znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 629/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2015predbežne prerokoval sťažnosti

, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Štúrova 20, Košice,pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 44 ods. 1 a 2 ÚstavySlovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám,účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiachživotného prostredia (Aarhuský dohovor) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základnýchslobôdrozsudkamiNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp. zn. 7 Sžo 3/2014 z 11. júna 2015 a sp. zn. 8 Sžo 3/2014 z 18. júna 2015 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, vedenéÚstavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 12365/2015 a sp. zn.Rvp 12697/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.III. ÚS 629/2015.

2. Sťažnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t aako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli31. augusta 2015, resp. 9. septembra 2015 doručené sťažnosti

(ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie základnéhopráva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 44 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústavy“), ako aj práva podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účastiverejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životnéhoprostredia (Aarhuský dohovor; ďalej len „Aarhuský dohovor“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sžo 3/2014z 11. júna 2015 a sp. zn. 8 Sžo 3/2014 z 18. júna 2015.

Ako zo sťažností vyplýva, sťažovateľ sa domáhal priznania postavenia účastníkakonania v konaniach vedených Ministerstvom životného prostredia Slovenskej republiky(ďalej len „ministerstvo“) vo veciach žiadostí o povolenie výnimky zo zákazovustanovených § 35 ods. 1 písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajinyv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody“), ktorými by mu bolopovolené usmrtiťodstreliťjedinca medveďa hnedého žiadateľovi ⬛⬛⬛⬛ y̶ ⬛⬛⬛⬛ ̶

, v poľovnom revíri ⬛⬛⬛⬛ v okolí osadya ⬛⬛⬛⬛, osady ⬛⬛⬛⬛ aa v okolía v lokalitepostriežkou v okolía v lokalite, resp. žiadateľovi

v poľovnom revíri ⬛⬛⬛⬛ a v lokalite.

Rozhodnutiami č. 5089/2010-2.1 zo 16. apríla 2010 a č. 5569/2010-2.1z 21. apríla 2010 ministerstvo sťažovateľovi postavenie účastníka označených konanínepriznalo. Rozklady podané sťažovateľom minister životného prostredia (ďalej len„minister“) zamietol a rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka v označenýchkonaniach potvrdil. Na základe podanej žaloby Krajský súd v Bratislave rozsudkamič. k. 3 S/286/2010-129 z 22. novembra 2010 a č. k. 4 S/284/2010-127 zo 16. decembra 2011rozhodnutia ministra č. 7432/2010-7.2 (68/2010-rozkl.) z 28. júna 2010 a č. 7662/2010-7.2(76/2010-rozkl.) z 28. júna 2010 zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

Rozhodnutiami č. 5089/2010-2.1 z 9. augusta 2010 a č. 5569/2010-2.1 z 10. augusta2010 ministerstvo rozhodlo o žiadostiach o povolenie výnimiek tak, že

- povolilo výnimku zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a) zákona o ochraneprírody a povolilo žiadateľovi usmrtiťodstreliťjedného jedinca medveďa hnedého̶̶v poľovnom revíri ⬛⬛⬛⬛ odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia do 30. novembra2010 posliedkou v okolí osadya ⬛⬛⬛⬛, osadyaa postriežkou v okolía v lokalitealebo do 15. decembra2010 postriežkou v okolía v lokalite; zamietlo žiadosť v súlade s § 82ods. 11 zákona a § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v častitykajúcej sa povolenia výnimky zo zákazov ustanovených v § 35 ods. 1 písm. a) zákonao ochrane prírody na usmrtenie – odstrelenie jedného medveďa hnedého v poľovnom revíri ⬛⬛⬛⬛,

- povolilo výnimku zo zákazov ustanovených § 35 ods. 1 písm. a) zákona o ochraneprírody, a teda povolilo žiadateľovi usmrtiťodstreliťjedného jedinca medveďa̶ ⬛⬛⬛⬛ ̶hnedého v poľovnomrevíri ⬛⬛⬛⬛ ododňaprávoplatnostitohtorozhodnutia do 30. novembra 2010 posliedkou a postriežkou v lokalitealebodo 15. decembra 2010 postriežkou v uvedenej lokalite.

