znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 627/2015-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2016predbežne prerokoval sťažnosť

zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Kubik, advokát, s. r. o., Poľnácesta 966/9, Dunajská Streda, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Peter Kubik,vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd, ako aj základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokoluk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Bratislave sp. zn. 3 Cbm/61/2004 z 20. novembra 2007, rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 6 Obo/84/2008 z 19. februára 2009 a uznesením Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 z 26. februára 2015 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základné právozaručené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo zaručené v čl. 1 Dodatkovéhoprotokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Obo/84/2008 z 19. februára 2009a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 23/2013z 26. februára 2015 p o r u š e n é b o l i.

2.Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 6 Obo/84/2008 z 19. februára 2009 a uznesenie Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 z 26. februára 2015 z r u š u j e a vec muv r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiťtrovy konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) naúčet jeho právneho zástupcu JUDr. Petra Kubika, advokát, s. r. o., Poľná cesta 966/9,Dunajská Streda, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.III. ÚS 627/2015-13 z 8. decembra 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“) v časti, ktorou namieta porušenie svojho základného práva zaručenéhov čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako ajzákladného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“) a práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len„dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Obo/84/2008 a jeho rozsudkomz 19. februára 2009 a v konaní sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 a jeho uznesením z 26. februára2015. Vo zvyšnej časti, a to vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.3 Cbm/61/2004 z 20. novembra 2007 bola sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Úrad pre finančný trh rozhodnutímč. GRUFT-113/2004/SANE z 24. februára 2004 skonštatoval porušenie povinností správcupodľa § 35 ods. 1 a 3 a § 36 ods. 2 zákona č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom investovanív znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kolektívnom investovaní“) v súvislostis predajom akcií, pretože správca nepostupoval pri predaji akcií s odbornou starostlivosťou,pretože nevykonal kroky, prostredníctvom ktorých by bolo možné predať akcie za čonajvýhodnejšiu cenu, ktorú bolo možné dosiahnuť, lebo promptne predal akcie za jedinúzáujemcami ponúknutú cenu, hoci nebol dôvod na okamžitý predaj akcií, a pretožev analýze spracovanej pred predajom akcií nezohľadnil ďalšie skutočnosti majúce vplyv nacenu akcií. Správcovi uložil pokutu 2 000 000 Sk.

Následne Úrad pre finančný trh rozhodnutím č. GRUFT-126/2004/SANEz 23. novembra 2004 uložil za už opísaný skutok pokutu aj depozitárovi správcu zazanedbanie jeho povinností konať samostatne s odbornou starostlivosťou výlučnev prospech podielnikov podielového fondu, čím porušil § 20 ods. 1 a § 23 ods. 1 zákonao kolektívnom investovaní.

Ako ďalej vyplýva zo sťažnosti sťažovateľa, tento na základe označenýchprávoplatných rozhodnutí Úradu pre finančný trh podal žalobu, ktorou sa domáhal náhradyškody, ktorú utrpel ako podielnik podielového fondu, ktorého akcií sa predaj týkal. Krajskýsúd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 3 Cbm/61/2004-382z 20. novembra 2007 v znení opravného uznesenia č. k. 3 Cbm/61/2004-403 z 25. februára2008 žalobu sťažovateľa v plnom rozsahu zamietol. Dospel k záveru, že neboli naplnenépredpoklady pre vyvodenie zodpovednosti za škodu žalovaných, ako aj že správca sanedopustil porušenia svojich povinností, depozitár správcu svojím konaním nemohol svojímkonaním spôsobiť sťažovateľovi škodu a ani voči vtedajšiemu predsedovi predstavenstvasprávcu nebolo preukázané porušenie povinností.

Najvyšší súd ako súd odvolací rozsudok krajského súdu potvrdil, osvojac si dôvodyrozsudku krajského súdu. Sťažovateľ dodal, že najvyšší súd o jeho odvolaní rozhodol beznariadenia pojednávania bez toho, aby doručil sťažovateľovi vyjadrenie depozitára správcuk podanému odvolaniu a dal mu možnosť sa k nemu vyjadriť.

