SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
III. ÚS 628/2015-31
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. februára 2016v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcuĽubomíra Dobríka prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátskou kanceláriou ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, v mene ktorej koná advokát a konateľ
, vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.6 Co 7/2014 z 26. februára 2015, a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdpostupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 7/2014 a jehorozsudkom z 26. februára 2015 p o r u š e n é b o l o.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.6 Co 7/2014 z 26. februára 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Prešove j e p o v i n n ý uhradiť spoločnostitrovy konania v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov)na účet jej právneho zástupcu ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.III. ÚS 628/2015 z 8.decembra 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskejrepubliky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konanípred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva zaručenéhov čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva zaručeného v čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 7/2014z 26. februára 2015.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že predmetom konania pred všeobecnými súdmi– Okresným súdom Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedeným pod sp. zn.3 C 8/2012 a krajským súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 7/2014 sa sťažovateľkadomáha zaplatenia 625 406 eur titulom nesplnenia si zmluvných povinností žalovanéhosubjektu. Sťažovateľka ako žalobkyňa v konaní pred všeobecným súdom uplatnila právona plnenie z kúpnej zmluvy z 8. septembra 2006zľavu z kúpnej ceny.̶ ⬛⬛⬛⬛ Predmetom kúpnejzmluvy bol pozemok v katastri obce ⬛⬛⬛⬛ na výstavbu apartmánov. Právona zľavuodvodilaodporušeniazáväzkupredávajúcejspoločnosti ⬛⬛⬛⬛, začať s výstavbouna susednom pozemku v lehote do 6/2007 s predpokladaným termínom ukončenia výstavbya kolaudácie v priebehu roka 2009.
Okresný súd rozsudkom č. k. 3 C 8/2012-168 z 18. novembra 2013 žalobu zamietolpre premlčanie nároku a krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 Co 7/2014 z 26. februára 2015rozsudok okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti za kľúčové vo veci označila posúdenie výkladuvôle zmluvných strán a s tým súvisiace vyriešenie otázky začatia plynutia premlčacej doby.
Z pripojených rozsudkov okresného súdu a krajského súdu ústavný súd zistilnasledovné. Okresný súd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal otázkou premlčania nárokusťažovateľky na základe vznesenej námietky premlčania. Vytkol jednak nedostatky prikoncipovaní dotknutej kúpnej zmluvy v tom smere, že v nej mali byť jasnejšiea jednoznačnejšie určené termíny nielen začatia (jún 2007), ale aj dokončenia a kolaudácievýstavby ⬛⬛⬛⬛, a to určitejším spôsobom než„v priebehu roka 2009“. Vyslovil výhrady tiež voči postoju sťažovateľky, kedy jej„pri bežnej starostlivosti o svoj majetok, pri obvyklej opatrnosti muselo byť už v roku 2009 zrejmé, že výstavba ⬛⬛⬛⬛ je nereálna,“a kedy podľa zistení súdu nepodnikla žiadnekroky. V závere okresný súd s poukazom na § 393 ods. 1 Obchodného zákonníka dospelk záveru, že„žalovaný porušil svoju povinnosť v článku III bod 6 predmetnej kúpnej zmluvy, že do júna 2007 nezačal na ⬛⬛⬛⬛ výstavbu ⬛⬛⬛⬛, pričom premlčacia lehota začala plynúť prvým dňom nasledujúceho mesiaca (1.7.2007). Keďže žaloba bola podaná na tunajší súd po uplynutí všeobecnej premlčacej lehoty (4roky), dňa 23.1.2011 nemohol súd návrhu žalobcu vyhovieť, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania.“