Proti týmto rozhodnutiam podal sťažovateľ 20. júna 2012 rozklady, o ktorýchminister rozhodol rozhodnutiami č. 7113/2012-1.10 (87/2012-rozkl.) a č. 6950/2012-1.70(73/2012-rozkl.) z 23. augusta 2012 tak, že obe konania o rozkladoch zastavil.

Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sťažovateľom podané žalobyrozsudkami č. k. 6 S/2285/2012-78 z 8. novembra 2013 a č. k. 6 S/2255/2012-76z 8. novembra 2013 zamietol. Následne najvyšší súd označenými rozsudkami rozsudkykrajského súdu potvrdil.

Ako vyplýva z pripojených rozsudkov najvyššieho súdu, tento sa v plnom rozsahustotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu a nezistil dôvod na to, aby sa odchýlilod jeho právnych záverov vo veci samej. Bol toho názoru, že právne normy aplikovanéna vec krajským súdom vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výrokunapadnutého rozsudku.

Najvyšší súd s poukazom na § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody dodal, že«Neplatnosť povolenej výnimky o povolení na odstrel chráneného živočícha – medveďa hnedého spôsobená uplynutím času, na ktorý bola výnimka povolená má za následok, že odpadol predmet konania, keďže výnimka, ktorá bola obsahom rozhodnutia už zanikla a neexistuje. Povinnosťou správneho orgánu v zmysle citovanej právnej úpravy § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody a krajiny, je zastaviť konanie o výnimke, a to v ktoromkoľvek štádiu správneho konania. Citovanou právnou úpravou zákonodarca zveruje do právomoci orgánu ochrany prírody povinnosť zastaviť konanie, ak dôvod na konanie odpadol, keď ustanovuje, že rozhodnutie vydané podľa tohto zákona stráca platnosť uplynutím času, na ktoré bolo vydané, v dôsledku ktorej úpravy je zrejmé, že „odpadnutím dôvodu na konanie“ treba rozumieť v prípade časovo limitovaného rozhodnutia aj stratu „platnosti rozhodnutia“ v dôsledku uplynutia času, na ktoré bolo vydané. V súlade s právnou úpravou ustanovenou v § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane krajiny ústredný orgán štátnej správy, ktorý koná o rozklade, preto musí konanie o udelenie výnimky zastaviť, keďže uplynutím doby rozhodnutie o výnimke na povolenie k odstrelu chráneného živočícha - medveďa hnedého, stratilo platnosť, čím dôvod na konanie odpadol. … Ak žalovaný správny orgán postupoval podľa uvedeného zákonného ustanovenia, postupoval zákonným spôsobom a súd prvého stupňa nemá inú možnosť ako žalobu zamietnuť, keď navyše takýmto rozhodnutím nedochádza k založeniu, zmene alebo zrušeniu oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb a ani práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb už ním nemôžu byť priamo dotknuté.».

V rozsudku sp. zn. 8 Sžo 3/2014 najvyšší súd dodal:„Napadnuté rozhodnutie žalovaného i keď z dôvodu zastavenia konania pre odpadnutie dôvodu na konanie a pre uplynutie doby, na ktorý bola výnimka na usmrtenie medveďa hnedého povolená, fakticky vyhovelo požiadavke a cieľom žalobcu pri ochrane tohto chráneného živočícha, pretože zastavením konania znemožnilo jeho pokračovanie a v konečnom dôsledku i prípadné právoplatné udelenie výnimky. (Obava žalobcu, že bolo realizované neprávoplatné rozhodnutie o povolení výnimky nie je ničím podložená, tobôž preukázaná a vychádzajúc z prezumpcie zákonnosti a správnosti postupu každého subjektu do vydania právoplatného rozhodnutia o opaku, nemožno tvrdiť, že je reálna).

Odvolací súd z týchto dôvodov v zhode s názorom vysloveným krajským súdom nepovažuje žalobcu v konaní o žalobe na preskúmanie napadnutého rozhodnutia žalovaného za aktívne legitimovaného.“

Sťažovateľ poukázal na to, že účasťou v správnych konaniach sa snaží prispieťk tomu, aby v rozhodnutiach správnych orgánov vo veciach životného prostrediabol napĺňaný zmysel a obsah právnych predpisov vydaných na ochranu prírody a krajinya aby správne orgány rozhodovali v súlade so záujmami prírody vyjadrenými v týchtoprávnych predpisoch. Vo smere k jeho postaveniu ako účastníka konania v označenýchsprávnych konaniach poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len,,Súdny dvor“) sp. zn. C-240/09 z 8. marca 2011.

