znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 629/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. októbra 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   A. B.,   zastúpeného   obchodnou   spoločnosťou GEREG & MESSINGEROVÁ, s. r. o., Horná Strieborná 4, Banská Bystrica, v mene ktorej koná   advokát   JUDr.   Ján Gereg,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho základného   práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tpo 19/14, 5 Tpo 20/14 z 15. apríla 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2014 doručená   sťažnosť   A. B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva na osobnú slobodu vyplývajúceho z čl. 17 ods. 1, 2 a 5, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 3 a 4 a práva na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) uznesením Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   5   Tpo   19/14, 5 Tpo 20/14 z 15. apríla 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení obvineného podal 21.   marca   2014   žiadosť   o   prepustenie   z väzby,   o   ktorej   rozhodol   Okresný   súd   Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 31. marca 2014 (ďalej aj „uznesenie   okresného   súdu“)   tak,   že   ho   prepustil   z väzby   na   slobodu,   ktorá   mu   bola nariadená uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 23. januára 2014 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, a zároveň podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nad sťažovateľom nariadil dohľad probačného a mediačného úradníka Okresného súdu Zvolen. Súčasne podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku prijal písomný sľub obvineného, podľa § 81 ods. l Trestného poriadku neprijal ponuku peňažnej   záruky,   podľa   §   80   ods.   2   Trestného   poriadku   uložil   obvinenému   povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi a súdu, ktorý vedie konanie, každú zmenu miesta pobytu a podľa   §   82   ods.   1   Trestného   poriadku   uložil   sťažovateľovi   obmedzenia   a   povinnosti v označenom uznesení bližšie špecifikované. Na základe sťažnosti prokurátora zahlásenej prokurátorom   Krajskej   prokuratúry   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „prokurátor   krajskej prokuratúry“) hneď po vyhlásení uznesenia okresného súdu   krajský   súd na neverejnom zasadnutí napadnutým uznesením podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uznesenie okresného súdu podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku zrušil, žiadosť sťažovateľa a ďalšieho spoluobvineného   o prepustenie   z väzby   zamietol,   navrhnuté   písomné   sľuby   podľa   §   80 ods. 1   písm.   b)   Trestného   poriadku   a   peňažné záruky   podľa   čl.   81   písm.   c)   Trestného poriadku   neprijal   a väzbu   sťažovateľa   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka nenahradil.

Sťažovateľ   namieta,   že   výrok   v   písomnom   vyhotovení   napadnutého   uznesenia „nezodpovedá výroku v zápisnici, ktorá konštatuje, že Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 15. 04. 2014 v čase od 11.10 hod. do 11.20 hod. vec prejednal oboznámiac sa prečítaním s uznesením OS... ďalej sťažnosťou obvinených (žiadnu sťažnosť sťažovateľ nepodával, lebo bol   prepustený   z   väzby   na   slobodu   na   základe   sľubu)   a   podstatným   obsahom   spisu. Odvolací   súd   takto   rozhodol   na   neverejnom   zasadnutí   bez   toho,   aby   písomné   dôvody sťažnosti   prokurátora...   doručil   obvinenému   a   jeho   obhajcovi.   Naviac,   zo   zápisnice o neverejnom zasadnutí nie je zistiteľné, aké dôvody viedli odvolací súd k takýmto záverom, ak sa k dôvodom sťažnosti prokurátora nemohli vyjadriť obvinený... a jeho obhajca... Vyššie uvedeným postupom súdu došlo k porušeniu čl. 17 ods. 1, 2 a 5, následne k čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, pretože najmä v zmysle posledne citovaného článku Ústavy SR je zrejmé, že všetci účastníci konaní pred všetkými orgánmi verejnej moci uvedenými v čl. 47 ods. 2 Ústavy SR sú si rovní, takže v týchto konaniach musí byť zachovaná rovnosť zbraní.“. Rovnako s poukazom na § 72 ods. 2 Trestného poriadku namieta, že ako obvinený nebol v konaní   pred   krajským   súdom   vypočutý ani   upovedomený   o termíne   neverejného zasadnutia. Nadväzne na to uvádza, že pri rozhodnutí o jeho prepustení z väzby okresný súd akceptoval svoju „povinnosť zvážiť, či sa poskytnutím určitej záruky dosiahne rovnaký účel, aký bol sledovaný vzatím osoby do vyšetrovacej väzby. Pri posudzovaní jej opodstatnenosti má záruka prednosť pred pokračovaním väzby...“. Krajský súd však podľa jeho názoru rozhodol   nepreskúmateľným   spôsobom   a   takýmito „procesnými   vadami   trpiace rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nemôže   byť   procesne   relevantným   dokumentom   v   rámci trestného procesu pre také rozhodnutie, aké tento súd prijal...“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1/ Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5Tpo 19/14, 5Tpo 20/14 zo dňa 15. 04. 2014 došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd sťažovateľa vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 5 ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1 a Listine základných práv a slobôd čl. 37 ods. 3.

