znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 627/2014-6

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   októbra   2014 predbežne prerokoval sťažnosť I. K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky a svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   a   účinný   prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VI/2 Pz 917/12/1000 z 11. júna 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júna 2014 doručená sťažnosť I. K. (ďalej len „sťažovateľ“), z ktorej obsahu možno vyvodiť, že ňou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v   spojení   s   čl.   149   ústavy   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) sp. zn. VI/2 Pz 917/12/1000 zo 11. júna 2014 (ďalej len „oznámenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza, že prostredníctvom pošty zaslal „svoj hromadný   súdny   návrh“ adresovaný   Okresnému   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný súd“), ktorý nebol založený do súdneho spisu. Sťažovateľ tvrdí, že v dôsledku toho súdny spor prehral, pričom využil aj opravné prostriedky. Stratu zásielky reklamoval na pošte. Pošta   mu   na   reklamáciu   odpovedala   listom,   ktorým   potvrdila   sťažovateľom   tvrdenú skutočnosť,   že   okresnému   súdu   doručil   návrh,   ktorý   okresný   súd   prevzal.   V dôsledku plynutia času sťažovateľ tvrdí, že už mal k dispozícii len podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorý   aj využil. Práve oznámením,   ktorým   generálna prokuratúra   opakovaný podnet sťažovateľa odložila, malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. podľa čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1/   Dohovoru   odmietavým   postojom   vo   veci   zo   strany   Generálnej   prokuratúry vyjadrenom v jeho konečnom liste sp.zn. VI/2 Pz 917/1000-12, zo 11.VI.14, porušené boli.

2.) Priznáva I. K. spravodlivé finančné zadosťučinenie vo výške 120 tis. EUR..., ktoré je   mu   povinná   Generálna   prokuratúra   SR   v   Bratislave   zaplatiť   najneskôr   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

3.) Ukladá Generálnej prokuratúre SR v Bratislave uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

V   súlade   s   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či existujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ   vyslovuje   vo   svojej   sťažnosti   nespokojnosť   s   právnymi   závermi uvedenými v oznámení a tvrdí, že týmto oznámením generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu na podanie mimoriadneho dovolania boli porušené jeho práva garantované ústavou a dohovorom (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovorom).

Základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej   republiky.   Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra. Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   nepochybne   aj   právo   dotknutej   osoby   požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvom podnetu alebo opakovaného podnetu [§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   prokuratúre“)],   pričom   tomuto   právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto   podnetom   (podaním)   zaoberať a   o   jeho   vybavení   dotknutú   osobu   vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry jej podnetu (podaniu) vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno samo osebe považovať skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

Ústavný   súd   z   prílohy   k   sťažnosti   zistil,   že   prokurátorka   generálnej   prokuratúry v predmetnom   oznámení,   ktorým   vybavila   opakovaný   podnet   sťažovateľa   na   podanie mimoriadneho dovolania, okrem iného uviedla:

«V   mene   generálneho   prokurátora   SR   Vám   opätovne   oznamujem,   že   sa s vybaveniami Krajskej prokuratúry a Generálnej prokuratúry vo veci stotožňujem... Podľa   §   243e   ods,   1   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ak   generálny   prokurátor na základe   podnetu   účastníka   konania,   osoby   dotknutej   rozhodnutím   súdu   alebo   osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb, právnických   osôb   alebo   štátu   a   túto   ochranu   nie   je   možné   dosiahnuť   inými   právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.

Podľa § 243f ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e, ak v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora Slovenskej   republiky   podľa   §   243e   Občianskeho   súdneho   poriadku   je   mimoriadnym opravným prostriedkom, účelom ktorého je odstránenie nezákonnosti, ktorej sa dopustil súd v konaní.

Generálny   prokurátor   pri   preskúmavaní   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania ako aj súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní musí v každej veci posúdiť, či zákonom stanovené podmienky na jeho podanie boli splnené.