Sťažovateľom dovolanie podané 14. apríla 2009 najvyšší súd uznesením sp. zn.1 Obdo V 23/2013 z 26. februára 2015 odmietol konštatujúc, že v predchádzajúcom konanínedošlo k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom, pričom vo vzťahu k rozsahudokazovania najvyšší súd uviedol, že je len a len vecou súdu, ktoré z navrhnutých dôkazovvykoná a ktoré nie. Námietkou týkajúcou sa aplikácie § 135 Občianskeho súdneho poriadku(ďalej aj,,OSP“) sa najvyšší súd nezaoberal.

Podľa názoru sťažovateľa sa súd prvého stupňa, odvolací súd, ba ani dovolací súdv odôvodnení svojich rozhodnutí sa spôsobom ustanoveným v § 157 OSP nevysporiadalis návrhmi sťažovateľa na vykonanie dôkazov, pričom ich vyhodnotenie nezodpovedázákonným požiadavkám. Hoci si je sťažovateľ vedomý toho, že súd nemusí vyhovieťkaždému návrhu účastníka na vykonanie dôkazu a taktiež nemusí hodnotiť každý jednotlivýdôkaz, zdôraznil, že konanie pred súdom musí rešpektovať zásadu „rovnosti zbraní“, ako ajpožiadavku spravodlivosti. Nemôže teda podľa sťažovateľa nastať situácia, kedy súdrozhodne v rozpore s vykonanými dôkazmi, resp. odmietne vykonať relevantné dôkazynavrhnuté jedným účastníkom a v rozhodnutí to zamlčí.

Zo sťažnosťou napadnutých rozhodnutí krajského súdu a najvyššieho súdu podľasťažovateľa nie je zrejmé, ktoré dôkazy súdy hodnotili, z ktorých vychádzali a ktoré nebralido úvahy a prečo, a ani to, prečo nevykonali ďalšie dôkazy navrhnuté sťažovateľom napreukázanie pravdivosti jeho tvrdení. Ignorovali najmä dôkazy vyplývajúce z trestnéhokonania vedeného Okresným riaditeľstvom Policajného zboru Bratislava I, Úrad justičneja kriminálnej polície Bratislava I pod sp. zn. ČVS: ORP-252/OEK-B1-2004Zia ČVS: ORP-74-183/JKP-2004-I., správne konania a právoplatné označené rozhodnutiaÚradu pre finančný trh, ako aj výsluch riaditeľky organizátora verejného trhu s cennýmipapiermi spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, čo sa týka štandardného postupu pri dosahovanínajvýhodnejšej ceny pri predaji akcií z podielových fondov.

Osobitne vo vzťahu k rozsudku najvyššieho súdu a jeho uzneseniu o odmietnutíuznesenia sťažovateľ namietol, že„odvolací súd a dovolací súd nemôžu len stručne konštatovať správnosť postupu súdov nižšieho stupňa. Z odôvodnenia musí vyplývať jednoznačne úvaha a postup súdu pri dokazovaní a hodnotení dôkazov a nemôže s a opierať iba o nepreukázané (navyše správnym orgánom vyvrátené) tvrdenia jednej procesnej strany. Ak rozhodnutie súdu nie je dostatočne zdôvodnené a je arbitrárne, znamená to porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy (napr. I. ÚS 226/03) a je nezlučiteľné s ideou spravodlivého procesu (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Vetrenko v. Moldova z 18. mája 2010).“.

Sťažovateľ je toho názoru, že tým, že súdy v rozpore s § 135 Občianskeho súdnehoporiadku nevychádzali z predmetných rozhodnutí Úradu pre finančný trh, ďalej tým, žebezdôvodne nevykonali dôkazy navrhnuté sťažovateľom na odčiarknutie svojho nároku nanáhradu škody, a celkovo tým, že uskutočnili konanie a vydali rozhodnutia, ktoré nespĺňajúzákladné zákonné požiadavky (pozri ďalej), neposkytli sťažovateľovi ochranu jeho majetkuako základnej zložky práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj do právasťažovateľa pokojne užívať majetok garantovaného čl. 1 dodatkového protokolu.