2/ Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5Tpo   19/14,   5Tpo   20/14   a   prikazuje,   aby   bol   A. B.   prepustený   neodkladne   z väzby   na slobodu.

3/ Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť A. B. trovy konania v sume 284,08   EUR   (dvestoosemdesiatštyri   eur   osem   centov)   do   dvoch   mesiacov   od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších prepisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu ide vtedy, keď   namietaným   postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   postupom   alebo rozhodnutím   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo,   alebo   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   možno   preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu   v prípade,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné,   a   zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

K dôvodom   zrušenia   sťažnosťou   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu   vo   veci žiadosti   sťažovateľa   na   jeho   prepustenie   z väzby   krajský   súd   v relevantnej   časti odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   uviedol, že «ďalšie   pretrvávanie   väzby   u   oboch obvinených   je...   aj   v   súčasnosti   plne   opodstatnené.   Na   podklade   doposiaľ   vykonaných dôkazov   v   prípravnom   konaní,   pretrváva   naďalej   až   kvalifikované   podozrenie,   že   aj obvinení   B.   a S.   sa   mali   dopustiť   rozsiahlej   daňovej   trestnej   činnosti,   v úmysle   získať majetkový prospech, za ktorú im hrozí uloženie trestu odňatia slobody od 7 do 12 rokov. Okrem spomenutého dôvodného podozrenia ako jedného z predpokladov ďalšieho trvania väzby, je v posudzovanej veci splnená aj ďalšia podmienka väzobného stíhania obvinených, a to existencia konkrétnych väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por., ktorých existenciu nakoniec správne skonštatoval aj prvostupňový súd. Krajský súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí sp. zn. 5 Tpo 5/2014 zo 06.02.2014 konštatoval, že povaha trestnej činností obvinených nedáva žiadnu zámku, že by účel väzby u nich bolo možné dosiahnuť inak.

Zo   spisového   materiálu   vyplynulo,   že   neprehľadnosť   „obchodných   transakcií“ vzájomne personálne prepojených obchodných spoločností, neumožňuje objektívne ustáliť pôvod tovaru, teda cez ktorú spoločnosť sa tento tovar do reťazca dostal a tiež nie je možné zistiť spoločnosť, ktorou mal tento tovar reťazec opustiť. Pokiaľ obvinený B. sa obhajuje tým,   že   dôvod   uskutočnenia   týchto   obchodov   bol   realizovaný   za   účelom   tvorby   zisku v zmysle Obchodného zákonníka, tak v tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že existencia faktúry   nie   je   dostatočným   dôkazom   na   preukázanie,   že   sa   zdaniteľné   plnenie   aj uskutočnilo.   Daňový   subjekt   je   totiž   povinný   preukázať   a   správca   dane   je   oprávnený preveriť, kým a ako sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo. Daňový doklad je teda z hľadiska nároku na odpočet DPH použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom údaje odrážajú objektívnu skutočnosť.