Právny názor vyslovený spoločne v oboch označených rozsudkoch najvyššieho súduoznačil sťažovateľ za neakceptovateľný a najmä rozsudok najvyššieho súdusp. zn. 8 Sžo 3/2014 aj za protirečivý, pretože najvyšší súd na jednej strane uviedol,že zastavenie konania je totožné s požiadavkou žalobcu, pretože znemožnilo pokračovaniev konaní i prípadné právoplatné udelenie výnimky, a na druhej strane konštatuje,že k povoleniu výnimky a jej realizácii už došlo, a preto nemožno novým rozhodnutímnič na právach a povinnostiach žalobcu zmeniť.

Podľa sťažovateľa„rozhodnutie správneho orgánu nemôže byť dôvodom na konanie správneho orgánu, v ktorom má tento dospieť práve k spomínanému rozhodnutiu. Navyše, ako je nesporné aj z rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, sťažovateľ podal proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu rozklad a prvostupňové správne rozhodnutie, teda nemohlo nikdy nadobudnúť právoplatnosť, ani sa stať vykonateľným“.Sťažovateľ považuje za neakceptovateľný názor, ktorý obsah neprávoplatnéhoa nevykonateľného rozhodnutia prvostupňového orgánu považuje za dôvod na samotnékonanie a ktorého dovŕšením je záver súdu o tom, že sťažovateľ nie je aktívne legitimovanýna podanie žaloby po uplynutí časovej platnosti, na ktorú bola výnimka udelená.Takýto výklad by, podľa sťažovateľa, mohol dovedený do absurdnosti viesť k situácii, keďv čase podania žaloby (do uplynutia lehoty, v ktorej mala byť výnimka realizovaná)sťažovateľ ešte aktívne legitimovaný na podanie žaloby bol, v prípade, že by táto lehotapočas súdneho prieskumu uplynula, aktívnu legitimáciu by stratil. O neprijateľnosti tohtonázoru svedčia podľa sťažovateľa aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžp 6/2013z 24. septembra 2013 a sp. zn. 1 Sžp 13/2103 z 13. mája 2014.

Vo vzťahu ku skupine rozhodnutí týkajúcich sa problematiky povolenia výnimkyna odstrel medveďa hnedého ako na správny a zrozumiteľný poukázal sťažovateľ tiežna právny názor najvyššieho súdu vyslovený v rozsudku sp. zn. 1 Sžp 3/2011zo 17. apríla 2012, v ktorom najvyšší súd vyslovil, že,,ústavno-konformný výklad (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) práva na súdnu a inú právnu ochranu v oblasti správneho súdnictva nepredpokladá, že by toto právo mohlo zaniknúť, resp. bolo v svojej podstate vyčerpané iba tým, že predmet konania pred správnym orgánom sa napriek procesne riadne prejavenej nespokojnosti (napríklad podaním opravného prostriedku) v dôsledku objektívne spotrebovaného času na vykonanie opravného súdneho konania (tzn. výklad vykonaný s dôrazom na účelnosť ďalšieho súdneho prieskumu). Naopak, takýto výklad by v rozpore s výkladovou metódou reductio ad absurdum viedol k nesprávnemu záveru, že súdny prieskum napadnutého rozhodnutie správneho orgánu (evidentne na čas náročný proces) nemôže už v žiadnom prípade reálne ovplyvniť výkon práv a povinnosti vyplývajúcich z tohto nezákonného rozhodnutia, pričom dôsledkom uvedeného záveru by bola právna absurdita, že možnosť právnej ochrany porušených práv prostredníctvom konania podľa Piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (vrátane aj možnosti brojiť proti tvrdenej nezákonnosti) by závisela (tzn. zanikla) v zásadnej miere na tom, ako rýchlo osoby, ktorým z nezákonného rozhodnutia správneho orgánu vyplýva právo vykonať určitú činnosť, toto by aj uskutočnili. Preto sa Najvyšší súd stotožnil s názorom žalobcu, že v uvedenej veci je potrebné naďalej vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia správneho orgánu.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosti prijalna ďalšie konanie a prijal tieto nálezy:

„Právo sťažovateľa

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR,

- na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy SR,

- domáhať sa na súde preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ukracujúceho ho na jeho právach zakotveného v čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky

