znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 63/01

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu dňa 19. júna 2001 predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť B. D., bytom O., ktorou namieta porušenie svojich práv   podľa   čl.   36   Listiny   základných   práv   a slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky   sp. zn. 1 Co 1/01 zo dňa 12. marca 2001, a takto

r o z h o d o l :

Ústavnú sťažnosť B. D.   o d m i e t a   pre nedostatok príslušnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola dňa 30. mája 2001 doručená ústavná sťažnosť B. D., bytom O. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   36   Listiny   základných   práv   a   slobôd   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   sp. zn. 1 Co 1/01 zo dňa 12. marca 2001. Týmto uznesením Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) potvrdil uznesenie Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 18. decembra 2000 č. k. Z-2-22 C 32/93-160,   ktorým   tento   nepriznal   sťažovateľke   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov z dôvodu,   že   u nej   ide   o zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   práva,   keď   navrhovateľka   za neoprávnený zásah do svojich práv na ochranu osobnosti považovala výroky odporkyne urobené v rôznych súdnych a správnych konaniach na adresu navrhovateľky v tom zmysle, že navrhovateľka nie je duševne zdravá, resp. že odporúčala začatie konania o pozbavení jej spôsobilosti na právne úkony.

Ústavný súd podanie B. D. posúdil v súlade s jej výslovným prianím a podľa jeho obsahu   ako   ústavnú   sťažnosť   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), ktorá nemá viaceré zo zákonom predpísaných náležitostí.

V Slovenskej   republike   platí   okrem   ústavy   aj   Listina   základných   práv   a slobôd, a preto sa v konaní pred ústavným súdom možno domáhať aj v nej zakotvených práv.

Navrhovateľka   pravdepodobne   vychádzala   z ústavnej   úpravy   príslušnosti a právomoci Ústavného súdu Českej republiky. V Slovenskej republike však ústavný súd už vo   svojich   predchádzajúcich   rozhodnutiach   opakovane   vyslovil,   že   nie   je   oprávnený v konaní podľa čl. 127 ústavy preskúmavať ústavnosť rozhodnutí a zrušovať rozhodnutia všeobecných súdov, lebo tieto nie sú orgánmi uvedenými v čl.   127 ústavy: „Všeobecné súdy   Slovenskej   republiky   nie   je   možné   považovať   za   miestne   orgány   štátnej   správy Slovenskej republiky a ich rozhodnutia (rozsudky) za právoplatné rozhodnutia miestnych orgánov   štátnej   správy,   ktorými   je   Ústavný   súd   SR   oprávnený   zaoberať   sa   v konaní o ústavnej sťažnosti“ (I. ÚS 4/99).

„Ústavný súd SR nemá právomoc preskúmať právoplatné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR“ (I. ÚS 55/96).

Naviac, právu sťažovateľky podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd už bola poskytnutá   súdna   ochrana,   a to   práve   konaním   predchádzajúcim   prijatiu   napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Co   1/01,   ktorý   ním   preskúmal   a potvrdil predchádzajúce   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.   Z-2-22   C   32/93-160.   Preskúmaním rozhodnutia   krajského   súdu   o odmietnutí   oslobodenia   od   trov   konania   bola   poskytnutá súdna ochrana právu sťažovateľky podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, a preto jej ju už nie je príslušný poskytnúť opakovane ústavný súd, lebo tento ju v konaní o ústavnej sťažnosti poskytuje iba „...ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“ (čl. 127 ústavy). Napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu nebolo porušené právo sťažovateľky podľa čl. 36 Listiny, ale bola mu poskytnutá súdna ochrana. Uznesenie najvyššieho súdu bolo   prijaté   bez   zjavného   porušenia   ústavy   a samotný   fakt   sťažovateľkinho   neúspechu v konaní pred najvyšším súdom neznamená porušenie jej základných práv.

Nedostatok príslušnosti a právomoci ústavného súdu nie je možné odstrániť, a preto ústavný   súd   neskúmal   splnenie   ostatných   procesných   podmienok   ani   nevyzýval sťažovateľku na ustanovenie právneho zástupcu.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.