Ďalej je potrebné poznamenať, že rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 06.02.2014,   sp.   zn.   5   Tpo   5/2014,   bolo   negatívnym   rozhodnutím   o   sťažnostiach obvinených o prepustenie z väzby a o nahradení tohto opatrenia substitučnými inštitútmi. Situácia do dnešného dňa však nevykazuje žiadne zmeny, a preto krajský súd tiež dospel k záveru, že dôvody väzby u obidvoch obvinených naďalej trvajú v takej intenzite, že v tomto štádiu   trestného   stíhania   obvinených,   t.   j.   od   21.01.2014,   nie   je   možné   toto   opatrenie nahradiť substitučnými inštitútmi, ktoré použil prvostupňový súd a že je možné považovať ich za dostatočné.

Riziko, t. j. dôvodná obava, že by obvinení v prípade prepustenia na slobodu konali spôsobom uvedeným v § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por., teda prevyšuje substitučné inštitúty. Doterajšia väzba u obvinených stíhaných pre daňové zločiny, za ktoré im hrozí uloženie trestu odňatia slobody až na 12 rokov, nie je preto v súčasnom štádiu trestného stíhanie zjavne neprimeraná v porovnaní s tými inštitútmi, ktoré použil prvostupňový súd a tiež jej prípadným   nahradením   dohľadom   probačného   a   mediačného   úradníka   za   súčasného uloženia primeraných povinností a obmedzení.

Z týchto dôvodov krajský súd, akceptujúc aj odôvodnenie sťažovateľa, potom zrušil napadnuté   uznesenia   a   vo   veci   rozhodol   tak,   ako   je   uvedené   vo   výrokovej   časti   tohto uznesenia.».

2.1 K namietanému porušeniu slobôd a práv zaručených čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým uznesením

Podľa čl. 17 ods. 1 a 2 ústavy sa osobná sloboda zaručuje. Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade   s   ustanoveniami odseku   1 písm.   c)   tohto   článku,   musí   byť ihneď   predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Ústavný   súd   v zmysle   svojej   ustálenej   judikatúry   zdôrazňuje,   že   väzba   je najzávažnejším   zásahom   do   osobnej   slobody   a   do   práv   obvineného.   Keďže   ide o najzávažnejší   zásah,   vyžaduje   po   celý   čas   súdnu   kontrolu   jej   ústavnosti   a zákonnosti (mutatis mutandis III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu   skúmať   všetky   okolnosti   spôsobilé   vyvrátiť   alebo potvrdiť   existenciu   skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania   osobnej   slobody   a   uviesť   ich v rozhodnutiach   o   väzbe   (Toth   c.   Rakúsko z 12. 12. 1991).   Ústavný   súd   už   vo   viacerých   svojich   rozhodnutiach   zdôraznil,   že   jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).

Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahu k väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byť podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom   uvedeným   v   zákone a   rozhodnutím   sudcu   alebo súdu,   a to   nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio   decidendi   (nosné dôvody)   na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktorého vyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností   svedčiacich pre a proti väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe   konkrétnych   skutočností, a nie na základe abstraktnej úvahy (obdobne III. ÚS 271/07).

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v zákone č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   je   tak integrálnou súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP) k čl. 5 ods. 3 dohovoru   vyplýva,   že   súdy   majú   povinnosť   preskúmať   dôvody   väzby   obvineného v priebehu   konania   a   prepustiť   ho   na   slobodu,   ak   okolnosti   ďalej   neodôvodňujú pokračovanie   pozbavenia   jeho   osobnej   slobody.   Dôvodné   podozrenie   zo   spáchania trestného činu môže odôvodňovať väzbu v počiatočnom štádiu konania, avšak v určitom štádiu   konania   to   už   nepostačuje.   Posúdenie   dôvodnosti   trvania   väzby   nemôže   byť abstraktné, ale musí zohľadňovať konkrétne okolnosti každého prípadu (McKay v. Veľká Británia,   rozsudok   z   3.   10.   2006,   bod 45;   Kudla   v.   Poľsko,   rozsudok   z   26.   10.   2000, bod 110). Právo obvineného podať žiadosť o preskúmanie zákonnosti jeho väzby zaručuje čl. 5 ods. 4 dohovoru (Rakevich v. Rusko, rozsudok z 28. 10. 2003, bod 43). Prieskumné súdne konanie musí byť v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi   a   tiež   aj s   účelom   čl.   5   dohovoru,   ktorým   je ochrana jedinca   proti   svojvôli (Koendjbiharie v. Holandsko, rozsudok z 25. 10. 1990, bod 27). Argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opierať o konkrétne skutočnosti týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko, rozsudok z 11. 6. 2006, bod 142).