Konanie súdu prvého stupňa, odvolacieho a dovolacieho súdu označil zanespravodlivé, ich rozhodnutia už uvedené požiadavky nespĺňajú. Ich rozhodnutia nedávajúodpovede na právne argumenty sťažovateľa, ba ďalšie otázky vytvárajú. Sťažovateľ ichoznačil za nezákonné a došlo prostredníctvom nich k odňatiu práva sťažovateľa konať predsúdom a k zásahu do jeho práva na spravodlivý proces. Tento nedostatok nebol odstránenýani dovolacím súdom, ktorý podobne ako súdy nižšieho stupňa ignoroval argumentysťažovateľa, v odôvodnení svojho rozhodnutia ich nereflektoval [rozsudok Európskeho súdupre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Suominen v. Fínsko z 1. 7. 2003].

Sťažovateľ sa domnieva, že jeho právo na verejné prerokovanie veci a právovyjadrovať sa k jednotlivým dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy) bolo porušené postupomnajvyššieho súdu, keď ako súd odvolací sťažovateľovi predovšetkým nedoručil vyjadreniedepozitára správcu k podanému odvolaniu, čím v nadväznosti na jeho rozhodnutiesťažovateľ stratil možnosť vyjadriť sa k argumentom uvádzaným v tomto vyjadrení. Právosťažovateľa vyjadrovať sa k jednotlivým dôkazom bolo porušené aj tým, že vyjadreniasprávcu a predsedu jeho predstavenstva k podanému odvolaniu mu boli doručenébezprostredne pred rozhodnutím odvolacieho súdu a bez určenia primeranej lehoty navyjadrenie či upozornenia na rozhodnutie bez nariadenia pojednávania. Poznamenal, žesprávca podal predmetné vyjadrenie na odvolací súd viac než šesť mesiacov pred jehodoručením sťažovateľovi.

Uvedeným postupom súdy súčasne privodili porušenie práva na ochranu majetkupodľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6dohovoru.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti naďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Krajského súdu Bratislava č.k. 3 Cbm 61/04 zo dňa 20.11.2007, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 6 Obo 84/2008 zo dňa 19.2.2009 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1 Obdo V 23/2013 zo dňa 26.02.2015 základné práva a slobody sťažovateľa zakotvené v článku 20 ods. 1, v článku 46 ods. 1 a v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na ochranu majetku zakotvené v článku 1 Dodatkového protokolu 1 k Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na spravodlivé konanie zakotvené v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené.

Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu Bratislava č.k. 3 Cbm 61/04 zo dňa 20.11.2007, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 6 Obo 84/2008 zo dňa 19.2.2009 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1 Obdo V 23/2013 zo dňa 26.02.2015 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu Bratislava na ďalšie konanie.“

Súčasne si sťažovateľ uplatnil náhradu trov konania voči porušovateľom podľa § 10,§ 11 ods. 3, § 13a, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskejrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnychslužieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“) vo výške3 131,42 eur (2 úkony právnej služby 1 296,37 eur + režijný paušál 2 x 8,39 eur + DPH20 %) do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.

II.

Ako je už uvedené, vo vzťahu k rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn.3 Cbm/61/2004 z 20. novembra 2007 bola sťažnosť uznesením ústavného súdu č. k.III. ÚS 627/2015-13 z 8. decembra 2015 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdeodmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu, a preto sa v ďalšom konaní ústavnýsúd zaoberal namietaným porušením práv sťažovateľa iba vo vzťahu k rozhodnutiamnajvyššieho súdu.

Na výzvu ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde predložilapredsedníčka najvyššieho súdu vyjadrenie k sťažnosti z 13. januára 2016.

Najvyšší súd stručne zhrnul odôvodnenia oboch svojich rozhodnutí. Skonštatoval, žesťažovateľ nebol postupom odvolacieho súdu a dovolacieho súdu vylúčený z realizácieprocesných práv daných mu Občianskym súdnym poriadkom.