Krajský súd v napadnutom rozsudku dospel k záveru, že okresný súd správne zistilskutkový stav, správne vyvodil právne závery. Skonštatujúc správnosť napadnutéhorozsudku, tento vo výroku o zamietnutí žaloby ako vecne správny potvrdil. Rovnako sa ajon zaoberal otázkou premlčania žalovaného nároku sťažovateľa, a to s ohľadom na momentporušenia zmluvnej povinnosti vystavať ⬛⬛⬛⬛ ako momentuzačatia plynutia premlčacej doby. Vyslovil, že«Na účely premlčania je práve významný čas, kedy je možné právo uplatniť po prvýkrát. Ak by sa prijal výklad žalobcu, tak k porušeniu povinnosti došlo až 1. 1. 2010, čo je ale celkom zjavne v rozpore so znením zmluvy. Podľa z zmluvy neodškriepiteľne došlo k porušeniu povinnosti začať s výstavbou už 1. 7. 2007 a od tohto dňa nastal protiprávny stav, ktorý založil žalobcovi právo uplatniť nárok na súde. Zmluvný záväzok sa dojednal ako záväzok začať s výstavbou (...„začne s výstavbou“...). Uvedený záväzok je pomerne jasný a určitý. Na rozdiel od záväzku začať s výstavbou je ukončenie výstavby úplne neurčité. Pri názore žalobcu by začiatok plynutia premlčacej doby nebol jasný a mohol sa odvíjať neurčito v budúcnosti po 1. 7. 2007, a teda aj po roku 2010, pretože rok 2009 bol formulovaný len ako pravdepodobný rok ukončenia výstavby. Logicky preto vyznieva otázka, prečo by dohodnuté ukončenie nemalo dopadať na obdobie po roku 2010? Argument žalobcu, že pri názore prvostupňového súdu by postačovalo obyčajné „oplotenie staveniska“ a žeby sa nedosiahol dohodnutý cieľ, je neakceptovateľný, pretože zo zmluvy vyplývajúca vôľa „začať s výstavbou“ nebola formulovaná z obsahového hľadiska do detailov.»
Sťažovateľka je presvedčená, že otázku začatia plynutia premlčacej doby oba súdyposúdili nepresvedčivo a nedostatočne. Namietla, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu,proti ktorému predložená sťažnosť smeruje, vychádza z absolútne nesprávneho právnehoposúdenia veci, absolútne neposkytuje zrozumiteľné a jasné odpovede na všetky právnea skutkovo relevantné otázky. Podľa sťažovateľky krajský súd nerešpektujúc svojepovinnosti vyplývajúce mu z Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ústavy, akoaj z požiadaviek kladených na odôvodnenie rozsudku judikatúrou ústavného súdu(III. ÚS 209/04, III. ÚS 517/2011-9), ako aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva[(ďalej len „ESĽP“) (Higgins v. Francúzsko z 19. 2. 1998, Georgidias v. Grécko z 29. 5.1997)] dať odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetomsúdnej ochrany vydal nepresvedčivé rozhodnutie, ktorého odôvodnenie je nepresvedčivé,čím„došlo k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy, článku 36 ods. 1 Listina práva základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. februára 2015, so sp. zn. 6 Co/7/2014 porušené bolo.
II. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. februára 2015, so sp. zn. 6 Co/7/2014 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“
II.
Na výzvu ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde predložilapredsedníčka krajského súdu vyjadrenie k sťažnosti z 19. júna 2015, ktoré bolo ústavnémusúdu doručené 5. februára 2015.
Zdôraznila, že základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavynemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojichzáveroch s požiadavkami účastníka. Základným atribútom je, aby postup súdu bol v súladeso zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možnékvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne.
Podľa krajského súdu, vo veci uňho vedenej pod sp. zn. 6 Co 7/2014 súd konalv medziach svojej právomoci, pričom jeho závery odvolacieho súdu vyplývajúz vykonaného dokazovania. Jeho úvahy napísané v dôvodoch rozhodnutia z 26. februára2015 vychádzajú z konkrétnych faktov prípadu, sú logické a majú oporu v obsahu spisovéhomateriálu. Je toho názoru, že v predmetnej veci bol vyššie uvedený predpoklad dodržanýpostupomodvolaciehosúdu,ajobsahrozhodnutiajezákonný,nearbitrárnya preskúmateľný, čo sa týka dôvodov. Preto nie je možné z hľadiska doterajšieho stavu vecikonštatovať porušenie základných práv účastníka upravených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3ústavy. Z uvedených dôvodov navrhla sťažnosť sťažovateľky ako zjavne nedôvodnúzamietnuť.