V uvedených intenciách a s ohľadom na obsah sťažovateľových námietok ústavný súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   a   postup,   ktorý   jeho   vydaniu predchádzal,   pričom   dospel   k   záveru,   že   uznesením   ani   týmto   postupom   k   porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy ani čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru dôjsť nemohlo.

Napadnutým   uznesením   rozhodol   krajský   súd   o   sťažnosti   prokurátora z 31. marca 2014 proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 5/2014 vydanému v zmysle § 72 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku v konaní o žiadosti sťažovateľa na prepustenie z väzby.   Vo   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   namieta   nesúlad   medzi   znením   zápisnice o neverejnom   zasadnutí   spísanej   krajským   súdom   a   obsahom   písomného   vyhotovenia napadnutého   uznesenia,   konkrétne   že   v   zápisnici   nie   je   (na   rozdiel   od   písomného vyhotovenia uznesenia) vo výroku uvedené, že krajský súd zamieta žiadosť obvinených o prepustenie   z   väzby,   ďalej   že   v   časti   uvádzajúcej   predmet   konania   je   v   zápisnici krajského súdu uvedené: „Predmetom konania je rozhodnúť o sťažnosti obvineného“, hoci v skutočnosti krajský súd rozhodoval o sťažnosti prokurátora, a nadväzne na to, že krajský súd   na   neverejnom   zasadnutí   prečítal „sťažnosť   obvinených“,   ktorú   však   sťažovateľ v konaní podať nemal.

Ústavný   súd   však   dospel   k záveru,   že   uvedené   námietky   sťažovateľa   svojou relevanciou nesvedčia o skutočnom zásahu do obsahu práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ústavy, resp. čl. 5 dohovoru a v skutočnosti len poukazujú na nesprávnosť znenia zápisnice   o   neverejnom   zasadnutí,   resp.   na   nedostatky   v   písomnom   vyhotovení napadnutého uznesenia krajského súdu. Z uznesenia okresného súdu sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 31. marca 2014 totiž vyplýva, že sťažovateľ bol okresným súdom prepustený z väzby, do ktorej bol vzatý uznesením okresného súdu sp. zn. 0 Tp 5/2014 z 23. januára 2014, na slobodu   pri   súčasnom   prijatí   písomného   sľubu   podľa   §   80   ods.   1   písm.   b) Trestného poriadku,   nariadení   dohľadu   probačného   a   mediačného   úradníka   podľa   §   80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku a uložení (v označenom uznesení presne vymedzených) obmedzení a povinností. Zároveň zo sťažovateľom predloženej zápisnice okresného súdu z 31. marca 2014 vyplýva, že proti uzneseniu okresného súdu podal sťažnosť len prokurátor krajskej   prokuratúry,   zatiaľ   čo   obvinený   a   jeho   obhajca   sa   práva   podať   sťažnosť proti uzneseniu   okresného súdu   vzdali.   Je   teda   zrejmé, že krajský   súd   mohol v konaní z 15. apríla   2014   preskúmavať   jedine   sťažnosť   prokurátora   krajskej   prokuratúry,   a   nie sťažnosti obvineného sťažovateľa, ako to je nesprávne uvedené v zápisnici krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 60 Trestného poriadku, podľa ktorého je   možné   navrhnúť   opravu,   resp.   doplnenie   zápisnice   o   úkone   orgánov   činných v trestnom konaní alebo súdov, a v odseku 2 umožňuje, aby ten, kto viedol pojednávanie alebo   vykonal   úkon,   mohol   i   po   podpise   zápisnice   nariadiť   alebo   vykonať   opravu pisárskych chýb alebo iných zrejmých nesprávností. Sťažovateľ však nenamietal opísané zrejmé   nesprávnosti   (resp.   nedostatky)   zápisnice   spísanej   o neverejnom   zasadnutí na krajskom súde, ale uvedené nedostatky namietal v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ktorou v skutočnosti vyjadruje len nesúhlas s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z hľadiska materiálnej ochrany základných práv a slobôd však ústavný súd nezistil relevantný nesúlad medzi obsahom   rozhodnutia   krajského   súdu   zachyteným v zápisnici o neverejnom zasadnutí a písomným vyhotovením napadnutého uznesenia, pretože z oboch písomností   jasne   vyplýva   zrušenie   uznesenia   okresného   súdu   a   následné   zamietnutie žiadosti o prepustenie sťažovateľa z väzby. Krajský súd dostatočne podrobne (a na základe v uznesení konkretizovaných okolností) formuloval relevantné dôvody, ktoré ho v konaní o sťažnosti prokurátora viedli k inému rozhodnutiu, než ku ktorému dospel okresný súd. Napadnuté uznesenie krajského súdu preto nemožno považovať za arbitrárne a rozporné s obsahom čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, resp. s čl. 5 ods. 3 a 4 ústavy, keďže ho vydal súdny orgán   v druhom   stupni   konania,   ktorý   bol   na   takéto   rozhodnutie   oprávnený,   trvanie dôvodov   väzby   sťažovateľa   odôvodnil   zákonnými   dôvodmi,   je   zrejmé   aj   to,   že   väzba nebude presahovať čas ustanovený zákonom, ako aj to, že o zákonnosti väzby sťažovateľa bolo rozhodované urýchlene (teda do niekoľkých dní od podania jeho žiadosti o prepustenie z väzby).

