znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 629/2025-5

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana a Martina Vernarského (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛ , ⬛⬛⬛⬛, t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody Bratislava, proti postupu Špecializovaného trestného súdu v konaní sp. zn. 2T/4/2022 a postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 1To/15/2022 takto

r o z h o d o l :

1. Ústavnú sťažnosť   o d m i e t a.

2. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Návrh sťažovateľa a skutkové východiská

1. Ústavnému súdu bola 7. augusta 2025 doručená žiadosť sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu z dôvodu nemajetnosti vo veci podania ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) pre porušenie jeho základných ľudských práv podľa čl. 46 ústavy a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Dôvod porušenia svojich práv sťažovateľ vidí v celkovej dĺžke trestného konania, teda v súhrnnej dĺžke konania na Špecializovanom trestnom súde (ďalej len „ŠTS“) a na najvyššom súde.

2. Rozsudkom ŠTS sp. zn. 2T/4/2022 z 20. októbra 2022 bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere štyroch rokov. Na odvolanie sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1To/15/2022 z 11. júna 2025 zrušil rozsudok ŠTS (výrok I) a uznal sťažovateľa vinného zo spáchania prečinu podplácania podľa § 333 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona, za čo mu uložil trest odňatia slobody vo výmere troch rokov (výrok II). Rozsudok najvyššieho súdu bol doručený sťažovateľovi aj jeho obhajkyni 28. júla 2025.

II.

Argumentácia sťažovateľ a

3. Sťažovateľ namieta celkovú dĺžku konania na oboch súdoch, ktorá presiahla dobu troch rokov. V konaní došlo k prieťahom, najmä nečinnosťou najvyššieho súdu. Poukazuje na dobu od spáchania skutku (v októbri 2019) do právoplatnosti odsudzujúceho rozsudku (v júni 2025), čo je takmer šesť rokov. K prieťahom došlo bez pričinenia sťažovateľa, a táto doba mu nebola kompenzovaná, keďže trest mu bol uložený na maximálnej hranici trestnej sadzby.

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

4. Z obsahu podania sťažovateľa, ktoré ústavný súd vyhodnotil v súlade s § 39 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ako ústavnú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, vyplýva, že sťažovateľ namieta celkovú dĺžku konania v jeho trestnej veci a vznik prieťahov v napadnutom konaní, teda porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

5. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú, pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).

6. Sťažovateľ podal ústavnú sťažnosť v čase, keď bolo konanie ako celok právoplatne skončené (rozsudok najvyššieho súdu bol sťažovateľovi a jeho obhajkyni doručený 28. júla 2025, pozn.), a preto ústavný súd ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú (bod 1 výroku tohto uznesenia) podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.

7. Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde možno v konaní pred ústavným súdom ustanoviť fyzickej alebo právnickej osobe právneho zástupcu, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej majetkové pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Ak hoci len jeden z týchto predpokladov nie je splnený, nemožno právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ustanoviť (I. ÚS 333/2020). V prípade ústavnej sťažnosti, pri ktorej je daný dôvod na jej odmietnutie, ide o zrejme bezúspešné uplatňovanie nároku na ochranu ústavnosti. Preto neboli splnené podmienky na ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a žiadosti sťažovateľa podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde nebolo vyhovené (bod 2 výroku tohto uznesenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2025

Robert Šorl

predseda senátu