Ako   ste   už   boli   niekoľkokrát   poučený,   nič   Vám   nebráni   vo   veci   podať   nový, kvalifikovaný návrh na začatie konania o náhrade škody.

Vzhľadom   k   tomu,   že   vo   veci   nie   je   splnená   jedna   zo   zákonných   podmienok na podanie mimoriadneho dovolania a to, že ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických   osôb,   právnických   osôb   alebo   štátu   nie   je   možné   dosiahnuť   inými   právnymi prostriedkami. Vaše podnety na podanie mimoriadneho dovolania boli opakovane odložené. Taktiež ste boli poučený, že podľa § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy,   ak obsahuje nové skutočnosti.   Vo   Vašich následných podaniach žiadne nové skutočnosti neudávate a z tohto dôvodu nebudú už Vaše podnety a podania v tejto istej veci prokuratúrou vybavované.

Záverom   udávam,   že   prokuratúra   má   zo   zákona   jasne   formulované   zákonné oprávnenia vo vzťahu k súdom, a rozhodne nemá zákonné oprávnenie na preskúmavanie súdnej spisovej služby, resp. prešetrovať stratu dokumentov zo súdneho spisu.“

Ústavný súd konštatuje, že postup generálnej prokuratúry pri vybavovaní podnetu bol v súlade so zákonom o prokuratúre, keďže generálna prokuratúra sa ním riadne zaoberala a v zákonom ustanovenej lehote k nemu zaujala stanovisko v namietanom oznámení, ktoré je primeraným spôsobom odôvodnené a nemožno ho považovať za arbitrárne.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   uvedeného   poukazuje   na   skutočnosť,   že   zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl. ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku,   z   ktorých   jednoznačne   vyplýva,   že   ide   o   mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi, t. j. závisí len od jeho rozhodnutia, či mimoriadne dovolanie podá alebo nepodá.   To   zároveň   znamená,   že   sťažovateľ   nemá   ústavou   garantované   právo, prostredníctvom ktorého by si mohol „vynútiť“, aby generálny prokurátor vyhovel jeho podnetu,   resp.   opakovanému   podnetu,   ktorým   sa   domáhal   podania   mimoriadneho dovolania.

Ústavný   súd   k   tomu   zdôrazňuje,   že   skutočnosť,   že   generálna   prokuratúra nepostupovala v predmetnej veci v súlade s predstavami sťažovateľa, nemôže zakladať ešte dôvod na vyslovenie porušenia jeho ústavou garantovaného základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   (obdobne   ako   vo   veci   sťažovateľa   vedenej   na   ústavnom   súde pod sp. zn. I. ÚS 123/2011 a sp. zn. IV. ÚS 354/2011).

Uvedenému   záveru   zodpovedá   aj   stabilizovaná   judikatúra   ústavného   súdu,   podľa ktorej   na   vyhovenie   podnetu   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   na   podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala, nevzniká   právo   na   jeho   prijatie,   resp.   akceptovanie,   a   teda   generálny   prokurátor   nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Z obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť len povinnosť, aby sa prokurátor podnetom sťažovateľa zaoberal podľa príslušných ustanovení zákona o prokuratúre. Je však na voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o   tom,   či   podá   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05 atď.).

Na tomto základe ústavný súd dospel   k záveru, že nevyužitie práva generálneho prokurátora   podať   vo   veci   sťažovateľa   mimoriadne   dovolanie   odložením   podnetu sťažovateľa   oznámením   generálnej   prokuratúry   nie   je   v   priamej   príčinnej   súvislosti so žiadnym ústavou garantovaným právom, a preto namietaným postupom ani namietaným prípisom   generálnej   prokuratúry   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   sťažovateľom   označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa,   ktorou   namieta   porušenie svojho   základného práva   na inú   právnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom   generálnej   prokuratúry   súvisiacim   s   vybavovaním   jeho   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania a jeho oznámením, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. októbra 2014