- napadnúť v správnom a súdnom konaní úkony a opomenutia orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia, podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia,

- na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, boli rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/3/2014 z 11. júna 2015 a sp. zn. 8Sžo/3/2014 z 18. júna 2015 a postupom, ktorý im predchádzal, porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/3/2014 z 11. júna 2015 a sp. zn. 8Sžo/3/2014 z 18. júna 2015 a vracia veci Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

Sťažovateľ súčasne podal návrh na prerušenie konania pôvodne vedeného ústavnýmsúdom pod sp. zn. Rvp 12365/2015, a to s poukazom na skutočnosť, že najvyšší súduznesením sp. zn. 4 Sžp 4/2013 zo 14. apríla 2015 prerušil konanie vo veci obdobnejkonaniam vedeným na tamojšom súde pod sp. zn. 7 Sžo 3/2014 a sp. zn. 8 Sžo 3/2014a predložil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku (čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskejúnie) týkajúcu sa možnosti meritórne nepreskúmať na základe žaloby

rozhodnutie orgánov ochrany prírody na základe uplynutia času.

Sťažovateľ považoval za nesporné, že„v prejudiciálnom konaní C-243/15 pred Súdnym dvorom Európskej únie sa rieši otázka, týkajúca sa výkladu zmlúv a aktov orgánov Európskej únie ktorá úzko súvisí s podstatou podávanej sťažnosti. Uvedená otázka spočíva v tom, či je možné odoprieť mimovládnej organizácii, zaoberajúcej sa otázkami životného prostredia, právo na prieskum rozhodnutia, ktoré napadla na súde s poukázaním na to, že čas, počas ktorého sa mala vykonať činnosť, na ktorú napadnuté rozhodnutie orgánu ochrany prírody udelilo výnimku, či súhlas, v čase súdneho prieskumu už uplynul.“.

II.

1. K neprerušeniu konania

Prejudiciálna otázka, ktorú najvyšší súd predložil Súdnemu dvoru a ktorá je tamvedená pod č. C-243/2015, znie:„Je možné právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, ktoré je zakotvené v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, v prípade tvrdeného porušenia práva na vysokú úroveň ochrany životného prostredia vykonaného predovšetkým pre podmienky Európskej únie Smernicou Rady č. 92/43/EHS z 21. mája 1992 o ochrane prirodzených biotopov a voľne žijúcich živočíchov a rastlín, t. j. najmä napomáhať hľadaniu stanoviska v spojení s verejnosťou k projektu, ktorý môže pravdepodobne významne ovplyvniť osobitne chránené územia sústredené pod európsku ekologickú sústavu s názvom NATURA 2000, a právo, ktorého uplatnenia sa v zmysle čl. 9 Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia a v medziach naznačených prostredníctvom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie spisová značka C-240/09 zo dňa 08. marca 2011 domáha žalobca ako nezisková organizácia založená na ochranu životného prostredia na vnútroštátnej úrovni, spravodlivo naplniť aj takým postupom vnútroštátneho súdu, ktorý zastaví súdny prieskum v spore o preskúmanie rozhodnutia o nepriznaní postavenia účastníka v správnom konaní o vydanie súhlasu, ako je tomu vo veci samej, a odkáže ho na podanie žaloby ako opomenutého účastníka v uvedenom správnom konaní?“

Ako jednoznačne z formulácie otázky vyplýva, týka sa prípadov v zásadenadväzujúcich na starší rozsudok Súdneho dvora č. C-240/09 z 8. marca 2011, dôsledkomktorého bol sťažovateľ ako nezisková organizácia založená na ochranu životného prostrediana základe jednoduchého prejavu vôle akceptovaný ako účastník konania vo veciachochrany životného prostredia.

Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákonneustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdomprimerane ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) alebo Trestnéhoporiadku.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdnydvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnejzmluvy.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môžekonanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význampre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Ústavný súd v tunajšom konaní nedospel záveru, že by vzhľadom na požiadavkusťažovateľa bolo namieste konanie prerušiť. V danej veci, hoci správny orgán nepriznalsťažovateľovi postavenie účastníka konania automaticky, najvyšší súd s ním akos účastníkom správneho konania konal a vo veci meritórne rozhodol, posudzujúc možnúmieru porušenia práv a právom chránených záujmov sťažovateľa žalobami napadnutýmirozhodnutiami.

