky   v skúmanej   veci   ústavný   súd   zistil, že opakovane namietla zaujatosť sudcov samostatne alebo celého súdu, čo predlžovalo konanie, ale takýto jej postup vyplýval najmä z nespokojnosti v konaní, resp. nekonaní okresného súdu.

V tejto   časti   je   potrebné   opäť   zdôrazniť,   že   sťažovateľka   opätovne   žiadala predsedu   okresného   súdu   o vykonanie   opatrenia,   čo   sa   skončilo   vyslovením ospravedlnenia a uznaním vzniknutého stavu.

Pokiaľ ide o tretie kritérium, a to „postup“ okresného súdu, je potrebné uviesť najmä to, že vec ani po takmer 11 rokoch od podania návrhu nie je ešte právoplatne rozhodnutá,   a keďže   ide   o ochranu   osobnosti,   plynutím   času   sa   efekt   takéhoto rozhodnutia stráca absolútne. V prvých rokoch okresný súd konal, aj keď efektívnosť a účelnosť niektorých úkonov možno ťažko posúdiť.

V roku 1997 okresný súd nekonal od 20. februára do 5. septembra. Po vylúčení zákonnej sudkyne (uznesenie krajského súdu č. k. 19 Nc 16/90-220) 30. decembra 1999 (doručené 8. februára 2000) až do predloženia spisu ústavnému súdu 3. júna 2002 vo veci nebol vykonaný žiadny úkon. Teda obdobia nečinnosti presahujú 3 roky, keď sa nekonali žiadne úkony.

Ústavný   súd   teda   zistil,   že   nekonaním   okresného   súdu   došlo   k porušeniu základného práva sťažovateľky na konanie bez prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľka sa v návrhu domáhala, aby ústavný súd vyslovil voči okresnému súdu povinnosť konať.

Ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   ktorý   porušil   základné   právo sťažovateľky   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C 244/91 konal bez prieťahov. Jedine aktívny   postup   v tejto   veci   môže   ukončiť   takmer   11-ročný   stav   právnej   neistoty sťažovateľky.   Len   týmto   spôsobom   možno   dosiahnuť   účel   ústavou   garantovaného základného práva.

Sťažovateľka   požadovala   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100   000   Sk. V návrhu túto skutočnosť zdôvodnila tak, že napriek snahe jej okresný súd neposkytol ochranu a zotrváva v stave právnej neistoty už 11 rokov. Okresný súd vo veci mohol rozhodnúť už do roku 1993 a od tohto roku žiada za každý rok nečinnosti 10 000 Sk.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   ustanovenia   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   citovaného   zákona   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Ústavný súd vyhovel návrhu sťažovateľky a vyslovil porušenie jej základného práva a prikázal súdu, ktorý jej práva porušil, vo veci konať bez zbytočných prieťahov. Súčasťou   rozhodnutia   ústavného   súdu   je   i priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   40   000   Sk   ako   náhrady   nemajetkovej   ujmy   vyjadrenej v peniazoch. Výšku zadosťučinenia stanovil ústavný súd najmä s ohľadom na zistené obdobia   nečinnosti   okresného   súdu   a na   nemožnosť   v plnom   rozsahu   odstrániť a   napraviť   prieťahy   a stav   právnej   neistoty   z nich   vyplývajúci,   pričom   vychádzal z danej veci. Vo zvyšnej časti ústavný súd návrhu nevyhovel.

Zástupca sťažovateľky žiadal ústavný súd o priznanie trov právneho zastúpenia podľa ustanovenia § 13 ods. 1 a 7 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky   č.   163/2002   Z.   z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie právnych   služieb   (ďalej   len   „vyhláška   č.   163/2002   Z.   z.“)   vo   výške   7   500   Sk. Požadované trovy i zdôvodnil.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných zástupcom sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd   môže   v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konaní   uznesením   uložiť niektorému   účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti   uhradil   inému účastníkovi konania jeho trovy.

Keďže   ústavný   súd   po   splnení   podmienok   ustanovil   sťažovateľke   právneho zástupcu   na   jej   zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   uložil   Kancelárii ústavného súdu uhradiť ustanovenému obhajcovi čiastku 7 500 Sk požadovanú za dva úkony   právneho   zastúpenia.   Zároveň   uložil   okresnému   súdu   uhradiť   štátu   trovy právneho   zastúpenia   na   účet   ústavného   súdu   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

Podľa   ustanovenia   §   13   ods.   8   vyhlášky   č.   163/2002   Z.   z.   za   dva   úkony prináležala právnemu zástupcovi čiastka 8 540 Sk, ústavný súd je však v zmysle § 20 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom,   a preto   priznal   výšku   trov v požadovanej čiastke.

Sťažovateľka   bola   sčasti   vo   veci   úspešná,   a preto   je   potrebné   rozhodnúť o uhradení trov konania okresným súdom.

Podľa ustanovenia § 31a zákona o ústavnom súde sa na konanie pred ústavným súdom použijú primerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku.

Podľa ustanovenia § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku štát má podľa výsledkov   konania   proti   účastníkom   právo   na   náhradu   trov   konania,   ktoré   platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Ústavný súd ustanovil sťažovateľke advokáta, a preto musel uhradiť preddavok trov právneho zastúpenia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2002