Zdôraznil, že – ako to už uviedol v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn.6 Obo 84/2008 z 19. februára 2009 – že„sťažovateľom navrhované dôkazy, a to vyžiadanie trestného spisu, spisu z Úradu pre finančný trh a predloženie zmluvy o výkone depozitára od žalovaných by mali preukázať skutočnosti, ktoré jednak v spore neboli sporné a jednak nimi nemohli byť preukázané rozhodujúce skutočnosti pre priznanie práva na náhradu škody. Nevykonanie navrhovaných dôkazov preto nevyhodnotil ako procesné pochybenie - odňatie možnosti konať pred súdom.“.

Vo vzťahu k uzneseniu sp. zn. 10 bdoV/23/2013 z 26. februára 2015 z vyjadrenianajvyššieho súdu vyplýva, že je toho názoru, že sa„podrobne zaoberal námietkami sťažovateľa v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o prípustnosti dovolania. Jeho odôvodnenie obsahuje jasné a zrozumiteľné vysporiadanie sa so všetkými skutočnosťami, ktoré boli pre rozhodnutie podstatné a právne významné.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustil podľa § 30 ods. 2 zákonao ústavnom súde od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ichvyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávanianemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú zanevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečiliplatenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd považuje za potrebné na tomto mieste uviesť, že vo vzťahu k splneniuprocesných podmienok prípustnosti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozhodnutiunajvyššieho súdu nepovažoval v súlade s judikatúrou ESĽP sťažnosť v tejto časti zaoneskorenú, pretože lehota na podanie sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudkukrajského súdu je v prípadoch odmietnutia dovolania dovolacím súdom považovaná zazachovanú (pozri rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Českárepublika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54 a tiež napr. I. ÚS 611/2014,I. ÚS 563/2014).

III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo/84/2008 z 19. februára 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 z 26. februára 2015

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, žeformuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpiseSlovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnymrežimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu pretov obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo vecisamej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkovýstav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutievšeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutímdošlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecnéhosúdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodenézávery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľačl. 36 ods. 1 listiny) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, abybola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorétento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavyv spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ichpostavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskejrepubliky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúvo ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveňpožiadavkurešpektovaniaprocesnýchgaranciíspravodlivéhosúdnehokonaniavyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochraneústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, bolirelevantné aj pri rozhodovaní v danej veci.

Sťažovateľ tvrdí, že jeho v sťažnosti označené práva boli porušené tým, že najvyššísúd pri zisťovaní skutkového stavu nepostupoval v súlade s § 120 a nasl. OSP, osobitnepostupoval v rozpore s § 135 OSP, kedy pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy existujúceprávoplatné rozhodnutia úradu o porušení povinnosti správcu, a nesprávne vyhodnotilsťažovateľom navrhované dôkazy ako irelevantné pre posúdenie uplatneného nároku nanáhradu škody. Nadväzne najvyšší súd opomenul v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesťdôvody, pre ktoré neprihliadol na uvedené správne rozhodnutia. Celkovo, odôvodnenia jehorozhodnutí nezodpovedajú požiadavke § 157 ods. 2 OSP.

Nedoručením vyjadrenia depozitára správcu k podanému odvolaniu, čímv nadväznosti na jeho rozhodnutie sťažovateľ stratil možnosť vyjadriť sa k argumentomuvádzaným v tomto vyjadrení; vyjadrenia správcu a predsedu jeho predstavenstvak podanému odvolaniu mu boli doručené bezprostredne pred rozhodnutím odvolacieho súdua bez určenia primeranej lehoty na vyjadrenie či upozornenia na rozhodnutie bez nariadeniapojednávania, došlo tiež k porušeniu práva sťažovateľa na verejné prerokovanie vecia právo vyjadrovať sa k jednotlivým dôkazom (čl. 48 ods. 2 ústavy)

Najvyšší súd aj vo svojom vyjadrení zotrval na stanovisku, že sťažovateľ nebolpostupom odvolacieho súdu a dovolacieho súdu vylúčený z realizácie procesných právdaných mu Občianskym súdnym poriadkom, najmä s ohľadom na to, že dôkazy nímnavrhované na vykonanie by neboli spôsobilé privodiť iné skutkové a právne hodnotenievo veci sťažovateľa ako žalobcu.

Ústavný súd sa s týmto názorom nemôže stotožniť.