K podanej sťažnosti sa tiež vyjadril predseda senátu 6 Co krajského súdu (ďalej len„predseda senátu 6 Co“). S poukazom na odôvodnenie rozsudku krajského súdu vo vecisťažovateľky akcentoval skutočnosť, že sťažovateľka zakladá svoju sťažnosť na porušenípráva na súdnu ochranu s odôvodnením, že napadnutý rozsudok nedáva odpoveďna kľúčový argument žaloby, s ktorým názorom vyjadril zásadný nesúhlas. Krajský súdpodľa názoru predsedu senátu 6 Co úplne jasne odôvodnil začiatok plynutia premlčacejdoby od porušenia záväzku začať s výstavbou areálu v 6/2007 a za dôležitú označil právnuotázku„kedy sa mohlo právo uplatniť na súde po prvýkrát“(§ 101 Občianskehozákonníka). Žalovaný v konaní pred všeobecným súdom teda nepochybne porušil svojupovinnosť začať s výstavbou wellness a športového areálu už v júli 2007, pričom„je úplne problematické konštatovať, že 1.1.2010 bol porušený záväzok ukončiť stavbu, ak záväzok na ukončenie stavby nebol dohodnutý na rok 2009, ale len ako pravdepodobné ohraničenie termínu. Ak preto rok 2009 je z hľadiska záväzku len ako pravdepodobné riešenie, nielen rok 2010, ale aj rok 2011 a všetky ostatné roky vyznievajú z hľadiska ukončenia stavby ako zmluvou nevylúčené riešenie (rok 2009 ako pravdepodobnosť, ostatné roky ako síce nepredpokladané, ale zmluvne možné riešenia).“
Následne dôvodil, že bez konkrétneho dátumu, kedy sa dalo právo uplatniťpo prvýkrát, je tak nemožné začať s počítaním premlčacej doby a v konečnom dôsledku,stavba wellness mohla byť dokončená kedykoľvek po roku 2009 bez toho, aby sa dalokonštatovať porušenie zmluvy. Ďalej predseda senátu 6 Co spochybnil serióznosť záujmusťažovateľky na výstavbe wellness a športového areálu na pozemkoch susediacich s ňouzakúpeným pozemkom, a to s ohľadom na kontrahovanie len zníženia kúpnej ceny a niemožnosti odstúpenia od zmluvy v prípade nesplnenia si zmluvnej povinnosti predávajúcim,ako aj s ohľadom na potenciálne opomenutie verejnoprávnych aspektov stavby –jednotlivých krokov územného a stavebného konania. Za zarážajúcu označil aj dĺžku dobyod júla 2007, počas ktorej sťažovateľa ostala pasívna.
Predseda senátu 6 Co vyjadril názor, že„Celou podstatou nespokojnosti sťažovateľa je názorový odklon v právnej otázke premlčania. Tu však poukazujeme na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na uznanie právneho názoru.“Zotrvalna stanovisku, že„tunajší súd premlčanie vysvetlil a že dal odpoveď na kľúčový argument. S presnosťou až na konkrétne dni sa otázkou plynutia premlčania odvolací súd zaoberal. Primá facie tak nemôže ísť o nedanie zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie o otázke premlčania.“Poukázal na to, že sťažovateľ nepodal dovolanie podľa§ 237 ods. l písm. f) OSP a na to, že judikatúra považuje za efektívny (účinný) prostriedokochrany aj dovolanie podľa § 237 ods. l písm. f) OSP v prípade nedania odpovede nazásadný argument strany a stav, ktorý podriaďuje pod odňatie možnosti konať pred súdom.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákonao ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ichvyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zásadne nemá oprávneniepreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil(napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00). Nie je teda jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy, ktorýmpredovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu saobmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (m. m. I. ÚS 13/01,I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo stranyústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojomrozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) privýklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať lenv prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadnepoprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 115/02, I. ÚS 139/02, I. ÚS 12/05,I. ÚS 352/06).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľačl. 36 ods. 1 listiny) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, abybola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorétento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavyv spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ichpostavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskejrepubliky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúvo ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveňpožiadavkurešpektovaniaprocesnýchgaranciíspravodlivéhosúdnehokonaniavyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP.