Za podstatnú nepovažuje ústavný súd ani námietku sťažovateľa, že pri rozhodovaní o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu mu písomné odôvodnenie sťažnosti prokurátora krajskej prokuratúry nebolo doručené na vyjadrenie a v konaní pred krajským súdom ani nebol   vypočutý.   Ustanovenie   §   72   ods.   2   piata   veta   Trestného   poriadku   síce   súdu, resp. sudcovi pre prípravné konanie ukladá pred rozhodovaním o väzbe povinnosť doručiť bezodkladne návrhy a žiadosti prokurátora obvinenému, aby sa k nim pred rozhodovaním o väzbe mal možnosť vyjadriť, avšak sťažovateľ opomína, že v danom prípade krajský súd už rozhodoval o sťažnosti prokurátora krajskej prokuratúry proti rozhodnutiu o prepustení sťažovateľa z väzby. Trestný poriadok neobsahuje výslovnú povinnosť konajúceho súdu doručovať každé doplnenie dôvodov už skôr zahlásenej sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe druhej   procesnej   strane   na   vyjadrenie   a   je   zrejmé,   že   vzhľadom   na   potrebu   rýchlosti konania, ktorou sa rozhodovanie o väzbe vyznačuje, by bezvýhradné trvanie na takomto výklade procesných predpisov mohlo spôsobovať ústavne neprimerané predlžovanie doby rozhodovania   nadriadeného   súdu   o   väzbe.   Namiesto   toho   nielen   platné   procesné   právo v § 79 ods. 3 Trestného poriadku, ale aj priamo dohovor v čl. 5 ods. 4 ustanovuje právo na prieskum   zákonnosti   trvania   väzby   v konaní   na   návrh   obvineného,   a   to   v zásade kedykoľvek   a   opakovane,   čo   aj   v okolnostiach   daného   prípadu   možno   považovať za dostatočný právny prostriedok, ktorým sa sťažovateľ môže domáhať prepustenia z väzby, pokiaľ dôvody väzby vo veci už pominuli. Navyše sa žiada pripomenúť, že sťažovateľ si bol hneď   po   vyhlásení   uznesenia   okresného   súdu   vedomý   skutočnosti,   že   prokurátor   voči uzneseniu okresného súdu sťažnosť podal (sťažnosť mala dokonca aj odkladný účinok), a preto   aj   pred   vydaním   napadnutého   uznesenia   mohol   vo   svoj   prospech   formulovať písomnú argumentáciu podporujúcu dôvody, pre ktoré ho okresný súd z väzby prepustil.