Z obsahu pripojeného spisového materiálu je nesporné, že ako krajský súd, tak ajnajvyšší súd mali k dispozícii sťažovateľom predložené správne rozhodnutia Úradu prefinančný trh č. GRUFT-113/2004/SANE z 24. februára 2004 a č. GRUFT-126/2004/SANEz 23. novembra 2004, ktorými úrad rozhodol o porušení povinností správcu podľa § 35ods. 1 a 3 a § 36 ods. 2 zákona o kolektívnom investovaní v súvislosti s predajom akcií,pretože správca nepostupoval pri predaji akcií s odbornou starostlivosťou, a o uloženísankcie. Rovnako z rozhodnutí súdov v konaní o žalobe sťažovateľa, ako aj z ďalšíchpodaní je zrejmé, že sťažovateľ navrhoval vykonanie ďalších dôkazov – spisov vedenýchv trestnom konaní a v správnom konaní, ako aj vyžiadanie zmluvy o výkone depozitára odžalovaných.

Krajský súd existenciu označených rozhodnutí úradu len skonštatoval, no z jehorozsudku nevyplýva, že by im pripisoval akúkoľvek závažnosť.

Najvyšší súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) stotožniac sa so skutkovýmia právnymi závermi krajského súdu v súlade s § 219 ods. 2 OSP v odôvodnení svojhorozsudku na tieto poukázal a ďalej sa venoval odvolacím námietkam sťažovateľa. Najmä sastručne vysporiadal s námietkou nevykonania sťažovateľom navrhnutých dôkazov̶vyžiadanie trestného spisu, spisu z Úradu pre finančný trh, predloženie zmluvy o výkonedepozitára od žalovaných, ktoré podľa najvyššieho súdu smerovali k preukázaniuskutočností, ktoré neboli v konaní sporné,navyše, nemohli nimi byť preukázanérozhodujúce skutočnosti pre priznanie práva na náhradu škody. Vo vzťahu k citovanýmrozhodnutiam úradu len skonštatoval postoj krajského súdu k nim.

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 OSP) dovolanie sťažovateľa akoneprípustné odmietol, pričom tvrdenie sťažovateľa o odňatí možnosti konať pred súdomvyhodnotil tak, že sťažovateľ nebol postupom súdu prvého stupňa, ako ani odvolaciehosúdu vylúčený z realizácie procesných práv daných Občianskym súdnym poriadkom. Akoneopodstatnené tak vyhodnotil námietky sťažovateľa, že„súd prvého stupňa dôkazy preukazujúce nárok žalobcu v odôvodnení svojho rozhodnutia právne a ani skutkovo neohodnotil, svoj postup neodôvodnil, takže rozhodnutie súdu prvého stupňa neobsahovalo podľa dovolateľa nič, čo by odvolací súd mohol potvrdiť“,teda námietku nedostatočnéhoodôvodnenia, ako aj námietku nevykonania dokazovania, nedoručenia písomných vyjadrenížalovaných v konaní a rozhodnutia veci najvyšším súdom ako súdom odvolacím beznariadenia pojednávania vo veci, hoci na to neboli dané podmienky.

Podľa § 120 ods. 1 OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojichtvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonaťaj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutievo veci.

Podľa § 132 OSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkazjednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada navšetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Podľa § 135 ods. 1 OSP súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitýprávny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorouje Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutímústavného súdu alebo ESĽP, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej jesúd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin,priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ichspáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápisezákladného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadneiný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje zapreukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotenídôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbána to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ako vyplýva z dikcie § 135 ods. 1 OSP, súd je viazaný rozhodnutím príslušnýchorgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny deliktpostihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal (s výnimkou rozhodnutiav blokovom konaní). Len iné otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súdposúdiť sám; ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súdz neho vychádza (§ 135 ods. 2 OSP).

Rozhodnutiaúraduč.GRUFT-113/2004/SANEz24.februára2004a č. GRUFT-126/2004/SANE z 23. novembra 2004 sú rozhodnutiami príslušného orgánu(§ 59 a nasl. zákona o kolektívnom investovaní v znení účinnom v rozhodnom čase) o tom,že bol spáchaný iný správny delikt, a o tom, kto ho spáchal.