Sťažovateľka tvrdí, že v sťažnosti označené práva boli porušené tým, že krajský súdpri formulovaní svojich záverov postupoval v rozpore s elementárnou logikou,ak predávajúci a vlastník priľahlých pozemkov nezaháji výstavbu wellness centraa športového areálu, a naopak jeho dokončenie resp. nedokončenie, nie je nijakosankcionované. Následne krajský súd, rovnako ako okresný súd, na základe tejto úvahyvyvodili záver, že premlčacia doba pre uplatnenie si dojednanej sankcie – zľavy z kúpnejceny, začala plynúť prvým dňom po uplynutí lehoty, v ktorej predávajúci mal s výstavbouzačať, t. j. začala plynúť 1. júla 2007 a uplynula 30. júna 2011. Odôvodnenie rozsudkukrajského súdu je tak, podľa názoru sťažovateľky v rozpore s § 157 OSP, ako ajs požiadavkami kladenými naň judikatúrou ESĽP.
Z odôvodnenia dotknutého rozsudku krajského súdu, ako aj z jeho predloženýchvyjadrení vyplýva, že zo zmluvného dojednania záväzku predávajúceho vystavaťna pozemkoch priľahlých pozemku, ktorý dotknutou kúpnou zmluvou previedolna sťažovateľku, krajský súd vyvodil v prvom rade záujem na začatí s výstavbou ⬛⬛⬛⬛. Krajský súd pritom vychádzal z vyššieho stupňa určitosti dojedanéhonajneskoršiehodátumuzačatiasvýstavbou(jún2007)oprotidojednanému„predpokladanému“ dátumu kolaudácie stavieb (rok 2009). Záväzok tak rozdelil na dve fázy– jeho začatie a dokončenie výstavby ⬛⬛⬛⬛. Na základe tejto úvahynásledne krajský súd určil moment začatia plynutia premlčacej lehoty pre uplatnenie sipráva na zľavu z ceny v prípade nesplnenia si tejto povinnosti práve ako moment nesplneniasi povinnosti začať s výstavbou, nie predpokladaný čas jej administratívneho ukončenia, t. j.predpokladaný čas kolaudácie. Tento postup okresný súd odôvodnil poukazom na faxovésprávy sťažovateľky zo 16. mája 2011 a z 18. augusta 2011, v ktorej mala predávajúcehovyzvať v zmysle povinnosti začať s výstavbou ⬛⬛⬛⬛, avšak dokončenie stavbynespomína.
Krajský súd označil za správny záver okresného súdu, že v prípade, ak bysťažovateľke ako žalobkyni v konaní pred všeobecným súdom naozaj záležalo na výsledkuformulovaného záväzku vybudovania ⬛⬛⬛⬛, mohol termíndokončenia výstavby stanoviť presne, a to aj s ohľadom na možné prekážka pridokončovaní projektu. Okresný súd tiež poukázal na zanedbanie obvyklej opatrnostia bežnej starostlivosti o majetok zo stany sťažovateľky, ktorá nepodnikla žiadne krokyna jeho ochranu ani v čase, keď už bolo zrejmé, že vzhľadom na nezačatie výstavby tátourčite nebude v predpokladanom termíne skolaudovaná, ako aj na skutočnosť,že ustanovenie čl. III bodu 6 dotknutej kúpnej zmluvy o záväzku vybudovať ⬛⬛⬛⬛, formulovala sama sťažovateľka, resp. jej právny zástupca.Krajský súd a aj okresný súd svoju úvahu postavili na výkladovom pravidle v zmysle§ 266 Obchodného zákonníka. Teda, že prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcejosoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byťznámy (odsek 1). V prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladása prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby,ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľavýznamu, ktorý sa i m spravidla v tomto styku prikladá (odsek 2). Pri výklade vôle podľaodsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle,včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako ajnásledného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.