Ústavný súd dospel k záveru, že rozhodnutie Súdneho dvora o prejudiciálnej otázkepredloženej najvyšším súdom sp. zn. 4 Sžp 4/2013 zo 14. apríla 2015, vedenej na Súdnomdvore pod č. C-243/2015, nemôže mať vplyv na posúdenie, či rozsudkamisp. zn. 7 Sžo 3/2014 z 11. júna 2015 a sp. zn. 8 Sžo 3/2014 z 18. júna 2015 najvyšší súdporušil označené základné práva sťažovateľa. Keďže nenastala situácia, v ktorej by ústavnýsúd bol povinný konanie prerušiť, ani nezistil konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môžemať význam pre jeho rozhodnutie, ústavný súd návrhu sťažovateľa na prerušenie konanianevyhovel.

2. K dôvodom spoločného prerokovania sťažností

Podľa ustanovenia § 112 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiťna spoločné konanie veci, ktoré u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú týchistých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenia o spojení vecí, v súlades citovaným ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde je však možné v konaní predústavným súdom použiť na prípadné spojenie vecí primerane ustanovenia § 112 ods. 1 OSP.

Zo spisov ústavného súdu sp. zn. Rvp 12365/2015 a sp. zn. Rvp 12697/2015 vyplýva,že sťažnosti spolu skutkovo súvisia, týkajú sa tých istých účastníkov, sťažovateľje zastúpený rovnakým právnym zástupcom a v každej sťažnosti sa na obdobnomskutkovom základe s totožnou právnou argumentáciou namieta porušenie totožnýchzákladných práv. Sťažnosti sú po formálnej a obsahovej stránke s výnimkou označenianapadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu identické.

Prihliadajúc na uvedené ústavný súd v súlade so zásadou procesnej ekonómiea v súlade s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSProzhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

3. K dôvodom odmietnutia sťažností

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokujena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti)podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohlibyť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, navyše, bez vplyvu na opravné procesypodľa odsekov 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedenév jej národnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebosúdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konaní a opomenutí právnických a fyzickýchosôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpore s jej národným právom v oblasti životnéhoprostredia.

Ako z petitu oboch sťažností vyplýva, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vysloveniaporušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj porušeniajeho základného práva na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a právana prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie konanía opomenutí právnických a fyzických osôb a verejných inštitúcií, ktoré sú v rozpores jej národným právom v oblasti životného prostredia podľa čl. 9 ods. 1 Aarhuskéhodohovoru, ku ktorému malo dôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 20/2014z 25. marca 2015, ktorým bol potvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 2 S 51/2012-98zo 6. novembra2011ozamietnutížaloby,ktorousasťažovateľdomáhalpreskúmania zákonnosti rozhodnutia ministerstva životného prostredia č. 8691/2011-1.10(23/2011-rozkl.) z 28. novembra 2011.

Sťažovateľ tvrdí, že k uvedenému porušeniu jeho práv došlo z dôvodu, že najvyššísúd nepostupoval pri výklade a aplikácii práva v súlade s požiadavkami Aarhuskéhodohovoru, čím nastolil stav, kedy„formálne akceptuje účasť sťažovateľa v predmetných konaniach ako účastníka konania, keďže platné znenie zákona o ochrane prírody a krajiny nadväzujúce na čl. 9 ods. 3 Aahurského dohovoru, jeho výklad podaný v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (Veľkej Komory) v rozsudku vynesenom v konaní C-240/09 a v naň nadväzujúcich rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, mu iný postup neumožňuje, v skutočnosti je táto účasť nástrojom účasti verejnosti na rozhodovaní v oblasti životného prostredia, ktorej obsah, zmysel a účel je týmto úplne vyprázdnený. Akceptujúc takýto názor nie je možné nájsť zmysel účasti nielen sťažovateľa, ale ani iných organizácií.“.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebnépripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu,ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ani rozsudky krajského súdua už vôbec nie rozsudky najvyššieho súdu nemali schopnosť porušiť právo sťažovateľaúčinne sa zúčastniť konania vedeného ministerstvom vo veci povolenia výnimky z ochranymedveďa hnedého. Pozornosti ústavného súdu neuniklo, že sťažovateľ toto svoje právo háji,avšak nikde vo svojich sťažnostiach neuvádza, akým spôsobom by ho chcel realizovať.V teoretickom prípade, že by súdy v správnom súdnictve sťažovateľovi vyhoveli a nímnapadnuté správne rozhodnutie zrušili a vec vrátili ministerstvu na ďalšie konanie, toto bynemalo inú možnosť, len svoje konanie zastaviť, pretože jeho predmet – výnimka – zaniklauplynutím času, na ktorý bola povolená (30. novembra 2012), a nejde o konanie, ktoré bybolo možné začať z úradnej povinnosti. Osobitne je možnosť účinne realizovať práva podľaAarhuského dohovoru sťažená v prípade, keď na základe platne udelenej výnimky došlok odstrelu chráneného živočícha (medveďa hnedého).