Všeobecné súdy s výnimkou súdov v správnom súdnictve v konaní o preskúmavaniezákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 a nasl. OSP) sú povinnébez ďalšieho posudzovania a hodnotenia osvojiť si závery príslušného správneho orgánuo tom, že bol spáchaný priestupok alebo iný správny delikt, a nie sú oprávnené ani samyspochybňovať výrok o vine v rozhodnutí označených subjektov.

Ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že sám najvyšší súd otázku viazanostivšeobecného súdu správnym rozhodnutím o tom, že bol spáchaný iný správny delikt, užriešil. V uznesení sp. zn. 1 Cdo 44/2010 z 31. januára 2012 (R 40/2013, Zbierka stanovískNajvyššieho súdu Slovenskej republiky a súdov SR 3/2013) najvyšší súd okrem inéhoskonštatoval: «Otázkou prejudiciálneho účinku právoplatného rozhodnutia sa zaoberala nielen judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (porovnaj najmä uznesenie z 29. apríla 2010 sp. zn. 1 Cdo 133/2009), ale aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze II. ÚS 349/09-36 z 20. januára 2010 rozhodol o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“), zdôrazniac, že vzhľadom na zásadu prejudiciality vyplývajúcu z ustanovenia § 135 ods. 2 O.s.p., ako aj na zásadu viazanosti súdu právoplatnými rozhodnutiami vydanými v inom konaní podľa § 159 ods. 2 O.s.p. všeobecný súd nemá možnosť výberu v otázke, či bude rešpektovať právoplatné rozhodnutie vydané v inom konaní, ktoré rieši otázku javiacu sa prejudiciálnou v súvislosti s riešením daného prípadu.»

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje, že spisy vedené v trestnom konaní a konanío inom správnom delikte, ako aj zmluva o výkone depozitára, ktoré sťažovateľ žiadalobstarať ako dôkazy v konaní, síce už spadajú pod režim § 120 ods. 1 OSP, t. j. súd mámožnosť vyhodnotiť ich ako nepotrebné pre zistenie skutkového stavu, avšak toto svojerozhodnutie je povinný riadne a presvedčivo odôvodniť, berúc do úvahy tvrdenia účastníkova už predložené dôkazy. Ak teda najvyšší súd ako súd odvolací skonštatoval, že„smerovali k preukázaniu skutočností, ktoré neboli v konaní sporné, navyše, nemohli nimi byť preukázané rozhodujúce skutočnosti pre priznanie práva na náhradu škody“,tento jehopostoj opäť opomína existenciu právoplatných rozhodnutí, ktoré bol povinný reflektovaťv zmysle § 135 ods. 1 OSP. Spôsob, akým sa s neobstaraním a následným nevykonanímnavrhnutých dôkazov – ktoré, ako je na prvý pohľad zrejmé, smerujú k zisteniu subjektu,resp. subjektov zodpovedných za škodu – vychádza z chybného vyhodnotenia predloženýchrozhodnutí úradu v rozpore s § 135 ods. 1 OSP, resp. z ich ignorovania všeobecnými súdmiv konaní, a preto nie je akceptovateľné.

Právny záver najvyššieho súdu, že vyžiadanie trestného spisu, spisu úradu,predloženie zmluvy o výkone depozitára od žalovaných by smerovalo k preukázaniuskutočností, ktoré neboli v konaní sporné, a nemohli nimi byť preukázané rozhodujúceskutočnosti pre priznanie práva na náhradu škody, ako aj to, že je v súlade so zákonom, žekrajský súd celkom opomenul existenciu rozhodnutí, ktoré preň záväzným spôsobom riešiapredbežnú otázku zodpovednosti za protiprávne konanie, nemôže obstáť. Naopak, jev hrubom rozpore s požiadavkou čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 152 ods. 4 ústavy, čl. 144ods. 1 ústavy a zakladá v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy porušenie základného práva naspravodlivé súdne konanie.