Krajský súd súčasne poukázal na právny názor ústavného súdu vyslovený v jehonáleze vo veci sp. zn. I. ÚS 243/07:«„Ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy vložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v zmluve ustanovenie pripúšťajúce viacvýznamový výklad a následne v zlej viere zneužiť mnohoznačnosti tohto ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany.“ V prípade, ak tvorca zmluvy argumentuje neurčitým ustanovením, ktoré sám v zmluve naformuloval, mal by podľa uvedeného rozhodnutia „sám preukázať, že nekoná v zlej viere a že medzi stranami bol skutočne konsenzus na tvorcom zmluvy tvrdenom význame, a nie naopak tak ako to ustálili všeobecné súdy.“»
Pri právnom posúdení veci treba vo všeobecnej rovine poukázať aj na príslušnújudikatúru ESĽP (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26),podľa ktorej rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých jezaložené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí saposúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každýargument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument,ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tentoargument (Georgiadis c. Grécko z 29.5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z právana spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam prerozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993).
Ústavný súd zastáva názor, že z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutéhorozsudku bolo povinnosťou krajského súdu ako súdu odvolacieho sa s podstatnounámietkou sťažovateľky, spočívajúcej v spochybnení stanoveného začiatku plynutiapremlčacej lehoty pre uplatnenie jej práva na zľavu z kúpnej ceny, v odôvodnenínapadnutého rozsudku primeraným spôsobom zaoberať a ústavne akceptovateľnýmspôsobom aj vysporiadať. Uvedená námietka má v okolnostiach posudzovanej veci podľanázoru ústavného súdu podstatný význam, a preto bolo z hľadiska požiadaviek tvoriacichintegrálnu súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyhnutné, aby sa krajský súds ňou v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal ústavne akceptovateľným spôsobomtak, aby k nej zaujal jednoznačný a nespochybniteľný právny záver.
V prvom rade sa oba súdy pri aplikácii výkladového pravidla podľa § 266Obchodného zákonníka zaoberať naplnením podmienok pre aplikáciu jednotlivých odsekov,t. j. mali jednoznačne vylúčiť možnosť aplikácie výkladového pravidla podľa § 266 ods. 1Obchodného zákonníka pred aplikáciou nasledujúcich odsekov, teda, v prvom rade maliskúmať úmysel konajúcej osoby – sťažovateľky ako subjektu, ktorý mal článok III. bod 6kúpnej zmluvy formulovať, a súčasne tiež, či tento úmysel bol, resp. musel byť druhejstrane známy. Tento význam, resp. výklad prejavu vôle mal následne byť určujúcimfaktorom pre posudzovanie aj plynutia lehôt. Pokiaľ ide o aplikáciu právneho názoruvysloveného ústavným súdom v náleze sp. zn. I. ÚS 243/07, s ktorým sa treba zásadnestotožniť, avšak aj pre tento, rovnako ako aj pre citované ustanovenia Obchodnéhozákonníka platí, že ho nemožno aplikovať spôsobom, ktorý nevyplýva z logiky vykonanéhodokazovania. Ani z rozsudku krajského súdu, ani z rozsudku okresného súdu takýto postupnevyplýva.