Ústavný súd poukazuje na stanovisko najvyššieho súdu sp. zn. Snj 72/2013, v ktoromnajvyšší súd spätne oprel svoj právny názor aj o nález ústavného súdusp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008, keď okrem iného konštatoval, že„v aplikačnej činnosti štátnych orgánov treba zohľadniť účel zákona“a uviedol, že„nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahrňujúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. Ak žalobca nepreukázal ukrátenie na svojich subjektívnych právach, ktoré mu malo vzniknúť rozhodnutím o zastavení konania, je namieste, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil ako vecne správny.“.

Podľa § 82 ods. 9 písm. a) zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírody konaniepodľa tohto zákona zastaví, ak dôvod na konanie odpadol.

Podľa § 89 ods. 3 písm. b) zákona o ochrane prírody rozhodnutie vydané podľa tohtozákona stráca platnosť uplynutím času, na ktorý bolo vydané.

V relácii k citovaným ustanoveniam regulujúcim procesné aspekty rozhodovaniav konaniach podľa zákona o ochrane prírody najvyšší súd v niektorých zo svojichnapadnutých uznesení zdôraznil, že„zo skutkových okolností danej veci je zrejmé, že prvostupňové rozhodnutie žalovaného zo zákona stratilo účinnosť, a teda v danom prípade nejde o rozhodnutie, ktoré zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté (§ 244 ods. 3 OSP) a súčasne napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nemôže byť ukrátený na svojich právach (§ 247 ods. 1 OSP)“, v iných zas zdôraznil uplatňovanie § 244 ods. 3 OSPna rozhodovanie v správnom súdnictve.

Ústavný súd hodnotí poukaz najvyššieho súdu na § 244 ods. 3 OSP a § 247 ods. 1OSP v okolnostiach sťažovateľových prípadov ako veľmi výstižný. Správne súdnictvoje primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správyv jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochranyzákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvov systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správebez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnupozíciu dotknutého. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnomsúdnictve, ktorého prerokovanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnejsprávy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnejsféry navrhovateľa. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnejspráve, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby,voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná.

V posudzovaných prípadoch s ohľadom na právny stav daný citovanýmiustanoveniami zákona o ochrane prírody v spojení s relevantnými skutkovými okolnosťami(pred rozhodnutím krajského súdu o sťažovateľových žalobách už uplynuli obdobia,na ktoré boli preskúmavanými administratívnymi rozhodnutiami priznané sťažovateľomkritizované oprávnenia) je zreteľné, že prípadné meritórne prerokovanie sťažovateľovýchžalôb nemohlo za žiadnych okolností viesť k poskytnutiu účinnej ochrany jehosubjektívnym právam.

Ústavný súd považuje za vhodné dať do pozornosti sťažovateľa aj právny názorvyslovený v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sž 98-102/02 zo 17. decembra 2002, ktorýpovažuje za potrebné zopakovať, hoci mu je z jeho činnosti známe, že sťažovateľovije zo strany najvyššieho súdu pravidelne pripomínaný:„... rozhodnutie sa nezrušuje iba preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Ustanovenie § 250i ods. 3 OSP jasne zakladá prekážku, účelom ktorej je zabrániť zrušovaniu rozhodnutí správnych orgánov zo strany správnych súdov, ktoré sú po hmotnoprávnej stránke nezvratné, t. j. ich zmenu nemožno dosiahnuť opakovaním procesu pre vady správneho konania. Neznamená to však, že správne orgány nemusia rešpektovať základné zásady správneho konania, medzi ktoré nepochybne patrí zásada súčinnosti správneho orgánu a účastníkov konania, avšak pokiaľ porušenie tejto zásady nemá, tak ako v danom prípade, vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, smerovalo by zrušenie napadnutého rozhodnutia k čisto formalistickému zopakovaniu správneho konania.“