Z ústavného   hľadiska   napokon   neobstojí   ani   námietka   sťažovateľa,   že   v   konaní o žiadosti o prepustenie z väzby nebol pred krajským súdom vypočutý. Neodmysliteľnou procesnou zárukou pri zásahu do základného práva jednotlivca do osobnej slobody síce je aj právo   dotknutej   osoby   vyjadriť   sa,   a   teda   aj   právo   na   vypočutie   súdom   k   dôvodom a okolnostiam ďalšieho zotrvania vo väzbe (mutatis mutandis III. ÚS 84/06, II. ÚS 108/08), avšak v sťažovateľovej veci o takomto prípade hovoriť nemožno. Pre ústavnú konformnosť rozhodnutia súdu druhého stupňa totiž postačuje, že v rámci dvojinštančného konania bol sťažovateľ osobne vypočutý na jednom stupni, teda len na okresnom súde (II. ÚS 277/09, III. ÚS 466/2010). Postup krajského súdu, ktorý v konaní o sťažnosti prokurátora krajskej prokuratúry   rozhodol   bez   vypočutia   sťažovateľa   na   neverejnom   zasadnutí,   preto   ešte nezakladá   porušenie   označených   práv   a k   ich   porušeniu   by   došlo   iba v   prípade,   že   by pred rozhodovaním o žiadosti o prepustenie z väzby nebol sťažovateľ vypočutý vôbec.

Ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie krajského súdu nevybočilo z medzí ustanovených označeným článkom ústavy a dohovoru, a tak nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľovho základného práva na osobnú slobodu zaručeného čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy ani   práva   na   slobodu   a   bezpečnosť   zaručeného   čl.   5   ods.   3   a   4   dohovoru.   Vzhľadom na uvedené   bolo   potrebné   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 K namietanému porušeniu práv zaručených čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 37 ods. 3 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy (obdobne aj podľa § 37 ods. 3 listiny) všetci účastníci sú si v konaní... rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným   dôkazom.   Verejnosť   možno   vylúčiť   len   v   prípadoch   ustanovených zákonom...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V súvislosti   so   sťažovateľom   namietaným   porušením   uvádzaných   článkov   ústavy (čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2), ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou judikatúrou (napr. III. ÚS 135/04 v uznesení o prijatí sťažnosti, IV. ÚS 51/09, II. ÚS 275/2010) poukazuje na skutočnosť, že implicitnou súčasťou čl. 17 ústavy sú aj záruky práva na spravodlivé súdne konanie vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy obsahujúce základné procesné atribúty práva na osobnú slobodu, ktoré zahŕňajú aj právo na spravodlivé súdne konanie pri pozbavení osobnej slobody.

Článok 17 ústavy týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné a tiež procesné atribúty vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy o práve na súdnu ochranu.

Obdobne   aj   konania   všeobecných   súdov,   ktorými   sa   rozhoduje   o   väzbe,   nie   sú konaniami o trestnom obvinení samotnom (konaniami vo veci samej týkajúcimi sa viny obvinenej   osoby)   a   ani   konaniami   o   právach   alebo   záväzkoch   občianskoprávneho charakteru, na ktoré sa vzťahuje čl. 6 ods. 1 dohovoru. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo   svojich   ustanoveniach   čl.   5   dohovoru   (napr.   I.   ÚS   200/06,   III.   ÚS   277/07). Neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie o osobnej slobode bola potvrdená aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok vo veci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A, č. 12, bod 76).

Vzhľadom na uvedený nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím krajského súdu a označenými právami, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   ako   celok,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2014