Ani podľa názoru ústavného súdu jednotlivé ustanovenia predmetnej kúpnej zmluvynie sú formulované dostatočne precízne – osobitne s ohľadom na povahu plnenia podľa tejtozmluvy. Táto skutočnosť však neoprávňuje všeobecné súdy pristupovať k sporuvzniknutému z takejto zmluvy tak, ako k tomu došlo v prejednávanom prípade. Vo vecisťažovateľky totiž súdy naozaj opomenuli prihliadnuť na základnú kontraktuálnu logiku,keď jednak bez toho, že by táto možnosť vyplývala z vykonaného dokazovania, rozdelilipovinnosť vybudovať ⬛⬛⬛⬛ na dve samostatné fázy –povinnosť so stavbou začať a povinnosť stavbu dokončiť, a jednak len na základe„konkrétnejšie“ dojednaného času začatia výstavby ustanovili toto za cieľ spornéhozmluvného ustanovenia. Paradoxne k tomuto ich záveru potom pôsobí vyjadrenie predsedusenátu 6 Co o nemožnosti presne určiť dokončenie stavby s ohľadom na povahu územnéhoa stavebného konania, resp. ďalších administratívnych (a príp. faktických) okolnostíspojených s výstavbou nehnuteľnosti.
Javí sa, že súdy zvolili jednoduchšiu cestu pri stanovení začatia plynutia premlčacejdoby bez toho, aby na základe vykonaného dokazovania tak, ako vyplýva z obsahu súdnehospisu, mali jednoznačne za vylúčené, že účelom dotknutého ustanovenia bolo dobudovanieprostredia pre plánovanú výstavbu obytných budov, resp. vybudovanie celého komplexubytovašportovo-relaxačnýchzariadenívovzájomnejspoluprácikupujúcehoa predávajúceho ako vlastníkov susediacich pozemkov. Uspokojili sa pritom s formuláciamifaxových správ – upomienok o nezačatí s výstavbou zo strany predávajúceho. Krajský súdzdôraznil nedbanlivosť vo vzťahu k starostlivosti o majetok a práva zo strany sťažovateľky,keď vzhľadom na nezačatie výstavby nekonala, hoci si musela byť vedomá nemožnostidokončenia v dojednanom termíne. Paradoxne, túto logiku – nemožnosť riadnehodokončenia stavby v termíne – neaplikoval pri hodnotení faxových správ, z ktorých vyvodillen záujem sťažovateľky na začatí s výstavbou.
Z obsahu pripojeného spisu nevyplýva jednoznačne, že by prejav vôle sťažovateľkya predávajúceho formulovaný v dotknutej zmluve, s ohľadom na ďalší obsah zmluvy,základnú logiku, pri riadnej a zodpovednej aplikácii § 266 Obchodného zákonníka moholbyť vykladaný tak, že by porušením článku III ods. 6 zmluvy bolo už len samo nedodržanietermínu začatia výstavby a toto osebe by bolo určujúcim faktorom pre rozhodnutiesťažovateľky uzavrieť kúpnu zmluvu pre dojednanej cene. Odôvodnenia rozsudkova vykonaný výklad vôle zmluvných strán napríklad opomínajú „list v nemčine“ od ⬛⬛⬛⬛ (predávajúci) zo 17. júla 2006 predložený tiež na pojednávaníkonanom 18. decembra 2012 pred okresným súdom. Teda, odôvodnenie rozsudku krajskéhosúdu vykazuje predčasné uspokojenie sa s „istejším“ dátumom plnenia si (prvej) častizmluvnej povinnosti, pred pravdepodobne a širšie určeným termínom splnenia si záväzku,ktorého cieľom a účelom z pohľadu sťažovateľky bolo zatraktívnenie lokality, v ktorejzamýšľala výstavbu bytov.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že rozsudok krajského súdu jerozhodnutím, ktoré nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné, a pretorozhodol, že označeným rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, a preto ho v súlade s § 56 ods. 2 a ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušila vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Ústavný súd podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republikyč. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služiebv znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) priznal sťažovateľke náhradu trovkonania. Pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdyzamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2014, ktorá bola 839 €,keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznal za dva úkonyprávnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky, a to za každý úkon po 139,83 €, t. j.spolu v sume 279,66 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 8,39 € (§ 16 ods. 3vyhlášky) predstavuje sumu 296,44 €. Keďže sťažovateľka nepredložil doklad o registráciijej právneho zástupcu ako platcu DPH, ústavný súd priznanú náhradu trov právnehozastúpenia o jej sumu nenavýšil.
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnehozástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehoteuvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie jeprípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jehodoručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. februára 2016