Následne neobstojí záver najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho, že v konaní predkrajským súdom a pred najvyšším súdom ako súdom odvolacím nedošlo k vade podľa § 237OSP. Osobitne s ohľadom na všeobecný spôsob, akým sa s jednotlivými dovolacíminámietkami vyporiadal, t. j. jeho odôvodnenie súborom generických právnych viet, ktorévšak nereflektujú obsah spisov a opäť opomínajú existenciu rozhodnutí o predbežnej otázkepodľa § 135 ods. 1 OSP.

Pritom v dovolacom konaní má sám najvyšší súd nástroj na poskytovanie ochranyzákladných práv a slobôd účastníkov konania, osobitne vo vzťahu k ich právu na súdnua inú právnu ochranu podľa § 46 a nasl. ústavy. Je pritom povinnosťou každéhovšeobecného súdu postupovať v súlade s týmito požiadavkami a v súlade s ustanoveniamizákladného procesného predpisu pre občianske súdne konanie. Opravné prostriedky súnástrojom na elimináciu možných pochybení. Je však dôležité, aby súdy pristupovaliku každej jednej veci pozorne a individuálne, a to aj v prípade, že obdobnú alebo dokoncatotožnú vec už opakovane prerokovali, resp. že existuje výkladové pravidlo či právna vetapre postup súdu vo vzťahu k určitým námietkam. Napriek reálnej nadmernej záťaži súdovby tieto nemali pripustiť automatizáciu myslenia pri svojom rozhodovaní, v dôsledku čohonielen znižujú svoju pozornosť a citlivosť k ochrane práv a právom chránených záujmov,ale tiež znižujú svoj vlastný status ako orgánov ochrany zákonnosti a aj ústavnosti.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomuzodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splnípredpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konaniaso všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postaveniavyplývajú (pozri nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 14/2001z 23. augusta 2001, II. ÚS 132/02 z 13. novembra 2002 a sp. zn. III. ÚS 171/2006 z 5. apríla2007).

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa na nedoručenie, resp. len formálne doručenie (bezposkytnutia lehoty na reakciu) vyjadrení k jeho odvolaniu a následne dovolaniu ústavný súdopakovane poukazuje na to, že právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadreníostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenievyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnostiúčastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konaniaa rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (Hudáková v. Slovenskárepublika, Trančíková v. Slovenská republika, ale aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.2 Cdo 209/2014 z 28. augusta 2014).

Ústavný súd konštatuje, že závery najvyššieho súdu v oboch napadnutýchrozhodnutiach nie sú akceptovateľné, pretože najvyšší súd nezohľadnil všetky okolnostia špecifiká prerokúvaného prípadu. Najvyšší súd sa podľa názoru ústavného súdunevysporiadal jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom so všetkýmiskutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatnéa právne významné. Sťažnosťou napadnuté rozhodnutie najvyššieho súdu je podľa zisteníústavného súdu arbitrárne a nepreskúmateľné z dôvodu jeho nenáležitého odôvodneniaspočívajúceho v nesprávnom vyvodení záverov z preukázaného skutkového stavua nesprávnej interpretácii a aplikácii relevantnej právnej úpravy.

Najvyšší súd neposkytol sťažovateľovi dostatočnú ochranu jeho základného právaupraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najmä z toho dôvodu,že interpretoval príslušné ustanovenia hmotného i procesného práva tak, že svojímrozhodnutím vybočil z medzí ústavnosti.

Ústavný súd realizujúc ústavný prieskum napadnutého rozhodnutí najvyššieho súduzistil, že najvyšší súd nedal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovorelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré sťažovateľ v odvolaníi v dovolaní nastolil. Najvyšší súd ponechal bez povšimnutia argumenty sťažovateľa, ktorémajú pre vec podstatný význam a obe napadnuté rozhodnutia najvyššieho súdu pretonespĺňajú požiadavky vyplývajúce zo základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahuk odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti. Právne posúdeniesťažovateľovejveci zo strany najvyššieho súdu je preto ústavne neakceptovateľnéa vykazuje znaky svojvôle a arbitrárnosti.