Vo vzťahu k sťažovateľovým námietkam založeným na poukaze na iné rozhodnutianajvyššieho súdu v obdobných sťažovateľových veciach ústavný súd odkazujena už spomínané zjednocovaciestanoviskosprávneho kolégianajvyššieho súdusp. zn. Snj 72/2013 z 24. júna 2014, ktorým bola využitá zjednocovacia právomoc priznanákolégiám najvyššieho súdu podľa § 21 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdocha o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono súdoch“). Zákonnou podmienkou využitia uvedenej právomoci kolégia najvyššieho súduje zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach senátovtoho istého kolégia. Cez túto podmienku zjednocovacia právomoc kolégií najvyššieho súduprirodzene napĺňa stabilne judikovanú požiadavku ústavného súdu, podľa ktorejk imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty(napr. PL. ÚS 36/95), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právnerelevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosťvšeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovejsituácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná(m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05).

Aj z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Beianv. Rumunsko zo 6. decembra 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých,prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému(v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňochpráva). K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobilaako regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotírozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániťho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy(I. ÚS 13/01).

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy,ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislostimedzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sanamietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situáciaalebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 66/02,I. ÚS 56/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05,III. ÚS 74/07).

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutýmirozhodnutiami najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávaniaa predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom,aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovaťako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvodzasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv(obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Taktiež podľa už mnohonásobne judikovanéhonázoru ústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byťporušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záverochs požiadavkami účastníka konania. Teda z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavnýsúd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02), a taktiež nie je možnévnímať postavenie ústavného súdu ako orgánu, ktorého úlohou by bolo zjednocovaťstanoviská najvyššieho súdu (m. m. I. ÚS 199/07, II. ÚS 273/08, IV. ÚS 331/09,III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 199/07,I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

Ústavno-súdna korekcia rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v prípadesťažovateľa by teda bola možná len v tých prípadoch, ak by konanie a rozhodnutievšeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy).K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického právana spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdunielen tým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svojeprávo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodolarbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebovtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od zneniapríslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).Ústavný súd nezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá bynapadnuté rozhodnutia krajského súdu robila ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúceústavno-súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnuochranu, resp. spravodlivé súdne konanie. Pretože namietané rozhodnutia najvyššieho súdunevykazujú znaky svojvôle a sú dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnenýani povinný tieto postupy a hodnotenia najvyššieho súdu nahrádzať (podobneaj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a nevidí dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššiehosúdu.

Ústavný súd s ohľadom na už uvedené konštatuje, že rozsudkami najvyššieho súdusp. zn. 7 Sžo 3/2014 z 11. júna 2015 a sp. zn. 8 Sžo 3/2014 z 8. júna 2015 nemohlo dôjsťk porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavyalebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako ani základného právasťažovateľa na ochranu životného prostredia podľa čl. 44 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 9ods. 3 Aarhuského dohovoru.

Podstata základného práva na súdnu ochranu i základného práva zaručeného čl. 46ods. 2 ústavy v sťažovateľových prípadoch vyžadovala, aby súdy v správnom súdnictvezabezpečili nápravu eventuálneho nezákonného ukrátenia sťažovateľa na jeho právachči právom chránených záujmoch. Ako však už bolo viackrát zdôraznené, relevantnéokolnosti neumožňovali súdom takto vymedzený účel naplniť, pretože v časeich rozhodovania už prípadné zásahy do sťažovateľových práv nepôsobili. Uplynula totiždoba, počas ktorej bolo možné využiť administratívnymi rozhodnutiami zakotvené práva,priznanie a následný výkon, ktorý sa sťažovateľ svojimi správnymi žalobami snažilodvrátiť. Berúc do úvahy zistené skutkové okolnosti prejednávaných káuz nejde o problémústavnej relevancie. Namietané rozhodnutia najvyššieho súdu teda nevykazujú znakysvojvôle a sú dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tietopostupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situáciinemá dôvod zasiahnuť do právnych názorov najvyššieho súdu.

Ústavný súd tak vyhodnotil sťažovateľove námietky, na ktorých založil názoro porušení svojich základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, ako nedôvodné.Preto sú sťažnosti v týchto častiach zjavne neopodstatnené.