III. 2 K namietanému porušeniu základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo/84/2008 z 19. februára 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 z 26. februára 2015

Vo vzťahu k zásahu do základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavyústavný súd uvádza, že obsah pojmu majetok tvoria nielen veci, ale aj práva a pohľadávky(m. m. II. ÚS 31/04). Keďže ústavný súd vyslovil, že rozsudkom a uznesením najvyššiehosúdu bolo porušené základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, zaoberal sa aj otázkou, čiz tohto porušenia nevyplynul aj zásah do základného práva sťažovateľa vlastniť a pokojneužívať majetok (I. ÚS 640/2014), keďže predmetom konania pred všeobecnými súdmi bolanáhrada škody, ktorú si sťažovateľ uplatňoval voči žalovaným.

Pri tomto skúmaní ústavný súd vychádzajúc z toho, že najvyšší súd ústavneneakceptovateľným rozsudkom porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu,dospel k záveru, že tým zasiahol aj do jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavya práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu. V dôsledku neakceptovateľného záverurozsudku a uznesenia najvyššieho súdu totiž sťažovateľovi nebola priznaná majetková ujma,čím mu nebolo umožnené pokojne užívať predmet svojho majetku. Vychádzajúc z týchtozáverov ústavný súd vyslovil aj porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetokpodľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkomnajvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo/84/2008 z 19. februára 2009 a uznesením najvyššieho súdusp. zn. 1 Obdo V 23/2013 z 26. februára 2015 (bod 1 výroku nálezu).

Rozsudok najvyššieho súdu č. k. 6 Obo/84/2008-428 z 19. februára 2009 a jehouznesenie sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 z 25. februára 2015 tak svojimi účinkami porušilizákladné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo naspravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo vlastniťmajetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo zaručené v čl. 1 dodatkového protokolu, ktorýchreálne uplatnenie, zabezpečenie a realizácia vylučujú takýto postup a rozhodnutie. Pretoústavný súd skonštatoval porušenie označených práv sťažovateľa tak, ako to je uvedenév bode 1 výroku tohto nálezu. Ústavný súd zároveň tieto rozhodnutia najvyššieho súduzrušil a vrátil na ďalšie konanie. Tým sa otvára priestor na to, aby sa najvyšší súdv odvolacom konaní sám nanovo vyrovnal s ochranou označeného základného právahmotného charakteru, pričom je viazaný tu vyslovenými právnymi názormi.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie,opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1ústavy, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto právaalebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšiekonanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práva základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republikaratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné,prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy,pozn.), obnovil stav pred porušením.

Keďže ústavný súd rozhodol, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo/84/2008z 19. februára 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 23/2013 z 26. februára2015 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jehopráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného právavlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 1 dodatkovéhoprotokolu, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude najvyšší súdviazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze [§ 56 ods. 6 zákonao ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu)].

Bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom priebehu odvolacieho konania rozhodnúťo odvolaní žalovaného v konaní pred najvyšším súdom proti rozsudku krajského súdusp. zn. 3 Cbm/61/2004 z 20. novembra 2007 takým spôsobom, ktorý bude ústavnekonformný a bude v súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomtonáleze.

⬛⬛⬛⬛

V.

Ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikliv dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľa siuplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil v celkovej sume 3 131,42 eur (2 úkony právnej služby1 296,37 eur + režijný paušál 2 x 8,39 eur + DPH 20 %).

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcomsťažovateľa vychádzal z § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súdmôže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorémuúčastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konaniapozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania titulom trov právneho zastúpeniaadvokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, avšak vychádzal pritom z vyhláškyč. 655/2004 Z. z. Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. jeodmena advokáta (základná tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnejslužby 1/6 z výpočtového základu.

Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemernámesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2014v sume 839,83 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (prípravaa prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 139,83 €. Ďalej má právny zástupcasťažovateľa nárok aj na náhradu režijného paušálu 8,39 € za dva úkony podľa vyhlášky(§ 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) vykonané v roku 2015. Právny zástupca je zároveňplatiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady zvyšujú podľa § 18 ods. 3vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o daň z pridanej hodnoty v sume 59,29 €.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd priznal celkovú náhradutrov konania v sume 355,73 €, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 3 výrokunálezu).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdunemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia rozumieť jehodoručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2016