Obdobný záver platí aj pre právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, keďže formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnomprávnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnuochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedenéhodôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).Ústavný súd neopomína z judikatúry ESĽP (napr. rozsudok zo 16. 6. 1971 vo veciRingeisen c. Rakúsko, séria A, č. 13) limitovaný priestor pre uplatňovanie právana spravodlivé súdne konanie v správnom súdnictve (pojem „občianske práva a záväzky“a „trestné obvinenie“), no nepovažoval za potrebné sa touto otázkou bližšie zaoberať, keďžebez ohľadu na odpoveď by k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne konaniezaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu nemoholdospieť.

Rovnaký záver ako vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy je potrebné prijaťaj k namietanému porušeniu práva sťažovateľa zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuskéhodohovoru. Jeho zakotvenie v medzinárodno-právnom dokumente totiž odkazuje na splneniepodmienok vyplývajúcich z vnútroštátneho práva. Tie sú v podmienkach Slovenskejrepubliky v správnom súdnictve dané práve už spomínaným primárnym účelovýmzameraním na ochranu subjektívnych práv žalobcu. Preto ak súd v správnom súdnictvenemohol pre nedostatok vplyvu preskúmavaných rozhodnutí orgánov verejnej správyna subjektívnu pozíciu sťažovateľa preskúmať ich zákonnosť, potom rešpektovalvnútroštátne podmienky uplatnenia práva zaručeného čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru,a tak nemohlo za žiadnych okolností dôjsť k jeho porušeniu.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na priaznivé životné prostrediepodľa čl. 44 ods. 1 ústavy, ústavný súd predznamenáva, že nejde o základné právo hmotnejpovahy, ktorého sa možno domáhať len medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie ústavyvykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práva práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasneporušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípadeby ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánomochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd bytakým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecnýchsúdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, abysa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušnéprávne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnostiv častiach pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavyuzneseniami najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutieďalších častí sťažností, ktorými sťažovateľ namietal porušenie základného právapodľa čl. 44 ods. 1 ústavy, je nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomnéhovzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavno-procesnými princípmiz perspektívy ich možného porušenia. Aj v týchto častiach sú preto sťažnosti sťažovateľazjavne neopodstatnené.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté pre zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemoholrozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnostiambude vyhovené.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť,že sťažovateľ sa na neho opakovane obracia so skutkovo a právne takmer identickýmisťažnosťami, o ktorých už viackrát rozhodol, pričom formuloval k nim jednoznačné právnezávery (pozri m. m. IV. ÚS 467/2012, IV. ÚS 27/2011). Z uvedeného vyplýva,že sťažovateľovi musí byť právny názor ústavného súdu na ňou namietané skutočnostidostatočne známy. Vzhľadom na to vyvstáva otázka, aký význam a efektivitu má pre nehoopakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identickýchveciach, keďže aj podľa judikatúry ESĽP nie je nevyhnutné ako predpoklad možnostiobrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravyna národnej úrovni, pokiaľ sa tento javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadochako neefektívny.

V naznačenom kontexte ústavný súd poukazuje na judikatúru ESĽP k čl. 13dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnychprostriedkov nápravy, ku ktorým patrí požiadavka ich prístupnosti, adekvátnosti a praktickejúčinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. VelkéKomentáře. Praha : C. H. Beck, 2012. s. 198). Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravyi v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP(Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. 11. 1980, č. 7654/76, § 37), táto sa všakuplatní v prípadoch, keď pochybnosti sťažovateľa o účinnosti prostriedku nápravy nie súpodložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, žetakýto prostriedok nápravy ponúka primerané vyhliadky na úspech, napr. s ohľadomna ustálenú vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutieESĽP z 23. 9. 2003, č. 53984/00, § 34).

S poukazom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na zásadu efektivity a procesnejhospodárnosti konania ústavný súd dáva sťažovateľovi do pozornosti, že pokiaľ budeaj naďalej podávať takéto typovo identické sťažnosti, ku ktorým ústavný súd už zaujalprávne závery vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, ktorými tieto typovo identickésťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ústavný súd môže využiť možnosťvyplývajúcu mu z ustanovenia § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde, v zmyslektorej nemusí svoje rozhodnutie o odmietnutí sťažnosti odôvodňovať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2015